Hospodin je můj pastýř, nebudu mít nedostatku. (Žalm 23,1)
Nejčtenější
Témata

Cirkev a duch doby

 

evanjelizacia-opt-2.jpegUčitelia po celé desaťročia upozorňujú: „Ešte nikdy nebolo také pravdepodobné, že sa blíži koniec šesťtisícročnej histórie ľudského utrpenia a po krátkej, ale vážnej kríze konečne nastane na zemi Zlatý vek, v ktorom bude vládnuť navrátiaci sa Mesiáš. Apokalyptické pocity a predtuchy sa objavujú nielen medzi značnou časťou svetských ľudí z vyšších vrstiev, ale aj tí najjednoduchší cítia a hovoria o nich všade, v každom národe.

Svetonázor kresťanov
Len deväť percent znovuzrodených evangelikálnych kresťanov v Amerike má biblický svetonázor. (Toto číslo je sedem percent u ľudí, ktorí navštevujú protestanské zbory, desať percent u tých, ktorí chodia do letničných zborov, a u katolíkov je to pol percenta.) 
Stav biblického svetonázoru sa dá zmerať kladnými odpoveďami na otázky v nasledujúcich ôsmich bodoch:

  1. Existuje absolútna pravda.
  2. Túto pravdu zjavuje Biblia.
  3. Ježiš Kristus žil počas svojho pozemského života životom bez hriechu.
  4. Boh je Všemohúci a Vševediaci, Stvoriteľ vesmíru, a aj dnes je Pánom Univerza.
  5. Spasenie je Božím darom, nemôžeš si ho „zaslúžiť“.
  6. Satan je skutočnou osobou.
  7. Je zodpovednosťou kresťanov, aby sa o svojej viere v Krista podelili s inými ľuďmi.
  8. Každé slovo Biblie, bez výnimky, je pravdou.

V živote kresťanov má obrovský význam biblický pohľad, lebo to určuje, akým životným štýlom ľudia žijú, a aké skutky považujú za morálne prijateľné. V kruhu znovuzrodených kresťanov so skutočným biblickým pohľadom sa prejaví úplný odpor voči hriechu.

Existujú dva najhlavnejšie biblické znaky, ktoré poukazujú na koniec sveta alebo koniec vekov. Prvým takýmto znakom je zvestovanie evanjelia Ježiša Krista po celom svete, čo podľa Novej zmluvy naznačuje bezprostredne koniec vekov (Mt 24:14) a čo sa ešte v minulosti nikdy nestalo, ale teraz sa to odohráva pred našimi očami. Ďalším znakom je založenie štátu Izrael v zemi ich otcov a návrat Židov po dvetisícročnom rozptýlení - podľa Starého zákona (Ez 37). To je tiež znamením posledných časov, ktoré nemá obdoby.

Okrem týchto znakov väčšina ľudí vníma rôzne prírodné, spoločenské a politické krízy, ktoré nás obklopujú vo všedné dni, o ktorých odborníci vedia, že sú ľudskou snahou neriešiteľné a v pomerne blízkej budúcnosti nevyhnutne povedú k pádu súčasného svetového zriadenia. V ľuďoch pretrváva čoraz väčšia úzkosť, ktorá je mnohokrát neznesiteľná. Utekajú pred ňou skrze ponuky mediálnych zábavných programov do virtuálneho sveta a do kultu tela. Toto omámenie, stav ilúzie, že „všetko je v poriadku“ už len veľmi ťažko potláča neriešiteľné problémy ľudstva a apokalyptický strach, ktorý z nich povstáva.

Sväté Písmo to síce konkrétne nehovorí, ale množstvo učiteľov Biblie upozorňuje, že už nezostáva veľa času. Podľa istého podania, ktoré pretrváva v kresťanstve od čias apoštolov, a tiež podľa starého židovského podania, sa história ľudstva prirovnáva k týždňovému programu, kde tisíc rokov znamená jeden deň. (Ž 90:4 a 2Pt 3:8). Po šesťtisícročnej únavnej práci, zem konečne dôjde do „soboty“, keď sa v siedmom tisícročí „dočká“ pokoja a radosti. Dnes je už v kruhu vedcov, ktorí sa zaoberajú židovským letopočtom, všeobecne známe, že tradične uznaný židovský letopočet, ktorý bol vypočítaný v staroveku, mešká o 166 rokov, pretože rabíni bez dôveryhodných historických poznatkov počítali trvanie Perzskej ríše o 166 rokov kratšie, než trvala v skutočnosti (pozri Encyclopaedia Judaica, heslo Seder Olam Rabba). Preto 6000. rok biblického letopočtu nepripadá na rok 2240 podľa gregoriánskeho kalendára, ale na oveľa skôr, asi na rok 2074, čiže ľudstvo vkročí do siedmeho tisícročia od stvorenia najneskôr o sedemdesiat rokov. (Je zaujímavé poznamenať, že Masada - posledný vzdorujúci boj Židov vo Svätej zemi voči Rimanom - padla pred dvetisíc rokmi - presne v roku 73 n. l., čiže v 3999. roku od stvorenia, a tak presne v roku 4000 začala „veľká diaspóra“.) Ale skôr než v roku 2074, čiže šesťtisíceho roku stvorenia, iba o dvadsaťosem rokov, okolo roku 2032 môžeme oslavovať 2000. výročie spasenia.

Bez toho, že by sme chceli alebo vedeli z týchto informácií určiť istý a presný dátum návratu Mesiáša, predsa môžeme poznamenať, že sa oplatí bdelo pozorovať také časové zhody, lebo ak berieme do úvahy všetky biblické znaky, môžeme povedať, že počas uplynulých šesťtisíc rokov nikdy nemal takú pravdepodobnosť viditeľný a úplný príchod Božieho kráľovstva, ako v druhej-tretej tretine 21. storočia.

Cirkev v posledných dňoch

Ak sa svetová história naozaj blíži k tej veľkej zmene éry, vyvstáva nám tu otázka: Aké výzvy čakajú v tomto období cirkev? Hovorí o tom niečo Sväté Písmo? Na čo máme dávať pozor a čo môžeme vôbec urobiť? V nasledujúcej časti sa chcem zaoberať touto otázkou.

V širšom kruhu cirkvi bolo prijaté učenie, že sedem listov, ktoré sa nachádzajú v prvých dvoch kapitolách Zjavenia Jána, a v ktorých sám Ježiš dáva odkazy siedmim maloázijským zborom, v skutočnosti obsahuje poučenia pre sedem období histórie cirkvi. Skutočne: z prvého listu napísaného efezskému zboru, môžeme rozpoznať prvé obdobie po apoštolskej ére (asi 100-250 n.l.). List do Smyrny poukazuje na dobu martýrskej cirkvi (asi 250-313); list do Pergamonu opisuje koketovanie a zmluvu cirkvi so svetskou vládou ako aj morálne krízy, vyplývajúce z týchto skutočností (asi 313-431). Môžeme ju počítať odvtedy, keď začal svoju vládu kult Márie (asi 431-1517). Odkaz do Sárd zvyknú stotožňovať s dobre začínajúcim, ale uviaznutým protestantizmom (asi od 1517 do 1700-tých rokov), Filadelfský zbor zase so sériou evanjelických, neskôr letničných, plnoevanjelických prebudení (od r. 1700). Zo šiestich vymenovaných zborov, posledné tri existujú paralelne a všetky tri zotrvajú až do príchodu Pána a to aj posledný - siedmy zbor v Laodicei.

Podľa mnohých učiteľov Biblie táto posledná doba v cirkvi už začala, ale kedy sa začala, v tom sa názory rozchádzajú. Podľa niektorých už v šesťdesiatych či sedemdesiatych rokoch 20. storočia, kým podľa iných len od deväťdesiatych rokov. Ak by to naozaj bolo tak, potom sa oplatí dávať veľký pozor na javy tejto doby, aby sme správne chápali súvislosti, lebo len tak sa budeme vedieť správne rozhodovať v osobných životoch ako aj na spoločenskej rovine.

Zo siedmich zborov vyzýva Ježiš päť na obrátenie. Žiaľ, musíme priznať, že sem patria Filadelfia, a aj Laodicea! Odkaz Spasiteľa v Zjavení Jána 3:14-22 o tejto cirkvi a tejto dobe vôbec nie je pozitívny!

Buďme víťazmi doby!

Skôr ako sa dostaneme k poslednej, siedmej dobe, mali by sme spozornieť, ale nemusíme sa báť. Nie je nejaká veľká príčina pre sklesnutosť. Charakteristiky dané o siedmich zboroch popisujú pôsobenie duchov týchto dôb, ktorí však bezpodmienečne neovplyvnili osudy spomínaných zborov 
ani osobné životy kresťanov. Z toho nám vyplýva, že nie je bezpodmienečné, aby sa všetci kresťania, alebo každý jeden zbor laodicejskej doby zaplietol do hriechov tejto doby. Ba práve naopak! Cieľom Ježišových odkazov je práve včas informovať cirkev o typických, charakteristických, špeciálnych pokušeniach - skúškach. A to všetko preto, aby tí veriaci a spoločenstvá, ktoré pozerajú na Neho, vedome dokázali obstáť, a aby sa tým v danej dobe mohli stať víťazmi.

Pôvodný grécky text tu používa výraz „zbytok“ (loipoi), ktorý v biblickom jazyku vyjadruje tú časť Božieho ľudu, ktorá víťazne prežila v období ťažkých duchovno-morálnych podmienok. Každý jeden z listov adresovaný siedmim zborom obsahuje aspoň jedno zasľúbenie pre „víťazov doby“. Každá doba má teda svoje špeciálne výzvy, skúšky, nad ktorými musia zvíťaziť veriaci aj zbory. Nedá sa to však automaticky. Pozrime sa bližšie na to, nad čím presne musíme zvíťaziť my.

Prvé pokušenie: odpor voči autoritám

Najcharakteristickejšia črta tejto doby je zjavná z jej pomenovania. V Biblii vždy pomenovanie vystihuje podstatu veci. Laodicejský presnejšie znamená: právo ľudu; ľud vynáša zákony. Toto je jedno z najväčších pokušení našej doby - problém tohto obdobia. V Božom ľude, v cirkvi, služobné dary (apoštoli, proroci, evanjelisti, pastori a učitelia), alebo nimi pomazaní presbyteri, diakoni, duchovní vodcovia daných služieb, sú v širokom kruhu veriacich terčom útokov satana. To má vplyv na poníženia ďalších prirodzených autorít (hlava rodiny, muž, otec, autorita na pracovisku atď.) V cirkvi nastáva iná atmosféra, duch doby sa snaží zaujať vládu v tej forme, že veriaci viac nie sú ochotní prijať korekcie, vedenie, nápravu, čo sa týka hriechov. Sú schopní selektovať z kázaného Slova, čo si podľa svojich predstáv želajú zachovávať, a čo nie (o tomto hovorí aj Pavol ako o znaku posledných dôb v cirkvi: 2Tim 4:3-4). Mnohí z veriacich sa nepostavia do otvorenej vzbury - nájdu sa aj také prípady - iba tak si v „tajnosti“, doma žijú svoj vlastný život, ktorý je v protiklade s vyučovaniami, ktoré odznejú v zbore.

Podľa mnohých učiteľov Biblie v cirkvi sa už začala posledná - laodicejská doba. Ježiš tento zbor vyzýva na obrátenie.

Ježiš nás upozorňuje, že v tejto dobe bude On sám naprávať, upozorňovať, preto nie je správne, ak sa veriaci stavajú negatívne k napomínaniu konanému duchovným spôsobom, pretože tieto napomenutia a pokarhania sa nedejú pre nedostatok lásky, ale naopak, vďaka jej prítomnosti: „Ja všetkých, ktorých milujem karhám a otcovsky trescem. Rozhorli sa teda a učiň pokánie.“ (Zj 3:19)

Kto chce byť víťazom doby ten musí vedieť, že pôsobeniu duchov doby ako aj vplyvu ducha tohto sveta je potrebné sa vzoprieť. Je potrebné posilniť duchovnú autoritu, vodcovstvo a udržiavať správny poriadok v nás samotných aj v cirkvi, našej rodine a na našom pracovisku. Mali by sme k tomu povzbudzovať aj ostatných.

Druhé pokušenie: vlažnosť

Druhou hlavnou črtou, na ktorú nás Ježiš upozorňuje, je duchovná vlažnosť. Je to stav v živote veriaceho, ktorý nie je ani horúci ani studený. Aj keď sa tento jav v znovuzrodeneckých cirkvách, otvorená radikálna vzbura voči Božiemu slovu, neprejaví masovo (môže sa to však tiež stať, ako to bolo vidieť po minulé obdobia), môže nastať ochladnutie horlivého milovania Boha, ľudí, čo bolo charakteristické napríklad v období letnično-charizmatického hnutia v dobe („Filadelfie“). Príznaky sa dajú merať vo vzťahu k modlitbe, pôstom, čítaniu Biblie, k vydávaniu svedectva a k evanjelizácii ako aj úrovňou čistoty života, bezhriešnosti. Ak sa v živote znovuzrodeného, Duchom Svätým naplneného kresťana modlitba, čítanie Božieho slova, postenie sa, evanjelizovanie stávajú čoraz menej frekventovanými, časom sa ku tomu pridá aj nízka duchovná úroveň životného štýlu, a napokon sa všetky tieto duchovné aktivity minimalizujú - nastane „vlažnosť“ popri čom sa postupne začnú vyskytovať hriechy. Vtedy je čas skutočne sa zobudiť: toto je už Laodicea, a niet z toho víťazného konca!

O vlažnosti hovorí Ježiš aj na iných miestach: „A preto, že bude rozmnožená neprávosť, ochladne láska mnohých;“ (Mt 24:12). V tejto časti hovorí Ježiš o stave cirkvi posledných čias a popisuje tu tiež jav „psychologickej reťazovej reakcie“ (verš 9-12), ktorý bude dôsledkom vychladnutia lásky. Podľa tohto sa celý tento proces naštartuje, keď kresťania zakúsia určitý negativizmus zo strany sveta, čo niektorí nebudú vedieť spracovať, pohoršia sa vo svojej viere, keďže nie sú dostatočne hlboko zakorenení v Pánovi (môžeme to vidieť aj v podobenstve o rozsievačovi: Mt 13:20-21). Toto pohoršenie následne vedie k tomu, že sa veriaci pod tlakmi jeden druhého zrádzajú (10. verš). Tento proces mohli členovia Zboru viery zažiť v rokoch 1998-99.

Tretí krok je, že vplyvom zrady dôjde k vzniku falošných služieb ako sú falošní kazatelia, falošní učitelia, a tým aj falošní kresťania, ktorí rozširujú svoje názory a pokúšajú sa svojími názormi ovplyvniť ostatných veriacich (11. verš). Ako dôsledok týchto vecí prichádza štvrtý stupeň, rozšírenie bezzákonnosti vo vnútri cirkvi. Som presvedčený, že to má určitú spojitosť už s prvým pokušením, môžeme na tom pozorovať reťazovú reakciu. Ide tu vlastne o útok na služobné dary, ich duchovnú autoritu, čo predstavuje určitú časť v rozširovaní bezbožnosti. Patrí sem nekorektnosť, nespravodlivosť, klamstvo, prestupovanie zákona, ktoré si niektorí kresťania dovolia vykonať vo svojich manželstvách, v obchodovaní, vo finančnom živote, vo svojich aktivitách v zbore, v pracovných vzťahoch a bratsko-sesterských vzťahoch. Ak sa v niekom oslabí úcta voči duchovnej autorite, skôr či neskôr sa stane nekorektným aj v iných oblastiach.

Rozhojnenie týchto javov, ako aj rozmach zranení prispejú k tomu, že vychladne láska mnohých.

Ale my toto nemôžeme dopustiť! Ježiš nám tu jasne ukazuje cestu von z tejto situácie: „Ale kto zotrvá až do konca, ten bude spasený“ (verš 13). Grécke slovo hypemenó znamená: zotrvať aj napriek ťažkostiam, vytrvať popri tom, čomu verím. Nedá sa tu robiť nič iné, iba vydržať skrze sebaovládanie, treba zostať stabilnými aj uprostred ťažkostí! Šalamún nás upozorňuje „Nado všetko, čo treba strážiť, strež svoje srdce, lebo z neho pochádza život!“ (Pr 4:23) Postupne, ako bezzákonnosť spôsobí vychladnutie lásky, tak isto milovanie zákona spôsobí korektnosť, spravodlivosť, zákonné správanie (presný opak verejnej mienky náboženského kresťanstva) - ochraňuje, stráži a rozhorľuje lásku. Kto chce byť víťazom tejto doby, ten si musí zvoliť a posilňovať zákonnosť a korektnosť vo svojich vzťahoch. Ak by napriek tomu zakúšal opak, je potrebné dávať si pozor na srdce a to v oblastiach odpustenia, aby vzťah lásky zostal voči Bohu a ľuďom ako stále horúci, spaľujúci oheň. Tento oheň sa zaiste musí prejaviť aj prakticky: v mocných modlitbách, v častom a hlbokom štúdiu Biblie, vo vydávaní svedectva, pôstoch, v službe, v prispievaní do zbierky a v iných ďalších duchovných oblastiach. Hlavne sa to však prejaví v duchovnej a morálnej čistote.

Tretie pokušenie: sebaklam

Ježiš upozorňuje veriacich žijúcich v laodicejskej dobe, aby neuverili, že už majú všetko a nič nepotrebujú. To sa vzťahuje na materiálne bohatstvo, požehnanie, hojnosť, ale aj na duchovné bohatstvo. Svätý Duch nám už zjavil všetky biblické učenia, princípy a zákonitosti, takže spolu s korintským zborom môžeme povedať, že sme zbohatli v každej vedomosti a reči - lenže otázkou nie je, či už vieme, alebo poznáme všetky princípy a pokyny zo Svätého Písma, ale či podľa nich aj žijeme, či sme rovnako zaviazaní ku spravodlivosti, obetavosti a láske, ako bol Ježiš, apoštol Pavol alebo Timoteus.

Aby sme nepodviedli samých seba, Ježiš nám dáva tri veľmi dôležité rady:

Prvá rada: zlato prečistené v ohni

Po prvé: kúpme si od Neho zlato prečistené v ohni! Zlato prečistené v ohni v Biblii znamená Duchom Svätým očistenú a preskúšanú vieru, ako sa píše aj v prvej epištole Petra o viere trénovanej v skúškach. Keď si totiž človek uvedomí, že finančný blahobyt a vedomosti ho ešte neurobia plnohodnotným kresťanom, konfrontuje sa s tým, že stojí ešte na nízkej úrovni v moci, v odovzdanosti, v obetavosti a v láske, v porovnávaní s prorokmi, s Pavlom i s apoštolmi. A keď príde na to, že ako človek dnešnej doby v porovnaní s nimi je skutočne duchovne „biedny, mizerný, na poľutovanie, chudobný, slepý a nahý“ - tak si uvedomí aj to, že z vlastnej sily nikdy nebude schopný dostať sa na úroveň, kde žili títo hrdinovia viery. Toto spoznanie však učiní z človeka „žobráka Ducha“. Príde na to, že bez totálneho naplnenia sa Svätým Duchom, bez vedenia Svätého Ducha sa nedá prežiť v dnešnej dobe tak, aby náš duch nebol porušený. Naša sila k tomu nestačí. Musíme byť úplne závislí od Svätého Ducha a takmer všetko závisí od toho, či sa vieme Ním naplniť znovu a znovu, veď aj správne interpretovať a udržať Slovo vieme iba s Jeho prostredníctvom. A je napísané: „Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“ (Mt 5:3) Takto si môžeme kúpiť zlato prečistené v ohni.

Skutočné a úplné naplnenie Svätým Duchom je tak dôležitým odkazom pre cirkev posledných čias, že sa to už ani viac nedá zdôrazniť. Veľa veriacich si myslí, že už o tom všetko vie, hoci sa čľapocú ešte iba „vo vode po členky“. Aj Ježiš o tom hovorí vo svojej eschatologickej kázni, v podobenstve o desiatich pannách (Mt 25:1-13), ktoré - na základe kontextu - tiež jednoznačne hovorí o tejto ére. K tomuto sa ešte neskôr vrátim podrobnejšie.

Druhá rada: biele rúcho

Podľa druhej Ježišovej rady, ktorú dal do Laodicey, si veriaci majú od Neho kúpiť biele rúcho, aby sa neukázala hanba ich nahoty. Kniha Zjavení jednoznačne podáva význam tohto symbolu: „Kmentom sú skutky spravodlivosti svätých.“ (Zj 19:8) Grécke slovo dikaiómata znamená presnejšie legálne, zákonité skutky. Teda Ježiš aj tu dáva dôraz na to, že v týchto časoch obzvlášť máme dávať pozor na korektné, legálne správanie sa v súkromných, cirkevných, obchodných aj iných stykoch, pretože toto obdobie charakterizuje záplava bezzákonnosti, nekorektnosti. Je to najmä vo svete, ale tento tlak sa prejavuje aj v cirkvi.

Tretia rada: kollyrium

Ježišova tretia rada sa týka duchovnej slepoty, na ktorú je potrebné použiť „kollyrium - masť na oči“. „Pomazanie“ v Svätom Písme je symbolom Svätého Ducha, tu sa ale vyskytuje v súvislosti s naším videním, teda obzvlášť to predstavuje ducha zjavenia (zjavenie, apokalypsis) ako aj duchovné dary. V tejto dobe, keď sa svet vnára do najväčšej tmy, je pre orientáciu dôležité hľadanie, prijímanie, zachovávanie Slova oživeného zjavením Svätého Ducha, pretože videnie chce Satan ukradnúť, vediac, že „keď nieto videnia, je ľud rozpustilý“ (Pr 29:18).

Ježiš po tomto všetkom ešte aj zdôrazňuje, že Jeho návrat je predo dvermi. Víťazom sľubuje veľkú odmenu, že budú sedieť na Jeho tróne a vládnuť spolu s Ním. Tým sa aj končia rady dávané do zboru v Laodicei, ale Ježiš aj na iných miestach hovorí o poslednej dobe cirkvi.

Prvé podobenstvo: hádajúci sa a verní služobníci

Ako sme už v uvedených častiach čítali, Ježiš aj vo svojom takzvanom „eschatologickom prejave“ (Mt 24.-25. kapitola) podáva podrobný obraz o živote cirkvi v posledných časoch. Počas toho hovorí aj tri podobenstvá, ktoré sa vzťahujú výslovne na túto dobu: podobenstvo o „zlých a verných sluhoch“, o „desiatich pannách“ a podobenstvo o „hrivnách“. Pozrime sa teraz na podobenstvo o služobníkoch (Mt 24:45-51).

Problém jedného zo služobníkov účinkujúcich v podobenstve pramení z toho, že rozmýšľal nasledovne: „Môj pán ešte dlho nepríde.“ Skôr, ako sa pozrieme na to, čo vyplýva z takéhoto zmýšľania, najprv si musíme uvedomiť, že koreňom problému bol nedostatok vhodného prorockého videnia. Tento sluha si myslel, že príchod Mesiáša ešte nie je aktuálny, ani v ňom nežilo skutočné, živé presvedčenie, že návrat Ježiša Krista je už veľmi blízko a Ježiš môže prísť každú chvíľu.

Z toho vyplývalo uvoľnenie jeho duchovno-morálneho života: hýril, žil pre svoje záľuby a popritom začal biť svojich druhov. Teda, ako sme videli, k zachovaniu prorockého videnia, k vedomiu blízkeho návratu Ježiša, potrebujeme kollyrium - naplnenie sa Svätým Duchom a Slovom zjavenia - Duchom Svätým. Musíme dávať pozor, aby sme v tejto omamujúcej dobe odolávali pokušeniam sveta. Jedným z hlavných znakov laodicejskej doby je, že veľa kresťanov miluje tento svet a sú ním veľmi pokúšaní. Myslia si, že „posledná veľká éra je doba laodicejského zboru. Dá sa to interpretovať aj tak, že laodicejská cirkev je taká, v ktorej rozhoduje názor, tradícia davu, a nie Božie slovo - hlavou nie je Ježiš Kristus, ale ľudia. To je takzvaná vlažná éra. Cirkev je teraz v tejto ére. Ide o taký stav, v ktorom cirkev splynie so svetom a následkom toho sa poruší duchovný a morálny život veriacich. Preto vznikla sekularizovaná cirkev. Evanjelizácia sa dnes uskutočňuje nielen smerom do sveta, ale aj smerom ku náboženským ľuďom. Boh vytvorí víťaznú cirkev z kresťanov, ktorí prijmú znovuzrodenie, poslušnosť Božiemu slovu, naplnenie Svätým Duchom a pomazanie. Teda Pán nevytrhne laodicejský zbor, ale tých, ktorí na základe osobného rozhodnutia prijmú Jeho. V dnešnej dobe je dôležité osobné spoločenstvo s Pánom. Hovorí o tom aj 20. verš: „...budem večerať s ním a on so mnou.“ „Aj keď nie vedome, ale ľudia cítia, že Pánov dôraz je teraz na vytvorenie osobného spoločenstva s Otcom, Synom a so Svätým Duchom. Len tak sa dá zvíťaziť nad ničiacim vplyvom Laodicey.” (Sándor Németh: Eschatológia. Dočasné skriptá, Akadémia Svätého Pavla).

Sekularizácia, láska k svetu je nezharmonizovateľná s Božou láskou - navzájom sa vylučujú: „Nemilujte sveta ani veci, ktoré sú na svete. Keď niekto miluje svet, nie je v ňom lásky Otcovej,”- píše apoštol Ján - „apoštol lásky“ (1Jn 2:15). Ježišov brat, Jakob, zase píše takto: „Cudzoložníci a cudzoložnice, či vy neviete, že priateľstvo sveta je nepriateľstvom s Bohom? Teda ktokoľvek by chcel byť priateľom sveta, stáva sa nepriateľom Božím. Alebo či sa nazdáte, že nadarmo hovorí Písmo: Až po závisť žiada ducha, ktorému urobil príbytok v nás?” (Jk 4:4-5)

S láskou k svetu ide ruka v ruke telesný spôsob života, žitie pre túžby. Podstatu takého života najplastickejšie vystihuje Pavol, keď píše o poslednej dobe cirkvi a o sekularizovaných kresťanoch: „...viacej milujúci rozkoše ako milujúci Boha, ktorí majú tvárnosť pobožnosti, ktorí však jej moc zapreli. A tých sa stráň.” (2Tim 3:4-5)

Teda, taký veriaci, keď sa dostane pred rozhodnutie, či v danej situácii má uspokojiť svoju túžbu (rozkoš), alebo má poslúchať Boha, rozhodne sa pre uspokojenie svojej túžby (rozkoše). Popritom je pre padlého služobníka charakteristické, že ohovára a zlorečí svojím jazykom, skutkami „bije“ svojich súrodencov, druhov a jeho bratské vzťahy sa jeho vinou pokazia. Okrem toho zanedbáva, neplní svoju službu.

Naproti tomu druhý sluha - čiže veriaci - v Ježišovom podobenstve, vediac a nezabúdajúc na to, že návrat jeho Pána domov je predo dvermi, usiluje sa, aby pripravoval jedlo ľuďom v Pánovej domácnosti, aby obsluhoval ľudí „vo svoj čas“ - teda ráno, na poludnie a večer, respektíve vtedy, keď je to potrebné. To zase predstavuje službu v cirkvi, ktorá nie je iba podielom niektorých, ale každého veriaceho, keďže Boh pripravil každému nejakú službu v cirkvi alebo v evanjelizácii sveta.

Sústredený výsledok nezištne vykonanej služby v tomto období zvlášť zdôrazňuje tretie podobenstvo - „podobenstvo o hrivnách“.

Druhé podobenstvo: o desiatich pannách

sunset-opt.jpegPodľa tohto podobenstva je cirkev v tomto období rozdelená na dvojaký typ veriacich: Jedna skupina nesie so sebou olej na svietenie (Svätého Ducha) nielen vo svojom „kahančeku“ (v duchu), ale aj v náhradných nádobách (vo svojom tele a v duši). Kvôli meškaniu „ženícha“ obidva typy veriacich tvrdo zápasia s ospanlivosťou, duchovným spánkom, ale jedna časť iba zadrieme (nüsztadzó), ostatní však aj zaspia (katheudó).

Tento zápas so spánkom dobre vyjadruje jednu z veľkých duchovných skúšok poslednej éry histórie cirkvi. Zachovanie duchovnej bdelosti v tomto období požaduje silný zápas od každého kresťana. Najťažšie pre bdejúcich strážnikov sú hodiny pred svitaním. Keď už je svetlo najbližšie, vtedy je najťažšie zostať čulým. Duchovné „driemoty“ pokúšajú ako nočných šoférov v tejto ére každého, ale nie je nutné a ani neslobodno úplne zaspať!

Na svadbu sa však dostanú iba tie panny, ktoré dávali obzvlášť veľký dôraz na naplnenie sa Svätým Duchom, aby svoj kresťanský život nežili iba na psychickej (intelektuálnej, citovej, vôľovej), ale aj na duchovnej úrovni. Podľa apoštola Júdu, ktorý tiež napísal epištolu proti tažkostiam cirkvi posledných čias, psychickí, duševní kresťania sa odtrhnú od cirkvi a od spasenia (Jd 19).

Tretie podobenstvo: hrivny

V treťom podobenstve svojho eschatologického prejavu Ježiš hovorí o majiteľovi, ktorý pred vydaním sa na cestu rozdelí svoj majetok medzi svojich sluhov a potom odchádza. Keď sa po dlhom čase vráti späť, účtuje so svojimi sluhami: odmení tých, ktorí dobre hospodárili so zvereným majetkom, a tak získali ešte viac a pokarhá a nazve lenivým a zlým, ba aj vyhodí toho služobníka, ktorý iba zachoval sumu jemu zverenú, ktorú zo strachu neinvestoval, a tak ju ani nerozmnožil.

Je zaujímavé všimnúť si, že gazda pred odcestovaním nepovedal sluhom ani slovo o tom, aby sumy, ktoré im zveril, investovali, len im jednoducho odovzdal peniaze. Predsa samozrejme očakával, že budú s nimi pracovať, rozmnožia ich, ba budú ich aj investovať, berúc na seba riziko.

Tieto podobenstvá sa všeobecne zvykli aplikovať na kresťanský život vo všeobecnosti, čo je tiež správne. Ja by som však chcel znovu upozorniť na to, že aj toto podobenstvo, spolu s tými, ktoré hovoria o desiatich pannách a zlých, respektíve verných služobníkoch, výslovne tvoria časť Ježišovho eschatologického prejavu! Preto vôbec nie je zveličené tvrdenie, že tieto podobenstvá sú viac aktuálne pre cirkev posledných čias než pre iné obdobia!

Nuž, takto isto je to aj s podobenstvom o hrivnách. To, že gazda zvlášť ani nespomínal, že spolu so zachovaním majú aj investovať zverené hodnoty, znamená, že nadanie - schopnosti zaväzujú. Čiže, všetci máme jednak prirodzené, vrodené, štúdiami získané, jednak nadprirodzeným darom po znovuzrodení prijaté rôzne schopnosti, talenty. Som presvedčený, že podobenstvo o hrivnách znamená: tieto schopnosti, talenty bez hocijakého ďalšieho zvláštneho rozkazu máme investovať do služby evanjelia, cirkvi, kde len vieme, a kde len môžu vytvoriť zisk (samozrejme, v súlade s vedúcimi zboru a v harmónii s činnosťou ostatných). Samotná existencia schopností, talentu už obsahuje túto úlohu, Boží rozkaz.

Lenivý sluha zakopal veci, ktoré mu boli zverené, zo strachu pred hospodárom. Grécke slovo používané ako prívlastok v súvislosti s ním ani neznamená jednoducho lenivosť, ale pasivitu - zanedbanie povinností, ktoré pramenia zo strachu a nesmelosti.

Aj v cirkvi posledných čias je kľúčové učenie: z plného srdca, sily, s plnou obetavosťou sa máme odovzdať službe záležitostí evanjelia a cirkvi, bez strachu, so všetkými našimi prirodzenými a nadprirodzenými schopnosťami, talentami a darmi!

Svetová evanjelizácia

Skôr, než by hocikto príliš klesol, vidiac ťažkosti laodicejskej doby, nezabudnime ani na to, že pre jej víťazov je najslávnejšou érou histórie cirkvi! Ježiš totiž skončí objasnenie tohto obdobia zaťaženého krízami vetou ohlasujúcou víťazstvo: „A toto evanjelium kráľovstva bude hlásané po celom svete na svedectvo všetkým národom, a vtedy príde koniec.“ (Mt 24:14)

Táto éra teda nie je iba obdobím ťažkostí, ale aj obdobím konečného víťazstva cirkvi, úspešného splnenia jej misie! Toto nebeské videnie, ktoré nám vykresľuje Spasiteľ, nám dáva nádej, radosť, pokoj aj v skúškach a to nás udržuje v bdelosti. Táto práca už prebieha, ale v budúcnosti bude rozšírená ešte viac a na jej realizovanie sa máme odovzdať v týchto časoch znovu a znovu!

bonke-opt.jpeg

Veľká apostázia

Posledné obdobie histórie cirkvi sa ukončí oslávením a vytrhnutím skutočnej cirkvi, ale bezprostredne predtým ešte posledná, v porovnaní so všetkými predošlými, dramatickejšia zmena otrasie Božím novozmluvným národom a to veľká apostázia, o ktorej hovorí apoštol Pavol: „Deň Kristov nenastane, kým prv nepríde odpadnutie (apostasia), a nebude zjavený človek hriechu, syn zatratenia...“ (2Tes 2:3) Toto grécke slovo znamená rozchod, odtrhnutie a v biblickom jazyku - okrem rozvodu - ho používajú aj na odtrhnutie od Zákona, viery a cirkvi.

Koniec laodicejskej doby nevyhnutne vedie k rozdeleniu, odtrhnutiu kresťanov žijúcich na telesno-psychickej a duchovnej úrovni. Počas histórie cirkvi kresťania patriaci do týchto dvoch kategórií stále žili v zboroch vedľa seba, keďže ľudským úsilím sa nedá, ani neslobodno ich oddelovať, lebo srdce pozná iba Boh. Preto nikto nemôže vedieť, z koho aké dobro alebo zlo môže ešte vyliezť. Lenže na konci histórie cirkvi Boh, ktorý pozná srdcia, oddelí formálnych kresťanov od skutočných. O tom hovorí aj podobenstvo o kúkoli a pšenici, podľa ktorého Pán zakáže svojim sluhom, aby pred žatvou vytrhali z pšenice kúkoľ, hovoriac, že spolu s ním by mohli vytrhnúť aj pšenicu. Vo vysvetlení podobenstva však Ježiš charakterizuje koniec histórie cirkvi takto: „Žatva je skonanie sveta, a ženci sú anjeli. A teda ako sa zberá kúkoľ a páli ohňom, tak bude aj pri skonaní tohoto sveta: Syn človeka pošle svojich anjelov a vyberú z jeho kráľovstva všetky pohoršenia i tých, ktorí páchajú neprávosť a uvrhnú ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrípanie zubami. Vtedy sa budú spravodliví skvieť ako slnce v kráľovstve svojho Otca.“ (Mt 13:39-43)

Počas krízy nastávajúcej na konci laodicejskej éry, pochádzajúcej od Boha, anjeli Ježiša Krista rozlíšia a oddelia formálnych (psychických) kresťanov od skutočných (duchovných) kresťanov (porov. Ez 9). Nie každý si všimne aktivitu anjelov, odohrávajúcu sa v neviditeľnom svete, ale jej následky budú zjavné každému: Formálni kresťania sa uprostred obrovských ľudských otrasov (Mk 13:12) oddelia od cirkvi, ako to predpovedal apoštol Júda: „To sú tí, ktorí sa oddeľujú, telesní, nemajúci ducha.“ (Jd 19) Jeho epištola podrobne popisuje prirodzenosť, charakteristiku a osud psychických - teda namiesto Svätého Ducha svojím rozumom, citmi a vôľou vedených kresťanov. Z nich sa vytvorí v antikristovej ríši, v takzvanom „veľkom súžení“ fungujúca svetová cirkev - „Veľká smilnica“; a pravdepodobne z nich vyjde aj Antikrist, ktorý uvedie celý svet do poblúdenia, a o ktorom si mnohí učitelia Biblie myslia, že bude odpadnutým kresťanom (1Jn 2:18-19).

V podobenstve o kúkoli je opäť jedným z kľúčových výrazov bezzákonnosť, druhým zase pokušenie na hriech (skandalon), čiže ide tu o tých, ktorí pôsobia pohoršenie. Grécke slovo krisis (kríza) znamená oddelenie, rozlíšenie. Veriacim konajúcim protizákonne a pohoršujúc ostatných v poslednom období histórie cirkvi je dôležité postaviť sa na stranu vyhovujúcu Božiemu zákonu ešte v príhodnej chvíli!

Aká bude oslávená cirkev?

Po vytrhnutí formálnych kresťanov sa „spravodliví budú skvieť ako slnko“ - hovorí Ježiš. Naplní sa to nielen v duchovno-morálnom, ale aj vo fyzickom zmysle po vytrhnutí, ktoré sa uskutoční krátko po apostázii alebo pred jej koncom. Skutoční kresťania sa dovtedy - úplne očistiac, posvätiac, a posilniac - stanú schopnými na slávne, víťazné dokončenie Veľkej misie - evanjelizácie sveta a neskôr na vytrhnutie.

Nová zmluva s úplnou istotou deklaruje, že história cirkvi - napriek všetkým predošlým problémom, ťažkostiam a úpadku - sa skončí slávou a totálnym víťazstvom: „Aj Kristus miloval cirkev a vydal sám seba za ňu, aby ju posvätil očistiac ju kúpeľom vody, slovom, aby si ju postavil pred seba slávnu, cirkev, nemajúcu škvrny alebo vrásky, alebo niečoho takého, ale aby bola svätá a bezvadná.“ (Ef 5:25-27) Je jasné, že tento úmysel Krista vládnúceho všemohúcou mocou nedokáže zmariť nič, preto je isté, že Slovo a Svätý Duch tieto ciele uskutočnia na skutočných kresťanoch, v skutočnej cirkvi. Táto cirkev bude oslávená, čiže v ničom, čo Boh pre ňu naplánoval, neutrpí fiasko. Z tohto slova je jasné, že bude bez akéhokoľvek hriechu, a bude úplne svätá a čistá aj v duchovno-morálnom zmysle.

Ale sláva sa objaví nielen v morálnej oblasti, ale aj v oblasti nadprirodzenej sily. Jedno z Ježišových proroctiev sa totiž ešte má len naplniť: „Amen, amen vám hovorím, že ten, kto verí vo mňa, skutky, ktoré ja činím, bude aj on činiť, a ešte aj väčšie ako tie bude činiť, lebo ja idem k svojmu Otcovi. A čokoľvek budete prosiť v mojom mene, učiním to, aby bol Otec oslávený v Synovi.” (Jn 14:12) Počas histórie cirkvi sa toto ešte nikdy neuskutočnilo stopercentne, ale musí sa to uskutočniť. Je v tom obsiahnuté aj to, že každý chorý bude uzdravený a každý démonizovaný bude oslobodený, za koho sa budú kresťania modliť (veď aj v Ježišovom živote to tak bolo). V životoch veriacich sa budú diať aj iné Ježišove zázraky (chodenie na vode, premena vody na víno, zmena poveternostných podmienok, rozmnoženie chleba atď.), a budú sa konať aj také zázraky, ktoré sa ukážu väčšími ako boli tie, ktoré činil Ježiš. Veď o svetovej evanjelizácii hovorí Ježiš takto: „A toto evanjelium kráľovstva bude hlásané po celom svete ...“ (Mt 24:14) Teda to evanjelium, ktoré hlásal Ježiš: evanjelium znamení, zázrakov, aj dnes fungujúceho Božieho oslobodzovania, ako aj evanjelium blízkeho príchodu Božieho kráľovstva - toto bolo stredobodom Ježišovho posolstva. Rovnako aj cirkev posledných dní bude s plnou istotou, založenou na zjavení, oznamovať blízky, viditeľný príchod Božej svetovej ríše.

Krátke zhrnutie: Veriaci poslednej generácie v histórii cirkvi budú duchovne, morálne a čo sa týka sily takí ako Ježiš, apoštoli alebo Pavol.

Bude ich veľa alebo málo? Napriek pesimistickým veštbám, dôverujúcim iba v ľudskú silu, a nie v posvätenú, nadprirodzenú silu Svätého Ducha, podľa Svätého Písma vytrhnutá cirkev pozostávajúca z pravých, ozajstných kresťanov sa nebude skladať z niekoľkých strhaných, z posledného melúcich askétov so zvláštnymi schopnosťami - duchovných „hviezd“, ale - aj keď je to jednako ohromujúce - bude to nespočítateľne veľký zástup! A to je aj nevyhnutné - veď Nová zmluva nazýva kresťanov duchovným semenom Abraháma, a veru Abrahám dostal trojnásobný sľub, že jeho potomstvo bude tak nespočítateľné, ako hviezdy nebies (1), prach zeme (2) a piesok mora (3). Nemôžeme sa teda čudovať, že vytrhnutú cirkev budú v nebesiach charakterizovať presne výrazom „nespočítateľná“: „Potom som videl a hľa, veliký zástup, ktorý nemohol nikto spočítať, z každého národa a zo všetkých pokolení a ľudí a jazykov, ktorí stáli pred trónom a pred Baránkom, oblečení v dlhom bielom rúchu, a palmy v ich rukách, a kričali velikým hlasom a hovorili: Spasenie nášmu Bohu, sediacemu na tróne, a Baránkovi!... Toto sú tí, ktorí prišli z toho veľkého súženia a oprali svoje rúcha a zbielili ich v krvi Baránkovej. Preto sú pred trónom Božím a svätoslúžia mu dňom i nocou v jeho chráme...” (Zj 7:9-15)

Odvolávky, že ide o ľud pochádzajúci z každého národa, zo všetkých pokolení a jazykov, ako aj spomínanie bieleho rúcha, čiže spravodlivých skutkov, tiež potvrdzujú, že tu ide o skutočnú cirkev, ktorá bola vytrhnutá do nebies pred (grécka predložka ek sa dá preložiť aj takto) veľkým súžením. Pravda, v tejto nespočetne veľkej mase budú všetci vzkriesení spasení z celej histórie cirkvi, predsa môžeme dôverovať v to, že posledná generácia zúčastnená na vytrhnutí nebude malá čo do počtu. „Lebo sám Pán s veliteľským povelom, s hlasom archanjela a s trúbou Božou zostúpi z neba, a mŕtvi v Kristu vstanú najprv; potom my živí ponechaní budeme razom s nimi vychvátení v oblakoch v ústrety Pánovi do povetria. A takto budeme navždy s Pánom.“ (1Tes 4:16-17) Pavol na druhom mieste ešte podrobnejšie opisuje tento moment, ktorý postihne každého úplne nečakane: „Hľa, tajomstvo vám hovorím. Všetci nezosneme, ale všetci budeme premenení, razom, v okamihu, pri zatrúbení poslednej trúby. Lebo zatrúbi, a mŕtvi vstanú neporušiteľní, a my budeme premenení. Lebo toto porušiteľné musí obliecť neporušiteľnosť a toto smrteľné obliecť nesmrteľnosť.“ (1Kor 15:51-53)

Vtedy sa aj na fyzickej úrovni uskutoční to, čo sme už citovali z Ježišových slov, čo sa už skôr uskutočnilo v duchovno-morálnom zmysle: členovia skutočnej cirkvi sa budú skvieť ako slnko v kráľovstve svojho Otca. Takto sa môžeme dostať z vlažnosti do bielej žiary.

Bez modlitby sa to nepodarí!

Keď skúmame, o akých a o koľkých veciach Ježiš hovoril konkrétne, čo sa máme modliť, budeme prekvapení. Okrem „Otčenáša“ dal v tejto veci iba dve konkrétne inštrukcie. Nie je teda nadsadené povedať, že tieto dve usmernenia určite musia byť pre nás veľmi dôležité; a keď tieto Ježiš zvlášť konkrétne vyzdvihol, aby sme sa za ne modlili, tak určite to máme aj takto robiť. Nuž, jedna z dvoch modlitebných prosieb, ktoré dal Ježiš, sa vzťahuje na posledné obdobie cirkvi: „A vystríhajte sa, aby snáď vaše srdcia neboli obťažené obžerstvom (alebo: rozčarovaním) a opilstvom a starosťami o tento život, a náhle by prišiel na vás ten deň. Lebo príde ako osídlo na všetkých, ktorí bývajú na tvári celej zeme. Preto teda bdejte každého času, modliac sa, že by ste boli uznaní za hodných uniknúť všetkému tomu, čo sa to má diať, a postaviť sa pred Synom človeka.” (Lk 21:34-36) Kresťania sa teda majú pravidelne modliť za seba a za svojich súrodencov, aby čo najviac z nich vedelo víťazne prekonať pokušenia a skúšky laodicejskej doby, a pri príchode Ježiša už boli pripravení na stretnutie s Ním.

Zdroj: Új Exodus, 28.5.2004
Preklad: Evelína Trubiansky, Zlata Radnotyová



Související články

Kresťan a duch doby|Logos 2 / 2017 | Jaroslav Kříž |Téma
Cirkev má budúcnosť|Logos 8 / 2009 | Jaroslav Kříž |Téma
Jak roste církev|Logos 5 / 2010 | Jaroslav Kříž |Téma
Příběh velkého rozkolu|Logos 10 / 2010 | Daniel Šobr |Historie
Duch Jezábel|Logos 8 / 2017 | Németh Sándor |Vyučování