On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom... I.

Korene hnutia svätosti

Niekedy máme tendenciu myslieť si, že skutočnosti, ktoré v dnešnej (skutočne vzrušujúcej) dobe zažíva kresťanský svet, sú len vecou nedávnej minulosti. Snáď najskorší dátum, na aký si letničný kresťan zvykne spomenúť, je slávne prebudenie v Azusa street z roku 1906. Samozrejme, posledných sto rokov kresťanských dejín predstavuje nepochybne prelomovú éru. Nástup letničného hnutia zaznamenal nielen prínosy teologického či skúsenostného rázu, ale aj novú dynamiku v oblasti misie a evanjelizácie. Letniční kresťania boli známi nielen dôrazom na hovorenie v jazykoch ako prejav krstu v Duchu Svätom na Duchom zmocnené posolstvo o Kristovi doprevádzané divmi a zázrakmi, ale aj otvorenosťou voči moderným a nekonvenčným metódam pri šírení evanjelia. Na strane druhej však toto hnutie neprišlo štýlom ex nihilo, t. j. z ničoho. Treba mať na pamäti, že ani slávni priekopníci plného evanjelia Parham a Seymour neprišli obrábať pole neorané – naopak, čerstvo objavené biblické skutočnosti siali do dobre pripravenej pôdy, ktorá spätne priniesla úrodu nad očakávania aj tých najodvážnejších vizionárov.

Amerikou v 18. a 19. storočí otriasli dve vlny kresťanského hnutia, ktorého proponenti kázali, verili a zakúšali „druhú skúsenosť“ posvätenia, ktoré zmenilo ich život. Toto „hnutie svätosti“, ako ho dnes väčšinou poznáme, bolo nielen najväčším prebudeneckým prúdom v amerických dejinách od čias služby Georga Whitefielda, ale aj priamym predkom moderného letničného hnutia, ku ktorému sa v dnešnej dobe hlási bezmála 600 miliónov veriacich. Považujeme teda za potrebné, aby aj kresťania žijúci v 21. storočí vedeli oceniť nesmierny význam služby svojich duchovných predkov, ktorým v mnohých ohľadoch vďačíme za veľa. Preto v nasledujúcich dvoch článkoch priblížime čitateľom hnutie svätosti a jeho vzrušujúci príbeh od počiatkov v bolestivom, frustrujúcom hľadaní Johna Wesleyho, cez rozmach metodizmu na americkom kontinente, až po nástup organizovaného hnutia svätosti, ktoré bolo prekurzorom letničného prebudenia.

John Wesley alias hľadač svätosti

Duchovným otcom hnutia svätosti nebol nikto iný ako slávny anglický evanjelista a zakladateľ metodizmu, John Wesley. Na stránkach nášho časopisu sme sa tejto významnej osobnosti už neraz venovali a jeho životný príbeh je mnohým už dobre známy. Preto len čitateľom pripomenieme niektoré základné skutočnosti z jeho života, ktoré súvisia s našou problematikou. Podobne ako jeho otec, aj John Wesley sa sprvu vydal na cestu klerika. Vzdelanie bakalára aj majstra slobodných umení získal na Oxfordskej univerzite, kde spolu s bratom Charlesom založili tzv. „svätý spolok“ (angl. holy club), v rámci ktorého sa spolu s ďalšími nadšencami vydali na cestu intenzívneho hľadania duchovnej hĺbky a svätosti prostredníctvom systematického štúdia Písma, devocionálnej literatúry, intenzívnych modlitieb a služby. Aj vďaka Wesleyho duchovnému pozadiu sa nikdy nepripútal ku kontentinenálnej reformovanej tradícii (na rozdiel od kolegu Whitefielda). Napriek tomu, že čítal a študoval veľa rôznej duchovnej literatúry (ako aj filozofie), boli to práve diela kresťanských mystikov, ktoré na mladom hľadačovi pravdy zanechali tie najhlbšie stopy. Wesleyho poňatie viery malo teda od začiatku skúsenostný ráz – túžil po „náboženstve srdca“. Medzi diela, ktoré Wesleyho najviac ovplyvnili, patrili knihy Williama Lawa Pojednanie o kresťanskej dokonalosti (angl. Treatise on Christian Perfection) a Vážna výzva k zbožnému a svätému životu (angl. Serious Call to a Devout and Holy Life). Pri čítaní Vážnej výzvy si Wesley uvedomil, aké dôležité je Lawovo posolstvo, že svätý a oddaný kresťanský život sa týka všetkých veriacich (resp. laikov), napriek tomu, že historická cirkev po celé stáročia rezervovala túto požiadavku hlavne pre klerikov a mníšske stavy. Wesley sa teda vydal na cestu osobného hľadania svätosti, ktorá pramení v srdci, nielen v dodržiavaní vonkajších zásad a nariadení.

Wesley sa vydal na cestu hľadania svätosti, ktorá pramení v srdci, nielen dodržiavaní vonkajších zásad.

Práve toto urputné snaženie o svätosť primälo Wesleyho k tomu, aby sa v roku 1735 vydal do americkej kolónie Georgia, kde sa mal stať misionárom v indiánskej komunite. Pre mnohých je snáď až nepochopiteľné, čo sám John Wesley pred, počas, aj po tejto ceste prežíval. Ešte pred odchodom z Anglicka v liste istému priateľovi zmienil: „Môj hlavný motív, ktorému sú podriadené všetky ostatné, je nádej na spásu mojej vlastnej duše.“ Podobne ako mnohí iní, ktorí navštívili Georgiu v tom čase, nenašiel tam ani spásu ani svätosť. Romantické ideály o otvorených srdciach domorodého obyvateľstva sa rýchlo rozplynuli – namiesto nevinných, láskavých ľudí hladných po evanjeliu našiel agresívnych a bojachtivých „divochov“ nachádzajúcich sa v neustálom ozbrojenom konflikte s kolonistami. Wesley neuspel u pôvodného obyvateľstva, a tak strávil väčšinu svojho pobytu v Georgii medzi „belochmi“, ktorí však takisto neprejavili omnoho väčší záujem o jeho kázne o svätosti – zdali sa im príliš prísne a chladné. Wesley sa počas svojho pôsobenia v novej zemi stretol s mnohými ďalšími problémami a zlyhaniami, o ktorých nám rozsah a tematika tohto článku nedovoľujú hovoriť obšírnejšie. Môžeme však zhodnotiť, že Wesleyho misia bola neúspechom. Pri návrate do Anglicka vo februári 1738 sa so žiaľom v srdci vyjadril: „Išiel som do Ameriky obrátiť Indiánov, ale beda, kto obráti mňa?“

Obrátený a posvätený

Počas spiatočnej plavby však Wesley zažil stretnutie, ktoré viedlo k jeho neskoršej, vytúženej konverzii. Cez búrku, ktorá práve zúrila na mori, si s údivom všímal pokoj, ktorý mali v srdciach veriaci z radov Moravských bratov. Keďže vnímal, že nemal takú istotu spasenia ako oni, rozhodol sa, že sa bližšie oboznámi s ich vierou. Wesleyho dlhá a bolestivá konverzia tak bola zavŕšená 24. mája 1738 na stretnutí týchto veriacich na Aldersgate street v Londýne. Hoci na toto stretnutie šiel Wesley s pocitom „nezvyčajnej ľahostajnosti, otupenosti a chladu“, pri čítaní Lutherovho úvodu k listu Rimanom pocítil akési „čudesné teplo v srdci“. Takto opísal Wesley dnes už dobre známu skúsenosť svojho obrátenia. Pociťoval však, že konverziou sa jeho cesta za posvätením ešte neskončila, i keď teraz už mal istotu spasenia, ktorá mu predtým očividne chýbala. V tomto bode došlo k názorovému rozdielu medzi Wesleym a Moravskými bratmi, ktorí verili, že posvätenie je súčasťou jedinej skúsenosti obrátenia, po ktorej nasleduje duchovný rast a s ním aj postupný nárast vplyvu Božieho kráľovstva na osobnú svätosť veriaceho. Tento teologický dôraz na „druhú skúsenosť“, ktorá nasleduje po obrátení, sa neskôr ukázal byť jedným z kľúčových aspektov pri formovaní a vývine učenia hnutia svätosti ako aj náuky samotného letničného hnutia. Čo sa týka samotnej Wesleyho druhej skúsenosti, historici a učenci zaoberajúci sa Johnom Wesleym nedošli k úplnému konsenzu ohľadom jej datovania, mnohí ju však pripisujú dňu 1. januára roku 1739 na základe nasledovnej Wesleyho výpovede:

„Páni Hall, Kinchin, Ingham, Whitefield, Hutchins a môj brat boli prítomní na našom hode lásky vo Fetter-Lane, spolu s asi šesťdesiatimi bratmi. Okolo tretej ráno, ako sme tak zotrvávali na modlitbách, Božia moc na nás zostúpila tak, že mnohí vykrikovali od nesmiernej radosti a mnohí padli na zem... Potom sme všetci zvolali jedným hlasom: „Chválime ťa, ó, Bože! Vyznávame, že Ty si Pán!””

Ďalšia skutočnosť, ktorá nasvedčuje tomu, že práve tento okamih môžeme bezpečne datovať ako Wesleyho „druhú skúsenosť“ je, že práve v roku 1739 John Wesley uverejnil prvé vydanie (z mnohých) svojho slávneho pojednania Zrozumiteľný popis kresťanskej dokonalosti tak, ako jej verí a ako ju učí reverend pán John Wesley (angl. A Plain Account of Christian Perfection as Believed and Taught by the Reverend Mr. John Wesley). V tomto čase už boli Wesleyho teologické pozície zreteľne definované; vyučoval, že Boh má pre kresťana dve normatívne skúsenosti, a to obrátenie, pri ktorom prijme spásu a uistenie o nej, a posvätenie (alebo tiež „dokonalosť“, „zdokonalenie“, „svätosť“ - tieto pojmy Wesleyáni používali zámenne). Prvá skúsenosť podľa Johna Wesleyho mala priniesť odpustenie hriechov, avšak vo veriacom aj po nej naďalej zostáva vrodený, dedičný hriech, s ktorým sa veriaci musí vysporiadať prostredníctvom druhej skúsenosti posvätenia. Wesley nikdy nevyučoval (napriek mnohým obvineniam na adresu jeho i jeho nasledovníkov), že kresťan na tomto svete môže dosiahnuť stav bezhriešnej dokonalosti; jeho učenie predstavovalo druhú skúsenosť ako zdokonalenie/posvätenie motívov a túžob, ktoré malo ústiť do možného každodenného víťazstva nad vedomým hriechom. Úplná bezhriešna dokonalosť mala, samozrejme, prísť až po smrti. Treba tiež dodať, že Wesley nebol v súvislosti s touto doktrínou žiadny utopista a tvrdil, že skúsenosti posvätenia predchádza, ale ju aj nasleduje, postupný duchovný rast.

So svätosťou do Ameriky

Nemožno tvrdiť, že by sa Wesleyho učenie o kresťanskej dokonalosti stretlo s univerzálnym prijatím. Dokonca aj v rámci metodistických kruhov nebola nová doktrína prijatá unisono, hlavne medzi kalvinisticky ladenými veriacimi ako George Whitefield. Reakcie sa však rôznili; zatiaľ, čo ľudia ako Whitefield ju rovno zmietli zo stola, niektorí ju iba inak interpretovali, alebo jej dali iný názov. Wesleyho najvernejší poradca John Fletcher napríklad tvrdil, že druhá skúsenosť nebola v skutočnosti nič iné ako samotný krst v Duchu Svätom. Hoci John Wesley nesúhlasil s touto formuláciou, bol to práve Fletcherov pohľad na vec, ktorý neskôr získal prevahu a pripravil cestu pre novodobé letničné učenie o krste v Duchu. V roku 1784 bola formálne založená Americká metodistická cirkev (angl. American Methodist Church), ktorú viedli Francis Asbury, budúci vodca amerického metodizmu, a Richard Wright. Pred ich odchodom z Anglicka dostali od Wesleyho nasledovné inštrukcie, ktoré na konferencii predniesli v mene vedenia hnutia: „Veríme, že Božím zámerom pri povolávaní kazateľov zvaných metodisti v Amerike je reformovať tento kontinent a rozšíriť po tejto zemi biblickú svätosť.“ Posvätenie sa teda stalo poznávacím znakom metodizmu, a preto toto hnutie možno bezpečne nazvať prvou cirkvou hnutia svätosti.

Wesley vyučoval, že Boh má pre kresťana dve základné skúsenosti: obrátenie a posvätenie.

Najsilnejšou baštou amerického metodizmu bola Brunswick County vo Virginii, kde slúžil reverend Devereaux Jarrat. Ten spolu s ďalším metodistickým pastorom Robertom Williamsom začali usporadúvať prebudenecké zhromaždenia, ktorých priebeh bol vskutku pozoruhodný: na každom z nich zaznievali mocné posolstvá o posvätení, a službu slova doprevádzali javy, ktoré Jarrat veľmi farbisto opisuje ako „vzdychanie a stonanie po odpustení, zatiaľ čo iní prosili Boha so silným krikom a slzami v očiach, aby ich vyslobodil z posledných zvyškov vrodeného hriechu, aby ich úplne posvätil...“ Ďalší miestny pozorovateľ dodáva: „Niektorých sa zmocnilo trasenie a v okamihu padali na zem ako mŕtvi, kým ostatní sa objímali, pričom z očí sa im rinuli potoky sĺz stekajúce po ich tvárach... a všetci boli unášaní úžasom, láskou a chválou.“ Niekedy dav zhromaždených prepukol v hlasnú chválu, takže ho bolo počuť až na ďaleké míle od miesta, kde boli zídení. Okolo roku 1776 bola polovica amerických metodistov sústredená vo Virgínii. Mnoho z opilstva, rozbrojov a drsného životného štýlu, ktoré boli pre túto kolóniu typické pred prebudením v rokoch 1773-76, sa podľa miestnych obyvateľov zmenilo na „všadeprítomné modlitby, chvály a diskusie o veciach Božích“.

Metodizmus bol po vzore jeho zakladateľa náboženstvom srdca. Niektorí historici jeho vzostup charakterizujú aj ako reakciu na prevládajúcu liturgickú strnulosť, rigídnosť, neflexibilitu a hlavne chlad inštitucionalizovaných náboženských systémov. Obrátení veriaci, ktorí zažili transformujúcu skúsenosť, ktorú, ako sme už uviedli, nazývali „posvätenie“ alebo „zdokonalenie“ (resp. dokonalosť), niesli posolstvo o oslobodzujúcej Božej moci ďalej a robili to veľmi efektívne. Na rozdiel od tradičnejších denominácií, metodisti sa rozprávali s ľuďmi „po ľudsky“; nehovorili evanjelium umelým, učeným jazykom, ale boli známi svojou láskavosťou, empatiou a jednoduchým posolstvom, ktoré s nadšením šírili ďalej. Veľmi presne metodistov opisuje istý súdobý kongregacionistický kazateľ:

„Neustále sa plietli medzi ľuďmi, vstupovali do ich pocitov, prianí a túžob, a ich kázne boli na úrovni spôsobilosti poslucháčov, adresované ich porozumeniu a pocitom s tým, že priniesli vzrušujúci účinok, zatiaľ čo naše kázne prestrelili ponad ich hlavy, a tak neboli dotknutí... Zasahujú veľkú skupinu ľudí, ktorú my zasiahnuť nevieme. Neuvedomelí, opilci a svetáci počúvajú ich ľudové, no horlivé kázne.“

Začiatky stanovej misie

Medzi najslávnejšie kampane v prebudeneckých dejinách patria stanové zhromaždenia v Cane Ridge z roku 1801. Prebudeneckú službu v tejto oblasti započali presbyteriánski kazatelia McGready, Hodges a Rankin, a prebudenie v ich regióne trvalo viac ako rok. Hoci sme už spomenuli, že účastníci metodistických zhromaždení boli svedkami prejavov známych z letnično-charizmatického kresťanstva, zhromaždenia v Cane Ridge boli v tomto ohľade viac než výnimočné. Sami organizátori zostali prekvapení, aké reakcie vyvoláva v zhromaždených posolstvo o svätosti.

Metodizmus bol po vzore jeho zakladateľa náboženstvom srdca.

Keď prebudenie zaznamenávalo svoj vrchol, na zhromaždeniach sa zúčastňovali davy v počte od 10 do 25 tisíc ľudí. Prejavy, ktoré sprevádzali túto službu, sa dotýkali všetkých prítomných – veriacich aj neveriacich, horliacich aj tých, čo prišli len zo zvedavosti. Pre mnohých, ktorí považujú záchvaty smiechu na zhromaždeniach, trasenie, padanie a javy im podobné za výplod novodobého pentekostalizmu, či charizmatického hnutia, bude prekvapením, že všetky vymenované prejavy sa diali aj na tomto (a mnohých iných) zhromaždení pred viac ako 200 rokmi! Z Kentucky sa oheň prebudenia rozšíril ďalej na juh až po Tennessee, Severnú a Južnú Karolínu, Západnú Virginiu a Georgiu. V rokoch 1800-01 zasiahlo prebudenie aj georgijskú univerzitu, kedy miestni študenti navštívili neďaleké poľné zhromaždenie:

„Odpadali do mdlôb a celé hodiny ležali v slame, pripravenej pre tých, ktorí padli pod Božou mocou. Niektorí sa pustili zrazu do behu a padali rovno na zem, ako keby ich trafil ostreľovač. Iným zasa začalo šklbať zjavne každým svalom v ich tele až kým sa nezdalo, že ich to potrhá na márne kúsky alebo premení na mramor. Medzi niektorými bolo počuť, ako kričali a hovorili v neznámych jazykoch.“

Tieto riadky sú prekvapením aj pre tých, ktorí si myslia, že hovorenie v jazykoch sa pred nástupom letničného prebudenia neobjavovalo. Hoci je pravdou, že v hnutí svätosti nebolo tak bežné ako v neskorších pentekostálnych a charizmatických spoločenstvách, pramene svedčia o tom, že tento jav ani prebudeneckým kresťanom z dávnejších čias nebol neznámy. Naopak, od začiatku devätnásteho storočia hovorenie v jazykoch doprevádzalo v rôznej miere prakticky každé väčšie prebudenie, bez ohľadu na denomináciu alebo doktrinárne pozície participantov. V amerických dejinách na začiatku devätnásteho storočia teda môžeme jasne pozorovať zmenu duchovnej klímy a postupne sa pripravujúcu pôdu na druhú fázu prebudenia svätosti, z ktorého sa priamo vykľulo letničné hnutie.