Stručný prehľad biblických pojmov X. časť

X. časť: I a J

Izaiáš

Prorok Izaiáš je jedným z veľkých prorokov Starej zmluvy, ktorý žil a prorokoval počas vlády judských kráľov Uziáša, Jótama, Achaza a Chizkiju (Ezechiáša). Podľa židovskej tradície vraj pochádzal z kráľovského rodu. Mal preto ľahký prístup ku kráľovi (7,1) a bol priateľom mnohých vysokopostavených kráľovských úradníkov (8,2). Jeho manželkou bola takisto prorokyňa. Mali spolu niekoľko synov, ktorým dali prorocko-symbolické mená: Šear-jašúb, „Pozostatok sa vráti“ (7,3) a Maher-šalal-chaš-baz, „Rýchlo za korisťou ponáhľa sa lupič“ (8,1-4). Izaiáš bol súčasníkom prorokov Ozeáša (Hozeáša) a Micheáša. Podľa povesti bol Izaiáš počas prenasledovania za kráľa Manassesa rozrezaný pílou v dutom strome.

Obsah Izaiášovho proroctva je veľmi široký. Bez zveličenia sa dá povedať, že v sebe zahŕňa celú biblickú zvesť. Rozoberá témy hriechu (jednotlivcov aj národov), Božieho súdu, vykúpenia a záchrany sveta skrze Mesiáša a taktiež opis prichádzajúceho veku, eschatologického kráľovstva spravodlivosti. Opis utrpenia Mesiáša v 53. kapitole býva niekedy označovaný ako „evanjelium podľa Izaiáša“. V zásade môžeme Izaiášovu prorockú knihu rozdeliť na dve hlavné časti: v kapitolách 1-39 sa dočítame o súde, prichádzajúcom na Izrael a národy pre ich hriechy a už aj tieto kapitoly sú popretkávané prorockými zmienkami o prichádzajúcom Mesiášovi (2,4; 7,14; 9,6-7; 11,1-9). Obsahom kapitol 40-66 sú jedny z najdôležitejších biblických proroctiev o Božej veľkosti a rozmeroch jeho vykupiteľského plánu. Izaiáš predpovedá, že Mesiáš sa stane svetlom, žiariacim z Jeruzalema všetkým národom, ktorým prinesie spravodlivosť a poznanie Boha. Množstvo Izaiášových prorockých výrokov sa dokonale naplnilo v osobe Ježiša Krista Nazaretského. Izaiášove prorocké výroky boli spísané v období medzi rokmi 700 a 680 pred Kr.

Izrael

Izrael je nové meno, ktoré dostal patriarcha Jákob po nočnom zápase s Božím anjelom v Peniele. Jeho nadprirodzený protivník mu povedal, že jeho meno už viac nebude Jákob, ale Izrael, čo odôvodnil výrokom: „...lebo si zápasil s Bohom aj s ľuďmi a zvíťazil si!“ (Gn 32,28-29) Boh Jákobovi túto zmenu mena pripomenul ešte raz, keď sa s ním stretol v Bételi (Gn 35,10). Slovenský význam mena Izrael je „Boh bojuje“, „Boh víťazí“ alebo „Boh vládne“. Jákobovi potomkovia bývajú v Písme nazývaní ako bné jisrael, „deti Izraela“ a do dnešných dní predstavujú izraelský národ. Názov Izrael sa vzťahuje tiež na územie, ktoré podľa Písma patrí tomuto národu. Ide o erec jisrael, Izraelovu zem, ktorá predstavuje približne a veľmi zjednodušene územie medzi riekou Jordán a Stredozemným morom, kde sa dnes nachádza štát Izrael.

Ja som

Pán Ježiš často seba samého označoval výrazom „ja som“ (Mk 13,6.21; Mk 14,62; Lk 22,70; J 8,24.28.58; J 13,19). Tento trocha zvláštny spôsob označenia seba samého nám pripomína, ako Boh odpovedal na Mojžišovu otázku, aké je jeho meno. Jeho odpoveď vtedy znela: „Som, ktorý som.“ (Ex 3,14) Keď Ježiš o sebe takto hovoril, židovským učencom, ktorí ho počúvali, to znelo ako rúhanie a často obviňovali Pána z toho, že zo seba robí Boha (Jn 10,33).

Jakubova epištola

Autorom tohto novozmluvného listu nie je, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať, apoštol Jakub Zebedej, brat apoštola Jána, ale Jakub, brat Pána. Bol to ozajstný Ježišov brat, ktorý s ďalšími jeho bratmi Jozefom, Šimonom a Júdom najskôr zjavne neprijímal Pánovu autoritu (Mk 3,21; J 7,5). Keď sa im však ukázal vzkriesený Ježiš (1Kor 15,7), stal sa vodcovskou osobnosťou prvého židokresťanského zboru v Jeruzaleme, kde predsedal apoštolskému rokovaniu o podmienkach prijímania obrátených pohanov do cirkvi, ktorá bola dovtedy tvorená zväčša kresťanmi židovského pôvodu.

Jakubov list je adresovaný židokresťanským komunitám v diaspóre, tzn. mimo Jeruzalem a svätú zem. Je možné, že išlo o prvých konvertitov, ktorí sa rozpŕchli počas prenasledovania po Štefanovej mučeníckej smrti. Hlavným cieľom listu je povzbudiť veriacich, vystavených rôznym skúškam, preverujúcim ich vieru. Svojím listom Jakub búra falošné predstavy o spasiteľnej viere, ktorá je „bez skutkov mŕtva“. Celý Jakubov list je opisom toho, ako sa viera v Krista prejavuje v živote kresťana: takáto viera obstojí v skúške (1,2-16), je aktívna (1,19-27), vie držať na uzde jazyk (3,1-12), hľadá Božiu múdrosť (3,13-18), poddáva sa Bohu ako spravodlivému sudcovi (4,1-12), dôveruje Bohu v každodennom živote (4,13-17), nie je sebestredná (5,1-6), v utrpení je trpezlivá (5,7-12) a dosahuje veľké výsledky prostredníctvom horlivej modlitby (5,13-20). Podľa Jakuba by kresťania mali všetky svoje životné situácie riešiť s Bohom. Veriacich povzbudzuje: „Trpí niekto medzi vami? Nech sa modlí. Je niekto veselej mysle? Nech spieva žalmy.“ (5,13) Práve toto je hlavným posolstvom Jakuba zborom, našu vieru je potrebné naozaj žiť. Jakubov list bol napísaný niekedy medzi rokmi 45 a 49.

Jánovo evanjelium

Autorom posledného evanjelia bol Ježišov „milovaný učeník“ Ján (13,23). Ján a Jakub, Zebedejovi synovia, patrili spolu s Petrom do úzkeho kruhu Ježišových najbližších učeníkov. Pre ich impulzívnu povahu ich Pán nazval Boanerges, „synovia hromu“ (Mk 3,17). Pochádzali z pomerne bohatej rodiny, lebo ich otec Zebedej bol vlastníkom minimálne dvoch rybárskych lodí a okrem jeho synov preňho pracovali aj najatí pomocníci (Mk 1,20). Ich matkou bola s najväčšou pravdepodobnosťou Salome, ktorá bola Máriinou sestrou a spolu s ďalšími ženami podporovala Ježiša finančne (Lk 8,3; Mk 15,40). Pokiaľ sú tieto tradíciou sprostredkované informácie pravdivé, Ján a Jakub boli Ježišovými bratrancami. Počas svojho utrpenia na kríži požiadal Pán Jána, aby sa ujal jeho matky Márie (19,26-27). Podľa tradície a dochovaných spisov cirkevných otcov bol apoštol Ján najskôr jedným zo stĺpov jeruzalemského zboru a neskôr sa stal vodcom zboru v Efeze. Z Efezu sa načas dostal do vyhnanstva na ostrove Patmos, kde napísal knihu Zjavenie.

Svoje evanjelium napísal Ján v Efeze. Jeho cieľom nebolo vyčerpávajúcim spôsobom opísať Ježišov život a službu, ale zobraziť podstatu jeho osoby ako Božieho Syna a Mesiáša. Svojich čitateľov chce priviesť k viere v Krista a tak k spaseniu (20,30-31). Jánovo evanjelium sa začína opisom preexistencie Božieho Syna ako večného Logosu, 2. osoby Božej Trojice. Tá sa „stala telom“ a narodila sa ako Ježiš z Nazareta. Ján podrobne opisuje sedem znamení, ktoré Pán urobil, a ktoré dokazovali, že je Mesiáš (2,1-11; 4,46-54; 5,2-18; 6,1-15; 6,16-21; 9,1-41; 11,1-46). Detailne tiež opisuje jeho príhovory a rozhovory s ľuďmi, v ktorých sa Ježiš opakovane (7 krát) označuje ako „ja som“, a tým svoju osobu stotožňuje s Otcom a jeho božskými atribútmi (6,35; 8,12; 10,7.11; 11,25; 14,6; 15,1). Ján bol bezpochyby človekom, ktorý bol Ježišovi veľmi blízko, a preto je jeho text vynikajúcim svedectvom o Kristovom charaktere a službe. Toto evanjelium bolo napísané medzi rokmi 80-95.

1. Jánov list

Tento list bol napísaný ako reakcia na pôsobenie falošných učiteľov, ktorí sa snažili zviesť prostých veriacich a vytvorili skupinu „zasvätených“, ktorí verili, že majú vyššie poznanie ako obyčajní kresťania. Išlo o predchodcov heretikov, ktorí sa neskoršie stali známymi ako gnostici. Títo ľudia na základe svojho nového učenia popierali, že Ježiš je Kristus (2,22), popierali tiež jeho preexistenciu ako Božieho Syna (1,1; 4,15; 5,5.10), ktorý prišiel v tele (4,2; 2J 7), aby priniesol ľuďom spasenie (4,9-10.14).

Ján svoj prvý list poňal ako výpoveď očitého svedka života a služby Pána Ježiša Krista, ktorého cieľom je odovzdať čitateľom posolstvo o Slove života, ktoré povedie k radostnému spoločenstvu medzi nimi, Jánom a samotným Bohom (1,1-4). V prvej kapitole ďalej hovorí o dôležitosti „chodenia vo svetle“ a vysporiadania sa s hriechmi, ktoré nemáme zapierať a skrývať, ale vyznávať. Boh nám ich následne odpustí a očistí nás od každej neprávosti. V druhej kapitole Ján povzbudzuje kresťanov, aby zachovávali Božie prikázanie, ktoré nie je nové, ale staré a platí od počiatku. Toto prikázanie spočíva v praktickom prejavovaní vzájomnej súrodeneckej lásky medzi kresťanmi. Zdôrazňuje tiež, že je potrebné milovať pravdu a dať si pozor na falošných učiteľov a antikristov, ktorí vyšli do sveta a zapierajú aj Otca aj Syna. V tretej kapitole sa dočítame o povzbudení k životu v spravodlivosti a svätosti a konštatovanie, že nie je nezvyčajné, že svet bohabojných ľudí nenávidí. Kresťania dostali Božieho Ducha a môžu tak odhaliť falošných prorokov, o ktorých sa píše v úvode štvrtej kapitoly listu, že vyšli do sveta a pôsobí cez nich duch antikrista. Potom apoštol Ján ďalej rozvíja tému lásky a v piatej kapitole hovorí o podstate víťazného kresťanského života, ktorým je viera. Ten, kto verí v Krista, víťazí nad svetom. O tomto víťazstve vydávajú na nebi svedectvo všetky osoby Božej Trojice a na zemi „Duch, voda a krv“, tzn. pôsobenie Ducha Svätého v cirkvi a v biblických sviatostiach, ktorými sú krst a večera Pánova. V závere svojho listu Ján ubezpečuje veriacich o istote ich večného života a povzbudzuje ich k horlivému modlitebnému životu a oddeleniu sa od modiel. 1. Jánov list bol napísaný v období 85 - 95 po Kr.

2. Jánov list

V tomto liste sa Ján predstavuje ako „starší“ a list adresuje „vyvolenej pani a jej deťom“, čo je v tomto prípade symbolické označenie cirkvi. Opäť teda ide o všeobecný, celej cirkvi určený list. Oproti 1. Jánovmu listu je oveľa kratší, no téma zostáva rovnaká: ochrana pred potulnými falošnými učiteľmi, ktorí popierali, že Ježiš Kristus prišiel v tele. Voči každému, kto prekrúca Kristovo učenie alebo k nemu niečo pridáva, sa Ján ostro ohradzuje a takého človeka neodporúča ani pozdravovať. V závere listu odkazuje cirkvi pozdravy od členov svojho zboru. Datovanie vzniku 2. Jánovho listu je zhodné s jeho prvým listom, tzn. medzi rokmi 85-95 po Kr.

3. Jánov list

Tento list napísal Ján ako súkromnú korešpondenciu svojmu priateľovi Gájovi, ktorý bol služobníkom v inom zbore a prijímal cestujúcich kazateľov pravdepodobne posielaných samotným Jánom. Problematickou osobou v zbore bol istý Diotrefés, ktorý sa usiloval získať vodcovské postavenie v zbore, pričom odmietal Jánovu autoritu a neprijímal ľudí, ktorí od Jána prichádzali. Gája Ján vyzdvihuje, pretože sa správa ináč a Diotrefésovi odkazuje, že ho príde osobne navštíviť a pokarhať. V závere listu naopak vyzdvihuje brata menom Demétrius a vyjadruje nádej na skoré osobné stretnutie s Gájom. 3. Jánov list bol napísaný v rovnakom období ako prvé dva, teda medzi rokmi 85-95 po Kr.