A to svědectví je toto: Bůh nám dal věčný život a ten život je v jeho Synu. (1. Jan 5,11) |
Chceli by sme vedieť, v akej dobe a s kým žijeme na tejto zemi. Preto je dôležité pochopiť osobu Michaela Jacksona. Životná dráha tejto poplegendy je viac ako len jeho výnimočné úspechy a škandálmi zdobený koniec.
Popri náboženskej forme modloslužby (idolatria) vo svetovej kultúre existujú jeho sekulárne verzie. Dokonca, svetové idoly ovplyvňujú a riadia život viacej ľudí ako náboženské systémy. Náboženská modloslužba sa zakladá na materiálnom vyobrazení a sprostredkovaní falošného obrazu Boha (modly). V sekulárnej forme rozhodujúcim prvkom je zobrazenie falošného obrazu človeka (najčastejšie supermana), ktorého davy milujú, zbožňujú, obdivujú, nasledujú, chcú sa s ním stotožniť, podriaďujú sa mu, napodobňujú jeho spôsoby, obliekajú sa ako on a vezmú na seba znaky príslušnosti k tomuto idolu. Trvalo tým evokujú prítomnosť idolu v ich živote a premieňajú vlastnú osobnosť osobnosťou ich idolu.
Médiá sa nám snažia predstaviť Michaela Jacksona ako nešťastnú obeť svojho otca a okolia. Úloha obeti je dôležitá časť každého kultu. Vybudovaním širokého súcitu a ľútosti je možné pritiahnuť ešte viac ľudí do silového poľa emócií. Jackson sa však stal vlastnou obeťou samého seba. On sám si vyprovokoval svoj vlastný osud. On sám sa chcel stať a zostať idolom davov aj vtedy, keď túto úlohu nevedel stráviť. Boli časy, keď sa úprimne snažil využiť svoje slávne meno, svoje úspechy, aby pomohol deťom v nepriaznivej situácii. Superstar Michael Jackson niekoľko rokov pred smrťou trpel ťažkou duševnou, nervovou a fantomovou chorobou. Jeden z jeho poradcov – rabín Schmuley Boteach – sa snažil navrátiť ho z ireálneho sveta obdivovateľov a naháňania slávy do normálnych ľudských vzťahov na základe lásky, ale Jackson nechcel byť „demistifikovaný“.
Modly sa vzbúria proti všetkým zákonitostiam, na základe ktorých je možné šťastne existovať na zemi. Zdá sa, že novodobá popkultúra ponúka novú cestu a alternatívu ich nasledovníkom, kde „výroba modly“ je v stredobode a je v rozpore s univerzálnymi morálnymi princípmi. Preto nie je prekvapujúce, že Michael Jackson aj v padnutom stave, v ťažkej nervovej a duševnej kríze ľpel na svojom ireálnom svete idolu a jeho obdivovateľov, namiesto toho, aby sa postavil proti konfliktom a bolestivej skutočnosti.
Duševná starostlivosť popových hviezd nemôže byť úspešná, lebo príslušná priemyselná vetva zábavy, obdivovatelia a napodobňovatelia idolov sú zainteresované na machináciách, sľubujú pre celebrity stav nadzákonnosti, imunity, nedotknuteľnosti, sladký život, ilúzie a enormné zisky. Je pravdou, že i Jackson mal nejaké pokusy vystúpiť z tohto kolotoča. Podobne ako Elvis Presley, John Lennon, ani on nebol schopný takého napnutia síl, aby mohol úlohu idola vymeniť za reálne, ľudské pomery na báze duchovných hodnôt, zásadne zmeniť chápanie seba, ostatných ľudí a života.
Je pravdou, že ani bezprostredné okolie idolov nemá záujem, aby sa vyriešili ich ľudské, morálne a duševné problémy. Idol však žije v chorobnej závislosti od svojich obdivovateľov. Trvá na zachovaní svojho iluzórneho imidžu, aj keď vie, že ho to vedie do zahynutia.
Michael Jackson sa líšil od bežného popidolu aj tým, že v ňom až do jeho smrti bojovali tri rôzne osobnosti. Nie je náhoda, že všetky hlavné svetové masmédiá uverejnili tri jeho fotky. Prvá fotka ho zobrazovala ako dieťa – stár, druhá fotka z osemdesiatych rokov – na vrchole úspechu a tretia – chorého, v pasci.
Nikdy sa nestal dospelým, podľa vlastného priznania preto, lebo v ňom panoval nedostatok lásky a odmietnutie. Počas celého života ho trápila viacnásobne zmätená identita. Tento zmätok bol ešte viac prehĺbený tým, že si bol vedomý, že má mimoriadny hudobný talent. Osobnosť človeka je však oveľa viac, ako schopnosť na určité zamestnanie, kvalitatívne činy, umelecké výtvory. Tieto schopnosti človeka predurčujú na vykonanie určitých spoločenských úloh a prác. Človek je však dedične tvorom lásky, preto sa narodí, aby ho milovali, a aby aj on miloval iných. Základné podmienky šťastia sa nachádzajú v spoločenských pomeroch na báze lásky, prirodzenej, spirituálnej, univerzálnej a nemennej mravnej normy (napr. manželstvo, rodina, národ a pod.).
Michael Jackson je aj preto dobovým zjavom, lebo sa svoje problémy a krízy spojené so svojou rozpadajúcou sa osobnosťou snažil riešiť neprirodzene, proti prírode, ako to, žiaľ, robí väčšina ľudí na svojej úrovni. Na základe svojho talentu, svojich hudobných a speváckych schopností vedel vytvoriť pre fanúšikov milovaného – i keď virtuálneho - Michaela Jacksona. Jeho tajomstvo nebolo len v jeho hudobnom a speváckom podaní, ale i v tom, že vedel zmaterializovať svoje umelé a iluzórne ego, a vyniesol ho na samostatnú a ireálnu dráhu. Jeho hudba bola len nástrojom na sebamanipuláciu a podmanenie si davu.
Jacksona obklopovala magická príťažlivá sila, ktorá omamovala fanúšikov
Pre umelcov, ktorí bojujú za uznanie a lásku, je umenie často len nástrojom na to, aby zmiernili svoj neuhasiteľný hlad po láske, aby vyzdvihovali sami seba nad ľudí, aby mohli získať ich obdiv a zbožňovanie. Preto aj Jacksona obklopovala taká magická príťažlivá sila, ktorá omamovala jeho fanúšikov. Ani taký úspech ho však nerobil šťastným. V tom hralo úlohu aj jeho náboženské pozadie, jeho ego bolo pod tlakom frustrácie a pocitu viny. Vedel, že je hriešnym človekom, ale namiesto pokánia hľadal útočište v oblasti narkotík a fantomových chorôb, v sexuálnych výstrednostiach, v nereálnych ideáloch krásy, čo úplne zničilo jeho osobnosť. Michael Jackson ako človek prepadol a zomrel, ale ako idol žije naďalej vo forme umelého a falošného obrazu človeka. Tento obraz poskytuje iluzórny svet s pocitom nadradenosti, ale koniec je zničujúci.
Jackson bol síce osláveným idolom miliónov, ale vždy zostal osamelým a nešťastným. Jeho fanúšikovia milovali, čo robil, obdivovali jeho umenie a ním vytvorenú ilúziu. On však mal stále pocit, že ho nikto nemiluje. Tragédia Michaela Jacksona potvrdzuje, že popkultúra je znetvorená. Zdanie a imidž nie je možné beztrestne povyšovať nad podstatu ľudského bytia. Osud nestrpí, aby zdanie bolo premenené na podstatu. I kultúrne klamstvo je deštruktívne, lebo je to klamstvo, ak ho budeme bez ohľadu na skutočný stav a skutočné činy umelca obdivovať kvôli jeho tvorbe, ktorá vznikla z túžby dokázať jeho nadradenosť a umelé ego. Toto je pseudoumenie. Jeho hodnota je pochybná a morálne neprijateľná. Je to podstata výroby modly.
Nie je náhoda ani to, že mnohí si myslia, že z hocikoho je možné vyrobiť stár alebo modlu. Adept musí chcieť dosiahnuť slávu a úspech, ostatné už zaisťujú „výrobcovia hviezd“. V klasickej kultúre dobré meno záviselo od kvality výkonu. Celebrity museli vytvoriť hodnoty, sústavne sa vzdelávať, tvrdo pracovať na tom, aby ich dobré meno malo skutočné krytie. Zdá sa, že dojem a vizualizácia hrajú stále väčšiu úlohu. V tejto kultúre nie je najhoršie to, že sa poskytujú škodlivé a nehodnotné veci, zaplavujú trh, domácnosť a verejný priestor, ale je neprijateľné, že sú poskytované falošné riešenia problémov. Zneužívajú ľudskú biedu. Priživujú sa na ľudskej dôverčivosti a nevedomosti, rúcajú dôstojnosť mužov i žien tým, že im nahovárajú, že stačí stotožniť sa s idolmi, aby sa zbavili zodpovednosti a trestu za hriechy.
V antickej kultúre hrali veľkú úlohu vo vzniku majstrovských diel rôzne osobnostné, duševné i duchovné poruchy. Nielen Jackson mal problémy s odmietaním a hladom po láske. Je to smutné, ale je to fakt. Je to trvalou súčasťou všeobecnej ľudskej biedy. Keď sa úprimne pozrieme do seba, môžeme objaviť niekoľko vecí v našom charaktere, kvôli ktorým sa cítime nevhodnými pre úctu a lásku svojich spoluobčanov. Je ťažké si to priznať. Čiastočne preto, lebo ako mladí sme sa rozhodli potláčať v sebe tieto pocity a dodnes ich nechceme brať na vedomie. Dúfame, že rozvíjaním svojich schopností, svojimi činmi dosiahneme, vyslúžime si, aby nás naši blížni akceptovali a ctili. Z toho dôvodu naše činy často nie sú motivované humánnymi cieľmi, ale samoľúbou túžbou dokazovania. V horšom prípade chceme potrestať svoje okolie za vlastné nedostatky. Ľudia s heslom: „Ja to ukážem!“ skôr, či neskôr vyhoria, alebo sa zrútia, lebo sa napriek úsiliu a odborným úspechom stretnú s tým, že sa im nepodarilo získať to, čo skryto alebo otvorene chceli dosiahnuť. Presnejšie, jedná sa o to, aby ich ľudia nemilovali len kvôli dobrým skutkom, ale aby ich prijali ako osobnosť a získali si ich úctu. Idoly znetvorenej popkultúry ponúkajú klamlivé, umelé riešenia pre vlastných obdivovateľov. Je to smutné, že ponúknuté sú drogy, narkotiká, alkohol a sexuálne výstrednosti.
V židovsko-kresťanskom svete sa ľudia stali hrdinami na základe Božej lásky a služby Bohu. V grécko-rímskej kultúre ľudia prevažne vykonávali nadľudské činy a stali sa hrdinami. Alexander Veľký sa po víťazstve nad Perziou začal správať ako idol, čo urýchlilo jeho koniec.
Modly sa rodia, lebo svet si ich žiada, a to ako v náboženskej, tak aj v sekulárnej sfére. Väčšina úspešných ľudí do určitej miery má šancu stať sa idolom vo svojej oblasti pôsobnosti, zvlášť keď je to spoločenská požiadavka. Stotník Kornélius padol na kolená pred apoštolom Petrom, chcel sa k nemu modliť, čiže chcel z neho urobiť modlu. Peter ho však zodvihol a povedal mu: „Vstaň, aj ja som človek!“ Teda je možné sa tomu vyhnúť, aby sa človek stal modlou.
Ani celebrity by nemali chcieť panovať nad obdivovateľmi, nemali by ich degradovať na podriadených, naopak, mali by ich vyzdvihnúť na vyššiu úroveň ľudského bytia. K tomu je potrebné, aby sa celebrity nepovažovali za vyššie bytosti, za „supermanov“, ale musia žiť v normálnych vzťahoch v spoločenstve so svojimi blížnymi. V Lystre celé mesto chcelo vyvýšiť Pavla a Barnabáša do stavu modly. Apoštoli to však odmietli slovami: „Aj my sme ľudia ako vy a prinášame vám evanjelium...“ Ani Pavol nesúhlasil s tým, že bol mimoriadnou osobou, naopak, tvrdil, že je priemerným človekom. Pritom mal pozitívnu správu od Boha, ktorú im chcel tlmočiť. Biblické príklady nám potvrdzujú, že len z takých úspešných, populárnych a nadaných ľudí sa môžu stať modly, ktorí prijmú túto úlohu a v tej súvislosti chcú obdržať privilégiá i úžitok. Pri „výrobe modly“ fanúšikovia pripisujú svojim idolom neexistujúce vlastnosti a zásluhy. Keď idol prijme takéto nadchnutie, začína jeho premena na modlu. Za nejaký čas vznikne taký chorobný vzťah medzi obdivovaným a obdivovateľom, v ktorom obdivovatelia sa stotožňujú s idolom prinajmenšom psychicky a virtuálne.
Psychická integrácia modly a jeho obdivovateľa sa prejaví vo falošnom vyznaní viery. To sú také vznešené vyhlásenia, falošné tvrdenia a pochvalné hymny o modle, ktoré nemajú žiadne skutkové podstaty a okrem sfanatizovaných obdivovateľov ich nikto nepokladá za pravdivé. V dnešnej popkultúre sú rozšírené zvučné a prázdne kvetnaté reči, ako i nenávistné a hrubé odmietnutie týchto kultových a prázdnych rečí.
V poslednom čase vznikajú idoly z hercov, futbalistov a muzikantov.
V dnešnej dobe sa zdá, že i v politickej sfére začína „výroba modly“. Aspoň zjav Baracka Obamu to potvrdzuje. Mnohí jeho obdivovatelia ho pokladajú za boha, za spasiteľa. Medzi jeho obdivovateľmi sa začína vykresľovať zvláštny „Obama-centrický“ svetonázor, podľa ktorého od jeho nasťahovania sa do Bieleho domu všetky veci sveta idú v správnom smere a príčinou týchto správnych udalosti je sám prezident. Naopak, o skutočných chybách a politických omyloch skoro nikto nehovorí. Podľa jeho kritikov popkultúra už má nového kráľa: Je ním sám Barack Obama, ktorý ponúka falošné riešenia na skutočné problémy a konflikty. Jeho povýšenie na modlu je v počiatočnom stave a je otázne, či prijme túto úlohu. Zatiaľ proti tomu hovoria fakty, že má usporiadané manželstvo a rodinu založenú na báze lásky.
Najdeštruktívnejším následkom idolatrie je, že obdivovatelia sa začínajú podobať na skutočnú osobu modly, nie na vysnenú, iluzórnu osobu. Praktickým následkom toho je, že davy fanúšikov začínajú napodobňovať samozničujúce činy modly, napríklad užívanie drog, závislosť od liekov, alkoholizmus a pod. Idoly im obyčajne nedokážu sprostredkovať svoj talent a dobré schopnosti. Michael Jackson odišiel zo zeme na jeho určené miesto, ale tu zostali jeho fanúšikovia, z ktorých mnohí sa dostali do pasce falošnej viery a nenájdu cestu von z osamelosti a odmietnutia.
Preklad: János Boldizsár
Ako sa (ne)modliť | | | Logos 10 / 2010 | | | Németh Sándor | | | Vyučování |
Si taký, ako rozmýšľaš | | | Logos 11 / 2017 | | | Daniel Šobr | | | Vyučování |
Newton ako ho nepoznáme | | | Logos 1 / 2007 | | | Peter Morvay | | | Historie |
Ako donášať úrodu | | | Logos 6 / 2020 | | | Jaroslav Kříž | | | Téma |
Ako tvorí Boh | | | Logos 3 / 2016 | | | Jaroslav Kříž | | | Téma |