IZRAEL

V máji sme uskutočnili dva poznávacie zájazdy do Izraela. Opäť som sa presvedčil, že pochopiť celú problematiku historického poslania izraelského národa vôbec nie je jednoduché. Veľké cirkvi v minulosti nerozumeli významu Izraela, o čom svedčia krvavé pogromy, ktoré vyvrcholili holocaustom. Zdá sa, že tento postoj nebol veľmi revidovaný, keďže vidíme, že v historických cirkvách sú antisemitské postoje stále bežne prítomné.

Ani znovuzrodenecké cirkvi, ktoré sa predsa len viac zaoberajú štúdiom Biblie, často nevedia nájsť k Izraelu vyvážený postoj. Na jednej strane sa stretávame s učením, že Izrael zlyhal a na jeho miesto sa dostala cirkev - toto učenie je známe ako teológia náhrady. Na druhej strane sa v niektorých cirkvách dostal Izrael na také význačné miesto, že úplne opomínajú evanjelizáciu národov, a taktiež nekriticky prijímajú všetko, čo je židovské, vrátane ich zvykov, jedál, hudby a vôbec celej tradície, ktorá bola v značnej miere vyformovaná práve preto, že Izrael odmietol svojho Mesiáša, ktorým je Ježiš Kristus Nazaretský. Pripomínam, že v ortodoxnom židovstve, ktoré je často nekriticky obdivované, je silno prítomný duch antikrista. Bol som prekvapený, že pre túto skupinu ľudí je prijateľnejší Alah ako Ježiš Kristus. Z uvedených dôvodov pre nás bude užitočné povedať o Izraeli ako národe, o zasľúbenej zemi a o význame Jeruzalema niekoľko dôležitých myšlienok.

Vznik izraelského národa

V jednej náboženskej relácii dostali účastníci debaty otázku, prečo si Boh vyvolil práve izraelský národ. Účastníci debaty odpovedali iba to, že išlo o Božie rozhodnutie, a že ho treba rešpektovať. V skutočnosti jedinečnosť izraelského národa začína u Abraháma. Izrael je výnimočný preto, lebo výnimočný bol jeho praotec - Abrahám, ktorý poslúchol Boha a vyšiel z Úru Chaldejských smerom do kananejskej zeme. Potom Abrahám uveril Božiemu zasľúbeniu o tom, že sa mu narodí potomok vo veľmi pokročilom veku, keď už to z biologického hľadiska nebolo možné. Pre vieru v Božie slovo bol Abrahám uznaný za spravodlivého. Výsledkom ospravedlnenia Abraháma z viery bolo, že sa stal Božím priateľom, Boh ho prijal do svojej prítomnosti (Abrahám získal svoje miesto vo večnom Božom kráľovstve) a urobil s ním zmluvu. Súčasťou tejto zmluvy je zasľúbenie o veľkom a požehnanom národe. Pre pochopenie situácie na Blízkom východe sa musíme zaoberať ďalším potomstvom Abraháma. Abrahám mal dvoch synov - Izmaela a Izáka (po smrti Sáry sa Abrahám znovu oženil a ďalší jeho potomkovia sa stali madiánskym národom, ktorý nie je príliš významný.) Konflikt medzi Izákom a Izmaelom je kľúčom k pochopeniu neriešiteľného napätia medzi Arabmi a Židmi, ktorého sme svedkami. Izmael sa narodil skôr, no nie na základe zasľúbenia, jeho matka bola egyptská otrokyňa. Izmael je otcom dvanástich pokolení Arabov. O Izmaelovi Boh povedal, že bude ako divý osol a bude bojovať s celým svetom. „A bude to divoký človek; jeho ruka bude proti všetkým a ruka všetkých proti nemu, a bude bývať pred tvárou všetkých svojich bratov.“ (1. kniha Mojžišova 16,12) Izák sa narodil podľa zasľúbenia a Biblia tvrdí, že Boh preniesol požehnanie vyplývajúce zo zmlúv s Abrahámom na Izáka, a nie na Izmaela. Dokonca prikázal, aby Izmaela s jeho matkou vyhnal práve preto, aby sa nestal dedičom. „Ale čo hovorí Písmo? Vyžeň dievku i jej syna, lebo syn dievky nebude dediť so synom slobodnej.“ (List Galaťanom 4,30)

Spor o to, kto je právoplatným dedičom Abraháma, je úplne zásadný. Ak je dedičom Izák, potom erec (heb. zem, krajina) patrí Židom a Hospodin - Boh Biblie, je pravým Bohom. Ak sú dedičmi Arabi, potom im patrí zasľúbená zem, pravým Bohom je Alah a pravdivou knihou nie je Biblia, ale Korán a nehovorili by sme o Bohu Abraháma, Izáka a Jákoba, ale o Bohu Abraháma a Izmaela.

Pokračujme v rodokmeňoch vedúcich ku vzniku izraelského národa. Izákovi sa narodili dvaja synovia - Ezav a Jákob. Vo všeobecnosti je známy príbeh, keď unavený Ezav pohrdol prvorodenstvom a predal ho Jákobovi za misu šošovice. Pozdejšie bolo na Jákoba, ktorý si počínal podvodne, prenesené od Izáka požehnanie, ktoré malo pôvodne patriť Ezavovi. Z Ezava pochádza edómský (idumejský) národ. Edómci sa usídlili na horách Seir, ktoré sú na juhu kananejskej zeme. Biblia popisuje konflikty medzi Izraelcami a Edómcami, no napomína Izraelcov, aby s nimi zbytočne nebojovali, lebo sú ich pokrvní príbuzní. Tu je potrebné, aby sme urobili odbočku v rodokmeňoch a vysvetlili pôvod ďalších dvoch národov, Amóncov a Moábcov. Tieto národy žijú v súčasnom Jordánsku, čiže nie sú Arabi. Ich otcom je Abrahámov synovec Lot. Žiaľ, aj s týmito národmi mal Izrael konflikty, a práve s Jordánskom zviedol boj pri zjednotení Jeruzalema v roku 1967.

Vráťme sa k histórii vzniku izraelského národa. Jakobovi sa narodilo dvanásť synov (a jedna dcéra), ktorí sú otcami dvanástich pokolení Izraelových a tu sa začína rozmnoženie kmeňa. Potomci Jákobovi (Boh ho premenoval na Izraela) sa stali národom za svojho pobytu v Egypte, tu sa rozmnožili z kmeňa, ktorý tvorilo niekoľko desiatok ľudí, na národ, ktorý vyšiel z Egypta zhruba v počte dva milióny duší. Keď Izrael vychádzal z Egypta, dôležitejší ako východ z Egypta bol fakt, že Izrael išiel do svojej vlasti, ktorú Boh daroval Abrahámovi. Na Sinaji došlo k jednej dôležitej a známej udalosti, keď Boh učinil zmluvu s celým národom, čiže nielen s jednotlivcom, ako to bolo v prípade patriarchov Abraháma, Izáka a Jákoba. Boh dal národu desatoro (dekalóg) a v priebehu jedného roka (od prvej Veľkej noci po jej prvé výročie) odovzdal Stvoriteľ národu nariadenia, ktoré sú všeobecne známe ako Mojžišov zákon. Tento zákon obsahoval občianske zákony, morálne zákony a čo je veľmi dôležité, bohoslužobný poriadok. Najdôležitejším predmetom bohoslužby v stánku bola archa (truhla), nad ktorou sa viditeľným spôsobom vznášala Božia sláva - šekina. Božia sláva viedla Izrael a Izrael mal nasledovať tento oblak Božej slávy. Po dlhých peripetiách sa izraelský národ konečne dostal do svojej zeme. Jedným z najslávnejších okamihov izraelského národa bolo, keď bola truhla umiestnená do chrámu na vrchu Mórija a Božia sláva sa sprítomnila veľmi silným spôsobom.

Význam Izraela pre národy

Na rozdiel od všetkých národov sveta, ktorých Boh nechal ísť vlastnými cestami, aby sa klaňali modlám a slúžili cudzím bohom, na Izraeli chcel preukázať svoju dobrotu. Jednou z najdôležitejších vecí, ktorú potomkom Abraháma Boh daroval, bola možnosť odpustenia hriechov (aj keď lepší výraz je prikrytie). Skrze zákon zjavil svoj nemenný pohľad na to, čo je dobré a čo zlé, túžil po tom, aby Izraelci tieto hodnoty prijali za svoje. Stvoriteľ vesmíru bol pripravený nesmiernym spôsobom požehnať tých, ktorí počúvajú na Jeho Slovo. Toto požehnanie malo urobiť Židov rozdielnych od ostatných národov, prosperita a radostný životný štýl mali povzbudiť okolité národy k tomu, aby sa zriekli falošných bohov a modloslužby a hľadali toho Boha, ktorý svoj ľud pozdvihuje a robí mu dobre. Žiaľ, Izraelci nie veľmi počúvali nariadenia zákona. Namiesto toho, aby národy utekali k jedinému pravému Bohu, ktorý sa predstavil Abrahámovi, Izákovi a Jákobovi, do židovstva sa dostali prvky modloslužby a nemorálnosti. Kniha sudcov, ktorá popisuje obdobie po obsadení Kanánu, nám odhaľuje stále hlbší úpadok v Izraeli, ktorý sa čím ďalej viac odkláňal od svojho Boha, hrešil podobne ako okolité národy a vrcholom bolo, že jednotlivé izraelské kmene začali bojovať medzi sebou.

Zlé obdobie sudcov skončilo tým, že ľud si žiadal kráľa a chcel byť ako ostatné národy. Nepomohlo ani varovanie Samuela, že toto nie je v Božom pláne a kráľ bude ľubovoľne siahať na ich majetok aj životy. Prvý kráľ Saul zlyhal pomerne rýchlo, potom nastalo obdobie rozkvetu Izraela za kráľa Dávida a Šalamúna. Kráľovstvo bolo silné politicky aj hospodársky, prebiehala chrámová bohoslužba podľa predpisov a skutočne obyvatelia okolitých národov mohli vidieť, ako Boh prejavuje priazeň svojmu ľudu. Žiaľ, toto obdobie trvalo pomerne krátko a Izrael sa znovu dostal do pasce modlárstva a nemorálnosti. Kráľovstvo sa roztrhlo na severné a južné a nasledovala agónia, pri ktorej sa striedali králi lepší a horší. Obyvatelia severného kráľovstva skončili v Asýrii a južného v Babylone. Židia sa z Babylona síce vrátili, ale nikdy sa nepodarilo obnoviť slávu izraelského kráľovstva. Tragédia vyvrcholila odmietnutím Mesiáša, zbúraním chrámu a rozptýlením Židov medzi národy na dlhé stáročia.

Zabudol Boh na svoj ľud?

Je to neuveriteľné, ale izraelský národ nezanikol ani po tak dlhej dobe rozptýlenia medzi pohanmi. Presne v súlade s mnohými biblickými proroctvami sme svedkami toho, ako sa napĺňa Božie slovo a Izraelci sa znovu vracajú do svojej zeme. Musíme pochopiť, že pre každého Žida je veľmi dôležitá práve otázka izraelskej zeme. Izraelský národ by nemohol existovať nikde inde. Je s touto zemou úplne spätý, preto politické snahy o jej odobratie alebo oklieštenie sa nikdy nemôžu stretnúť so zdarom. Obnova Izraela bola dôležitá aj pre učeníkov Pána Ježiša Krista. Keď videli zmŕtvychvstalého Ježiša, pochopili, že Jemu je skutočne daná každá moc a okamžite v nich vzbĺkla túžba, aby touto mocou obnovil izraelské kráľovstvo v jeho niekdajšej sláve. „A oni zíduc sa, pýtali sa ho a vraveli: Pane, či v tomto čase obnovíš Izraelovi kráľovstvo?“ (Skutky apoštolov 1,6) Ježiš vo svojej odpovedi túto otázku nezmietol zo stola. Odpovedal, že obnova izraelského kráľovstva nie je v aktuálnom Božom pláne, ale že je odložená na neskorší čas. Ježiš poslal svojich učeníkov kázať evanjelium a po 2000 rokoch sme svedkami toho, ako sa evanjelium rozšírilo do všetkých národov. Teraz sa však zdá, že doba kázania evanjelia už končí. Návrat Židov do ich vlasti je toho najväčším dôkazom. Boh začína svoju pozornosť obracať na obnovu Izraela, upozorňujem všetkých, že to môže byť iba na jednom mieste a s konkrétnymi ľuďmi - izraelským národom. Radím každému čitateľovi, aby si dal pozor na rozširujúci sa antisemitizmus, lebo to, ako sa jednotlivci a národy budú správať k obnove Izraela, bude v nastávajúcich rokoch rozhodujúce pre to, či nájdu Božiu priazeň, alebo nie.

Krátko o izraelskej zemi

Boh si vybral zem ešte skôr, ako stvoril človeka. Raj bol umiestnený presne tam, kde je dnešný Izrael, odtiaľ bol vzatý prach pri stvorení Adama. Mimochodom biblická rieka Gíchon pramení priamo pod horou Sion. Najdôležitejším miestom na zemi je niekoľko kopcov na mieste, kde je dnešný Jeruzalem. Prvým kopcom je Olivová hora, z ktorej odišiel Ježiš do neba a znovu sa na ňu vo svojej sláve vráti. Čiže príde na konkrétne miesto, nepríde ani do New Yorku, Moskvy, Prahy ani do Ríma. Druhou horou je vrch Sion. Sion nie je to miesto, ktoré sa dnes ukazuje turistom, ale je to mesto Dávidovo, ležiace južne od chrámovej hory. Význam tohto miesta pochopil Dávid možno na zmienke o kráľovi Sálema (Jeruzalem) - Melchisedekovi, s ktorým sa stretol Abrahám. Keď Dávid porazil Goliáša doniesol jeho hlavu do Jeruzalema. Akonáhle bol pomazaný za kráľa, prvou jeho vojnou bolo dobytie Siona, dovtedy jebuzejskej pevnosti. „A kráľ i jeho muži odišli do Jeruzalema proti Jebuzejovi, ktorý obýval tú zem. (…) Ale Dávid zaujal hrad Sion. To je mesto Dávidovo.“ (2. kniha Samuelova 5,6.7)

Tretím a možno najdôležitejším vrchom je vrch Mórija - dnešná chrámová hora. Boh prikázal Abrahámovi, aby obetoval Izáka na hore Mórija. Ak by nebolo dôležité miesto, potom mohol obetovať v Ber Šebe, kde vtedy býval. Ďalšou zaujímavou udalosťou týkajúcou sa chrámovej hory, bolo, že sa na nej zjavil anjel Hospodinov a prikázal Dávidovi, aby na tej hore obetoval. Upozorňujem, že sa to stalo v dobe, keď obete prebiehali na oltári svätostánku v Gibeone. Preto musel Šalamún postaviť chrám iba na tom mieste a nikde inde. Zborený Šalamúnov chrám obnovili Židia, ktorí sa navrátili z babylonského zajatia, presne na tom istom mieste. Samozrejme, aj Herodes zrekonštruoval do obrovských rozmerov celú chrámovú horu. Stále ide o jedno konkrétne, pomerne malé miesto. Každému Židovi je jasné, že chrám nemôže stáť inde. Stav chrámovej hory má bezprostredný vplyv na celý svet. Jedným z obrovských paradoxov je, že teraz na tomto mieste stojí Skalný dóm moslimov, ktorí tvrdia, že na tomto mieste obetoval Abrahám nie Izáka, ale Izmaela. Ďalej tvrdia, že z chrámovej hory vystúpil do neba Mohamed na svojom koni (Burakovi). Pre kresťanov je povzbudivé, že Ježiš na vystúpenie do neba žiadneho Šemíka nepotreboval, ale bol vynesený Božskou silou Svätého Ducha. Ďalší vrch, ktorý je dôležitý, je Golgota, kde bol ukrižovaný Mesiáš - Ježiš Kristus Nazaretský. O tomto mieste však nemôžeme úplne presvedčivo povedať kde je a nehovoria o ňom žiadne biblické proroctvá vzťahujúce sa do budúcnosti.

S veľkým záujmom budeme pozorovať, ako sa dejiny budú vyvíjať ďalej. Pred našimi očami prebieha boj o najzaujímavejší kus pôdy na celej zemi. Ak by táto zem naozaj nebola zaujímavá z duchovného hľadiska, potom by celý konflikt, ktorý tu prebieha, bol úplne zbytočný. Z prirodzeného hľadiska totiž na tomto kúsku zeme nie je nič zvláštne iba kamene a skaly. Je zaujímavé, že celá krajina ožila až vtedy, keď sa do nej vrátil aj ľud, ktorý tam má bývať. Dovtedy bola všade smutná nezaujímavá púšť.

Radím každému, aby celú vec chápal z biblického hľadiska. Na Blízkom východe nebude možné ustanoviť poriadok podľa scenárov, ktoré platili na územiach inde vo svete. Preto aj snahy najväčších politických vodcov (v súčasnosti Barack Hussein Obama) nebudú úspešné. Čo sa bude v tejto zemi diať ďalej, je otázkou štúdie eschatológie a to nebolo cieľom dnešného článku. Cieľom bolo ozrejmiť a pripomenúť najzákladnejšie biblické pravdy, ktoré sa vzťahujú na izraelský národ a na Svätú zem. Prečo je svätá? Lebo je oddelená, iná ako ostatné zeme a bola na nej vyliata Spasiteľova krv.