Newton ako ho nepoznáme

Je možné, že práve londýnskemu moru môže byť veda vďačná za objav gravitácie. Veď práve kvôli nákaze bola v roku 1666 zavretá Univerzita v Cambridge. Študentov aj vyučujúcich poslali domov, a takto sa aj Isaac Newton ocitol v rodinnom kruhu v Lincolnshire. V záhrade im rástli jablone a pokračovaniepoznat pozná každý školáčik ...

To, že Newton považoval štúdium Biblie, a zvlášť prorokov, za dôležitejšie, než štúdium matematiky, fyziky, či zákonitostí svetla, sa svet dozvedel zo súkromných archívov len v posledných desaťročiach.

Niektorí však, zvlášť svetoznámy spisovateľ Dan Brown, tvrdia, že Newtona nezaujímala teológia, ale alchýmia. Jedna vec je však istá. V 21. storočí sa musí znova písať životopis Sira Isaaca Newtona.

„Som hlboko presvedčený, že Biblia je Božie slovo, ktoré napísali Bohom inšpirovaní ľudia. Čítam ju každý deň,“ môžeme sa dočítať v jednom z listov, ktoré boli zverejnené v roku 1990.

Pisatelia životopisov až do 20. storočia nerozumeli, čomu vlastne tento anglický fyzik venoval väčšinu svojho života. Po dobu troch storočí, s jednou výnimkou, sa na verejnosť dostali výlučne jeho prírodovedné výskumy. No existujú aj omnoho obsiahlejšie nezverejnené rukopisy, ktorým nerozumeli ani odborníci. Tieto zväzky sú opradené tajomnými legendami a dediči ich starostlivo strážili.

Newtnove rukopisy boli objavené až v r. 1936 na dražbe v Sotheby´s, v niekoľkých bedniach, no na ich preskúmanie dlhú dobu nedal súhlas ani ich nový majiteľ.

Napokon v roku 1991 zverejnili jednu časť materiálu prostredníctvom mikrofilmu, čo vo vedeckých kruhoch vyvolalo značný šok. Vysvitlo totiž, že svetoznámy fyzik až tak veľkú časť svojho života nevenoval výskumu zákonitostí prírody.

Pre Isaaca Newtona bolo zázrakom už to, že sa vôbec narodil. Svetlo sveta uzrel ako predčasne narodený v roku 1643. Bol tak krehulinký a zraniteľný, že nikto nepočítal s tým, že zostane nažive. „Bol by sa vmestil do štvrťgalónovej nádoby (cca 1 liter) - takto spomína na svoje novorodeniatko jeho vlastná matka. Navyše jeho otec, ktorý sa mimochodom tiež volal Isaac, 
zahynul v anglickej občianskej vojne tri mesiace pred narodením svojho syna.

Chlapček síce prežil, ale ani svoju matku si veľmi neužil, lebo onedlho sa znovu vydala a svojho syna prenechala opatere starých rodičov na vidieku. Jeho starostliví opatrovatelia ho zapísali do veľmi významnej školy, kde si čoskoro všimli jeho výnimočné nadanie.

Isaac sa ako 18-ročný dostal do Cambridge, kde uvideli svetlo sveta jeho prvé vedecké objavy.

Tu vznikol epochálny zákon gravitácie, zákonitosti svetla a tu zostrojil aj teleskop. No Newtnove záujmy boli od tridsiatich rokov jeho života nasmerované čoraz viac na výskum právd nadprirodzeného sveta. Nenapĺňali ho ani čoraz presnejšie objavy fyzikálnych zákonitostí, ani to, že nimi už ako mladý človek získal slávu a uznanie celého sveta.

„Gravitáciu vysvetľuje pohyb planét, ale nezodpovedá na otázku, kto ich dal do pohybu. Boh je ten, ktorý všetko riadi, ktorý všetko vie, to, čo existuje, a je možné na tomto svete,“ píše Isaac.

Z jeho spisov je zjavné, že viac než abstraktná teológia ho zaujímalo, aká budúcnosť čaká ľudstvo na základe biblických proroctiev. Prehlásil: „Charakteristickým rysom pravej cirkvi je to, že pozoruje na prorokov, lebo Boh dal proroctvá na to, aby im múdri posledných čias porozumeli ...“

O budúcnosti ríš

Spomedzi Newtnových spisov sú najvýznamnejšie analýzy starozmluvnej eschatologickej knihy proroka Daniela a novozmluvnej knihy Zjavení (Observations Upon the Prophecies of Daniel and the Apocalypse of St. John) - tieto sa objavili v roku 1733.

Fyzik texty Svätého Písma vysvetľoval doslovne, no podľa jeho názoru k pravdivému a presnému porozumeniu obraznej reči prorokov je potrebné hlboké štúdium.

Podľa neho sú vo videniach knihy Daniela načrtnuté historické vyzdvihnutia a pády predovšetkým veľkých svetových ríš, až po obdobie návratu „Syna človeka“ - Mesiáša - na zem, aby tu ustanovil tisícročné kráľovstvo.

Vo svojich spisoch Poznatky predbehol spôsob a systém skúmania protestantských biblických bádateľov 19. a 20. storočia o 200 rokov.

„Danielove proroctvá na seba nadväzujú, akoby ich jednotlivé časti vychádzali zo základného proroctva, ktoré sa rozuzľuje v jednotlivých odsekoch. Najľahšie sa chápe prvé, a každé ďalšie pridáva k predchádzajúcemu niečo nové.“ (Poznatky 3. kap.)

Podľa neho, obrazy v knihe Daniela - socha v sne Nabuchodonozora a vo videní proroka - podoby zvierat, predstavujú štyri za sebou nasledujúce svetové ríše.

„Chaldejci a Asýrania patria ešte k 1. obrazu. Médi a Peržania k 2. obrazu. Macedónia, Grécko, Trácia, Malá Ázia, Sýria a Egypt k 3. obrazu, kým európske ríše, ktoré sú západne od Grécka, znamenajú obraz 4. zvieraťa.“ Podľa jeho názoru je Rímska ríša štvrtou, a k nej patriace latinské krajiny ovládnuté rímskou cirkvou. (Do poslednej ríše mimochodom zaradil aj maďarské kráľovstvo - potomkovia Húnov a Avarov - Hun-Avaria, z čoho neskôr vznikol názov Hungária.)

Jeho názor na katolícku cirkev nebol ani zďaleka prekvapivý: Rím stotožnil s Veľkým Babylonom - podľa Zjavenia Jána, pre modlitby k mŕtvym a uctievanie obrazov, ktorých súd sa naplní ešte pred návratom Mesiáša.

Poznatky obsahujú viacero zaujímavostí. Sú tam Newtnove výpočty pravdepodobného dátumu Ježišovho ukrižovania, ktorý vychádza na 33. rok n. l.

Na základe evanjelií zostavil chronologický sled udalostí Ježišovho života a služby.

Každého vystríhal, aby nezneužíval prorocké texty naprázdno, z márnej zvedavosti, k určeniu dátumu „konca sveta“. Je pravda, že on sám v dvoch svojich spisoch spomína, že podľa jeho výpočtov by mohol pripadnúť návrat Mesiáša na 21. storočie. Tento dátum bol zneužitý ako senzácia na titulnej strane londýnskych novín (The Daily Telegraph), podľa ktorého vedec predpovedal „koniec sveta“ na rok 2060. Vďaka objaveniu jeho rukopisov informácie prevzali všetky známe svetové médiá. Rok 2060 skutočne figuruje v jeho rukopisoch ako jeden z možných dátumov kedy sa spustia apokalyptické udalosti posledných dní. Toto tvrdenie založil na fakte, že sa rímska cirkev v roku 800 n.l. korunováciou Karola Veľkého s konečnou platnosťou odtrhla od pravdy. K tomuto dátumu pridal, odvolajúc sa na Danielovo proroctvo, 1260, a takto mu vyšiel rok 2060. Napísal k tomu ale, že tento dátum je čisto predpokladaný, no faktom je, že on sám nepočítal s tým, že sa počas jeho života, alebo hoci aj o jedno, dve storočia, započal prorocký vek posledných čias.

Dohady

Od objavu nezverejnených rukopisov pretrvávajú polemiky, či bol tento vedec predchodcom výkladov biblických fundamentov, alebo, ako to dávajú tušiť jeho ďalšie rukopisy, boli jeho záujmy nasmerované k tajomným odvetviam vedy, kresťanstvom odmietnuté. Podľa niektorých bol v teologickom ponímaní aj kacírom, lebo údajne odmietol Svätú Trojicu.

Dan Brown vo svojom bestselleri „Da Vinciho kód“ spomína Sira Isaaca Newtona ako Leonardovho potomka, ako veľmajstra okultnej slobodomurárskej sionistickej rehole.

Faktom však zostáva, že v Newtnových rukopisoch sa nachádza aj niekoľko zväzkov venovaných výskumu alchýmie. Podľa životopiscov sa vedec na popud cambridgeského fyzika-alchymistu Henry Mora pokúšal o prepracovanie teórie tajomných praktík alchýmie.

Z dokumentov vyplýva, že po čase s alchýmiou skoncoval, no jeho pokusy mali pre neho vážne následky. Prekonal otravu ortuťou, a tiež sa nervovo zrútil, čo zanechalo na posledných rokoch jeho života stopy. V neskorších spisoch radikálne odmietol gnosticizmus, kabalu, a ich zakladateľov nazval „antikristami“.

Dohady o pravdepodobnosti jeho členstva v slobodomurárskej lóži vyplývajú z toho, že Isaac Newton bol od roku 1703-1727 (čas jeho smrti) predsedom Kráľovskej Akadémie. Mnohí z kruhu vedcov boli skutočne verejnými členmi slobodomurárskej lóže, no o tom, že ním bol aj 
Isaac Newton sa zatiaľ nenašli dôkazy.

Základom legendy okolo sionistickej rehole, ktorá sa snažila o zjednotenie Európskej dynastie, je jeden falzifikát, ktorý v rokoch sedemdesiatych vyrobil francúzsky inžinier Pierre Plantard, ktorý o sebe tvrdil, že je oprávneným dedičom Bourbonského kráľovského trónu.

Dohady nie je možné uzavrieť, keďže súkromné archívy ešte ukrývajú veľké množstvo Newtnových rukopisov.

Možno jej veličenstvo, kráľovná Anna, bola najprezieravejšia, ktorá mu v roku 1705 udelila rytiersky titul. Táto panovníčka mu totiž titul neudelila za vedu a výskum, ale preto, lebo Sir Isaacovi Newtonovi sa podarilo ako ministrovi financií jej veličenstva (tento všestranný vedec zastával počas dlhého obdobia aj túto pozíciu) odhaliť a na šibenicu dostať najväčších falšovateľov mincí tých čias.

Zdroj: Hetek (5. august 2006)
Preklad: Zlata Radnotyová

Isaac Newton (1643-1727)
Narodil sa na samote Woolsthorpe v Lincolnskom grófstve na severovýchod od Londýna, podľa starého juliánskeho kalendára, ktorý vtedy v Anglicku platil, na Vianoce v roku 1642. Otec mu zomrel ešte pred narodením, matka sa druhýkrát vydala a o malého chlapca sa väčšinou starala babička. Newton bol ako chlapec samotár a často chorý a nič nenasvedčovalo tomu, že je mimoriadne nadaný. Do školy chodil najprv v svojej rodnej dedine a potom do neďalekého Granthamu, kde býval v rodine lekárnika Clarka. Tu získal prístup k rozsiahlej knižnici, rýchlo začal ovládať klasické jazyky a zoznámil sa napríklad s Euklidovými základmi geometrie. V roku 1661 odišiel študovat na Trinity College v Cambridge, kde bol jeho učiteľom výborný matematik a fyzik Isaac Barrow. Newtonove štúdiá na univerzite prerušila morová epidémia v rokoch 1665-1667. Newton sa vrátil do rodnej dediny a premýšľal tu nad svojimi budúcimi objavmi. Vtedy mu aj podľa známej legendy vraj na hlavu spadlo povestné jablko, ktoré ho priviedlo na myšlienku o zemskej prítažlivosti. Po návrate do Cambridgea ukončil Newton štúdium a prevzal katedru geometrie po svojom učiteľovi Barrowovi. Počas ďalších rokov sa usilovne venoval vedeckej práci.