Brána bohov

Mesto Babylon bolo jedno z najznámejších miest starobylého Východu. Pompézne vybudovaná metropola na brehu rieky Eufrat slúžila ako hlavné mesto niekoľkých ríš. Je veľavravným symbolom aj pre dnešnú civilizáciu.

Pôvod mesta siaha približne 5000 rokov do minulosti. V dokumentoch figuruje od 23. storočia pred n. l. Hoci Babylon vynikal hospodárskymi a vojenskými danosťami, predsa ho spomedzi iných miest vyzdvihol duchovný, nadprirodzený význam. Na toto poukazuje aj jeho názov: Bab-ilim, čo znamená „brána boha“ - teda také miesto, kde sa naskytá možnosť stretnutia boha a človeka. Z tohoto základu pochádza názov Bábel. O niečo neskôr začali používať tento názov v množnom čísle: Bab-ilani, čo znamená „brány bohov“. A takto vzniklo konečné pomenovanie: Babylon.

Zmena pomenovania poukazuje na historický proces, kedy väčšina ľudstva prešla z počiatočnej viery v jedného boha - monoteizmu, na vieru vo viacerých bohov - polyteizmus.

Podľa chápania starovekej Mezopotámie bolo každé mesto či mestský štát pod nadvládou nejakého boha, ktorý bol pre ne charakteristický.

Takéto bohocentrické chápanie vyjadroval v Babylone vežový chrám - zikkurat, v centre mesta, a ďalšie kultické stavby. Podľa podania Biblie bol zakladateľom Babylonu Nimrod, ktorý sa ako vodca vzbúril voči jedinému Bohu. A hoci dal Všemohúci Boh ľudstvu príkaz, aby naplnili celú zem, obyvatelia Babylonu sa rozhodli, že sa nerozptýlia, ale že si na svoju slávu vybudujú pompézne mesto a vežu siahajúcu do neba. Počas dejín množstvo národov súperilo o to, aby získali nadvládu nad týmto mestom. Babylon bol ku koncu 3. tisícročia provinčným sídlom. Okolo roku 1900 pred Kristom ho ovládli zo západu prichádzajúci semiti - Amorejci.

Chammurabi - amorejský kráľ (1792 - 1750 pred n. l.) založil prvú veľkú ríšu Babylonu - Starobabylonskú ríšu. Po dvestoročnej existencii ríše vojenské zástupy Chetitov r. 1595 pred n. l. ríšu zničili, ale čoskoro ich vystriedali Kassiti z východu. V posledných stáročiach vlády Kassitov bola pre Babylon nebezpečnou narastajúca moc Asýrie.

Od 11. storočia pred n. l. Aramejci, Chaldejci a Asýrčania bojovali za ovládnutie Babylonu so striedavými úspechmi. Od 9. storočia po koniec 7. storočia pred n. l. bol Babylon takmer nepretržite pod asýrskou nadvládou. V roku 689 pred n. l. po tom, ako Chaldejci získali mesto na krátke obdobie, asýrsky kráľ Sin-ahhériba (Sancherib) poslal proti Babylonu obrovské vojenské zástupy. Po niekoľkomesačnom obliehaní sa hladujúce mesto vzdalo. Asýrsky vladár dal príkaz mesto vylúpiť, potom ho zbúrať, podpáliť a sutiny vysypať do rieky Eufrat. Sancheribov syn - Assur-ah-iddina, si vzal manželku z babylonskej provincie a nečakane sa rozhodol znovu vybudovať mesto, čo aj za veľkej materiálnej podpory urobil. Dal priniesť späť sochu boha mesta Babylona - Marduka, ktorú odvliekol Sancherib do Asýrie. Roku 626 pred n. l. sa mesta zmocnil istý chaldejský vodca, založil novobabylonskú ríšu s hlavným mestom Babylon. Táto ríša pretrvala takmer jedno storočie - od roku 625-539 pred n. l. Najvýznamnejším vladárom tejto ríše bol Nabú-kudurri-usur II. - biblický Nabuchodonozor (od 605-562 pred n. l.), ktorý ustanovil Babylon centrom svojej superveľmoci.

Mesto podľa grandióznych plánov prestaval a posilnil. A tak sa stal Babylon s rozlohou 1000 hektárov najväčším mestom sveta tej doby. Medzi najdôležitejšie stavby patril obrovský Mardukov vežový chrám, mestský zikkurat Etemenanki. Jedna strana základu stupňovitého chrámu, aj výška sedempodlažnej stavby mala 90 metrov. Na sever od Mardukovho chrámu stála Ištarina brána, popod ktorú viedla hlavná trieda.

Zvláštnosťou tejto skupiny stavieb bolo to, že boli zdobené reliéfmi s mýtickými postavami, ktoré boli nad sebou v dvoch radoch. Jeden sa tiahol na úrovni ulice s glazúrovanými obkladmi, druhý bol pod jej úrovňou, bez glazúry, z tehál, tak isto zdobený, no po ukončení stavby bol zasypaný zemou - nebol viditeľný. Odborníci túto zvláštnosť vysvetľujú tým, že to bolo takto postavené s magickým cieľom. Babylončania chceli takú bránu a ulicu, po ktorej sa nepriateľ nikdy nebude môcť dostať na jej koniec.

Časť vrchného reliéfu sa v roku 1890 dostala do Berlína (vďaka nemeckým archeológom), a tá druhá magická spodná časť sa dodnes nachádza v Babylone.

Mesto zdobili prepychové paláce. Jedným z najznámejších bol Nabuchodonozorov južný palác. Jeho trónna sieň (52 x 17 m) oveľa nezaostáva za rozmermi Zrkadlovej siene versailského paláca. Táto trónna sieň bola dejiskom Balsazárovej hostiny, ktorá predchádzala pád Babylonu, a tiež miestom smrti Alexandra Veľkého. Ďalšími ozdobami mesta boli visuté záhrady - jeden zo siedmich divov sveta. Mesto bolo chránené mohutným dvojitým múrom. Bol taký široký, že sa na jeho vrchu mohol otočiť štvorzáprah.

No ani prepychové stavby, vojenská, politická a hospodárska moc, nedokázali ochrániť Babylon. V roku 539 pred n. l. ho dobyli Peržania, zvrhli kráľa Balsazára, a týmto podvrátili novobabylonskú ríšu.

Alexander Veľký, ktorý porazil Peržanov, chcel mestu prinavrátiť kľúčovo dôležitú rolu, keď ho ustanovil hlavným mestom svojej ríše. No nečakaná smrť panovníka zmarila tento plán. Starobylá politická úloha Babylona sa ukončila za vlády potomkov Alexandra Veľkého, keď v roku 275 pred Kristom, seleukovec Antiochos I. v rokoch 281-261 vyhlásil oficiálne Antiochiu za hlavné mesto seleukovskej ríše, a na jeho rozkaz tam presťahovali obyvateľov Babylona. Mesto Babylon však ešte na krátky čas zohrávalo náboženskú rolu - po 1. storočie po Kristovi. Potom sa Babylon stal na dlhé stáročia (až po 20. storočie n. l.) vyľudneným rumoviskom.

Medzi najvýznamnejšie archeologické výpravy patril tím pod vedením Roberta Koldeweya (1898-1917). V roku 1958 pristúpil Irak k masívnej obnove mesta Babylon. Začala sa obnova chrámu Emak, ďalej Ištarinej brány a rekonštrukcia budov patriacich k palácu. Sú pripravení aj k masívnej obnove mesta...

Zdroj: Hetek IX. 2008

Preklad: Zlatka Radnotyová