Ako kresťanstvo zmenilo svet

Podľa niektorých tieto hodnoty vznikli práve z tlaku na kresťanskú ideológiu. Pritom, ako vychádza najavo z knihy Alvina J. Schmidta Ako kresťanstvo zmenilo svet, značná časť civilizačných výhod západného životného štýlu pochádza z kresťanstva. V 1. časti si objasníme, ako kresťanstvo vplývalo na úctu k životu, na jeho ochranu a na posilnenie vážnosti inštitútu manželstva.

Profesor sociológie v 15-tich kapitolách tejto knihy objasňuje, ako kresťania, ktorí brali vážne príkazy, myšlienky a zásady Ježiša Krista, spôsobili zmenu ľudstva k lepšiemu. Samozrejme, nezamlčuje ani odchýlky a hriechy v priebehu histórie, ktoré svetové médiá – nie príliš naklonené kresťanstvu – zveličujú a pretriasajú. No predsa, ako vyplýva z knihy, pozitíva kresťanstva ďaleko prevyšujú jeho tienisté či zdanlivo tienisté stránky.

Vytvorili nové civilizácie

Prvá kapitola sa zaoberá osudmi, ktoré zmenilo osobné, pozemské stretnutie s Ježišom Kristom. Toto by ale samo osebe nemalo veľký vplyv na civilizáciu, veď svojich nasledovníkov mali aj predstavitelia iných veľkých náboženstiev. Pri prvých kresťanoch je však pozoruhodné, že títo obyvatelia Rímskej ríše vplyvom slov ukrižovaného galilejského tesára z bezvýznamnej provincie zanechali svoje dovtedajšie zvyklosti. Životný štýl, počnúc prostými ľuďmi až po mocnárov, sa menil až natoľko, že sa to nedalo nevšimnúť a nezapísať. Predtým bola v pohanstve neznáma idea, na základe ktorej sa človek musí zmeniť, pretože sám osebe je hriešny. Po smrti a následnej zvesti zmŕtvychvstania Ježiša Krista sa ale toľkí zmenili, že cirkev už nebola považovaná iba za akúsi judejskú sektu. Z príťažlivosti cirkvi vychádzajúcej zo židovstva nemohli byť vynechaní ani rímski cisári: zdanlivo či úprimne, no s novou vierou položili základy novej civilizácie. Z tejto západorímskej kresťanskej kultúry vyšli ľudia (katolíci aj protestanti), ktorí pod vplyvom slov Nazaretského Ježiša zmenili svoj život, a tým aj západnú kultúru a jej osud. Stačí spomenúť svätého Augustína, Karola Veľkého, Savonarolu, Jána Husa, Martina Luthera, Gutenberga, Newtona, Mendela, Johana Sebastiana Bacha a tých prírodovedcov, vynálezcov, filozofov a umelcov, ktorí významne prispeli k rozvoju ľudstva.

V druhej kapitole sa dozvieme, akú nízku hodnotu mal ľudský život v predkresťanských civilizáciách. Na rôznych miestach našej planéty bolo rozšírené obetovanie ľudí a nebolo to bežnou praxou len na takých miestach, akým bol napríklad Kanaán, u Aztékov či u Mayov, ale aj v Prusku, Litve či v Írsku, kde žil svätý Patrik, ktorý tam pôsobil ako apoštol. Keďže kresťania dobre poznali Pánove slová: „Prišiel som, aby mali život,“dôležitosť ľudského života sa dostávala do popredia povedomia spoločnosti. Rimania si dovtedy veľmi málo vážili život človeka, a keďže množstvo rímskych božstiev si navzájom protirečilo, nenaučili občanov morálnemu spôsobu života. Pre občanov neboli dobrým príkladom ani ich cisári a vladári – mnohí z nich boli krvilační, krutí a šialení. Smrteľný človek mal iba takú hodnotu, aká mu prináležala na politickej scéne. Jedným zo znakov toho bol spôsob, akým nakladali s najzraniteľnejšími. Už staroveké rímske zákony dovoľovali zabíjanie postihnutých novorodencov, no zašli ešte ďalej: zabíjali aj menej schopných, neraz neľudským, brutálnym spôsobom. Tento zvyk sa rozšíril až tak, že viacpočetné rodiny boli v tých dobách zriedkavosťou. Vraždenia novorodencov neboli bežné len v Rímskej ríši, ale boli zaznamenané aj v mnohých iných kultúrach, napríklad v čínskej, japonskej, dokonca aj u Eskimákov. Tam, kam sa dostali a boli prijímané kresťanské hodnoty, bolo zabíjanie novorodencov trestné a takto to praktizovali aj usadlíci Severnej a Južnej Ameriky. Kresťania mali ešte jeden dobrý dôvod odsúdiť takéto nehanebné činy, lebo samotný Ježiš poukazoval na veľkú hodnotu detí, keď povedal, aby im nebránili prichádzať k Nemu a dal ich za príklad svojim nasledovníkom. V tom istom storočí, keď sa kresťanstvo vymanilo z kategórie prenasledovaných, cisár Valentinianus zakázal aj vraždenie novorodencov. Druhou temnou pečaťou starovekej civilizácie bolo opustenie novorodencov. Proti tomuto ostro vystúpil už v 2. storočí známy egyptský cirkevný otec Klement Alexandrijský s tým, že Rimania chránia napríklad novovyliahnuté vtáčiky či iné stvorenia, no s ľudskými novorodencami zaobchádzajú oveľa horšie. V stredoveku bolo napríklad vo Francúzsku zvykom, že ženy, ktoré nechceli vychovať svoje dieťa, ho mohli potajomky podstrčiť pred vchod do kostola, aby bolo pod ochranou spoločnosti a bolo tak postarané o nečakaného „najdúcha“.

 

Život je hodnota

Ďalšou bezbožnou praktikou boli interrupcie. Keďže prví kresťania pochádzali zo židovstva, veľmi dobre vedeli, že už v matkinom lone ide o život samostatného jedinca a už tam má byť chránený, lenže rímsky svet nezdieľal tento istý názor. Podľa autora knihy pre časté interrupcie boli dva hlavné dôvody: neexistovala totiž manželská čistota a vernosť nemala v očiach Rimanov žiadnu hodnotu, čo často viedlo k neželaným tehotenstvám. Väčšina žien sa obávala o svoju postavu po pôrode, a preto volili radšej interrupciu. A keďže nenarodený život nemal žiadnu hodnotu, interrupcia nebola v spoločnosti považovaná za negatívny skutok. Hoci interrupcie odsúdilo viacero filozofov, najostrejšie proti nim vystúpili práve kresťania. Cirkevný otec Tertullianus, ktorý žil v 3. storočí n. l., jasne vyjadril, že ani nenarodený jedinec v lone matkinom, ani narodený, nesmie byť zlikvidovaný. Je zaujímavé, že východná i západná cirkev dospeli v tejto otázke k jednote. Proti interrupcii boli tiež významné osobnosti pôsobiace v neskorších dobách, ako na­príklad známy zástupca kresťanstva Ján Kalvín alebo predstaviteľky feminizmu v druhej polovici 19. storočia.

Kresťania vystúpili aj proti gladiátorským „hrám“, ak je ich vôbec možné nazvať hrami. Len tak pre zábavu cisárov a ľudu v aréne zomierali tisícky otrokov, ktorých životy si vôbec nevážili. Už spomenutý Tertullianus sa vo svojich spisoch osobitne zaoberal týmito záležitosťami a vydal prísny zákaz kresťanom zúčastňovať sa takýchto podujatí čo i len ako diváci. Na začiatku a na konci 4. storočia vydali kresťanskí vladári nariadenie o zákaze gladiátorských hier, berúc do úvahy kresťanský názor na ľudský život.

V rámci Rímskej ríše boli – často na podnet cisára – tolerované samovraždy, čo kresťania vyhlásili za morálne neprijateľné. Svätý Tomáš Akvinský, ktorý žil v 13. storočí, prehlásil samovraždu za hriech proti prirodzenosti, z ktorého sa dotyčný už nemal možnosť obrátiť. Kresťania prejavovali úctu aj ukončeniu ľudského života: raní kresťania, ako aj potomkovia židovstva si volili pochovanie v truhle – kvôli viere vo vzkriesenie – naproti tomu Rimania sa dali spáliť.

Jeden muž, jedna žena

V 3. kapitole tejto knihy sa môžeme dočítať, aké obrovské zmeny nastali v inštitúcii manželstva vplyvom hlásania kresťanských zásad. Predtým bolo manželstvo všeličo iné, len nie sväté, pojem manželská vernosť bol neznámy, až pokým sa kresťanstvo nerozšírilo po celej ríši. Pod vplyvom gréckych gymnázií prelomili niekdajšiu rímsku cudnosť a nahotu tiel v kúpeľoch nezakrývali. Bezuzdná výmena partnerov a zvrhlý sexuálny životný štýl sa rozmohli až natoľko, že to zaznamenali aj samotní rímski spisovatelia: sexuálne obcovanie muža a ženy sa stalo sado-masochistické.

V prvom storočí sa sex stal doslovne športom, v ktorom prevádzali aj skupinové sexuálne obcovanie. Obrazy so sexuálnymi výjavmi – vo všetkých možných podobách – sa všade rozmohli až tak, že boli súčasťou obydlí, objavovali sa dokonca aj na kuchynských nádobách a takto boli všetkým neustále na očiach a rodičia ich pred deťmi ani neskrývali. Do takéhoto prostredia vstúpili kresťania, ktorí žili v monogamii – jeden muž, jedna žena – a takýmto príkladom súrili radikálne zmeny. Už Desatoro zakazovalo cudzoložstvo a k tomuto Nová zmluva pridala ďalšie príkazy, v zmysle ktorých je manžel­stvo svätá vec, celoživotná zaviazanosť manželskému partnerovi, neodopieranie vzájomnej dobroprajnosti založenej na láske, spolužitie v uzavretom vzťahu, v ktorom nemá miesto nikto iný. Navyše, apoštol Pavol napísal radikálne efezskému zboru, že v manželstve sa muž a žena stanú pred Bohom jedným telom a z tohto odvodzuje škodlivosť rozvodu. Veriacim bolo jasné, že tí, ktorí spáchajú sexuálny hriech, alebo tí, ktorí budú pokračovať v životnom štýle rímskej spoločnosti, sa sami vylúčia zo spasenia. Každý sex vykonaný mimo manželstva je hriech – tvrdila nová viera. Pohania, ktorí pozorovali veci zvonku, zaznamenali u kresťanov morálne sebaovládanie. Autor knihy poznamenáva, že cirkev v 4. storočí – podľa všetkého pod vplyvom pohanov – ešte vždy obviňovala v prípade cudzoložstva ženu, čo bolo v ostrom protiklade s Ježišovými slovami k davu, pripravenému ukameňovať ženu prichytenú pri cudzoložstve. Zaujímavé zmeny nastali aj v samotnom obrade uzatvárania manželského zväzku, pretože nenasledovali pokrytecké vzory rímskych sobášov, ale ho brali ako slávnostnú, svätú udalosť, kde sa sľubovala vernosť až po hrob.

Kresťanstvo ukončilo v grécko-rímskom svete toleranciu voči pederastii, čiže sexuálnemu spolužitiu dospelého muža s mladým chlapcom. Tento životný štýl bol typický hlavne v kruhoch vládnucej triedy spoločnosti. Nikto nevyslovoval proti tomuto negatívny názor, veď pre nich bol zážitok dôležitejší než práva detí. To isté platilo aj pre dospelých, ktorí žili v homosexuálnom vzťahu. Ježiš na jednom mieste hovorí: „Preto opustí muž otca aj matku a priľne k svojej žene a oni dvaja budú v jedno telo.“ Rané kresťanstvo, vychádzajúce zo židovstva, pokladalo vzťah muža a ženy za uplatnenie dokonalého Božieho zámeru. Práve preto bola homosexualita považovaná za protizákonnú, čo neskôr sankcionoval aj štát. Kresťanské ponímanie manželstva malo ešte jeden dôležitý dôsledok, o ktorom sa píše v knihe. Manželstvo je nikým nerušená, uzavretá spoločnosť, následkom čoho vznikol život v súkromí.

Ani jedna aténska žena nemohla opustiť svoj domov bez sprievodu muža. Ak prijali hosťa-muža, nemohla s ním prehovoriť, musela odísť do inej miestnosti, nemohla chodiť do školy, vzdelávať sa tak ako muži, nemohla hovoriť na verejnosti a aj doma musela mlčať.

Ani Rimanka nemala veľa dôvodov k radosti. Nemala právo na dedičstvo, mať vlastníctvo, bola považovaná za vlastníctvo muža, ktorý bol pre ňu pánom života aj smrti.

Spisovatelia aj filozofi vykresľovali prejavy ženskosti negatívne. Napokon, tak ako na rôznych miestach sveta, žena bola iba predmetom sexuálnych žiadostí muža. Ani pre židovstvo nebola charakteristická rovnoprávnosť mužov a žien: ženy nemali právo svedčiť, čítať zo zvitkov Zákona a v synagógach sedeli oddelene od mužov. Slová a činy Pána Ježiša Krista priniesli hlboké zmeny aj v tejto oblasti. Podľa jedného biblického príbehu sa Ježiš rozprával so ženou-samaritánkou, čo bolo v tej dobe nepredstaviteľné. V prípade Marty a Márie vyučoval Máriu tak ako muža. Ba čo viac, s Martou viedol „hru pýtaj sa, odpoviem ti“ v istej veľmi dôležitej teologickej otázke. Práve ženám Ježiš mnohokrát hovoril slová, ktoré obsahujú najdôležitejšie odkazy kresťanstva. Z Novej zmluvy vychádza najavo, že ženy zohrávali niekoľko dôležitých poslaní v zboroch. Medzi ne patrila napríklad vedúca domácej skupiny v Kolosách, Féba v Kenchreách, ktorú apoštol Pavol nazýva „pani“. V šírení kresťanstva mali obrovskú úlohu aj ženy, kde sa plnohodnotne podieľali na evanjelizáciách. Toto by sa nemohlo stať bez emancipácie žien v rámci cirkvi. Schmidt nezamlčuje, že už pred niekoľkými desaťročiami boli sformulované od protichodných kresťanských smerov so značnou autoritou – v ktorých je citeľný vplyv predchádzajúcich kultúr – mnohé protirečenia voči emancipácii. Hoci často citujú biblické verše týkajúce sa podriadenosti žien: „žena nech sa v tichosti učí so všetkou poddajnosťou,“ zabúdajú pripomínať, že: „vy, muži milujte svoje ženy tak, ako aj Kristus miloval cirkev a vydal sám seba za ňu,“ čím sa očakáva od nich iný prístup než od Rimanov. Slová apoštola Pavla o rovnoprávnosti ľudí vo viere – v Kristu Ježišovi ani muž, ani žena – významne prispeli k zlepšeniu postavenia žien; v oblasti výchovy detí, vlastníckych práv či práva na výber manželského partnera, čo bolo predtým nepredstaviteľné. Výhody tohto si dnes najviac užívajú ženy západných spoločností.

V iných kultúrach, zvlášť v islamských a ázijských krajinách, je postavenie žien omnoho horšie. Ženy môžu byť vďačné šíreniu kresťanstva aj za to, že vdovstvo bolo dané pod ochranu, veď aj Biblia na mnohých miestach spomína zvláštnu Božiu lásku k vdovám. Preto tiež napríklad Briti v 19. storočí v Indii, v hinduistickej kultúre zakázali zaužívaný zvyk – upálenie vdovy zaživa; misionárom v Číne môžu byť vďační za zákaz umelých deformít na nohách malých dievčat; kresťania až doteraz ostro protestujú proti brutálnemu zvyku rozšírenému v krajinách Afriky – obriezke žien.

Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: Hetek 2017