Hospodin je můj pastýř, nebudu mít nedostatku. (Žalm 23,1)

Cisár verzus Kristus

História prenasledovania kresťanov

3. časť: Od Nera po Diokleciána

 

logos-07-2011-prenasledovanie-krestanov.jpg

„Ó, Galilejský, Ty si zvíťazil!“: údajne týmito slovami sa lúčil so svojím životom cisár Julianus, ktorý sa zapísal do histórie ako apostata. Bol posledným pohanským panovníkom, ktorý prenasledoval kresťanov v Rímskej ríši. I keď v tomto období bolo kresťanstvo už polstoročie v rovnoprávnom postavení s ostatnými náboženstvami, napriek tomu bol Julianus štedrý na muníciu, keď útočil proti kresťanstvu, keďže počas prvých troch storočí panovania rímskeho cisárstva urobili všetko preto, aby – buď zlikvidovali korene, alebo aspoň na svoj obraz preformovali a pretavili kresťanstvo. Kým prvé sa nepodarilo, druhé sa naplnilo úspešne.

„Rôzne náboženské kulty, ktoré sa ujali v Rímskej ríši, považoval ľud za rovnako pravdivé, filozofovia za rovnako falošné a štátni úradníci za rovnako užitočné.“ Edward Gibbon v tejto vete zhrnul podstatný vzťah medzi rímskym štátom a rôznymi náboženstvami. V podstate je teda pravdivá tá skutočnosť, že v Rímskej ríši bola náboženská sloboda. Jej hranice boli dané potrebou spolupráce so štátom. To náboženstvo, ktoré bolo pripravené podobať sa grécko-rímskemu náboženstvu, ďalej prijalo osobu cisára ako rovnú Bohu a okrem tohto nepraktizovalo neľudské obrady (ako Púni alebo druidi), mohlo slobodne fungovať. Z týchto podmienok dostalo výnimku jedine židovstvo. Židovské náboženstvo sa vo svojej podstate nemohlo asimilovať ani ku grécko-rímskemu náboženstvu a ani k uctievaniu cisárstva, lebo by to znamenalo samotné zatratenie. Počas Julia Cézara predsa len došlo k jednej krehkej dohode medzi Rimanmi a Židmi, čo im umožnilo na niekoľko storočí náboženskú slobodu. Za odmenu chceli od nich, aby v Chráme v Jeruzaleme vykonali obeť za cisára a aby sa modlilo za úspech vládcu. Prečo bola táto dohoda krehká? Lebo zbytočne ju potvrdil Augustus, zakladateľ principátu, keď takmer pravidelne boli takí panovníci, ktorí práva židovského náboženstva porušili. Napríklad šialený Caligula, ktorý sa rozhodol, že svoju gigantickú sochu postaví v jeruzalemskom chráme.

Nepriateľ číslo jeden

Takmer polstoročie po smrti a vzkriesení Ježiša sa kresťanstvo dostalo do každého kúta Rímskej ríše. Je to preto prekvapujúce, lebo odkaz Vykupiteľovej smrti na kríži a zmŕtvychvstanie bolo v rímskom svete z každého hľadiska nevýhodné: Ježiš žil ako Žid a trpel v Judei, čo vôbec neznelo dobre antisemitisticky zaťaženej grécko-rímskej kultúre; ako nevinne odsúdeného zločinca Ho ukrižovali, čo bola najprísnejšia forma trestu pre otroka, v tele vstal z mŕtvych, čo sa prieči nielen skúsenostiam zdravého rozumu, ale nefigurovalo to dovtedy ani v jednom filozofickom systéme. Vzťah raných kresťanov a štátu sa dá charakterizovať len jedným slovom: a to je úcta. Nová zmluva nerobí rozdiel medzi „dobrým“ a „zlým“ cisárom, ale jednoducho vyhlasuje: „Každá duša nech sa podriaďuje vrchnostiam; ktoré ako také majú vyššiu moc; lebo niet vrchnosti, okrem od Boha, a vrchnosti, ktoré sú, zriadené sú od Boha.“ (Rim 13,1)

Mocenské úrady sa spočiatku nezaoberali kresťanskou odnožou vzniknutou zo židovstva. Vládny miestodržiteľ v Korinte, Gallio, správne odmietol žiadosť miestnych Židov, ktorí obvinili Pavla, lebo rímsky štát sa nemôže starať do vnútorných záležitostí uznaného náboženstva: „... ale ak sú to škriepky o slovo, o mená a o váš zákon, to si sami vybavte, lebo toho ja nechcem byť sudcom.“ (Sk 18,15)

Úplné rozdelenie židovstva a kresťanstva, čo podľa niektorých nastalo koncom prvého storočia, ale zavŕšilo sa najneskôr do polovice druhého storočia, nespôsobilo len duchovné rozdelenie v cirkvi, ale malo aj jeden veľmi dôležitý právny následok. Lebo kresťanstvo tým, že sa stalo samostatným náboženstvom, dostalo sa mimo ochranu, ktorá bola určená pre židovstvo. Nové náboženstvo sa ocitlo v takej zvláštnej situácii, že aj keď ho do r. 250 nikto nezakázal, tak ho z času na čas prenasledovali, pričom iné obvinenie ako to, že existuje, nevedeli proti nemu vzniesť. Cirkevný otec z 3. storočia Tertulián zhrnul príčiny prenasledovania takto: „Tento boj prebieha proti menu.“ Proti „nepriateľovi číslo jeden“ rímskeho štátu vzniesli také smiešne obvinenia, akože po bohoslužbách organizujú orgie s hostinami, kde prebieha zneucťovanie krvi; predtým zabíjajú deti a ich krv vypijú; kresťanské ženy sú smilnice a cudzoložia s rodinnými príslušníkmi; kresťania uctievajú hlavu somára atď. Tieto nikdy nikým nedokázané obvinenia rozširovali nielen „celebrity“ daného veku (takí spisovatelia ako Lukianos; filozofi ako Kelsos alebo Prophurios), ale aj vo forme oficiálne odsúhlasených pamfletov, ktoré boli povinnými učebnými osnovami v škole (napr. v čase Septima Severa).

„Nerove fakle“

Prvou vládnucou dynastiou v Ríme bol rod Júlia-Claudia. Z nich Nová zmluva spomína troch: Ježiš Kristus sa skrze vydané nariadenie Augusta o sčítaní narodil v Betleheme; verejná služba Jána Krstiteľa aj Ježiša spadala do obdobia vládnutia Tiberia; Claudius zasa vyhnal Židov z Ríma. Na to, že v období Tiberia sa objavilo kresťanstvo v Ríme, poukazujú zápisky rímskeho historika, ktorý napísal, že cisár vyhnal z mesta „Židov neustále vyvolávajúcich nepokoje pre Chrestusa“. Vedci sa jednoznačne zhodujú na tom, že je tu reč o kresťanoch, ktorí svedčia o Kristovi, ktorí, ako môžeme vidieť aj v Skutkoch apoštolov, v rámci pravidiel značne narušili pokoj synagógy v tom meste, kde sa objavili. V tomto ranom období, päť desaťročí po smrti a vzkriesení Ježiša, rímska štátna moc ešte nerobila rozdiel medzi Židmi a kresťanmi a teda vyhnanie z Ríma sa týkalo obidvoch skupín rovnako.

Takmer polstoročie po smrti a vzkriesení Ježiša sa kresťanstvo dostalo do každého kúta Rímskej ríše.

Nie tak, ako to bolo v období Nera, ktorého Nová zmluva nespomína. (Tak isto mlčí aj o vyššie spomenutom Caligulovi, ktorého senát, podobne ako Nera, odsúdil na zabudnutie.) Prvé prenasledovanie, ktoré sa týkalo len tých, ktorí nasledovali kresťanstvo a nie Židov, pochádzalo od Nera. Tomuto predchádzalo ohrozenie spôsobené rozsiahlym požiarom v Ríme, ktorý trval päť a pol dňa v júli r. 64 a zo 14. častí mesta zostali nedotknuté požiarom len 4. (Klebetu, že požiar založil Nero sa nikdy nepodarilo dokázať.) Tacitus, ktorý takmer po 60. rokoch zaznamenal udalosti do análov, poznamenal, že Nero sa snažil vyvolať podozrenie o založení požiaru už v tej dobe dosť známymi kresťanmi. Ľudia, ktorí sa považovali za kresťanov, a tých, ktorých udali, boli pochytaní po meste a následne ukrižovaní v Nerových záhradách, k tomu na nich ešte vyliali smolu a zapálili. Podľa tradície v tom istom prenasledovaní našiel smrť „apoštol pohanov“ Pavel, ktorému odťali hlavu za múrmi mesta; ako aj „apoštol obrezaných“ Petra, ktorého v aréne zvanej Cirkus Maximus na vlastnú žiadosť ukrižovali dole hlavou. Je vhodné poznamenať, že podľa Tacita v 60. rokoch v Ríme bolo už „veľké množstvo“ veriacich, ale nie je pravdepodobné, že patrili do strednej alebo vyššej vrstvy obyvateľstva, nakoľko trest ukrižovaním sa nedal aplikovať voči rímskemu obyvateľovi.

Historici boli ešte dlho presvedčení, že Nero vydal aj nariadenie týkajúce sa prenasledovania kresťanov (institutum Neronianum), ale doteraz sa o tom nenašli žiadne dôkazy. Príklad cisára však mohli nasledovať jemu podriadení úradníci.

List o kresťanoch

Po uplynutí ďalšieho polstoročia sa kresťanstvo natoľko posilnilo, že mladý Plínius, ktorý vykonával dozor nad ekonomikou Bytínie, ležiacej na južnom brehu Čierneho mora, písal o nich osobnému priateľovi cisárovi Trajánovi takto: „Ľudia rôzneho veku, rôznej spoločenskej triedy, rovnako muži aj ženy, bývali a bývajú obviňovaní. Nielen v mestách, ale aj po dedinách a lazoch sa rozšírila chytľavosť tejto povery.“ V rímskej histórii ešte nenapísali takýto list, ktorý by mal až takéto následky pre ďalšie obdobie. Prečo? Ako to vyplýva aj z napísaného, Plínius obvinil bytínskych kresťanov. Lenže toto nebolo také jednoduché, keďže podľa rímskeho práva sa dá proti slobodným ľuďom viesť zákonný proces len tak, keď ich obvinia. Ale aké obvinenie sa dá vzniesť proti kresťanom? Toto spôsobilo nemalé problémy aj skúsenému Plíniovi: „Vari samotné kresťanské meno treba trestať aj vtedy, keď dotyčný nevykonal žiadny hriech, alebo hriechy pripisované ku kresťanskému menu?“ Plínius si bol vedomý toho, že zákon môže trestať len skutky, ktoré idú proti zákonu. Takéto skutky ale nenašiel, veď kresťanstvo nebolo zakázané a samotní kresťania, ako sám povedal, „prísahou sa zaväzujú nie na zločiny, ale na to, že nekradnú, nelúpia, nevykonávajú cudzoložstvo, dodržia dohody, na nich uloženú povinnú mieru odvodu prostriedkov po výzve neodmietnu“. Plínius ani za pomoci tajných agentov a anonymných udávaní nevedel usvedčiť kresťanov z obvinení vznesených proti nim. Nakoniec ako „tajným spolkom“ zakázal ich zhromažďovania. O všetkom podrobne informoval Trajána, ktorý v odpovedi odobril všetky opatrenia, ale množstvo otázok nechal otvorených. Zarážajúcim faktom je, že magistráti, ktorí prenasledovali kresťanov (guvernéri, primátori) sa ešte v 3. storočí odvolávali na list Plínia, keď začali konanie proti kresťanom.

Kresťanstvo v rímskom práve bolo dovtedy neznámou kategóriou: kým zločincov odsúdili preto, čo v minulosti vykonali, tak na kresťanov za vyznanie viery v okamihu obvinenia čakal vážny trest, čomu sa mohli vyhnúť verejným vyznaním popretia viery. Justín, ktorý neskôr zomrel mučeníckou smrťou, napísal svoj prvý list na obhájenie viery okolo roku 155 cisárovi Antoninovi Piovi. Vo svojom diele dal dôraz na presvedčenie, že obvinenie nikto nemôže vzniesť proti kresťanom, keďže ich neťaží žiadny vykonaný kriminálny čin. Ich sudcovia pokladajú za najväčší hriech samotné kresťanské označenie, pričom Justín tu využil grécku slovnú hračku – že kristhos (Kristus) sa podobá na khréstos, čo znamená „užitočný“, a skutočne: kresťania ani muche neškodia. „Aj medzi kresťanmi sú zločinci,“ zdôrazňovali žalobcovia. Justín na toto odpovedá: preskúmajte život obvineného, a keď je možné niečo proti nemu vzniesť, tak ho odsúďte ako zločinca a nie ako kresťana; a keď ho oslobodia, tak nech ho oslobodia ako kresťana, ktorý nevykonal žiadny skutok zločinu. „Neveria v cisára, ale očakávajú iné kráľovstvo tu na zemi,“ znelo obvinenie. Lenže toto kráľovstvo nevytvoria ľudia, odpovedá Justín, ale z nebies zostúpi na zem. Keby kresťania dúfali v nejaké pozemské kráľovstvo, viac by sa báli o svoj život a bojovali by oň. Ale takto sú pripravení vyznať svoju vieru aj napriek trestu smrti.

Od zázraku s dažďom po prenasledovanie

Prenasledovanie kresťanov pokračovalo aj v období takzvaných „dobrých cisárov“. Svetoznámy filozof cisár Marcus Aurelius napríklad žil v mylnej domnienke, že kresťania podstupujú mučenícku smrť len z odvážneho trucu: „Aká pompézna duša je toto, ktorá je pripravená, keď je potreba sa oddeliť od tela: či zničiť, či zachovať. Ale táto potreba nech vznikne z osobného presvedčenia; a nie ako pri kresťanoch, len z dôvodu odporu,“ píše vo svojom diele Úvahy. V tomto období v Rímskej ríši jeho hlava musela riešiť celý rad problémov: zemetrasenie, záplavy, malomocenstvo a vpády barbarských kmeňov. V takejto ubitej, trpkej nálade často odznel výkrik: „Kresťanov hodiť levom!“ A miestodržitelia konali: v r. 166 obrancu viery Justína v Ríme, v r. 167 biskupa Polykarpa v Smyrne, v r. 177 Blandinu so spoločníčkov v Lyone popravili v aréne amfiteátra jednoducho preto, lebo neboli ochotní priniesť obeť pred sochou cisára.

 

logos-07-2011-prenasledovanie-krestanov-2.jpg
Pritom o sile kresťanstva sa mohol presvedčiť aj sám Marcus Aurelius. Viacero zdrojov uvádza, že cisárova armáda v r. 172 viedla vojnovú výpravu proti Markomanom a Kvádom niekde na ďalekom severe na území dnešnej Českej republiky. Pri jednej príležitosti jeho légiu obkľúčili barbari a keďže sa im už dávno minuli zásoby vody, začali rozmýšľať o kapitulácii. Ale vtedy sa pri modlitbe kresťanských vojakov začal liať dážď z neba a týmto unikli z nastraženej pasce. Podľa kresťanských autorov sa cisár listom poďakoval v Krista veriacim vojakom za zázrak s „dažďom“, čo aj zvečnil na jednom zo stĺpov postavených v Ríme.

 

Nakoniec súboj pripomínajúci ťahanie lana na jednej strane kresťanmi a na druhej strane rímskym štátom ukončil cisár pôvodom z Panónie, Decius, ktorý zabezpečil, že v celej Rímskej ríši bolo vyhlásené prenasledovanie kresťanov. Nasledovníkov Ježiša Krista nútil k tomu, aby vykonali obeť pre štátnych bohov a cisára. Ak to odmietli, postihol ich trest smrti. Tí, ktorí predniesli obeť, dostali osvedčenie potvrdené svedkami. (Toto sú tzv. Déciove osvedčenia, alebo libelli Deciani, z ktorých sa mnoho našlo v Egypte.) Bez tohto osvedčenia nebolo možné získať žiadne úradnícke miesto v Rímskej ríši! Niektorí nevydržali tlak a podľahli (týchto neskôr pomenovali v cirkvi ako „pokĺznutí“); iní utiekli (ako biskup z Karthaga Cyprián); ale mnohí pre svoju vieru zomreli, čo vypôsobilo veľké sympatie v kruhu pohanov a takýmto spôsobom napokon cirkev aj v období prenasledovania mocnela.

Obdobie od 235-284 považujeme za krízu Rímskej ríše. Rýchlo po sebe sa vystriedalo dvadsať – dvadsaťpäť cisárov, čo znamenalo každý druhý, tretí rok inauguráciu nového cisára. S výnimkou dvoch, niekoľkých zavraždili, alebo padli v boji. Peniaze sa znehodnotili, dane sa vyšplhali do závratných výšok, pohyb tovaru sa takmer zastavil a zavládla neistota. V tejto situácii zaviedol cisár Dioklecián reformy, ktoré sa dotýkali takmer každej oblasti, a k jeho menu sa viaže aj zavedenie „veľkého prenasledovania“. V r. 297 na žiadosť pohanského spolucisára Galeria oslovil kresťanských hodnostárov, aby obetovali pohanským bohom, alebo zanechali svoje zamestnanie. Keďže toto nariadenie nesplnilo účel, Dioklecián začal otvorené prenasledovanie. Dňa 23.2.303 zničil kostol v Nicomedii a spálil tam nájdené sväté knihy.

V nasledujúci deň vydal nasledovné nariadenie: „Kresťanské kostoly nech sú zbúrané, sväté knihy nech sa zničia, kresťanské zhromaždenia nech sa viac neuskutočnia; kresťanov, ktorí sa hlásia ku svojej viere, môžu zbaviť zamestnania; kresťania, ktorí sa naďalej hlásia ku kresťanstvu, stratia svoje občianke práva; prepustení kresťania nech sa predajú do otroctva, a kresťanskí otroci sa nikdy nemôžu oslobodiť; a na záver: pri vyznaní viery sa môže kresťan trýzniť.“ Ale ani toto nedosiahlo požadovaný efekt.

Totálnu vojnu vyhlásil nasledovníkom Krista: „Kresťanská bohoslužba nech sa viac neuskutoční!“ Dioklecián vtedy vydal nariadenie, aby miestni magistráti veľmi rýchlo zajali kresťanov a každým možným vymysleným spôsobom ich donútili k tomu, aby urobili obetovanie pohanským bohom. Údajne v Nicodémii našlo smrť pri prenasledovaní 20 000 ľudí. Dvaja ďalší spolucisári: Galerius a Maximianus oduševnene nasledovali príklad Diokleciána a popravili tisíce kresťanov; ale tretí z nich Constantius Chlorus zvažoval intenzitu prenasledovania na území pod jeho správou, len zbúrali niekoľko kostolov. Kým na západe vo veľkom prebiehalo prenasledovanie, nečakane 1. mája 305 odstúpil vážne chorý Dioklecián, neskôr sa presťahoval do svojej rodnej krajiny, do mesta Salonae (dnešný Split v Chorvátsku), kde si vybudoval nádherný palác a oddával sa radostiam záhradkárstva. Cisár ešte prežil pád svojho režimu, ktorý nebol ochotný zachrániť ani po viacnásobnom upozornení, ba čo viac, ešte aj strpel, keď nevďačný Konštantín zbúral jeho sochy. Nakoniec v r. 313 spáchal samovraždu. Prenasledovanie bolo ukončené Milánskym ediktom vydaným v r. 313 Konštantínom a Liciniom, ktorý zrovnoprávnil niektoré náboženstvá v Rímskej ríši.

 

Zdroj: Hetek 2011
Preklad: Ján Mišovič, Juraj Potz, Zlatka Radnotyová



Související články

Fascinujúci Kristus I.|Logos 1 / 2019 | Branislav Matušek|Vyučování
KRISTUS vs ANTIKRIST|Logos 3 / 2012 | Jaroslav Kříž |Téma
Fascinujúci Kristus II.|Logos 2 / 2019 | Branislav Matušek|Vyučování
Prečo Kristus|Logos 10 / 2017 | Jaroslav Kříž |Téma
Kristus ukřižovaný|Logos 12 / 2012 | Daniel Šobr |Vyučování