Ako sme našli spasenie

ONDREJ 

Toto je môj príbeh o tom, ako som našiel spasenie v Ježišovi Kristovi. Všetko sa to začalo na začiatku 90-tych rokov, keď som mal asi 3 roky. Moji rodičia boli úplne obyčajní ľudia, otec inžinier a mama učiteľka. V tomto období určité problémy doviedli moju mamu k tomu, aby hľadala pravdu. Keďže ju nevedela nájsť v tradičných náboženských kruhoch, Boh na jej hlad odpovedal úžasným spôsobom. V tom období uveril v Ježiša Krista brat Gabriel Minárik spolu so svojou manželkou. Známa mojej mamy ho pozvala podeliť sa so správou evanjelia v našom meste. V byte našej známej sa zhromaždilo zopár žien hladných po Bohu, ktoré popozývala. Väčšina z nich prijala Ježiša Krista, boli pokrstené Svätým Duchom a počas troch dní prijímali vyučovanie od manželov Minárikovcov. Okrem mojej mamy bola medzi nimi aj moja babka a teta, ktorej celá rodina taktiež neskôr spoznala Boha. Stretnutie sprevádzali prejavy Božej moci, na základe čoho moja mama spoznala Ježiša Krista v Duchu a v moci. Jej život sa veľmi zmenil, keďže začala intenzívne žiť s Bohom.

Mama ma teda začala dôsledne viesť k Bohu. Pamätám si, ako sme sa modlievali pred spaním, ako mi zvykla rozprávať biblické príbehy tak, aby som ich ako dieťa pochopil, ako ma učila uvaľovať všetky starosti na Ježiša a v neposlednom rade ako ma vždy viedla k úprimnému pokániu. Ešte pred tým, ako uverila v Boha, som približne v prvom roku svojho života umieral. Vtedy mi diagnostikovali celiakiu, ktorá je dnes bežná, no vtedy ju nevedeli diagnostikovať tak rýchlo ako dnes. Takmer počas celej škôlky som mal bezlepkovú diétu, až pokiaľ jedného dňa nepoložili na mňa ruky a nemodlili sa za mňa americkí misionári, na základe čoho mi moja mama vo viere začala dávať akékoľvek jedlá. Vďaka Bohu, bol som natrvalo uzdravený. Toto určite ešte viac povzbudilo moju mamu vo viere, pretože videla, že Boh je živý a že uzdravil jej dieťa.

Znovuzrodených kresťanov v Novej Dubnici trocha pribudlo a vytvorila sa skupinka, ktorá sa pravidelne stretávala na chválach a modlitbách. Určite môžem dosvedčiť, že Boh je schopný konať už s malými deťmi. Ako 5-10 ročný som zažil veľmi veľa momentov, kedy sa ma Boh dotýkal, na základe čoho som približne ako desaťročný vyznal Pána Ježiša Krista ako svojho Pána a Spasiteľa na bohoslužbe v cirkvi Manna v Banskej Bystrici. Neviem presne povedať, kedy som sa znovuzrodil, ale určite viem, že som vtedy vyznal Pána Ježiša Krista verejne a že som to urobil uvedomele a slobodne. V tom období som taktiež bol pokrstený Duchom Svätým a začal som hovoriť v jazykoch.

Približne po týchto udalostiach prišiel vek, kedy ma začal ťahať svet bežnými lákadlami ako sú alkohol, cigarety, vzťahy s dievčatami, a tak sa teda začali u mňa prejavovať rôzne výkyvy charakteristické pre tento vek. To, čo ma brzdilo, bolo to, že Boh dal do môjho života svoju pečať a na základe svojich skúseností z detstva som už nikdy nedokázal umlčať v sebe hlas, ktorý ma veľmi silne volal k pokániu a k obráteniu sa zo svojich hriechov. Napokon som tak urobil a približne v 15 rokoch som sa rozhodol, že nemôžem ďalej žiť bez toho, aby som nasledoval Boha, a tak som začal pravidelnejšie chodievať do zboru apoštolskej cirkvi a rozhodol som sa dať sa pokrstiť. Bohu vďačím za to, že moju mamu viedol k tomu, aby ma už od útleho veku učila pokániu, čoho výsledkom bolo aj to, že sa v mojom živote vytvorila citlivosť na hriech ako taký a mnohokrát som jasne pocítil, že to, čo robím, nie je správne a že to musím zmeniť.

Keďže som v tom období ako 15-ročný hľadal, ako takmer každý mladý človek, vzťahy s rovesníkmi a v miestnom zbore apoštolskej cirkvi v tom období nebolo veľa ľudí v mojom veku, hľadal som inde. Natrafil som na skupinu katolíkov, ktorí taktiež túžili po osobnom vzťahu s Bohom, hľadali Ho, čítavali Bibliu a podobne. Týmto sa začalo pre mňa nové obdobie, kedy som zakotvil presne na sedem rokov v  katolíckej cirkvi. Dostal som sa do spoločenstva, ktoré bolo akýmsi samorastom v rámci cirkvi. Naše stretnutia boli zamerané na chvály a uctievanie, modlitby a kázanie jednoduchších posolstiev z Biblie, ktoré boli skôr povzbudeniami ako kontinuálnym vyučovaním. Veľmi aktívne som sa vložil do svojho nového životného štýlu. Ako mnohí iní, aj ja som chcel slúžiť Bohu. Hľadal som Ho tak, ako som vedel, modlil som sa, bol som obklopený veriacimi, ...

Pamätám si, že keď som prišiel medzi nich po prvýkrát, bol som ostro proti viacerým katolíckym veciam, no za pár rokov som aj ja splynul s davom a túžba po spolupatričnosti spôsobila, že som si asi v 17-tich spravil prvé sväté prijímanie a birmovku. Na jednej strane som bol rád, lebo som cítil, že som sa stal jedným z nich, na druhej strane som za krátky čas začal vnímať viac a viac to, že som sa dostal do akéhosi náboženstva, ktoré ma pohltilo. Výsledkom v mojom živote bolo to, že som nedokázal udržať víťazstvo nad hriechom, hoci som po ňom neuveriteľne túžil. Stále som cítil, že hľadám niečo, čo som ešte nenašiel a veľmi som túžil po slobode v Kristovi, ktorú som nevedel slovami popísať, no vo svojom duchu som z detstva poznal jej príchuť.

Po mnohých pádoch a snahách znova vstať som sa veľmi unavil a vo veku 20-21 rokov som zažil svoju prvú serióznejšiu krízu osobnosti, kedy som začal prahnúť po radikálnej zmene. Séria prehier, nejasný smer a vnútorné nestotožnenie sa s učením a praxou rímskokatolíckej cirkvi ma priviedli k tomu, že som niekoľko mesiacov zúfalo volal na Boha, aby mi ukázal svoju vôľu. Kráčaval som po uliciach, po lúkach a modlil som sa, vnútri som bol úplne rozorvaný a bol som ochotný urobiť všetko pre to, aby som spoznal pravdu. Stále som mal na mysli verše z Jánovho evanjelia o tom, ako Ježiš hovorí, že Svätý Duch nás uvedie do všetkej pravdy. Začal som silno vnímať, že právd predsa nemôže byť viac, ale musí byť len jedna, a tou je Ježiš. Začal som chápať, že keby Ježiš stál vedľa mňa, určite by mal na túto situáciu úplne jasný a jednoznačný pohľad. V tom momente som si spomenul na to, ako moja mama niekedy spomínala na Gabriela Minárika. Povedal som jej: „Ako to, že o tom tvojom Gabrielovi nič nepočujem, nikde ho nevidím, čo je s ním?“ Toto bola jedna kľúčová otázka, ktorú som si „náhodou“ položil, no naozaj som si ju chcel zodpovedať.

Rozhodol som sa teda zavolať Gabrielovi a spýtať sa ho sám. Výsledkom bola návšteva Popradu v jednu sobotu. Ja, môj bratranec a moje dve kamarátky katolíčky (jedna z nich neskôr moja manželka) sme navštívili Gabriela, z čoho sa vyvinul 10-hodinový rozhovor, počas ktorého som zažil také duchovné impulzy, ktoré určili smer môjho života na ďalšie roky. Moja manželka spolu s ďalšou kamarátkou sa dali aj pokrstiť v ľadovej vode (nešla teplá). V ten deň som si uvedomil, že musím vystúpiť z náboženstva, do ktorého som sa dostal a navrátiť sa k skutočnej pravej slobode v Kristovi. Okrem všetkého vyučovania „v kocke“, ktoré sme dostali za jeden deň, sme boli pozvaní na konferenciu do Banskej Bystrice. To bolo približne pred 6 rokmi. Tam som „opäť náhodou“ stretol povedomú tvár – Stana Trošku, ktorého som si iba z videnia pamätal zo ZŠ. V tom čase sa ho Boh dotkol a aj on v Neho uveril. Bol som prekvapený z tejto „náhody“ a on bol šťastný, že ma videl, aj kvôli tomu, že si myslel, že vo svojom regióne je jeden jediný znovuzrodený človek. Oheň, jednoduchosť a „drive“, ktorý mal, ma tak oslovili, že sme sa začali stretávať a krátko nato ma priviedol na bohoslužbu do Kresťanského spoločenstva v Martine, kde som osobne spoznal môjho terajšieho pastora Adriána Šestáka.

Táto séria okolností, ktoré sa stali, mi radikálne zmenila život. Ešte zopár mesiacov trvali urputné vnútorné boje, kedy sme sa ja a moja manželka (vtedy ešte kamarátka) rozhodli opustiť rímskokatolícku cirkev a najmä spoločenstvo, v ktorom sme boli 7 rokov. Výsledkom bola úplná strata všetkých dlhoročných priateľstiev, strata reputácie u mnohých ľudí v mojom okolí a pod. 

Pozitívnym výsledkom bolo však to, že sme dostali od Boha milosť vystúpiť z mnohých klamstiev a poloprávd, v ktorých sme dovtedy žili, na základe čoho sme získali dlho hľadané víťazstvo nad hriechom, oslobodenie od určitých duchovných poviazaní a časom stabilitu v duchovnom živote, ktorú sme taktiež veľmi hľadali. Krátko po našom odchode sme s bratom Stanom Troškom podporili pastora Adriána Šestáka v založení misijnej skupinky v Dubnici nad Váhom, ktorá sa neskôr presunula do Trenčína. Mojou službou bolo a stále je viesť chvály a uctievanie na bohoslužbách, za čo som Bohu veľmi vďačný. O necelý rok neskôr sme s Majkou uzavreli manželstvo a Boh nám o 2 roky neskôr požehnal syna Tobiasa, ktorý má momentálne 2,5 roka. 

Môj príbeh je možno trochu komplikovaný, no dnes môžem dosvedčiť to, že Boh je a že odpovedá na skutočný hlad v srdci, ktorý sa nedá pred Ním zahrať a verím, že skutočná túžba po Pravde hýbe Božím srdcom. Veľmi Mu vďačím aj spolu s mojou manželkou za spasenie, odpustenie hriechov a za to, že nás vyslobodil z prázdneho náboženstva, v ktorom sme kedysi boli.

MAJKA 

Ako pätnásťročná som sa ako katolíčka stretla s ľuďmi, ktorí hľadali Boha. Spočiatku som bola len aktívnou pozorovateľkou a myslela som si, že niečo takéto nepotrebujem a že mi stačí tá základná „viera“, ktorú mám. Avšak časom som zistila, že neriešiť veci, problémy a ťažkosti a nechávať ich v sebe, nie je najľahšie a najlepšie riešenie. Cítila som, že mi v živote niečo chýba. Vtedy som zavolala na Boha a povedala Mu všetko, čo som mala na srdci. Boh v tú chvíľu odpovedal. Dotkol sa ma a zmenil môj život. Začala som túžiť po Jeho prítomnosti, po Božom dotyku viac a viac. 

Môj smäd rástol, ale prostredie, v ktorom som práve žila, nenapĺňalo môj smäd dostatočne. Začali sme hľadať viac. Dostali sme sa s Ondrejom k manželom Minárikovcom, ktorí nás s láskou prijali a niekoľko hodín sa nám naplno venovali a odpovedali na naše nezodpovedané otázky. Tento čas sa stal pre mňa zlomovým a prišlo niekoľko dní ťažkého uvažovania a premýšľania nad tým, ako ďalej. Čo spraviť? Čo je správne? Ako ísť ďalej? 

Toto obdobie bolo jedno z najťažších v mojom živote. Opustiť okruh ľudí, s ktorými som trávila každý víkend (pretože od štrnástich rokov som chodila na internátnu školu), a ísť niekam, kde nikoho nepoznám, nemám priateľov a vzťahy. Nakoniec po mnohých modlitbách prišiel do môjho rozhodovania Boží pokoj a pripojila som sa pod martinský zbor pod vedením manželov Šestákovcov. 

Musela som niečo stratiť, aby som našla ešte oveľa viac. A tak sa aj stalo. Rozhodla som sa nasledovať Pána, ísť naplno za Ním. Boh mi dal milosť a ja som zanechala hriech, odňal zo mňa bolesť a naplnil ma svojím pokojom, radosťou a láskou.

Jeho slovo ma posilňovalo na každý deň a ja som mohla prežívať víťazstvá v mnohých oblastiach. Jednou z nich je aj učenie sa, s čím som veľmi zápasila, pretože učenie nebolo mojou silnou stránkou, ale keď som spoznala Pána, aj túto vec On dokázal poraziť a ja som úspešne zmaturovala a vyštudovala vysokú školu. 

„Neboj sa, lebo ja som s tebou, nepozeraj ustrašene vôkol seba, lebo ja som Boh tvoj. Posilním ťa a pomôžem ti, podopriem ťa svojou spásonosnou pravicou.“ (Iz 41,10)

Rozhodla som sa, že najskôr budem hľadať Kráľovstvo nebeské a všetko ostatné mi bude pridané.

„Ale tí, čo očakávajú Hospodina, dostávajú novú silu, vznášajú sa na krídlach ako orly, bežia a neslabnú, chodia a neustávajú.“ (Iz 40,31)

Boh naplnil túžbu môjho srdca a dal mi manžela, s ktorým som prechádzala cez mnohé skúšky a odsúdenia zo strany našich priateľov a rodiny. 

Ale vďaka Bohu, ktorý je Víťaz nad všetkým, aj my sme sa stali víťazmi v Ňom a 15.8.2009 sme spoločne vstúpili do manželstva. Pán nás požehnal, máme úžasného synčeka, za čo Mu patrí česť a sláva. Naše životy dostali zmysel a aj keď sme niečo stratili, Boh nám to mnohonásobne odplatil. Žijeme v prostredí obklopení kresťanmi, máme svoju službu a teší nás, že môžeme byť používaní pre Pána. Vďaka Bohu, ktorý je mocný a nedovolí, aby sme boli pokúšaní nad naše sily, ale so skúškou nám dáva aj vyslobodenie.