Odměnou hříchu je totiž smrt, ale Božím darem je věčný život v Kristu Ježíši, našem Pánu. (Římanům 6,23)

Menno Simons

alebo "Nielen o krste"

menno-opt-2.jpegKeď zaznejú slová „Menno Simons“, mnohí veriaci si nevedia vybaviť nič konkrétne. Niektorí si snáď spomenú na súčasné (skreslené) zmienky z populárnych médií, kde sú „mennoniti“ zmieňovaní väčšinou v súvislosti s odmietaním výdobytkov modernej techniky a vôbec so životom v izolácii od civilizácie. Nielenže tieto skupiny nepredstavujú väčšinu dnešných mennonitov, ale zastierajú význam služby a inšpiratívny životný odkaz Menna Simonsa. V niekoľkých riadkoch predstavíme čitateľom tohto velikána viery s nádejou, že ich jeho príbeh povzbudí vo vernom nasledovaní Krista po úzkej ceste evanjelia.

Ťažké začiatky

Menno Simons sa narodil v roku 1496 v meste Witnarsum, v holandskej provincii Frízsko. Pramene mlčia ohľadom presného dátumu Mennovho narodenia; nevieme omnoho viac ani o tom, za akých podmienok vyrastal. Keďže Menno istotne nevstúpil do kňazského povolania pred dovŕšením 28 rokov, je možné, že sa pre službu nerozhodol veľmi skoro, a preto asi nešlo len o neuvážený mladícky rozmar. Historici sa domnievajú, že kňazskú úpravu absolvoval buď v kláštore v domovskom Frízsku, alebo v susednej provincii. Menno Simons sa naučil latinsky a grécky a počas štúdií sa oboznámil so spismi hlavne latinských cirkevných otcov. Paradoxne, k Biblii ako takej sa dostal až v druhom roku kňazskej služby. Z Biblie mal prirodzený strach, že ovplyvní jeho myslenie proti učeniu cirkvi. Táto, pre moderného protestanta šokujúca kuriozita zo života Menna Simonsa otvára veľavravné okno do sveta stredovekej cirkvi. Zo Simonsovho strachu pred osobným čítaním Biblie možno vyčítať aj to, že viacerí súčasníci na základe čítania Svätého Písma došli k rozporom s cirkevnými náukami, ktoré považovali za nebiblické. Nezriedka pred „anarchistickým“ čítaním Biblie varovali aj súdobé cirkevné autority, čo mohlo taktiež prispieť k nevôli drobných klerikov a seminaristov študovať ju. Niektorí Mennovi odporcovia prisúdili jeho „bludy“ nedostatočnému akademickému vzdelaniu; treba však zmieniť, že keďže bol Menno Simons riadne vysvätený za kňaza, musel spĺňať všetky podmienky požadované vtedajším cirkevným zriadením, a preto sa úrovňou vzdelania určite výrazne neodlišoval od svojich „pravoverných“ kolegov.

V roku 1524 bol Menno Simons vysvätený za kňaza v meste Utrecht; Mennova prvá farnosť bola dedinka Pingjum, rodisko jeho otca. Z jeho vlastných spomienok možno usúdiť, že Simons zrejme nebol úplne presvedčený o posvätnom charaktere svojho kňazského povolania, keďže spolu s ostatnými kňazmi začal holdovať kartám a pijanstvu. Skutočný šok však prišiel trochu neskôr, v tom istom (t. j. prvom) roku služby: keď raz vysluhoval sviatosť oltárnu, začal silno pochybovať, či naozaj dochádza k premeneniu chleba a vína na telo a krv Kristovu. Spočiatku tieto myšlienky považoval za vnuknutia od Satana, ale ani modlitby, ani spovede ho z nich nevyslobodili. Je tiež pravdepodobné, že Menno Simons sa niekedy v tomto období dostal do (minimálne nepriameho) kontaktu s hnutím sakramentalistov, ktorého učenie k týmto pochybnostiam pravdepodobne dopomohlo.

Nezašiel som príliš ďaleko, kým som si uvedomil, že sme všetci boli oklamaní.

Sakramentalizmus popieral klasickú katolícku doktrínu o transubstanciácii, t. j. o reálnom premenení elementov Večere Pánovej na telo a krv Ježiša Krista. Prvým známym proponentom tohto učenia bol Cornelis Hoen, ktorý spolu s ďalšími proreformnými kresťanmi šíril po Nizozemsku reformné hnutie, ktorého cieľom bol návrat k biblickej viere a odstránenie stredovekých povier a nezdravých historických nánosov na kresťanstve. Pôsobenie sakramentalistov vytvorilo živnú pôdu pre neskoršie početnejšie hnutia; vskutku, keď prívrženci anabaptistického kazateľa Melchiora Hoffmana (tzv. melchioriti) zasiahli v roku 1530 Nizozemsko, dá sa povedať, že už prišli „na hotové“, pretože mnohí boli vďaka sakramentalistom pripravení prijať revolučné učenie o novom narodení a vyznávačskom krste. Za zmienku stojí aj to, že Hoenov pohľad na Večeru Pánovu publikoval Ulrich Zwingli vo Švajčiarsku práve v období, keď Menno začal spochybňovať tradičné katolícke učenie na osobnej úrovni.

Hľadanie identity

Asi po dvoch rokoch vnútorného zápasu a pochybností sa Menno napokon rozhodol otvoriť Bibliu. Svoje biblické bádanie popravde sumarizuje veľmi lakonicky: „Nezašiel som príliš ďaleko, kým som si uvedomil, že sme všetci boli oklamaní.“ Na základe štúdia Písma pochopil, že učenie o premenení nemožno skĺbiť s biblickým podaním, a preto sakramentalisti musia byť bližšie k pravde ako rímska cirkev. Toto zjavenie však prinieslo ďalší vnútorný konflikt: ktorej autorite má byť lojálny? Biblii či cirkvi? Menno miloval Bibliu, no takisto miloval aj cirkev a chcel byť verný obom. Spomeňme si, že podobný postoj zdieľala väčšina raných reformátorov – väčšinou nechceli založiť novú cirkev, ale reformovať starú. Boli to práve Lutherove spisy, ktoré Simonsa utvrdili v presvedčení, že autorita Písma musí mať v živote veriaceho najvyššiu prioritu. Vďaka Lutherovi sa taktiež posmelil v tom, že pokiaľ je nejaká tradícia v rozpore s Božím slovom, je v poriadku ju zavrhnúť. Postupne sa teda Písmo stalo Mennovou najvyššou autoritou ako aj prameňom pre jeho kázne.

Druhým míľnikom v živote Menna Simonsa bolo, prirodzene, učenie o krste veriacich. Do Frízska sa anabaptizmus dostal nepriamo prostredníctvom služby už zmieňovaného Melchiora Hoffmana, ktorý bol stúpencom radikálnej reformácie a spočiatku verným nasledovníkom Martina Luthera. Keď v roku 1530 prišiel do kontaktu s anabaptistami, prijal ich náuku o krste a sám sa dal v tom istom roku pokrstiť. Ešte sa stále písal rok 1530, keď Hoffman, nadšený z novonájdeného biblického zjavenia o krste, prišiel do východného Frízska a pokrstil viacerých sakramentalistov. Sicke Freerks Snijder, jeden z novopečených frízskych novokrstencov, odišiel slúžiť do Leeuwardenu, hlavného mesta provincie. Tu ho však kvôli šíreniu nového „bludu“ zakrátko čakala mučenícka smrť, o ktorej sa dopočul aj Menno Simons. „Keď som počul o druhom krste,“ spomína, „pripadalo mi to zvláštne.“ Od toho momentu sa však po pravde dychtiaci kňaz nemohol zbaviť idey krstu veriacich: „Usilovne som skúmal Písmo a vážne som sa nad touto otázkou zamýšľal, ale nič v prospech krstu nemluvniat som tam nenašiel.“ Keď študoval spisy cirkevných otcov, Martina Luthera, ako aj iných zástancov krstu nemluvniat, ich argumenty ho nedokázali presvedčiť. Okolo roku 1531 bol Menno Simons úplne presvedčený o správnosti vyznávačského krstu.

menno-1-opt.jpegAni prelomové zjavenie o krste však ešte nedoviedlo Menna Simonsa k tomu, aby opustil rímsku cirkev. Namiesto toho prijal ponuku farárskej služby v meste Witmarsum, kde zotrval až do roku 1536. Jedným z možných vysvetlení, prečo sa Menno hneď nepridal k anabaptistickému hnutiu, môže byť smerovanie, ktoré hnutie v tom čase nabralo. Novokrstenectvo pod vedením Melchiora Hoffmana malo výrazne entuziastický charakter; Hoffman prikladal obrovský význam proroctvám a videniam a na dôvažok pod tlakom prenasledovania prikázal, aby prestali prekrsťovať, čím vlastne zaprel pôvodnú identitu novokrstenectva. Keď sa Hoffman dostal v roku 1533 v Štrasburgu do väzenia, taktovku prevzali anabaptistickí evanjelisti Jan Matthijsz van Haarlem, Jan van Leyden a iní. Títo prevzali Hoffmanovo extrémne eschatologické učenie, no zrušili jeho zákaz krstiť. Zarážajúce je, že mierumilovné a pokojné anabaptistické hnutie začalo pod vedením týchto mužov získavať vyslovene militantný charakter; veriaci mali spolupracovať s Kristom (vrátane mocenskej sily), aby začala Jeho tisícročná vláda. Ako to už u podobných bizarných predpovedí býva, príchod Kristovej vlády prorokovali rôzni proroci na rôzne miesta od Štrasburgu, cez Amsterdam, až po Münster. Obzvlášť pokus ustanoviť „Nový Jeruzalem“ v nemeckom Münsteri v rokoch 1534-35 nanešťastie ovplyvnil nielen smerovanie vtedajšieho anabaptizmu, ale aj mienku ostatných protestantov o tomto hnutí.

Menno bol preto opäť vnútorne rozpoltený. Na jednej strane vedel, že rímska cirkev zúfalo potrebuje úplnú reformáciu; na strane druhej si tiež uvedomoval, že hnutie melchioritov sa vybralo nesprávnym smerom a adaptovalo niektoré úplne nekresťanské princípy a praktiky. Menno nesprávne smerovanie novokrsteneckého hnutia kritizoval v súkromí aj z kazateľne. Zásadný obrat však nastal v roku 1535, keď 7. apríla skupina melchioritov utrpela zdrvujúcu porážku v ozbrojenom konflikte pri Olde-Klooster. Krátko nato, 25. júla toho istého roku stihol aj münsterský „Nový Jeruzalem“ tragický koniec. Len niekoľkým novokrstencom sa podarilo utiecť, kým všetci vodcovia boli umučení na smrť. Tento moment priniesol do Mennovho života vážnu vnútornú krízu. Dobre si uvedomoval, že cez rané (a vtedy ešte mierumilovné) anabaptistické hnutie prijal nemalé požehnanie a zjavenie o krste a Večeri Pánovej, ako aj to, že i teraz boli medzi nimi mnohí úprimní veriaci, ktorí túžili žiť svoj kresťanský život podľa pravdy Božieho slova. Kládol si otázky, čo urobil, respektíve, čo mohol urobiť, aby pomohol zabrániť tejto tragickej udalosti; nenadarmo sa o ňom hovorilo, že keby bol chcel, mohol tých blúznivcov s ľahkosťou umlčať a dať hnutiu správny smer. „Krv týchto ľudí,“ neskôr hovorí, „aj keď poblúdených, sa tak hlboko dotkla môjho srdca, že som to nemohol vydržať a nemohol som sa upokojiť… Videl som, ako tieto horlivé deti ochotne vydali svoje životy, aj keď sa mýlili, za svoje učenie a vieru. A ja sám som bol jedným z tých, ktorí im odhalili ohavnosť pápežského systému. Lenže ja som naďalej žil svoj pohodlný život a priznal tie ohavnosti len preto, aby som si aj naďalej mohol užívať fyzické pohodlie a uniknúť Kristovmu krížu. Keď som nad tým rozmýšľal, moje svedomie ma tak mučilo, že som to už nevedel zniesť… Ak budem žiť naďalej takýmto spôsobom, a nie v súlade so slovom Pánovým, ak kvôli telesnému strachu nepoložím základy pravdy a nepoužijem všetku svoju silu na to, aby som viedol blúdiace stádočko (ktoré by rado robilo to, čo treba, keby to vôbec vedelo) na pravé Kristove pastviny… ach, ako musí povstať ich krv, vyliata uprostred neprávosti, proti mne na súde Všemohúceho a vyriekne ortieľ proti mojej úbohej, biednej duši!“

Na základe štúdia Písma pochopil, že učenie o premenení nemožno skĺbiť s biblickým podaním.

Tento vnútorný zápas však nenechal Menna Simonsa v hlbinách depresie. Krátko nato, ako prežil toto usvedčenie z vlastnej nečinnosti a nevôle vziať Kristov kríž a niesť potenciálne pohanenie pre evanjelium, horlivo sa modlil, aby v ňom Pán utvoril čisté srdce a odpustil mu, že chodil touto „nečistou cestou“ a aby mu dal Ducha múdrosti a odvahy, aby mohol kázať Slovo v čistote a pravde na Božiu slávu. Kým definitívne odišiel, deväť mesiacov kázal v miestnej farnosti pravdu o sviatostiach, pravom uctievaní Krista, ukazujúc im „úzku cestu“. V tomto období začal Menno slúžiť na osobnej úrovni i písať traktáty, prostredníctvom ktorých korigoval minulé chyby hnutia a taktiež objasňoval základné pravdy biblickej viery. Takéto verejné pôsobenie, samozrejme, nemohlo zostať nepovšimnuté. Hoci bol jeho život v ohrození, vzdal sa všetkého pohodlia a reputácie obľúbeného kňaza a opustil svoju farnosť, vydajúc sa na cestu neistej budúcnosti. K tomuto definitívnemu odchodu došlo niekedy v januári roku 1536. Hoci pramene mlčia ohľadom presného dátumu jeho krstu, Menno zrejme prijal vodný krst približne v tomto období.

Život (z) viery

Misijná stratégia Menna Simonsa bola pomerne jednoduchá: všade kam šiel, hľadal „zbožných“, ktorí mali otvorené srdcia prijať a zachovávať pravdu. Menno tiež hľadal roztrúsených novokrstencov, aby posilnil ich vieru, prípadne vyvrátil bludy zdedené od melchioritov. Musíme si uvedomiť, že v tých dňoch medzi bežnými ľuďmi neexistovali „neveriaci“ či „ateisti“, preto pod „zbožnými“ Simons myslel práve tých, ktorí buď úprimne verili a nasledovali Krista alebo mali záujem o prehĺbenie svojej viery. Zatiaľ čo Menno vyhľadával „zbožných“ a študoval a písal v ústraní, zakrátko si medzi anabaptistami získal reputáciu schopného a oddaného vodcu. Jedného dňa ho vyhľadalo niekoľko zástupcov skupiny novokrstencov, ktorí nechceli ísť smerom melchioritov, no zároveň im chýbal vodca, ktorý by ich utvrdil v pravom učení. Požiadali ho, aby využil hrivny, ktoré prijal od Pána v službe na Jeho vinici. V praxi ich prosba znamenala, že Simons sa mal stať starším, respektíve „biskupom“ roztrúsených novokrstencov. Menno si na jednej strane uvedomoval svoju nedostatočnosť; vedel však o nesmiernom duchovnom hlade úprimne veriacich anabaptistov, ktorí v minulých rokoch pochybili „ako neškodné ovce bez pastiera“. Delegácia sa s Mennom dohodla, že sa budú najprv isté obdobie ohľadom danej veci modliť; keď sa po nejakom čase vrátili, Menno povolanie prijal: „Odovzdal som svoju dušu aj telo Pánovi a v príhodnom čase som začal vyučovať a krstiť, obrábať vinicu Pánovu, budovať jeho sväté mesto a chrám a opravovať zrúcané múry.“

Takto začal Mennov neistý, no preňho jediný zmysluplný život viery. Po odchode z katolíckej cirkvi v roku 1536 a tým aj z fixnej pozície je veľmi ťažké presne mapovať jeho nasledovné pôsobenie, a to z veľmi pragmatického dôvodu – sám Menno v roku 1544 píše, že vo všetkých krajoch, kde slúžil, nemohol nájsť čo i len zrub, kde by mohol zotrvať so svojou manželkou a malými deťmi aspoň pol roka. Táto osobná zmienka má pre štúdium Mennovho života veľkú výpovednú hodnotu, keďže sa z nej okrem iného len tak mimochodom dozvedáme, že Menno Simons si po odchode z cirkvi založil rodinu. Žiaľ, keďže väčšina spisov tohto služobníka nezahŕňala vyčerpávajúce biografické informácie, nevieme, za akých okolností, kedy a kde si Menno vzal Geertruydt za manželku. Jedným z dôvodov, prečo je informácií o jeho živote v tomto období tak málo, je, že musel byť neustále v pohybe; keď slúžil, nikde sa nemohol zdržať pridlho, lebo bol hľadanou osobou. Napríklad, 7. decembra 1542 vedenie mesta Leeuwarden vypísalo na Menna odmenu 100 guldenov. Pramene zmieňujú viaceré inštancie, kedy tých, čo ubytovali Simonsa, stihol trest smrti. Isté je, že Menno neustále cestoval po holandských provinciách, kázal a krstil a pod jeho vedením hnutie nadobudlo zreteľné kontúry a stabilitu.

Usilovne som skúmal Písmo a vážne som sa nad touto otázkou zamýšľal, ale nič v prospech krstu nemluvniat som tam nenašiel.

V roku 1544 sa Menno Simons dostal do teologickej dišputy s Janom Łaskim, poľským reformovaným pastorom, ktorý v tom čase slúžil ako superintendent východofrízskych zborov za vlády grófky Anny Oldenburgskej. Síce Anna bola tolerantná panovníčka, no cisár ju prinútil urobiť poriadok s početnými náboženskými skupinami na jej území; rozhodla sa teda, že zo svojho panstva vyženie všetkých, ktorých superintendent vyhlási za heretikov. Łaského hlavnou prioritou bolo v prvom rade získať na svoju stranu všetkých veriacich s jemu podobnými názormi, čo ho samozrejme viedlo k snahe presvedčiť Menna, aby sa pridal k reformovanej odnoži protestantizmu. Diskusia prebiehala 28.-31. januára 1544 a jej predmetom boli články týkajúce sa Kristovho vtelenia, krstu, dedičného hriechu, ospravedlnenia a duchovného povolania. Hoci diskutéri nakoniec nesúhlasili v každom bode, rozišli sa v priateľskom duchu; Menno sľúbil, že písomne predloží vyznanie viery ohľadom Kristovho vtelenia, čo aj zakrátko urobil prostredníctvom stručného traktátu. Łaski však bez Mennovho povolenia traktát vytlačil a použil proti nemu.

O rok neskôr grófka Anna Oldenburgská vydala ustanovenie, v ktorom stálo, že „menoniti“ (orig. Mennisten) mali byť opäť preskúmaní superintendentom a v prípade, že sa nevzdajú bludných myšlienok, mali byť následne vyhostení z krajiny. Menno však ešte v máji 1544 opustil Frízsko a vydal sa slúžiť do dolného Porýnia, hlavne v okolí Kolína a Bonnu. Táto oblasť bola pre novokrstencov veľmi plodnou, keďže už predtým tu pôsobilo viacero sakramentalistov a iných reformovaných protestantov. Aj na tomto mieste zažil Menno veľké evanjelizačné úspechy a podarilo sa mu spojiť sily s ďalšími miestnymi anabaptistickými služobníkmi. Ani tu však jeho služba nebola bez opozície, ku ktorej opäť prispeli hlavne zmienený Jan Łaski ako aj rôzni vodcovia rímskej cirkvi na čele s miestnym biskupom. A tak sa Menno Simons vydal do ďalšej provincie, naplňujúc tak svoje neľahké povolanie putovného kazateľa. Pre zaujímavosť dodáme, že Menno sa s Łaskim stretol pri podobnej príležitosti ešte minimálne jedenkrát a, nečudo, jej priebeh ani následky sa veľmi nelíšili od ich prvej dišputy.

Hmlisté zmienky dobových prameňov a Mennových osobných spisov nevrhajú dostatočné svetlo na presnú chronológiu jeho služby v nasledujúci rokoch. S istotou môžeme tvrdiť, že Menno Simons veľmi aktívne cestoval, slúžiac prakticky v celom Nizozemsku, v Porýní, dokonca i v Prusku. Okrem kladenia základov viery dynamicky rastúcemu, prenasledovanému hnutiu novokrstencov, bolo toto obdobie charakteristické aj teologickými zápasmi a formulovaním doktrinárnych pozícií. Ako sme už spomenuli, novokrstenci tvorili viacero prúdov, z ktorých niektoré kládli vyslovene heterodoxné dôrazy či už vo forme extrémnej eschatológie a s ňou súvisiacimi militantnými výčinmi, ale aj v kristologických učeniach. Napríklad, Adam Pastor, jeden z novokrsteneckých starších zdôrazňoval Ježišovu ľudskú prirodzenosť až do takej miery, že učením skĺzol do herézie adopcionizmu; tvrdil, že Ježiš Nazaretský sa stal spasiteľom preto, že si ho Boh na túto úlohu vyvolil, no sám osebe nebol Bohom. Menno Simons tento postoj spolu s ostatnými staršími zavrhol a, naopak, zdôrazňoval Ježišovo božstvo až do takej miery, že sa v tomto bode rozišiel s klasickou historickou kresťanskou ortodoxiou, tvrdiac, že Boží Syn sa síce narodil z matky, no nebol jej pokrvným potomkom. Namiesto ortodoxného „per Spiritum Sanctum ex Maria virgine natus“ (prekl. narodený z Márie panny skrze Ducha Svätého) Menno sformuloval „per Spiritum Sanctum in Maria virgine conceptus, factus, et natus“ (prekl. splodený, utvorený a narodený v Márii skrze Ducha Svätého). Hoci väčšina kresťanov v histórii by sa s touto Simonsovou formuláciou nestotožnila, je dôležité uvedomiť si kontext, v ktorom vznikla: Menno Simons sa svojím odchodom z rímskej cirkvi chcel úplne oddeliť od historickej tradície a snažil sa sformulovať základy kresťanskej viery iba na základe Písma. Tento vyslovene protestantský dôraz ho síce v tomto prípade zaviedol na okraj ortodoxie, avšak v mnohých iných aspektoch viery mu pomohol objaviť revolučným spôsobom kresťanské pravdy, ktoré sú pre moderných evanjelikálnych a letnično-charizmatických kresťanov úplnou samozrejmosťou. V tej dobe sa však za túto samozrejmosť neraz platilo životom.

Menno Simons veľmi aktívne cestoval, slúžiac prakticky v celom Nizozemsku, v Porýní, dokonca i v Prusku.

Posledné roky svojho života strávil Menno Simons v osade Wüstende na majetku Bartholomea von Ahlefeldta, ktorý tam od roku 1543 zhromažďoval a chránil utláčaných anabaptistov napriek tomu, že sa ho neraz cirkevné i politické autority snažili donútiť, aby ich odtiaľ poslal na „spravodlivosť“. Vďaka tejto vzácnej ochrane mohol Simons prežiť posledné roky v relatívnom pokoji a bezpečí. V dynamike služby však Menno Simons nepoľavil; revidoval svoje staršie spisy, písal nové a všemožným spôsobom sa snažil dať smer dlhodobo dezorientovanému hnutiu. Treba dodať, že niektoré jablká sváru novokrstencov, ako napríklad charakter zborovej disciplíny či rozsah oddelenia sa od sveta, sa Mennovi Simonsovi (na jeho veľký žiaľ) nikdy nepodarilo úplne vyriešiť, aj keď nie jeho vinou. Aj vďaka tomuto rozporu dnes značka „menonita“ vyvoláva podľa osobnej skúsenosti u rôznych ľudí rôzne konotácie – od malých sektárskych skupín, ktoré odmietajú výdobytky modernej civilizácie až po moderné, charizmaticky ladené zbory. Podľa dostupných historických prameňov Menno Simons zomrel (ako vdovec) 31. januára 1561 vo Wüstenfelde, 25 rokov po tom, ako sa nadobro rozlúčil s kňazským rúchom.

Príbeh Menna Simonsa je príbehom úprimne hľadajúceho človeka, ktorý sa nevyhol osobným zápasom a ťažkým rozhodnutiam, ale ani zlyhaniam. Keď prežil usvedčenie zo snahy vyhnúť sa Kristovmu krížu (v jeho výklade pohaneniu či prenasledovaniu pre evanjelium), vydal sa do Božieho diela s veľkým nasadením, bez akýchkoľvek zadných vrátok. Menno Simons dal tvár a poriadok revolučnému novokrsteneckému hnutiu, ktoré sa zmietalo v kríze identity ako aj v kríze existenčnej. Za Mennovho vedenia si novokrstenci osvojili také revolučné a pre nás samozrejmé myšlienky ako potreba odluky cirkvi od štátu, sloboda svedomia, či dobrovoľné členstvo v cirkvi. Za zmienku tiež stojí, že neskôr to boli práve holandskí anabaptisti, ktorí ovplyvnili anglikánskych separatistických kazateľov a zakladateľov baptistického hnutia ako John Smyth, aby sa zriekli krstu nemluvniat a krstili len veriacich. Nazdávame sa teda, že popri 1,5 milióne menonitov vo svete by mali všetci kresťania zastávajúci vyznávačský krst mať v úcte dielo a odkaz Menna Simonsa, muža oddaného Bohu a Jeho slovu.



Související články

Anabaptismus - Hnutí křtěnců|Logos 10 / 2007 | Daniel Šobr |Historie