Boží království totiž není v řeči, ale v moci. (1. Korintským 4,20)

Túžil som viac sa dozvedieť o Ježišovi

logos-07-08-svedectvo-1.jpg

 

Túžil som viac sa dozvedieť o Ježišovi

Marian

Pochádzam z obce Voznica, ktorá je blízko Žarnovice. Vyrastal som v katolíckom prostredí a do 15 rokov som chodil do kostola. Nenapĺňalo ma to, a preto som tam prestal chodiť, lebo som videl pokrytectvo jeho návštevníkov. V škole sme mali náboženstvo, z ktorého si pamätám jedine to, že Boh nestaval svet na fúriku, ale stvoril ho slovom a že po smrti ideme do očistca. Ani raz nebolo kázané o zástupnej smrti Ježiša Krista, že existuje Biblia a treba ju čítať. Malo to ale jednu kladnú stránku – mal som hlbokú vedomosť vo svojom vnútri, že Boh je a úprimnú túžbu nehrešiť, napr. po spovedi, čo sa mi ale nedarilo.

Jedna vec, čo ma veľmi zasiahla, bolo uzdravenie môjho otca, ktorý dostal v 35 rokoch zápal mozgových blán, bol dva týždne v bezvedomí a začali mu odumierať päty ako mŕtvemu človeku. Lekári mu dávali 4% na život s tým, že ak aj prežije, určite bude buď na vozíku, alebo mu nebude fungovať niektorý z piatich zmyslov. Viem, že stará mama sa za neho veľa modlila a on žije až dodnes, má 69 rokov a je úplne samostatný. Viem, že to bol Boží zásah.

Po nástupe na strednú školu som začal počúvať metalovú hudbu, čo sa stalo hlavnou náplňou môjho života. Žil som obyčajný život ako iní chlapci, aktívne som hral futbal v miestnej súťaži, v zime hokej, ale aj tak som pozoroval, že sa nejako neviem stotožniť so životným štýlom, aký vedú ostatní kamaráti. Mňa nebavilo chodiť po tréningu na pivo, fajčiť a pod.

Intuitívne som sa oddelil od ľudí, čo mali na mňa zlý vplyv a zistil som, že mi je lepšie. Mal som kamarátov, s ktorými sme chodili na metalové koncerty od Košíc po Prahu. Boli medzi nimi veľmi morálni ľudia, napríklad viacerí mi povedali, že v živote nič neukradli, čo som ja povedať nemohol. Občas si vypili a ja s nimi, ale čo mali všetci spoločné, bolo to, že ani jeden nemal úctu k Bohu. Pozoroval som na metalovej hudbe aj to, že je spojená so zlým životným štýlom jej predstaviteľov, pohŕdaním Bohom a normálnymi hodnotami, čo som si ospravedlňoval tým, že mne ide len o hudbu. Aj to v skutočnosti tak bolo, lebo je to istý druh umenia, keď veci dokážu zahrať presne a rýchlo, za čím sú stovky hodín cvičenia. Vedome som nepočúval skupiny, ktoré sa otvorene rúhali Bohu. V tom čase som sa prestal modliť, veď stačí, keď sa bude za mňa modliť stará mama. Lenže, keď som mal 21 rokov, v roku 1993, stará mama zomrela a za mňa sa už nemal kto modliť. Keď som ju videl na posteli, uvedomil som si, že ona išla do neba, ale kam pôjdem ja? Od toho dňa som sa začal pravidelne každý večer modliť, aby mi Boh upriamil kroky na tú správnu cestu, ďakoval som Mu za Jeho starostlivosť atď., žiadne naučené básničky, úprimne, zo srdca.

V decembri 1995 ma oslovila vedúca detského súboru, či by som nešiel hrať Jozefa do živého betlehema, keďže som mal dlhé vlasy a nepotreboval som parochňu. Súhlasil som pod podmienkou, že nebudem musieť nič hovoriť. Len som tam sedel v kultúrnom dome a keď začali čítať do mikrofónu z Biblie „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku za ženu“, tie slová úplne prenikli celé moje vnútro, úplne som sa strhol, akoby mi to hovoril nejaký anjel. Z tejto akcie som odchádzal hlboko uspokojený, že som aspoň niečo urobil pre Boha.

Dvakrát do týždňa si užívam uctievanie Boha so skupinou Olivy, čomu sa nevyrovná ani ten najlepší metalový koncert.

Po troch mesiacoch som bol na metalovom koncerte v Banskej Bystrici, kde sa spevák pred piesňou pýtal publika: „Máte radi cirkev? Máte radi kňazov? Máte radi Ježiša Krista?“ Všetci kričali: „Nie,“ ale mne pri poslednej otázke úplne zovrelo srdce. Kládol som si otázku, prečo nenávidia Ježiša, veď robil len dobre, a nie zle. Vo svojom vnútri som vedel, že ja sem nepatrím a cítil som aj to, že na takomto podujatí som poslednýkrát. Cestou domov som stále rozmýšľal nad tým, prečo nemajú radi Ježiša a mal som túžbu viac sa o Ňom dozvedieť. Mal som pár mesiacov znovu­zrodenú sestru, ktorá mi darovala Nový zákon. Začal som ho čítať a v momente som pochopil, že Ježiš ma tak miloval, že zomrel za moje hriechy, prosil som Ho o odpustenie a aby On bol Pánom môjho života. Naplnila ma taká radosť, láska a pocit šťastia, aký som dovtedy nepoznal. Bolo mi jasné, že s metalom musím prestať. Hneď som začal kamarátom a známym hovoriť o svojej skúsenosti; mysleli si, že som sa zbláznil a že ma to prejde. Dnes po 21 rokoch si to už nemyslia. Mal som pocit samoty a nepochopenia a vtedy ma sestra pozvala do zboru AC vo Zvolene. Keď som tam prišiel, hneď som vedel, že sú to takí istí „blázni“ ako ja, a tak som ho pravidelne navštevoval. Robili sme pouličné evanjelizácie a rôzne iné aktivity, cez ktoré sme kázali evanjelium. Po čase to ale poľavovalo a ja som vnímal, že už nie je taká horlivosť pre stratených. S vďačnosťou som hľadel na plagáty KS Milosť a ďakoval Bohu, že aspoň niekto káže o Bohu. Aj duchovne som cítil, že chcem viac. V lete r. 2007 som navštívil konferenciu KS Milosť v Žiari nad Hronom. Kázal tam hosť z Maďarska Miklós Virga. Keď sa na konci modlil za ľudí, išiel som dopredu aj ja a v momente som pocítil pomazanie Svätého Ducha. Moje vnútro kričalo: „To je to, čo mal Annacondia v Olomouci, to je to, čo hľadám.“ Potom nasledovala návšteva zboru v Budapešti a bohoslužieb KS Milosť v Banskej Bystrici a odvtedy som vedel, že moje miesto je tu. Už je to 10 rokov, čo navštevujem tento zbor, a som veľmi vďačný za pastora Jaroslava Kříža, ktorý úprimne miluje Boha a nehrá žiadnu náboženskú hru. Dvakrát do týždňa si užívam uctievanie Boha so skupinou Olivy, čomu sa nevyrovná ani ten najlepší metalový koncert.

V roku 2007 som sa presťahoval do Krupiny, kde mal už Pán pripravenú aj moju manželku Janku, ktorá začala do KS chodiť v tom istom roku ako ja. Nesmierne to požehnalo môj život a už 9 rokov ďakujem Bohu každý deň za to, akú mi dal ženu. Snažíme sa Bohu slúžiť podľa našich možností v tomto meste. Veríme, že tie najlepšie veci sú ešte len pred nami.

Čokoľvek mi Boh dá alebo nedá, čokoľvek s Ním prežijem alebo neprežijem, v troch veciach mám 100% istotu. 1. Boh je dobrý, 2. Ježiš vstal z mŕtvych, 3. raz prejdem k Nemu do večnosti a to prajem aj všetkým čitateľom Logosu.

logos-07-08-svedectvo-3.jpg

 

Čo ak je to Pánova odpoveď na moje volanie?

Janka

Narodila som sa v evanjelickej rodine z ockovej aj maminkinej strany. Aj keď som prvých 10 rokov svojho života prežila v časoch budovania socializmu v našej krajine, odmalička nás (mňa aj moju sestru) rodičia učili modliť sa, každú nedeľu sme chodili do kostola a tiež na vyučovanie náboženstva, ktoré v tom čase prebiehalo na farskom úrade. Vďaka tejto výchove a vedeniu zo strany rodičov bolo do mňa už od detstva vštepované Božie slovo.

Keď som mala asi 10 – 11 rokov, moja teta, maminkina sestra, začala hľadať Pána a navštevovať rôzne menšie cirkvi, kam ma občas vzala. V jedno leto ma zobrala na týždňový tábor, ktorý organizovala jedna z týchto cirkví, kde som po prvýkrát počula, že je potrebné sa znovuzrodiť a prijať Pána Ježiša za svojho osobného Spasiteľa. Krátko po tomto tábore som raz doma pokľakla, poprosila Pána Ježiša o odpustenie mojich hriechov a odovzdala som Mu svoj život s tým, že verím, že On ma dobre povedie. Dnes, po mnohých rokoch, môžem povedať, že som to ani raz neľutovala. Keďže som bola v tom čase dieťa, a nie zlé :), zmeny v mojom živote neboli až tak viditeľné. Pre mňa však bolo úžasné, keď som si asi o dva týždne nato uvedomila, že niektoré domáce práce, ku ktorým ma rodičia viedli a mne sa do nich veľmi nechcelo, zrazu robím ľahko a dokonca s radosťou, a to bez toho, že by som sa bola o nejakú zmenu v tejto oblasti snažila.

Približne v tom čase, ako som sa znovuzrodila, som začala chodiť aj na prípravu na konfirmáciu v evanjelickej cirkvi, ktorá trvala dva roky. Vďaka Pánovi, počas tejto prípravy prišiel do nášho zboru znovuzrodený farár, zapálený pre Pána. Viedol nás k čítaniu Slova, učil nás pre deti zaujímavým, súťaživým spôsobom rýchlo sa orientovať v Biblii pri vyhľadávaní kníh Starej a Novej zmluvy a celkovo podnietil mnohých, keďže bol mladý, tak najmä mladých ľudí, k opravdivému hľadaniu Pána a k budovaniu vzťahu s Ním. Pamätám si, že pár mesiacov pred konfirmáciou nám kúpili rodičia Biblie a keďže mali byť darčekom ku konfirmácii, nie raz som sa s očakávaním a radosťou na ne dívala a tešila som sa, že budem mať svoju vlastnú Bibliu.

Keď som mala 13 – 14 rokov a bola teda v posledných ročníkoch základnej školy, niektoré moje spolužiačky začínali chodiť na diskotéky. Vtedy mi došlo, že je to „buď - alebo“. Bez toho, že by mi to niekto povedal, mi bolo jasné, že život odovzdaný Pánovi a chodenie na diskotéky sú dve rozdielne cesty a ak to s Pánom myslím vážne, tou druhou cestou sa nedá ísť. A ja som to s Pánom myslela vážne. Nie raz sme sa v tomto období rozprávali s kamarátkami o zmysle života, o Pánovi, dokonca sme si raz priniesli do školy Biblie a porovnávali evanjelický preklad s katolíckym, keďže mi kamarátka – katolíčka nechcela veriť, že máme rovnakú Bibliu.

Bez toho, že by mi to niekto povedal, mi bolo jasné, že život odovzdaný Pánovi a chodenie na diskotéky sú dve rozdielne cesty.

Po konfirmácii sa z mladých ľudí, ktorí sme ju absolvovali a potom z ďalších mladých ľudí vytvorila mládež. Stretávali sme sa každý piatok večer pri chválach, modlitbách, čítaní Božieho slova, vyučovaní a vzájomnom zdieľaní. Po pár rokoch som si uvedomila, že sme akoby zbor v zbore – asi 15 pravidelne sa stretávajúcich znovuzrodených mladých ľudí medzi väčšinou, ktorá nie je znovuzrodená a nepozná Pána osobne (až na pár ľudí v strednom a staršom veku, vrátane mojich najbližších). Ako znovuzrodená mládež sme žili v nádeji, že sa to zmení a snažili sme sa pre to robiť, čo sme mohli a vedeli. Raz do mesiaca sme v kostole počas Večere Pánovej spievali chvály, ktoré sa v tom čase spievali v menších cirkvách a spievajú sa dodnes aj v našej cirkvi – s gitarou, basgitarou, klávesami, neskôr aj s píšťalou a občas aj s potleskom. Viem, že dnes nám je to všetkým samozrejmé, ale v tom čase spievať v kostole so sprievodom iných hudobných nástrojov, ako je organ a dokonca s potleskom bolo niečo, na čo si ľudia museli chvíľu zvykať. Okrem toho som aj s ďalšími sestrami učila deti v besiedke, kde sme sa ich snažili viesť k Pánovi, pripravovali sme vianočné a iné programy s deťmi, ktorými sme chceli osloviť ľudí a priviesť ich k spaseniu, chodili sme ako vedúci na letné tábory, ktoré organizoval náš cirkevný zbor, kde sme sa znovu snažili zasievať do detí živé Božie slovo. Niektorí z nás, ktorí boli pokrstení Duchom Svätým a modlili sa v jazykoch (ja v tom čase ešte nie), sa chodievali po stretnutí mládeže modliť nad mesto a boli v tom vytrvalí niekoľko rokov. Žiaľ, za celé tie roky sme v evanjelickom cirkevnom zbore nevideli takmer žiadne ovocie našej práce. Dnes si však myslím, že služba našej dnešnej misijnej skupiny v Krupine je aj (nielen) ovocím modlitieb bratov a sestier, ktoré roky vysielali k Pánovi nad naším mestom.

Na mládež som chodila každý piatok od mojich 13 rokov až do ukončenia vysokej školy. Okrem toho som uprostred týždňa niekoľko rokov chodievala aj na tzv. biblickú hodinu, kde prebiehalo podrobnejšie vyučovanie z Božieho slova alebo histórie cirkvi, každú sobotu popoludní na nácvik chvál a v nedeľu doobeda, pokiaľ som práve neviedla detskú besiedku a často aj v nedeľu večer (teda dvakrát počas jednej nedele) na bohoslužby. Po ukončení vysokej školy som si začala robiť interne doktorát a bývať v Banskej Bystrici. Keďže som chodievala domov zrazu len raz za týždeň (na vysokú školu som predtým dochádzala denne, keďže to bolo blízko), postupne som prestala chodiť na piatkové stretnutia mládeže a môj predtým aktívny kresťanský život sa nebadane scvrkol iba na nedeľné bohoslužby. Doktorandské štúdium bolo zaujímavé a pestré. Okrem vlastného štúdia a písania práce obnášalo aj vedenie cvičení a seminárov, kontrolu seminárnych prác, vedenie bakalárskych prác a podobne; okrem toho nemalou zmenou pre mňa bolo, že domov som zrazu chodila iba na víkend. Pri tomto všetkom som si počas tých troch rokov doktorandského štúdia svoje strádanie v duchovnej oblasti až tak neuvedomovala. Akýsi zlom prišiel až na konci tohto štúdia, keď sa mi, ani neviem odkiaľ, dostala do rúk kniha od Dr. Lestera Sumralla „Viera zmení tvoj svet“, cez ktorú v tom čase Pán ku mne veľmi živým spôsobom hovoril.

Po ukončení doktorandského štúdia som zostala pracovať aj bývať v Banskej Bystrici. Rok a pol som robila v štátnej správe, kde som po 15:00 h mala voľno. Pár mesiacov to bola pre mňa príjemná zmena, po nejakom čase som si však začala uvedomovať akúsi prázdnotu. Spomenula som si, aký aktívny kresťanský život som kedysi žila. Zrazu som mala pocit, že môj život je prázdny. Trvalo to dlhšie a pamätám si, že vo svojom vnútri som volala: „Pane, ak Ty niečo neurobíš, ja duchovne zahyniem.“ Cítila som sa veľmi hladná po Božom slove. Dozvedela som sa, že v jednom evanjelickom zbore v Banskej Bystrici je znovuzrodený farár a živé spoločenstvo, tak som nejaký čas chodila uprostred týždňa tam na biblickú hodinu a na mládež. Stále som však vnímala, že mi to nestačí, že je to málo a takmer zúfalé volanie po Pánovom zásahu a nenasýtený hlad po Božom slove vo mne zostávali. Zrazu, asi v priebehu troch mesiacov, na prelome rokov 2007 a 2008, ma nezávisle od seba oslovili traja ľudia z môjho terajšieho zboru v Banskej Bystrici a pozvali ma na bohoslužby do Kresťanského spoločenstva Milosť. Najskôr som na to nereagovala, keď ma však pozval tretí človek, povedala som si: „A čo ak je to Pánova odpoveď na moje volanie?“ A tak som 1. 2. 2007 prišla do zboru v Banskej Bystrici a dodnes som za to vďačná Pánovi. Hneď na prvých bohoslužbách som vedela, že toto je to, čo hľadám. Pán sa ma veľmi dotýkal tak cez chvály, ako aj cez kázané slovo. Pamätám si dodnes, že kázeň bola akoby práve pre mňa – čo aj bola, lebo Pán vedel, že prídem a že som tam. Odvtedy som súčasťou tohto zboru a Pán mi tu dal stretnúť aj úžasného muža, ktorý je mojím manželom a odpoveďou na moje modlitby aj modlitby mojich rodičov. Pár mesiacov predtým, ako sme sa vzali, mi môj, vtedy budúci, manžel, daroval jednu knihu s venovaním, v ktorej bolo napísané, že ju venuje svojej budúcej manželke, ktorú miluje po Pánovi Ježišovi ako druhú v poradí. Spomenula som si na modlitby môjho ocka, ktorý sa doma neraz pri našom spoločnom stole modlil za mňa aj za moju sestru, aby nám Pán dal manželov, ktorí budú milovať na prvom mieste Jeho, potom nás a potom budú ostatní ľudia a veci. V mojom manželovi Pán zároveň naplnil aj moje prosby. Povedala som Pánovi už dávno predtým celkom konkrétne, akého manžela by som si priala a s radosťou môžem povedať, aj už po 9 rokoch manželstva, že Pán vypočul moje prosby nad moje očakávanie. Odkedy sme sa vzali, vlastne už takmer necelý rok predtým, slúžime spolu v misijnej skupine v Krupine, posledné roky spolu s manželmi Tököliovými. Tešíme sa z toho, že si nás používa k tomu, aby aj ľudia v Krupine a okolí boli spasení a žehná nás v rôznych oblastiach života Abrahámovým požehnaním, ktoré nám patrí v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi. Ako každý, tak aj my čelíme aj výzvam, v ktorých sa opierame o Božie slovo a očakávame na Pána, ktorý nás dosiaľ nikdy v ničom nesklamal. On je pravdivý, dobrý a verný!

Čím som staršia, tým viac si vážim to, že mi Pán dal milosť prijať Ho za svojho Pána a Spasiteľa už v detskom veku. Tiež sa teším, že spolu s mojou sestrou môžeme byť v našej rodine už treťou generáciou znovuzrodených kresťanov. Verím, že obidve moje starké a tiež starký, ktorí už odišli, sú u Pána a vďaka Pánovi je znovuzrodený už asi 30 rokov aj môj dnes už 94-ročný starký.

Na záver by som chcela poďakovať pastorovi Jaroslavovi Křížovi a jeho manželke Anke. S vďačnosťou ho nazývam mojím pastorom, pretože od začiatku vnímam, že v tom, ako vedie zbor a cirkev a ako mu záleží na tom, aby čo najviac ľudí bolo spasených, je otcovské srdce. Pastorovej manželke Anke ďakujem za príkladný vzor ženy, ktorá celým srdcom hľadá Pána a tiež za pomazanú službu chvál.



Související články

Ako som prežila|Logos 10 / 2015 | Jaroslava Marcienková|Osobnost
Našla som to správne miesto|Logos 2 / 2017 | Redakce |Skutečný příběh
Prišiel som ako zvedavý skeptik a odišiel ako znovuzrodený kresťan|Logos 2 / 2018 | Redakce |Skutečný příběh
Najlepšie rozhodnutie, aké som kedy urobil|Logos 8 / 2015 | Redakce |Skutečný příběh
Prvýkrát som uvidel, že život má zmysel|Logos 4 / 2015 | Redakce |Skutečný příběh