Arabské revolúcie

Vietor dobrých zmien alebo ničivá víchrica?

Masové protesty proti autokratickým režimom, ktoré koncom uplynulého roku zaplnili ulice v niektorých severoafrických krajinách, sa nakoniec pretavili do omnoho silnejších zmien. Spôsobili vlnu revolúcií, ktorá sa pomerne rýchlo prehnala tamojšími arabskými štátmi a zmietla so sebou i niekoľko desaťročí pretrvávajúce režimy. Z povestnej iskry sa stal požiar a je nateraz otázne, čo všetko s ním zhorí a čo všetko ešte zapáli. Z obrazu, ktorý vidíme, sa však môžeme domnievať, že arabský politický svet zasiahli tektonické otrasy veľkej magnitúdy a zrejme už bude iný, ako sme ho doteraz poznali.

Nie je všetko zlato, čo sa blyští

Asi najviac frekventovaná otázka, ktorú si dnes kladú ľudia vo Washingtone, Bruseli, Jeruzaleme, Moskve či v Bratislave je: Čo bude výsledkom týchto arabských revolúcií? Prinesú do regiónu viac slobody, demokracie a prosperity, alebo si na ne budeme s trpkosťou pamätať ako na výstrely z Aurory, ktoré nasledovalo utrpenie a hrôzovláda? História nás totiž učí, že revolúcie nemusia nevyhnutne znamenať pozitívny posun, ale niekedy vytvoria ešte odpornejšiu tyraniu ako režim, ktorý zvrhli. Stačí si len spomenúť na boľševický prevrat v Rusku v roku 1917. Cárovo samoderžavje síce nepredstavovalo nijak pokrokový režim a zvyklo napríklad posielať politických odporcov do vyhnanstva na Sibír, avšak nový Stalinov režim na rozdiel od cára nemal nijaké morálne zábrany a milióny ľudí zotročil, vyhladoval na smrť, či postavil pred popravčiu čatu. Cárske Rusko by tiež určite okolitým národom neprinieslo tragédiu, akú privlieklo Rusko komunistické.

Nielen história nás nabáda pozerať sa na zmeny v severnej Afrike opatrne. Na ceste k želanej demokratizácií stojí veľa neznámych, za rohom sa skrýva veľa príšer, ktoré skôr ukazujú na hrozbu. Existuje totiž niekoľko závažných dôvodov, poukazujúcich na možné nebezpečenstvo zmien vyvolaných búriacimi sa arabskými ulicami.

Keď dvaja robia to isté, nemusí to byť to isté

Pri skandovaní Egypťanov či Tunisanov po demokracii sa predovšetkým vynára otázka, či je v islamskom svete vôbec realizovateľná demokratická forma vlády. Alebo povedané všeobecnejšie, či ide o vhodnú a použiteľnú formu vlády pre každý národ a kultúru. Viacero politológov na tieto otázky odpovedá záporne. Pre úspešné fungovanie demokracie je totiž nutné, aby obyvateľstvo zdieľalo určitý typ hodnôt politickej a spoločenskej kultúry, čo vytvára nevyhnutné hodnotové podhubie, na ktorom môže demokratická forma vlády vyrásť. Veľmi široko povedané, podstatou tohto podhubia je všeobecne zdieľaný rešpekt voči slobode jednotlivca, ktorá sa realizuje na úrovni politickej, náboženskej a ekonomickej. Bez neho totiž demokracia rýchlo zvädne ako rastlina zasadená do nesprávnej pôdy. Voľby bez úcty k slobode naozajstnú demokraciu nevytvoria a stanú sa iba nástrojom pre diktatúru radikálnej väčšiny.

Práve toto nebezpečenstvo hrozí novým poprevratovým vládam v severnej Afrike, nakoľko islamské spoločnosti napr. popierajú úplnú náboženskú slobodu. Moslimský svet na rozdiel od našej židovsko-kresťanskej kultúry neprešiel historickým vývojom odluky náboženstva od štátu. Ak napr. podľa rôznych prieskumov väčšina Egypťanov podporuje nastolenie islamského práva, vrátane trestania konvertovania z islamu na iné náboženstvo smrťou, voľby by mohli do vedenia krajiny ľahko vyniesť také sily (ako napr. Moslimské bratstvo), ktoré by nastolili vládu islamského práva a štátnu moc by využili k brutálnej perzekúcii iných náboženských prúdov, či k obmedzeniu práv žien. Samozrejme, teraz ešte nevieme, akú podporu by mohli takéto skupiny získať vo voľbách, ale negatívnym signálom chýbajúceho rešpektu k náboženskej slobode je už teraz nepozvanie koptských kresťanov k príprave novej egyptskej ústavy. V prípade nástupu otvorene islamistických vlád by sa blízkovýchodní kresťania ocitli v horšom postavení ako pred zmenou režimov.

O tom, že nastolenie demokracie v moslimskom svete môže nakoniec ohroziť slobodu, svedčia viaceré odstrašujúce príklady z nie tak dávnej histórie. Iránska revolúcia z roku 1979 nenahradila absolutistický režim šacha Rézu Pahlávího niečím slobodnejším, ale islamskou teokraciou. Rast popularity islamistov v 90-tych rokoch v Alžírsku rozpútal krvavú občiansku vojnu. Jednou zo zahraničnopolitických priorít bývalej administratívy Georgea W. Busha ml. bola snaha o vytvorenie demokracií na Blízkom východe. Plodom tejto, dnes sa už zdá že chybnej politiky, bolo aj zvrhnutie Saddámovho režimu, avšak pokusy o nastolenie demokracie v Iraku spôsobili rozvrat bezpečnosti a stability v krajine a uvoľnili voči menšinovým náboženským skupinám – vrátane kresťanov – také násilie, aké bolo počas predošlého režimu nepredstaviteľné. Rovnako Američanmi presadzované demokratické voľby v pásme Gazy vyniesli v roku 2005 k moci teroristické hnutie Hamas, ktoré tu nastolilo diktatúru.

Výbušné kukučie vajce

Okrem hrozby, že by demokratizácia v severoafrických arabských krajinách mohla vytvoriť islamistické režimy represívne voči vlastným obyvateľom, prioritne voči kresťanom, by bol takýto vývoj nebezpečný aj pre stabilitu celého regiónu a bezpečnosť Izraela. Egypt s 80 miliónmi obyvateľov predstavuje na Blízkom východe prirodzenú a veľmi vplyvnú mocnosť, pričom doterajší režim Husního Mubaraka bol v tomto krehkom a ľahko výbušnom geopolitickom prostredí zárukou stability. Pre Washington bol spoľahlivým partnerom a korektne sa správal taktiež voči Jeruzalemu, a v tomto smere ovplyvňoval správanie ďalších severoafrických štátov (určitý rozdiel, samozrejme, predstavuje rúcajúci sa líbyjský režim Muamara Kaddáfiho, ktorý nie tak veľmi dávno otvorene podporoval medzinárodný terorizmus). Pád Mubarakovej, ako aj ďalších vlád, však môže zmeniť zahraničnopolitickú orientáciu týchto arabských krajín. Protiizraelské nálady ich obyvateľstva by už nemal kto držať pod pokrievkou a prostredníctvom demokratických volieb by sa takéto postoje celkom prirodzene pretavili aj do zahranično-politickej orientácie nových vlád. Pre Izrael by sa tak stala skutočnosťou nočná mora v podobe takmer úplného obkľúčenia nepriateľsky naladenými štátmi, ktoré by zrejme boli ochotné spolupracovať s Teheránom, podľa všetkého vyvíjajúcim jadrové zbrane.

Ako ďalej?

Pri načrtávaní možných negatívnych scenárov sa prirodzene natíska otázka, aké riešenie by stabilizovalo severoafrické krajiny a zabránilo, aby sa k vláde dostali islamistickí radikáli. Zrejme by ním mohla byť dlhšia pevná vláda armády, ktorá má prirodzenú autoritu a dokáže zároveň zabezpečiť stabilitu krajiny. Trvanie na tom, aby sa v týchto krajinách čím skôr konali voľby, by mohlo byť kontraproduktívne. Existujú nakoniec úspešné príklady krajín, ako Južná Kórea či Taiwan, ktoré dnes považujeme za prosperujúce demokracie, zrejme by sa nimi ale nestali, keby po období dekolonizácie a otrasov 2. svetovej vojny nebol ich politický a hospodársky vývoj stabilizovaný pevnými, nevolenými, často aj vojenskými prozápadnými režimami, ktoré síce boli politicky represívne, na druhej strane však zabránili tomu, aby moc uchvátili komunisti a zaviedli v nich úplnú totalitu. Bez určitého prechodného obdobia pevnej vlády mohla aj Južná Kórea prepadnúť volaniu komunizmu a nasledovať tragický osud svojho severného suseda. Aj v prípade Egypta či ostatných severoafrických štátov sa zdá byť v súčasnosti dôležitejšie zaistenie a obnovenie stability, ako aj nekonfrontačného zahraničného kurzu. Na to je zrejme potrebné určité prechodné obdobie proreformného, prozápadného režimu, garantujúceho minimálnu úroveň slobody, ktorého stabilita by nemohla byť nejaký čas narušovaná volebnými cyklami. To, samozrejme, nie je úplne demokratické riešenie podľa našich európskych meradiel, dokázalo by však zrejme lepšie zabezpečiť a chrániť slobodu pre všetkých svojich obyvateľov ako okamžité zavedenie demokracie.