Boží království totiž není v řeči, ale v moci. (1. Korintským 4,20)
Nejčtenější
Témata

Určený čas

Historická sobota zastaví chod babylonského kolesa času

logos-05-06-hodziny.jpg„Koleso času sa bude točiť večne“ – táto myšlienka sa zrodila v starovekom Babylone a toto vedomie až do dnešného dňa ubezpečuje ľudstvo v pohodlnej viere, že v čase, v nekonečnom Chronose, sa ukončí temná minulosť a svetlá budúcnosť bude trvať večne. Dnešný vedecký svet, grécko-rímska kultúra, východné či ezoterické náboženstvá vidia svet v cykle, ktorý neustále prináša nový zajtrajšok, čo vždy zabezpečuje možnosť zabudnúť na včerajšok. Jedine žido-kresťanský svetonázor hovorí o „určenom čase“ ako o veku naplnenom cieľmi, významom a zodpovednosťou.

Jeho trvanie rabínska tradícia – rovnako ako aj duchovní otcovia ranej cirkvi – opísala v šiestich plus jednom miléniu, tzn. sedemtisíc rokov. Prvá časť, ktorá je obdobím ľudského utrpenia, bude podľa korigovaného židovského kalendára ukončená v tridsiatych rokoch 21. storočia, čo je zároveň dvetisíce výročie Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania. Ak sú prastará tradícia a počítanie letopočtov presné, potom sa približne v priebehu jedného desaťročia objavia na scéne dejín apokalyptickí jazdci.

Chronosova špirála

Pred štyritisíc rokmi vytvorili chaldejskí hvezdári v Babylone historický základ sústavy času – zverokruh, ktorý rozdeľuje slnečnú dráhu na dvanásť hviezdnych znamení na nočnej oblohe. Toto je prvá známa hviezdna mapa, základ astrologickej sústavy – západnej, čínskej, indickej a babylonskej, ktorá sa až tak rýchlo rozšírila na východ aj na západ, že ju v 15. storočí pred n. l. spomína aj 3500 rokov starý mojžišovský zákon ako uctievanie nebeského vojska. „A aby si nepozdvihol svojich očí k nebesiam a keby si videl slnko, mesiac a hviezdy, všetko vojsko nebies, aby si nebol pohnutý k tomu, že by si sa im klaňal a slúžil im, ktoré to veci udelil Hospodin, tvoj Boh, všetkým národom pod celým nebom.“ (5Moj 4,19)

Nie je náhoda, že úcta ku kozmu, ktorá pretrváva až dodnes, nás zavedie k myšlienke nekonečne plynúceho času, veď jeho precízne a vypočítateľné zákonitosti nám našepkávajú, že hoci je človek smrteľný, periodické obiehanie planét po svojich dráhach a ich moc trvá naveky.

Myšlienka zverokruhu sa postupujúc smerom na východ hlboko vryla do indickej a východnej filozofie, náboženstva, ktorého hlavnými predstaviteľmi sú budhizmus a hinduizmus, a má veľký význam pre koleso času, tzv. kálačakra. V tomto nekonečnom časovom cykle zrodu a smrti totiž duša blúdi, až kým sa neoslobodí vo večnej nirváne a konečnom zániku.

V Južnej Amerike vnímali peruánski Indiáni čas ako večne plynúci, trochu severnejší mayský kalendár sa ešte tiež neukončil v roku 2012, iba sa znovu pohol, aby urobil ešte jeden okruh.

Grécka filozofia, považovala kozmos za nekonečno bez začiatku a bez konca, kde je čas od astronomických cyklov neoddeliteľný a forma a hmota trvá večne.

Myšlienku zverokruhu priniesli do západného sveta Gréci, ktorí považovali Chronosa, otca hlavných olympských bohov – Dia, Hádesa, Héry, Poseidona – za toho, ktorý točí kolesom času. Jeho meno má v gréčtine význam „plynúci čas“, ktorý sa cyklicky točí v hodinách, dňoch a rokoch. Podľa Rimanov sa neskôr „otec bohov“ usadil v Taliansku, aby im pod menom Saturn priniesol zlatý vek. Jeho sviatok pripadá na deň slnovratu – saturnálie – kedy vyvyšovali znovuzrodenie času z temnoty.

„Nemôžeš vstúpiť dvakrát do tej istej rieky“ – tvrdil Heraklétos, podľa ktorého je všetko vo večnom pohybe a mení sa. Toto chápanie nekonečna prevzala grécka filozofia, ktorá považovala kozmos za nekonečno bez začiatku a bez konca, kde je čas od astronomických cyklov neoddeliteľný a forma a hmota trvá večne. Toto prevzal didaktický európsky spôsob zmýšľania, podľa ktorého sa svet vyvíja na spôsob špirály, čiže veci sa vždy znova začínajú, ale už vždy v rozvinutejšej forme. Nekonečný vývin, čiže evolúcia sa stala zásadnou tézou prírodovedného svetonázoru 19. a 20. storočia a takto podobne ako východná kultúra, tak aj západné spoločnosti už netvrdia, že raz čas skončí: „Nech sa už čokoľvek udialo pred plynutím času, nemôže to už ovplyvňovať prítomnosť. A práve preto môžeme jednoducho ignorovať to, čo existuje mimo času, veď nemáme rukolapné dôkazy, že existuje,“ uvažuje sebaistý mysliteľ, mienkotvorca našej doby vzbudzujúc babylonskú nádej – Stephen Hawking vo svojom bestselleri Stručná história času.

logos-05-06-depositphotos-17129191.jpg

Keď raz skončí to: „nič nového“

V protiklade so zverokruhom, ktorý sľubuje večný zajtrajšok, Biblia hovorí o „konci časov“ – o takom dni, o ktorom apoštol Pavol v príhovore v Aténach hovorí, že existuje „určený čas“ (…) pretože ustanovil deň, v ktorom bude súdiť celý svet v spravodlivosti v osobe muža, ktorého určil na to, a podáva všetkým ľuďom vieru vzkriesiac ho z mŕtvych. (Sk 17,31)

Pre značnú časť Pavlových poslucháčov v aténskom Aeropágu, ktorú tvorili významní stoickí a epikurejskí filozofi, znelo kázanie o vzkriesení tela či o konci vekov pohoršujúco a bláznivo, lebo to bolo v protiklade s historickou a empirickou skúsenosťou, ktorú možno – podľa ich chápania – vyčítať z večne trvajúcich zákonitostí kozmu. Človek nie je podobne ako univerzum nezmerný a večný, ale je smrteľný a krehký, a preto ani nemusíme zvlášť hľadať zmysel existencie.

„V súvislosti s konečným osudom kozmu nenachádzame žiadny cieľ, ale sa opýtajme sami seba, aká je vlastne spojitosť medzi našou perspektívou a konečným osudom kozmu“ – rozoberá tento svetonázor Richard Dawkins, evolucionista a biológ ako kritik viery a Biblie vo svojej úspešnej knihe Boží blud.

Kým sa babylonský obraz o čase uspokojí so zdanlivou stabilitou „času pod slnkom“, pre žido-kresťanský svetonázor toto isté večné trvanie vedie k neriešiteľnému problému, čo Šalamún v Knihe Kazateľa formuluje tak, že v cyklickom čase: „Čo bolo, to i bude, a čo sa dialo, to sa i bude diať, ani nieto ničoho nového pod slnkom.“ (Kaz 1,9)

Preto židovstvo i kresťanstvo už od počiatku hľadá konečný zmysel „neužitočného“ plynutia času v nás, ktorý ako Stará, tak i Nová zmluva nazýva ako „Deň Pánov“. „Ale príde deň Pánov ako zlodej v noci, v ktorý pominú nebesia s rachotom, a živly, rozpálené ohňom, sa rozplynú, a zem i diela, ktoré sú na nej, zhoria.“ (2 Pt 3,10)

Výraz „Deň Pánov“ je použitý v mnohých prorockých knihách – Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel, Joel, Ámos, Obadiáš, Sofoniáš, Zachariáš a Malachiáš – a poukazujú naň evanjeliá ako aj Skutky apoštolov či najdôležitejšie eschatologické dielo – Zjavenie Jána. Podľa apoštola Jána zdanlivo nekonečný „kozmos“ v jednom konkrétnom bode času pominie spolu so svojimi „žiadosťami“.

Mesiášov deň a 21. storočie

V tento deň nastane koniec svetového obdobia (aión), o dĺžke ktorého Biblia hovorí len v tajomstvách. Klasický, talmudský judaizmus a rané kresťanstvo sa zhodujú v tom, že to znamená šesťtisíc rokov od stvorenia človeka: „V dome Eliáša sme počuli: Svet trvá šesťtisíc rokov. Dvetisíc rokov chaosu (tohu), dvetisíc rokov Zákona (Tóra), dvetisíc rokov dni Mesiáša – ale pre množstvo našich hriechov sú z toho vynechané tie, ktoré sú vynechané“ – píše sa v babylonskom Talmude – odvolávajúc sa na prastarú hebrejskú tradíciu (barajta).

Základom židovskej tradície je šesť dní stvorenia, ktoré stotožňujú na základe Mojžišovho Žalmu: „... Lebo tisíc rokov je v tvojich očiach ako včerajší deň, keď pominul, a ako stráž v noci,“ (Žalm 90,4) so šiestimi miléniami histórie ľudského utrpenia. A hoci tretie obdobie dvoch tisícročí – dni Mesiáša – podľa rabínskeho učenia Izrael stratil kvôli svojim hriechom, no historická „sobota“, siedme milénium, vláda Mesiáša nastane nezávisle od toho. Ireneus, cirkevný otec 2. storočia, vo svojom diele Proti bludom pokladá koncepciu šesť plus jedno tisícročie za istý fakt, podobne ako významná prorocká autorita – apoštol Ján: „O týchto Papias, Jánov poslucháč, Polykarpov spolupracovník, vydáva svedectvo vo svojej štvrtej knihe – spolu totiž napísal päť kníh.“ Neskôr, keď sa kresťanskí vodcovia dostali k prostriedkom štátnej moci, už popierajú obraz siedmich tisícročí, ba čo viac, podľa niektorých náboženských historikov oni zničili aj Papiasovo dielo a nestratilo sa, ako to tvrdia. Preto z hlavného prúdu kresťanstva vymizla táto tradícia a už pretrváva iba v židovstve – veľká nádej ohľadom konca šiesteho tisícročia.

Tradičný židovský kalendár píše teraz iba rok 5777, čiže presne 223 rokov od začiatku siedmeho milénia – odo „Dňa Pánovho“. Tieto letopočty považuje za nepresné aj samotný judaizmus, hoci si ctí tradície.

A hneď po súžení tých dní zatmie sa slnce, a mesiac nedá svojej žiare, a hviezdy budú padať z neba, a nebeské moci sa budú pohybovať.

Podľa Encyclopedie Judaica kvôli nesprávnemu počítaniu Peržanov je to o 166 rokov menej – takto siedme milénium nastane na zemi v roku 2074 – prípadne aj skôr. Ak vezmeme pri počítaní do úvahy aj novozmluvné texty, potom môžeme odpočítať ďalších 38 rokov: totiž, podľa apoštola Pavla vládol kráľ Saul 40 rokov, zatiaľ čo židovská tradícia udáva iba dva roky vlády prvého izraelského kráľa. Podľa druhej korekcie teda šesťtisíc rokov uplynie v roku 2036, čo súhlasí s dvetisícročným výročím Ježišovho ukrižovania a zmŕtvychvstania, čo je dnes naj­prijateľnejším dátumom Jeho ukrižovania (r. 32 n. l.), tzn. 2032. Nakoľko je podľa židovskej tradície piaty a šiesty deň stvorenia obdobím Mesiáša, ktorého kresťanská viera stotožňuje s Ježišom Nazaretským, takto sa tieto dni „nestratili“, ba práve naopak: priniesli dvetisíc rokov obdobia spásy pre ľudstvo.

Aj apoštol Peter prevzal Mojžišovu koncepciu: „Tisíc rokov ako jeden deň.“ „Ale to jedno, milovaní, nech nie je skryté pred vami, že jeden deň je u Pána ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň.“ (2Pt 3,8) Preto podľa kresťanských učiteľov Písma tri dni vzkriesenia zahrňujú v sebe aj „Mesiášske dni“ chronológiu 2 plus 1 tisíc a k tomuto sa odvolávajú na tajomné prehlásenie proroka Hozeáša ohľadom procesu znovuzrodenia Izraela: „Oživí nás o dva dni, na tretí deň nás postaví na nohy, a budeme žiť pred jeho tvárou.“ (Hoz 6,2)

Súčasnému počítaniu, podľa ktorého pripadne na rok 2032 zvláštne výročie, bude predchádzať podľa Knihy Zjavení a Knihy Danielovej posledný týždňorok „veľkého súženia“, kedy dopadnú na Zem dramatické apokalyptické údery – sedem pečatí, sedem trúb, sedem čiaš. Pokiaľ považujeme tradíciu za pravdivú, potom v prípade jej nasledovania môžeme datovať začiatok konca vekov na rok 2025. Biblický obraz o čase však dovoľuje trochu flexibility – na­príklad exodus z Egypta naproti určenému času meškal 30 rokov – takže si nemôžeme byť úplne istí ani rabínskou chronológiou, ani židovským kalendárom, no ani historickými záznamami. Preto sú roky 2025/2036 skôr na rovine teoretickej, v žiadnom prípade však dokonalé a precízne definície šiesteho milénia od stvorenia a začiatku mesiášskej éry.

Jedno je ale isté: biblický aión – naproti cyklickému mayskému kalendáru – jedného dňa reálne skončí a potom podľa Ježišovho proroctva sa spod kolies zverokruhu, ktorý mal vplyv na celý svet, vymaní s konečnou platnosťou celý vesmír: „A hneď po súžení tých dní zatmie sa slnce, a mesiac nedá svojej žiare, a hviezdy budú padať z neba, a nebeské moci sa budú pohybovať.“ (Mt 24,29)

Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: Hetek II. 2017



Související články

Čas plynie|Logos 5 / 2007 | Martin Meliško |Převzato z Új Exodus
Je čas iba fyzikálna veličina?|Logos 4 / 2011 | Drahoslav Vajda |Věda a víra
Ešte o undergounde|Logos 12 / 2009 | Jaroslav Kříž |Téma
Radujte sa!|Logos 12 / 2008 | Németh Sándor |Převzato z Új Exodus
Prosincová konference|Logos 12 / 2011 | Alena Filipková|Ze života církve