Bude vzkriesený Jeruzalem? Miesto prozreteľnosti

Židia po celom svete si počas Veľkej noci pripomínajú vyslobodenie z Egypta. Tradične pri večeri Pesachu spomínajú na zázračný príbeh vyslobodenia na poučenie pre všetky generácie: Boh bude vždy takto zachraňovať svoj národ od útlaku a obrovskej presily. Izrael to potrebuje zvlášť teraz – pozerať do minulosti a do budúcnosti, spomínať i nádejať sa, lebo prezident Spojených štátov ho núti vzdať sa Východného Jeruzalema.

Veľmi dôležitým faktom je, že mesto Jeruzalem bolo spojené s jediným zvrchovaným Bohom ešte pred vznikom židovského národa. Abrahám – otec viery – okolo roku 2000 pred Kristom poslúchol volanie Všemohúceho Boha, aby sa vysťahoval zo svojho rodného kraja a vydal sa na púť do Svätej zeme, ktorá bola jemu a jeho potomkom prisľúbená navždy ako vlasť. Podľa Biblie však v dnešnom Jeruzaleme, vtedajšom Sáleme, už býval jeden človek, menom Melchisedek, ktorý bol kňazom Najvyššieho Boha. Nebol to Žid, resp. nevieme, akej bol národnosti (zrejme to ani nebolo podstatné), keď stretol Abraháma. Požehnal ho a praotec všetkých Židov mu platil desiatok. Apoštol Pavol o dvetisíc rokov neskôr vysvetľuje, že Melchisedekova duchovná autorita bola vyššia ako Abrahámova. Vtedy Melchisedek a Abrahám spolu jedli chlieb a pili víno, podobne ako dnes kresťania počas Večere Pánovej.

Kde sa neviditeľné stane viditeľným

Tento kňaz Najvyššieho Boha (Él Eljón) žil v mestečku na vrchu s názvom Sion (čo znamená „vynikajúce“ alebo „vyvýšené“), asi pol kilometra na juh od vyššieho, vtedy ešte neobývaného vrchu Mórija. O polstoročie po prvom stretnutí Melchisedek z okna svojho paláca mohol vidieť znovu Abraháma, keď zobral Izáka na Móriju, aby ho tam obetoval na Boží príkaz. Abrahám už zodvihol nôž, aby obetoval svojho syna ležiaceho na oltári, keď ho Božie slovo zastavilo a prikázalo mu, aby namiesto svojho syna obetoval barana zachyteného v húšti. Abrahám toto miesto náhradnej, vykupiteľskej a život zachraňujúcej obety nazval Jahve-Jireh, čiže „Boh vidí“, „Boh sa o nás postará“, čo je súzvučné s názvom Mórija, čiže „Bohom navštívené miesto“, alebo „kde je Boh viditeľný“. Títo traja ľudia a tieto udalosti naštartovali históriu Jeruzalema, čiže „mesto mieru“, alebo „základ mieru“ a históriu viery v jediného Boha, ktorá sa medzitým rozšírila po celej zemi. Posledné archeologické vykopávky vo Východnom Jeruzaleme odhalili aj štyritisícročné základné kamene vtedajšieho Sálemu z dôb Melchisedeka, Abraháma a Izáka.

Mesto Jeruzalem potom zostalo tisíc rokov nepovšimnuté. Pri zaujatí prisľúbenej vlasti Józua síce obsadil mesto, ale neskôr sa tam predsa vrátili Jebúzejci, obyvatelia Kanaánu, a bývali tam až do dôb Dávida. Dávid, mladý pastier z Betlehema, požehnaný rôznymi charizmatickými schopnosťami, prežil svoje detstvo asi desať kilometrov južne od Jeruzalema a so svojím stádom sa zrejme dostal aj do blízkosti mesta. O jeho prekvapujúcej duchovnej citlivosti svedčí aj to, že na základe svojej mimoriadnej viery v Boha dokázal zvíťaziť nad Goliášom a jeho odťatú hlavu odniesol do Jebúzejcami obývaného Jeruzalema. Je úplne isté, že Dávid rozpoznal význam tohto kľúčovo dôležitého spirituálneho centra, kde žili také osobnosti ako Melchisedek, Abrahám a Izák.

Akonáhle sa Dávid stal kráľom nad celým Izraelom, považoval za prvoradé, aby obsadil Jeruzalem, ktorý bol súčasťou zasľúbenej zeme. Mesto bolo považované za nedobytné, lebo vďaka prameňu Gíchón malo systém vnútorného vodovodu. Keďže aj z Edenu vyvierala rieka Gíchón, mnohí spájajú tento prameň s potopenou rajskou záhradou, preto vodu prameňa pokladajú za svätú. Táto voda sa dostáva cez podzemný vodovodný systém do jazera Siloe. Ježiš práve sem poslal človeka, ktorý bol slepý od narodenia, aby sa tam umyl a tu sa mu vrátil zrak. Na Dávidov príkaz pomazali za kráľa práve pri prameni Gíchón aj Šalamúna.

Dávidovi bojovníci sa cez tento vodovodný systém dostali do mesta, a takto sa im podarilo mesto obsadiť. Kráľ Dávid si toto relatívne malé mesto zvolil za svoje sídlo, potom aj za hlavné mesto Izraela. Zrejme za touto voľbou musela byť znalosť duchovného dedičstva po Melchisedekovi a Abrahámovi. Neskôr sa Dávid rozhodol, že presťahuje archu zmluvy, v ktorej sa nachádzali kamenné tabule s Božím prstom napísanými zákonmi a na ktorom spočívala „Šekína“, Božia prítomnosť a sláva, do Jeruzalema, aby ju obklopili nepretržitou chválou s hudobným sprievodom. Tu, na Sione, sa zrodila kniha Žalmov – najveľkolepejšie dielo modlitieb a básní celého ľudstva. Jeden z Dávidových žalmov nazýva budúceho Mesiáša, záchrancu celého ľudstva, „kňazom na spôsob Melchisedeka“ a s tým spája univerzálny ľudský pôvod mesta s jeho cieľovou existenciou a súčasne naznačuje, že Mesiáš je vedomým pokračovateľom dedičstva po Melchisedekovi.

Miesto mlátenia

Od mesta na sever sa týčil neobývaný vrch Mórija, v tom čase patriaci Jebúzejcovi Aravnovi, ktorý si tam postavil humno. Tu, na holých skalách, mlátili obilie pomocou volov alebo palíc, potom pri správnom vánku vyhadzovali obilie do vzduchu a vietor oddelil plevu od obilia. Tieto pojmy ako humno, mlátenie a rozptýlenie sú v Biblii známe a Boh ich často používa ako symboly Božieho súdu. Po Dávidovom pochybení (keď bez súhlasu Boha nariadil sčítanie ľudu a tak prekročil svoju právomoc), večný Boh na nich dopustil rany a anjel – zhubca bol už pripravený biť ľud pri humne Aravnu. Dávid však prosil Boha, aby namiesto národa potrestal jeho, lebo on sa previnil. Potom Dávid postavil Hospodinovi oltár a obetoval spaľované obete na mieste mlátenia, na mieste súdu, presne tam, kde aj Abrahám obetoval baránka namiesto Izáka, a opakoval sa známy zázrak: Boh sa prestal hnevať a ľud bol zachránený. Vtedy Dávid vyhlásil: „Toto je miesto oltára pre spaľované obete pre celý Izrael.“ Zo zeme vyčnievajúca skala vrchu je podľa židovskej tradície základným kameňom stvorenia (Even Setijá), kde sú prepojené nebo so zemou. Tu, na tomto mieste Dávid začal okamžite prípravu na stavbu Chrámu pre jediného Boha.

Chrám nakoniec postavil Dávidov syn Šalamún v medzinárodnej spolupráci, za pomoci okolitých národov. Principiálne je to veľmi dôležité, lebo slovami proroka má Chrám slúžiť pre všetky národy ako dom modlitby. Sám Šalamún vo svojej modlitbe pri vysvätení Chrámu prosil Boha, aby boli vypočutí aj cudzinci, podobne ako ľudia z vyvoleného národa. Takto sa Chrámová hora stala medzinárodným náboženským centrom, kde Židia vykonávajú bohoslužbu, ale význam a činnosť chrámu je globálna, medzinárodná a univerzálna. Podľa Biblie Boh potvrdil, že Šalamúnova modlitba bola vypočutá s večnou platnosťou, preto môžu všetci – židia i nežidia – chodiť do chrámu a modliť sa tam, prípadne dnes len k jeho ruinám. Podľa Svätého Písma je toto ten jedinečný bod, kde sú večne prepojené nebo a zem, kde sa splní konečný cieľ histórie ľudstva zjednotením neba a zeme s príchodom Božieho kráľovstva. Podľa Biblie je Jeruzalem jediný pevný bod na zemi (aj kameň úrazu), ktorý nikdy nestráca svoju funkciu.

Momentálne sa Sion – mesto Melchisedeka a Dávida, ako i Mórija, t.j. Chrámová hora, nachádzajú vo Východnom Jeruzaleme.

Ježiš a Východný Jeruzalem

V dôsledku hriechu Šalamúna aj jeho potomkov, ako aj židovského národa, sa začínal postupný úpadok Jeruzalema, čo sa skončilo ťažkou katastrofou. Postupné stiahnutie sa Božej prítomnosti viedlo k zničeniu Chrámu a k zajatiu židovského národa Babylončanmi (v r. 587 pred Kr.). Predtým, než sa tak stalo, archu zmluvy ukryli do útrob Chrámovej hory, kde sa podľa židovskej tradície dodnes nachádza. O sedemdesiat rokov neskôr navrátilci z diaspór znovu postavili Chrám (516 pred Kr.). Archu zmluvy radšej nechali v úkryte, lebo z proroctiev vyplynulo, že Chrám bude znovu zničený. Sýrsky kráľ grécko-macedónskeho pôvodu Antiochus Epifanes obsadil Jeruzalem (168 pred Kr.), znesvätil Chrám, na oltári obetoval prasa, dal na oltár postaviť modlu gréckeho boha Dia so svojou vlastnou tvárou. Ďalej, pod trestom smrti zakázal svätiť sobotu, čítať Tóru a vykonávať obriezku. Okrem bezuzdnej túžby po moci ho motivovalo aj to, že chcel prinútiť, podľa neho „barbarské východné národy“, k svojej „vyššej civilizácii“ a prinútiť ich prijať „západné hodnoty gréckej kultúry“. Západné štáty majú aj dnes podobný postoj a nepochopenie voči Izraelu, pričom nechápu biblické záväzky Židov.

Hrôzovládu gréckeho tyrana síce zlomili makabejci, ale úplná duchovná obnova Chrámu a národa nenastala. Rimanmi podporovaný a dosadený kráľ (resp. „bábka“) a polovičný cudzinec Herodes síce prepychovo obnovil a rozšíril Chrámovú horu a Svätyňu, ale toto všetko robil len pre upevnenie svojej mocenskej pozície a nie z úprimnej bohabojnosti.

V tých časoch pôsobil aj Ježiš, ktorý považoval za kľúčovo dôležité, aby pravidelne prichádzal do Jeruzalema vyučovať a robiť zázraky. Neskôr svoju činnosť úplne presunul z Galiley do Jeruzalema. Chrám dvakrát úzkostlivou láskou vyčistil od skorumpovaných obchodníkov, pričom ho nazval „Otcovým domom“ a „domom modlitby pre všetky národy“. Ježiš sa stále dlhšie zdržiaval v Jeruzaleme a v stĺporadí chrámu vyučoval, robil zázraky a s plačom prorokoval, že kvôli skorumpovaným vedúcim bude Svätostánok znovu zbúraný. V tomto meste počas Pesachu Ježiš lámal chlieb a rozdával ho svojim učeníkom, delil si s nimi aj kalich vína – podobne, ako keď Melchisedek kedysi pohostil Abraháma. Tým Ježiš zdôraznil kontinuitu medzi kňazstvom Melchisedeka a Mesiáša a naznačil tak aj príbuznosť medzi židmi a kresťanmi.

Pod mestom Dávida, vo vnútri vrchu Sion, sa nachádza systém kanálov a tunelov

Ježiša zadržali na horskom úbočí Olivovej hory, v doline Kidron, odkiaľ Ho previedli do domu veľkňaza a potom Ho postavili pred Sanhedrin. Súd pred Pilátom sa konal v rímskej pevnosti Antónia, v severozápadnej časti Chrámovej hory. Odtiaľ Ježiša odvliekli mimo mesta na Golgotu, kde Ho aj ukrižovali, pochovali a na tretí deň bol vzkriesený (32 po Kr.). Ježiš sa potom ukázal svojim učeníkom v Starom meste a z Olivového  vrchu vystúpil do neba. Takisto sa v tejto časti mesta nachádzali učeníci (všetci boli Židia), keď prichádzal Svätý Duch a naplnil ich. Tu sa začala služba Cirkvi, apoštoli denne vyučovali v stĺporadí chrámu ešte predtým, než sa ich služba rozšírila po celej zemi. Všetky tieto miesta sa nachádzajú vo Východnom Jeruzaleme.

Vojna potrvá až do konca

Podľa Danielovho proroctva a Ježišovej predpovede, Chrám a mesto boli znovu zničené a Izrael sa dostal pod cudzí útlak (r. 70 po Kr.). „Po šesťdesiatdva týždňoch bude zabitý jeden pomazaný a nebude ho. Mesto a svätyňu zničí ľud kniežaťa, ktorý príde. Ich koniec nastane záplavou a až do konca vojny bude trvať predurčené pustošenie. Uzavrie pevnú zmluvu s mnohými na jeden týždeň; na pol týždňa zastaví zábitnú i pokrmovú obeť; na okraj oltára príde ohavné pustošenie až po stanovený koniec, ktorý príde a zavŕši pustošenie.“ (Dan 9,26-27) Danielovo proroctvo sa naplnilo a stále sa napĺňa – odvtedy nebol trvalý mier vo Svätej zemi. Posledné veľké úsilie Židov získať vlasť späť od Rimanov, povstanie Bar Kochbu, nebolo úspešné, ba cisár Hadrián vykázal Židov z Jeruzalema, dokonca aj meno mesta zmenil na Aelia Capitolina, a postavil chrám pre pohanských bohov na miesto zbúraného Chrámu jediného všemohúceho Boha.

Neskôr sa Jeruzalem dostal pod Byzantskú nadvládu (313-614), pričom tí si vôbec nectili Chrámovú horu – zriadili tam mestské smetisko. Vtedajšie štátne kresťanské náboženstvá boli už hlboko nainfikované pohanskými ideami, antijudaizmom a antisemitizmom. Síce stavali kostoly na pamätných miestach spojených s Ježišom, ale na dedičstvo Melchisedeka, Abraháma a Dávida buď zabudli, alebo ho znesvätili. Počas nadvlády Sasanidov (614-629) a moslimov (636-1099) sa už aj novozmluvné pútnické miesta stali pre kresťanov neprístupnými. Čiastočne to bolo príčinou križiackych výprav, keďže európske kresťanstvo považovalo za neprijateľné, že veriaci žijúci vo Svätej zemi, ktorá bola pripojená k moslimskému kalifátu, sa stali druhoradými a poníženými občanmi (dhimmi), a pútnici boli ohrození na životoch, pokiaľ vôbec dosiahli cieľ putovania. V Európe vedeli aj to, že vlastníctvo Jeruzalema a Svätej zeme má duchovný význam. Návštevy svätých miest a dôkazy nachádzajúce sa na týchto miestach, zvyšujú dôveryhodnosť udalostí popísaných v Biblii, zvyšujú realitu viery a Svätého písma a naviac majú tieto miesta také nevysvetliteľné mystické vyžarovanie, ktoré ako keby sprostredkovalo Boží dotyk. Napriek všetkým pohromám je to miesto, kde sa stretávajú nebo a zem.

V čase vlády križiakov (1099-1291) začali prevládať pohanské znaky so silnými pohanskými a antisemitskými vplyvmi. Reprezentovali štátne kresťanstvo a naďalej zostali úplne necitlivými na starozmluvné dedičstvo tohto územia. Tieto spomienky a nádej sa však snažili zachovať Židia, ktorí boli neustále utláčaní, ubiedení a prenasledovaní. V Jeruzaleme, Hebrone, Tibériase a Cfate počas posledných dvetisíc rokov nebola židovská prítomnosť nikdy prerušená, lebo boli schopní a ochotní priniesť aj mimoriadne obete napriek ohrozeniu vlastných životov. Židia však dôverovali Božím prísľubom cez prorokov, dokonca ani Židia žijúci v diaspóre sa nezriekli nádeje, že Boh raz aj im umožní vrátiť sa do pôvodnej vlasti, kde budú môcť založiť nový židovský štát. Verili, že Jeruzalem, Sion a Chrámová hora bude znovu hlavným mestom Izraela. Aj keď medzitým moslimskí mamelukovia (1291-1506) a potom osmanskí Turci (1506-1917) pripojili túto oblasť k vlastnej ríši, nádej a úsilie tam žijúcich, a zároveň aj európskych Židov sa stále viac oživovali. Početné, väčšie i menšie, skupiny sa vrátili do Izraela a to i napriek značným materiálnym a sociálnym ťažkostiam.

Medzi inými sa do Izraela v tých časoch (1710) vrátili z Európy Židia-sionisti a začali stavať synagógu s názvom „churva“, v preklade „ruiny“. Táto synagóga bola znovu postavená 15. marca t. r., čo vyvolalo veľké nepokoje. Podľa Palestínčanov totiž žiadna iná budova nesmie byť vyššia ako mešity Chrámovej hory. Táto synagóga bola zrovnaná so zemou tesne pred prvým dokončením. V roku 1836 bola churva znovu postavená a počas britskej nadvlády (1917-1948) zostala stáť až do roku 1948, keď ju práve pri vyhlásení štátu Izrael Arabi znovu zbúrali, čo vyvolalo krvavé boje.

Počas moslimsko-tureckej nadvlády bol Jeruzalem nepatrným, zanedbaným a špinavým periférnym mestom. V Islame sú dôležité tieto mestá: Mekka, Medina, Istambul, pričom samotný Jeruzalem bol zanedbateľný, sem ani neorganizovali žiadne púte. V Islame teda Jeruzalem nebol stredobodom pozornosti, Korán ho ani raz nespomína, v Biblii sa však spomína niekoľko stokrát. Jediná moslimská legenda spomína záhadnú nočnú cestu Mohameda, ale nebol to Jeruzalem, takéto vysvetlenie vzniklo oveľa neskôr, veľmi účelovo. Ani Skalný dom nebol pôvodne určený pre moslimov, spočiatku to bolo ekumenické modlitebné miesto. Moslimovia sa o Jeruzalem začali zaujímať až vtedy, keď sa zrodil štát Izrael.

Záruky slobodného vierovyznania

Na konci 19. storočia sa sionizmus premenil na politické hnutie, hoci jeho ciele sa na začiatku zdali úplne nereálne, na konci sa predsa uskutočnili. Židia, ktorí utekali pred holokaustom alebo priamo z koncentračných táborov, našli útočisko v pravlasti a vďaka šťastnej konštalácii svetovej politiky v roku 1948 bol vyhlásený židovský štát, čo OSN aj schválila. Mladý štát Izrael však hneď na druhý deň napadli vojská všetkých okolitých arabských štátov, zničili, zdevastovali a zmasakrovali židovskú štvrť Starého mesta, ktorá podľa dohody ani nemala patriť Židom. Obsadili celé Staré mesto a na tomto území vzniklo Jordánsko. Po tejto jednoročnej vojne boli ešte ďalšie vojny, pričom všetky vojny začali okolité arabské štáty. Na konci roku 1967 prebehla šesťdňová vojna, počas ktorej si Izrael podmanil všetky miesta, odkiaľ na nich Arabi predtým konali vojenské útoky. Podľa medzinárodného práva to bola vojna spravodlivá, lebo každý štát je povinný chrániť svojich občanov od vonkajších vojenských útokov, a v prípade pravidelnej agresie má právo obsadiť nepriateľské územia v záujme ochrany vlastnej bezpečnosti. Takto sa dostalo pod zvrchovanosť Židov Staré mesto, Chrámová hora a Sion – miesta, kde pôsobili Melchisedek, Abrahám a Izák, Olivová hora a miesta Ježišovho pôsobenia, srdce histórie Židov, napĺňajúc tým dvetisícročné proroctvá.

V rozpore s predošlými moslimskými režimami pôsobí Izrael ako demokratický štát západného typu, garantuje pre všetky ostatné náboženstvá bezpečnú návštevu ich svätých miest a slobodné vykonávanie vlastných náboženských obradov. Archeológovia začali skúmať všetky dôležité miesta židovských, kresťanských a moslimských pamiatok, aby bolo možné lepšie pochopiť históriu z hľadiska viery. Tieto snahy vyvolávajú útoky zo strany moslimov, ktorí dokonca tvrdia, že na Chrámovej hore nikdy nebol Chrám. V poslednom čase prekvitá biblická archeológia, dokonca za prítomnosti moslimov je možné, aby židovskí a kresťanskí pútnici mohli navštíviť miesta, ktoré ich zaujímajú. Renovovali a obnovili sa ruiny a zanedbané miesta. Židia ctia náboženskú citlivosť Arabov aj na úkor rovnoprávnosti a slobody vierovyznania natoľko, že na najsvätejšom mieste židovskej viery – na Chrámovej hore sa nesmú modliť ani Židia, ani kresťania (dokonca nesmú mať so sebou ani Bibliu), len moslimovia. Znovupostavenie Chrámu by bolo logické z hľadiska Židov, ale túto otázku nie je možné otvoriť pre zachovanie rovnováhy. V Izraeli si ctia práva Palestínčanov, ale v radikálnom moslimskom štáte je pre Židov alebo kresťanov podobná tolerancia nulová.

V Západnom Jeruzaleme nie je prakticky také miesto, ktoré by bolo podstatné z hľadiska židovskej alebo kresťanskej viery, ktoré by bolo sväté, alebo by malo úzku súvislosť so židovskou a kresťanskou históriou. Také miesta sa nachádzajú jedine vo Východnom Jeruzaleme. Odtrhnutie Východného Jeruzalema a jeho pripojenie k Palestíne, kde je moslimský radikalizmus, by bolo úplne iracionálne a nereálne z hľadiska histórie náboženstva a života vo viere; ale je to nonsens aj z hľadiska demografie, lebo vo Východnom Jeruzaleme žije 180-tisíc Židov.

Podľa proroka Zachariáša: „V ten deň urobím Jeruzalem ťažkým balvanom pre všetky národy; všetci, čo ho budú dvíhať, sa veľmi doráňajú.“ (Zach 12,3) Nie je náhoda, že tento problém sa zdá neriešiteľným. Odkaz Pesachu je pamiatkou a nádejou už 3400 rokov. Jedine Všemohúci je schopný nastoliť spravodlivosť vtedy, keď ľudské úsilie dosiahne konečný limit. Vzkriesenie mesta Melchisedeka, Dávida a Ježiša prináša riešenie pre celé ľudstvo. Východný Jeruzalem nie je možné zbaviť jeho duchovného dedičstva. Kto sa o to snaží, doplatí na to vlastným životom.

Preklad: János Boldizsár
Zdroj: Hetek 2.4.2010 (XIV/13)