Svedectvo manželov Pančíkovcov

Píšeme toto svedectvo na slávu a chválu nášho Pána

Jana

Milí bratia a sestry, chcem sa s vami podeliť o moje svedectvo, o tom, ako Boh uzdravuje, dáva nám silu a podopiera v ťažkých situáciách. Môj manžel, dcéra a ja sme obrátení už desať rokov. Ďakujeme Bohu za Jeho milosť, že nás vytrhol od tradícií a obradov. Uverili sme v živého Boha a v Jeho slovo, ktoré je pravdivé a spôsobné čokoľvek učiniť, lebo Boh bdie nad svojím Slovom, aby ho splnil.

Od nášho obrátenia máme veľa svedectiev, ako Boh koná, ako vypočúva naše prosby a modlitby. Naučili sme sa, aké dôležité sú modlitby a pôsty, ako bojovať za rodinu, zdravie, firmu, financie. Prešli sme s Pánom mnohé víťazstvá a netušili sme, že je pred nami ťažký boj – boj o môj život.

V januári 2009 som sa podrobila operácii, pretože na ľavej slabine sa mi objavila veľká uzlina, ktorú vybrali a vzorka bola odoslaná na histológiu. Po operácii som sa cítila veľmi dobre a vôbec som nerozmýšľala nad tým, že tam môže byť niečo zlé. Prišli výsledky a diagnóza znela - malígny lymfóm, čo znamená rakovina lymfatického systému. V tej chvíli to bol pre mňa hrozný šok, prišiel strach, prvé tri dni som preplakala a kládla si otázku: „Prečo práve JA?“ Na tretí deň večer som zobrala Bibliu. Ako som v nej listovala, zasiahlo ma slovo z 1. knihy Mojžišovej 18. kap. verš 14: „Či je azda nejaká vec nemožnou Hospodinovi?“, a to bola réma do mojej situácie. ÁNO, môjmu Bohu nič nie je nemožné a veriacemu je všetko možné. Verím, že ma uzdraví aj z rakoviny. Zodvihla som ruky a povedala: „Drahý Bože, toto nedokážem sama prejsť, odovzdávam sa Ti a prosím Ťa, pomôž mi.“ Pocítila som, ako zo mňa všetko spadlo, ťažoba, strach, neistota. Moje vnútro zaplavil pokoj, plač a smútok vystriedala radosť. O chvíľu prišiel za mnou manžel, a tiež mi ukázal slovo z Biblie: Evanjelium Jána, 11. kapitola, verše 4 a 40. Povedal, aby som sa nebála, že on bude za mňa bojovať ako lev, že aj tento múr vo svojom Bohu preskočíme. A už mal pripravenú stratégiu boja, samozrejme modlitby a pôsty. Na druhý deň sme začali s pôstami, k nám sa pridali aj naša dcéra Janka, manželova sestra a jeden brat a sestra z našej bývalej skupinky. Každý deň sa niekto z nás postil.

Ešte ma čakali dve vyšetrenia. Prvé bolo CT, aby sa zistilo, či nemám zasiahnuté orgány v hrudnej a brušnej dutine. Tým druhým bola vzorka kostnej drene. Výsledky boli pre mňa rozhodujúce. Primár na hematológii mi oznámil, že ak je rakovina v kostnej dreni, je to veľmi zlé. Podľa neho kostná dreň už je zasiahnutá a vzorka to mala len potvrdiť. Nedával mi veľkú šancu na uzdravenie. Manžel volal s pastorom Miňom Dupanom, ktorý nás vie vždy povzbudiť a oznámil mu vyjadrenia lekára. Miňo mu na to povedal, že posledné slovo má aj tak vždy Boh. Rušili sme každý výrok lekárov, prehlasovali uzdravenie v mojom tele, modlili sa a mali reťazové pôsty, až kým neprišli výsledky.

O tri týždne mi zavolal sám primár. Bol veľmi prekvapený, že v kostnej dreni nič nenašli a CT ukázalo, že orgány zasiahnuté nie sú, ale v panve našli ešte ďalšie uzliny o veľkosti 2 až 4 cm. Ale my sme ďalej chválili Boha a ďakovali Mu. Primár povedal, že o týždeň začneme s chemoterapiou. Ešte predtým sme sa stretli s naším pastorom Jardom Křížom. Odporučil mi absolvovať liečbu – chemoterapiu aj rádioterapiu.

Ukončili sme pôsty, ale pokračovali sme v modlitbách. Prosili sme Pána, aby som liečbu dobre znášala a neškodilo mi to, ale nech sú všetky uzliny zničené. Na liečbu som dochádzala ambulantne. Manžel ma vozil z Brezna do Banskej Bystrice každé tri týždne na chemoterapiu a potom každý deň na ožiare. Vybrala som 3 chemoterapie a 23 ožiarov. Liečba trvala tri mesiace. Bolo to náročné, ale Boh sa aj teraz oslávil. Nedokážem to ani opísať, bolo to niečo nádherné a nadprirodzené. Viem, že Pán ma držal vo svojom náručí, podopieral ma a posilňoval. Cítila som Jeho prítomnosť, neustále ma zaplavoval svojou láskou. Nemala som problémy, žiadna slabosť, nevoľnosť, bolesti ani únava. Chodila som do práce. Pretože mám zamestnanie, kde pracujem len popoludní, ráno sme absolvovali liečbu a o pol druhej som nastupovala do roboty. Tam o mojej diagnóze nevedeli, až kým mi po prvej chemoterapii nevypadali vlasy. Pýtali sa ma, ako to dokážem, že sa vždy radujem a som taká silná. Moja odpoveď bola: „Mám niekoho, kto mi pomáha, mám Ježiša, On mi dáva silu, potešuje ma a uzdravuje.“

Keď prichádzali útoky na moju myseľ, že sa neuzdravím, že zomriem, vyznávala som slovo: „Nezomriem, ale žiť budem a hlásať budem skutky Hospodinove.“ Modlila som sa vyznania pre uzdravenie z knihy modlitieb od Hazel Hillovej, prehlasovala uzdravenie v mojom tele. Na bohoslužbách sa pastor Jardo aj s Ankou za mňa modlili a kládli na mňa ruky.

Nezomriem, ale žiť budem a hlásať budem skutky Hospodinove.

V júni 2009 som ukončila liečbu a už chodím len na kontroly. Po desiatich mesiacoch som bola aj na CT. Žiadne uzliny nenašli, krv aj lymfatický systém sú v poriadku. Vďaka Bohu som zdravá. V knihe Kristus Uzdraviteľ je napísané, že Kristova uzdravujúca sila je oveľa mocnejšia, ako sila choroby v našom tele. Táto sila ma uzdravila. Ježiš ma uzdravil, Jemu patrí chvála a sláva. Božie slovo hovorí, že milujúcim Boha všetky veci spolu pôsobia na dobré a že mnoho súženia príde na spravodlivého, ale zo všetkého toho vytrhuje Hospodin.

Chcem sa poďakovať pastorovcom Křížovcom, pastorovi Miňovi Dupanovi, mojej rodine, aj bratom a sestrám, ktorí sa za mňa modlili. Nech Vás Pán požehná!

Juraj

Pochádzam z katolíckej rodiny, v kostole ma pokrstili, bol som na prvom prijímaní aj na birmovke. Moja mama aj sestra pravidelne chodievali do kostola, ale ja s otcom sme to s kresťanstvom až tak nepreháňali. Hovorili sme si, že keď budeme dobre robiť, ako keby sme sa modlili. S kamarátmi sme chodili poza kostol, radšej sme hrali karty a fajčili.

Začal som študovať na strednej škole a prišli aj iné záujmy – motorka, gitara a samozrejme alkohol. Hrával som v kapele po svadbách a zábavách, kde bola vždy príležitosť na alkohol, cigarety atď. Užíval som si život plnými dúškami, až pokým som zmaturoval a nastúpil na vojenskú službu. Hneď po vojne som sa oženil. Viem, že Boh mi už vtedy dal dobrú manželku. Narodili sa nám dve deti a žili sme celkom normálny život. Obidvaja sme pracovali a nič nám nechýbalo. Ja som pracoval ako vodič nákladného auta a jazdil som po celom Československu deväť rokov. Bol to môj detský sen, ktorý sa mi naplnil. Bol som šťastný človek. Voľný čas som často trávil s kamarátmi pri pive. Moja mama mi vždy hovorila, že bez Boha sa žiť nedá, ale ja som sa z toho len smial.

Po revolúcii ma z práce prepustili a zamestnal som sa v kotolni. Mal som veľa voľna, a tak som začal chodiť na brigády. Robili sme od rána do večera a čoraz častejšie sme po práci skončili pri poháriku. Takto to išlo päť rokov a ja som s hrôzou zistil, že väčšinu času trávim v robote a v krčme. Ani som nevedel, ako rastú moje deti a život mi unikal pomedzi prsty. Ale nedokázal som to zastaviť, bolo to silnejšie ako ja. Skúšal som prestať piť, aj sa mi to na nejaký čas podarilo, ale potom som to všetko dobehol. Začal som mávať depresie a nevedel som sa už z ničoho tešiť. Spomenul som si na mamine slová o tom, ako sa nedá žiť bez Boha. Začal som o Bohu rozmýšľať, oprášil som modlitby, ktoré som niekedy vedel a volal na Boha: „Bože, ak si skutočný, tak sa nemôžeš pozerať, ako si ničím život! Mám dobrú manželku a deti, prácu a neviem prečo pijem.“ Chcel som ísť na protialkoholické liečenie, ale manželka povedala, že nie, že je to hanba. Povedal som, že pôjdem k Jehovistom, lebo oni vraj nepijú. Nevedel som o tom, že moja manželka, ktorá bola verná rimokatolíčka volá k Bohu, aby zmenil náš život a prestal som piť. Začal som s ňou chodiť do kostola a vybavila mi stretnutie s farárom, pred ktorým som si vylial srdce, ale on povedal, že mi nevie pomôcť. To bol pre mňa šok.

Potom som začal chodiť na brigádu k terajšiemu bratovi z cirkvi, ktorý mi rozprával o Bohu, o Ježišovi, o nebi a o pekle. Ja som si zapamätal iba to peklo a uvedomil si, že s týmto čo žijem, tam aj skončím. Pozýval ma na bohoslužby do Banskej Bystrice, ale dosť dlho som odolával, až som jednu nedeľu s ním išiel. Keďže som bol muzikant, prvé čo ma zaujalo, bola kapela a potom Božie slovo, ktoré kázal pastor. Toto som nikdy nepočul a v duchu som sa pýtal, odkiaľ to ten človek vie. Každé jedno slovo mi rezalo do srdca. Potom dal pastor výzvu a sám ma pozval dopredu. V ten deň som prijal Ježiša do svojho srdca a odovzdal mu svoj život. Pomodlili sa za mňa a ja som vedel, že sa so mnou niečo stalo. Padol zo mňa veľký balvan. Navrátila sa mi chuť do života, prišla radosť a sila. Asi na treťom zhromaždení, ešte počas chvál dal pastor výzvu, že štyria ľudia majú problém s alkoholom, aby vystúpili dopredu. Vedel som, že toto je výzva pre mňa, ale nešlo mi do hlavy, odkiaľ to pastor vie. Pomodlil sa za mňa pastor aj bratia a v tú chvíľu bol pre mňa alkohol minulosťou. Boh ma z toho zázračne uzdravil. Je tomu už desať rokov, čo nepijem.

Po mojom obrátení som veľa času trávil s Miňom Dupanom, ktorý do môjho života a do mojej rodiny zasial veľa dobrých vecí. Naučil ma, že sa mám pravidelne modliť a čítať Bibliu. Vysvetľoval mi, čo pre mňa urobil Ježiš, že v ňom mám večný život, odpustené hriechy a že mu mám za to verne slúžiť.

Do troch mesiacov po mojom obrátení uverili aj dcéra a manželka. Po čase vyznali Pána Ježiša náš syn, rodičia, moja sestra a švagriná, pretože ja som im zvestoval o Bohu, ktorý je živý, pravdivý, skutočný. Nie žiadna modla, Boh, ktorý mení životy a zmenil aj môj. Táto zmena je svedectvom pre blízkych a priateľov, ktorí nechápu, čo je to za sila, ktorá ma zmenila. Ale ja viem, že ma zmenil Boh a tomuto Bohu už desať rokov verne slúžim s manželkou aj dcérou. (Ev. Jána 6,68-69)

Ďakujem Bohu za všetko, čo pre mňa a moju rodinu vykonal a ešte vykoná, že mám s ním vzťah, môžem sa k Nemu modliť a vždy sa o Neho oprieť.

Manželia Pančíkovci
KS Milosť Banská Bystrica