Prečo Kristus

Možno ste sa už stretli s myšlienkou, že dôležité je hlavne niečomu veriť. Čo je to „niečo“, už sa nezdá byť až také podstatné. Poviem vám, je to veľká hlúposť a možnože jedna z úplne najväčších.

Vôbec nie je jedno, čomu veríme, lebo podľa našej viery si usporiadame rebríček hodnôt – čomu veríme, tomu sa podriadime – a určí to nielen priebeh nášho života, ale v konečnom dôsledku aj naše umiestnenie vo večnosti. Podobne nerozumný je aj názor, že všetky náboženstvá uctievajú rovnakého Boha. Vylúčené. Je pravda, že Boh je jeden a nikdy sa to nezmení, ale tento Boh je úplne konkrétny, má konkrétne vlastnosti a schopnosti, rozlišuje medzi dobrým a zlým, a o tom, ako Ho spoznávať a uctievať, dal ľuďom presné zjavenie. Veriť v hocičo a robiť hocičo Ježiš považuje za širokú cestu, ktorá vedie do zahynutia, naproti tomu cesta do neba je úzka, presne vymedzená a je úlohou každého človeka, aby ju hľadal a držal sa na nej. Preto sa zamyslime nad najčastejšími ideovými prúdmi a náboženskými systémami, ktoré sú najviac rozšírené a majú vplyv na náš svetonázor. Skúsme vedľa nich postaviť osobu Mesiáša – Pána Ježiša Krista, ktorý podľa vlastného vyhlásenia je onou úzkou cestou.

Materializmus

Materializmom sa Biblia veľmi nezaoberá a, pravdupovediac, ľudí, ktorí neveria vôbec v žiadneho Boha ani v súčasnej dobe na svete nie je veľa. Materializmus je vyjadrením úplnej dekadencie, úpadku ľudského myslenia. Nielenže uráža Boha, ale aj človeka degraduje iba na úroveň hmoty, v ktorej nie je žiadne vedomie, myšlienky, idey ani emócie. Nedokáže sa vysporiadať so životom ako takým – s jeho vznikom a zmyslom, a neodpovedá na otázky, kde sa v človeku berie svedomie a morálny zákon. Tvrdenie evolucionistov o možnom vývoji človeka z matérie je dosť odvážne, lebo hmota sama v sebe nemá žiadny program, ktorý by viedol k zdokonaľovaniu, ba práve naopak, hmota má tendenciu rozpadať sa na prach a nevie sa inteligentne organizovať. Programy do hmoty vložil Boh. Veľkým problémom materializmu je, že vlastne nič nemá význam – žiadny Boh, žiadna večnosť, teda žiadna nádej, žiadna morálka, tak ako hovorí klasik: „Ak nie je Boh, potom je všetko dovolené.“ Ďakujem, neprosím si.

Naproti tomu Ježiš hovorí jasne o pôvode človeka, zmysle jeho existencie aj o tom, že po fyzickej smrti človek žije ďalej, a dokonca hovorí o tom, že telo, aj keby sa rozpadlo na prach, bude vzkriesené, dostane novú kvalitu a už sa nikdy nerozpadne.

Kresťanstvo verí v jediného Boha, neverí v reinkarnáciu, ale vo vzkriesenie.

Animizmus verzus Kristus

Animizmus ovplyvňuje svetonázor ľudí na celom svete. Vychádza zo skúsenosti, že existuje duchovný svet, ale vôbec nevie dať odpoveď na to, ako je usporiadaný a ako pôsobí na svet hmotný. Verí, že všetko má svoju duchovnú podstatu – dušu (ducha) – zvieratá, predmety, miesta, dokonca aj stromy. Animizmus na rozdiel od náboženských systémov nemá žiadnu náuku, žiadne pravidlá, ktoré by vysvetľovali pôvod človeka, čo je dobré a čo zlé, čo je hriech, ani to, aký bude koniec všetkého. Animizmus má iba obrady, rituály, ktorých cieľom je upokojiť duchovné sily. Keďže nie sú žiadne pravidlá, o všetkom, čo je správne, rozhoduje niekto, kto sprostredkováva styk s duchmi – a to je pohanský kňaz, šaman alebo, inak povedané, čarodejník. Názory šamanov môžu byť popritom vzájomne v úplnom rozpore, hocikedy môžu vyhlásiť nové pravidlá alebo rituály.

Skúste vedľa toho postaviť Boha Biblie, ktorý jasne a zrozumiteľne informuje o duchovnom svete. Isteže, viditeľný svet je ovplyvňovaný duchovným, ale nemusíme veriť, napríklad, v ducha, ktorý je v stoličke alebo v studni, či v jabloni na dvore. Biblia nás jasne učí, že duchovný svet je rozdelený na dobrý a zlý, a zároveň nám dáva návod, ako sa pred zlými duchmi chrániť a žiť v spoločenstve s Bohom a Jeho kráľovstvom.

Hinduizmus

Hinduizmus je veľké svetové náboženstvo, ktoré má svoje knihy – védy (sú to knihy staršieho náboženstva – brahmanizmu, z ktorého hinduizmus vyšiel). Hinduizmus veľmi zvláštne vyučuje o bohu, respektíve o bohoch, aj o tom, ako bol svet stvorený a ako má fungovať. Podľa brahmanizmu je všetko – svet, ľudia, zvieratá, život – v skutočnosti iba ilúzia, je to iba sen, ktorý sa sníva bohu Višnovi. Naproti tomu Biblia jasne hovorí o tom, že to, čo žijeme, je skutočnosť, a nie ilúzia. Biblia hovorí o stvorení, o tom, že Boh povolal veci viditeľné z vecí neviditeľných, teda vesmír, svet, zem, živá aj neživá príroda aj človek existujú. O neviditeľnom svete tiež hovorí jasne, a to, že existuje, aj keď ho očami nemôžeme vidieť. Hinduizmus je dobré spomenúť i preto, lebo verí až v 300 miliónov bohov a každý si môže vybrať, ktorého bude uctievať a tiež ako to bude robiť. Tento systém z ďalekej Indie, v ktorom nie je žiadny problém, že jednotlivé myšlienky a tvrdenia si odporujú, chce do západnej kultúry a nášho svetonázoru implikovať hnutie New Age. Dáva ponuku, aby sa každý jednotlivec rozhodol, čomu chce veriť a čo je pre neho dobré, nemusí sa riadiť objektívnou existujúcou pravdou – objektívna pravda ako taká nie je pre protagonistov New Age dôležitá.

Dôležitou súčasťou hinduistického náboženstva je učenie o reinkarnácii. Európania to nevedia, ale pre hinduistov nie je reinkarnácia nič iné ako neznesiteľne ťažký údel, a preto sa z neho snažia uniknúť. Pre tento únik je dôležitá joga a meditácia. Jogíni sa snažia dosiahnuť večnú blaženosť tým, že sa vlastne rozplynú – ich osobnosť, duša sa rozptýli.

Rozdiel medzi hinduizmom a kresťanstvom je obrovský. Kresťanstvo verí v jediného Boha, neverí v reinkarnáciu, ale vo vzkriesenie. Vzkriesenie neznamená povolanie do večnej ničoty, ale plné spasenie ľudskej duše – osobnosti, ktorá bude veľmi intenzívne zažívať svoje „ja“ vo večnom obecenstve so Všemohúcim Stvoriteľom.

Hinduistická spoločnosť je prísne rozdelená na jednotlivé skupiny – kasty, ktoré nevytvorili ľudia, ale vychádzajú práve z náboženského systému. To, v ktorej kaste sa človek narodí, závisí od toho, aké skutky robil v predchádzajúcom živote. Je však potrebné vysvetliť, že podľa hinduizmu sa nereinkarnuje duša človeka, jeho „ja“, ale iba božská stvoriteľská sila (brahma), čiže to, že niekto žije už x-tý život, je mu vlastne jedno, lebo z predchádzajúcich životov nič nemá. Aj napriek tomu sa hinduisti snažia, aby ich ďalšia reinkarnácia bola priaznivá a narodili sa v kaste vyššej. Príslušníci jednotlivých kást sa medzi sebou nemiešajú a nedosiahol to ani európsky kolonializmus. Najvyššia kasta sú kňazi, nasledujú bojovníci, politici, vládcovia, potom bežní remeselníci a poľnohospodári a najnižšia je kasta pária – nedotknuteľní, ktorým neslobodno pomáhať, lebo by išlo o zásah do karmy.

Ježiš hovorí úplne jasne, že existuje iba jediná rasa a jediná kasta, a to je rasa ľudstva. Jasne hovorí: „Každý, kto ku mne príde“, „… každý, kto vo mňa verí“. Jasne hovorí, že neprijíma ľudí podľa ich pôvodu, „… lebo Boh neuprednostňuje nikoho“ (Rim 2,11).

Budhizmus

Budha (vlastným menom Gautama) videl rozporuplnosť a beznádejnosť brahmanistického náboženstva, v ktorom sa narodil. A to mal celkom šťastie, lebo pochádzal z druhej kasty šľachticov. Rozmarný život ho nenapĺňal, a preto sa rozhodol pre asketický život, ale ani v asketizme nenašiel uspokojivé odpovede, a tak urobil závery, ktoré sú také beznádejné a pesimistické, že sa vynára otázka, prečo toľko ľudí v západnej kultúre k budhizmu inklinuje (pravdaže, celý budhistický životný štýl Európania nechcú prijať, lebo sú leniví). Budha urobil niekoľko neutešených záverov. Prvý je, že bytie znamená bolesť, trápenie. Druhým záverom bolo, že možno neexistuje 300 miliónov bohov, a napokon svojim žiakom odporúčal, nech neveria ani jemu, lebo sa možno mýli. Samozrejme, vo svojej dobe Budha spôsobil veľké pozdvihnutie a výsledkom jeho čudnej reformy bolo to, že sa brahmanizmus rozdelil na budhizmus a hinduizmus. Budha videl riešenie v tom, že človek sa nastaví tak, aby zažil čo najmenej bolesti – treba umŕtviť žiadosti, túžby, priania. Brahmanizmus nevedel zreformovať, lebo zjavenie (aj keď prežil akési osvietenie) o pravom Bohu nemal a naďalej zostal uväznený vo viere v reinkarnáciu. Podobne ako hinduisti však z nej chcel uniknúť a dosiahnuť nirvánu – čo je podobné ako v hinduizme mokša – teda, rozplynutie a vyparenie. Aj keď budhizmus ako taký nie je náboženstvom, keďže Budha spochybnil existenciu 300 miliónov bohov, z polyteizmu sa stal monoteizmus s tým, že Budhovi žiaci ho vyzdvihli na božskú úroveň.

Budha napokon svojim žiakom odporúčal, nech neveria ani jemu, lebo sa možno mýli.

Porovnanie s Ježišom: Ježiš je osoba, nielen chladný vesmírny princíp – je milosrdný a ľudské chyby a hriechy odpúšťa. Nezasľubuje rozplynutie, ale intenzívny život. Aj kresťania priznávajú, že v tomto živote je veľa utrpenia a bolesti, ale Kristus je riešením, zdrojom nádeje a radosti aj v tomto živote.

Dualistické náboženstvá

Tieto náboženstvá vychádzajú z toho, že na zemi evidentne pôsobia dve sily – dobro a zlo. Snažia sa tento proces vystihnúť a formulovať rôznymi spôsobmi. V taoizme je to napríklad Jin a Jang, v zoroastrizme je to večný súboj dvoch rovnocenných bohov – dobrý boh (Ahura Mazdá) stále zápasí so zlým bohom (Angra Mainyu). Zatiaľ čo v prípade Jin a Jang ide skôr o neosobné princípy, zoroastrizmus správne odhalil, že dobro a zlo reprezentujú silné duchovné bytosti. Aj myšlienky týchto dualistických východných náboženstiev ovplyvnili západný svet viac, ako si myslíme. Často aj z úst kresťanov počujeme názor: „Vo všetkom dobrom je niečo zlé a vo všetkom zlom je niečo dobré.“ Vyslovujú to, lebo sú úplne presvedčení, že je to pravda, ale Biblia hovorí niečo úplne iné. Po prvé, boj medzi dobrom a zlom nie je rovnocenný, nebude prebiehať stále, zlo už je porazené a raz bude definitívne odstránené a potrestané. Po druhé, v Bohu nie je nič zlé, tak ako v satanovi nie je nič dobré. Je nezmysel za každú cenu očakávať, že spolu s dobrom prichádza aj zlo.

Islam

Islam si silno nárokuje, že toto náboženstvo verí v pravého Boha. Cieľom tohto článku nie je zhodnotiť islam, ale porovnať rôzne náboženstvá a filozofie s osobou Ježiša Krista. Keďže islam vznikol až po zjavení Božieho Syna (7. stor.), bola už zvesť o Ježišovi rozšírená. Islam Ježiša prijíma iba ako proroka, nie však ako Božieho Syna, toho, ktorý má moc odpúšťať hriechy. Islam dôrazne prehlasuje, že Boh nemá Syna, lenže Biblia hovorí, že kto nemá Syna, nemá ani Otca a kto nemá Syna, nemá večný život. „Nikto, kto zapiera Syna, nemá ani Otca; kto vyznáva Syna, má aj Otca.“ (1Jn 2,23) „Kto verí v Syna, má večný život; ale kto nie je vo viere poslušný Synovi, neuzrie života, ale hnev Boží zostáva na ňom.“ (Jn 3,36)

Jeden z dôsledkov zapretia Syna je, že nikto z nasledovníkov islamu nevie, či skončí v nebi alebo v pekle. Je však jedna výnimka, a to, že bude šíriť toto mierumilovné náboženstvo za pomoci výbušnín na vlastnom tele.

Judaizmus

Kladom judaizmu je, že verí v pravého Boha. Nepochybne, pravý Boh je Boh Abraháma, Izáka a Jákoba, lebo presne toto povedal Ježiš Kristus. „Či ste nečítali o zmŕtvychvstaní, čo vám povedal Boh: Ja som Boh Abrahámov, Boh Izákov a Boh Jakobov? Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých.“ (Mt 22,32) Keď však prišiel na scénu svetových dejín Ježiš Kristus, aby naplnil všetky Písma, ktorým židia veria, odmietli Ho. Po tom, ako odmietli Ježiša, odmietli aj svedectvá, ktoré o Ňom vydával Svätý Duch, a učeníkov, ktorí v mene Ježiš činili zrejmé zázraky, začali prenasledovať. V dôsledku odmietnutia Mesiáša a následne zborením chrámu sa judaizmus radikálne zmenil. Už to nie je iba náboženstvo, ktoré sa odvoláva na starozákonné spisy, ale prázdnotu, ktorá vznikla odmietnutím Mesiáša a zborením chrámu, kompenzovali tým, že položili veľký dôraz na rôzne tradície, pokrmy, pesničky, sviatky a zvyky, z ktorých niektoré majú akési biblické opodstatnenie a iné nie. Žiaľ, súčasný judaizmus sa stal antikristovským, čo ale v žiadnom prípade nemôže viesť k tomu, aby sme židov nenávideli. Ba práve naopak, Slovo nás povzbudzuje, aby sme sa za nich modlili a správali sa k nim priateľsky, lebo práve vďaka židom máme podiel na zasľúbeniach, ktoré Otec dal ich praotcom. „Veď ak si bol ty odťatý z planej olivy od prirodzenosti a bol si proti prirodzenosti zaštepený do dobrej olivy, o čo skôr budú do vlastnej olivy zaštepení tí, čo k nej patria podľa prirodzenosti.“ (Rim 11,23) Najväčším bohatstvom židov je práve Ježiš Kristus a príde čas, keď Ho prijmú aj oni.

Kresťanstvo a kresťanské prúdy

Áno, som kresťan. Otázkou však je, čo si kto pod tým predstaví. Ak by každý kresťan mal vyložiť zo svojho srdca, čomu vlastne verí, videli by sme značné rozdiely. Niektoré sú nepodstatné, neohrozujú spasenie, rozdiely sú skôr v dôrazoch alebo v rozdielnom priebehu bohoslužieb. Niektoré odchýlky sú však zásadné a tie sa týkajú práve osoby Mesiáša. To kresťanstvo je pravé, správne, ktoré osobu Ježiša Krista stavia do centra všetkého a dáva mu patričnú úctu. To kresťanstvo je dobré, kde Ježiš Kristus je Alfa i Omega, Počiatok aj Koniec. Ježiš je prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi, je prostredníkom úplne vo všetkom, v každej oblasti života a je prostredníkom jediným. Niektoré prúdy v kresťanstve však Pánov význam znižujú. Mnohé historické cirkvi v rozpore s Bibliou priniesli do kresťanstva modly, rôzne predmety, ktoré majú sprostredkovať Božiu milosť namiesto Krista. Nie je možné, aby sa ľudská dôvera vo vzťahu so Všemohúcim preniesla z Krista na predmety, hocijako šikovne umelecky zhotovené. Vzťah s Mesiášom sa tiež narušil obradmi, pri ktorých nie je dôležité osobné poznanie Boha, vzťah s Ním ani viera, ale úkon, obrad, rituál. Hlavná pozornosť je venovaná tomu, aby rituál bol vykonaný podľa tradičných predpisov, hoci Božie slovo o ničom takom nehovorí. Ešte horšie však je, že sa pozornosť ľudí z Mesiáša obracia na iných ľudí, a to v prvom rade na tých, ktorí už zomreli, išli na svoje miesto a Biblia prísne zakazuje ich kontaktovať.

To kresťanstvo je dobré, kde Ježiš Kristus je Alfa i Omega, Počiatok aj Koniec.

Najhoršie však urobili tie prúdy, ktoré sami seba označujú za kresťanské, dokonca o sebe vyhlasujú, že sú vyjadrením kresťanstva skutočného, pravého – a to tým, že Ježišovi odopierajú božský pôvod. Ak nedošlo k tomu, že Boží Syn sa inkarnoval, potom je Ježiš Kristus obyčajným človekom, jedným z členov ľudskej rasy, ktorá je poškvrnená hriechom, a v žiadnom prípade by nemohol byť Spasiteľom, nemohol by pomôcť nikomu, a dokonca ani sám sebe.

Záver

Verím v Ježiša Krista, milujem Ho pre Jeho výnimočnosť, pre Jeho slávu, moc, a preto, že sa k nám skláňa. Verím v Neho preto, lebo nám odpúšťa hriechy, dáva nám večný život a určuje zrozumiteľné, zmysluplné pravidlá, ako sa máme správať v tomto živote. V žiadnom inom náboženstve neexistuje taká osoba, a to ani v náznakoch. Nasledovníci rôznych náboženských hnutí si často neuvedomujú, že ich zakladatelia sami boli hľadajúci, sami boli zmietaní pochybnosťami, nehovoriac o ich osobnom nemorálnom živote alebo neslávnom konci – Budha sa, napríklad, otrávil hubami. Nikto z nich sa k Mesiášovi ani len nepribližuje, ale hlavne – všetci pomreli a ich nasledovníci ich chodia uctievať na ich hroby. Ježišov hrob je prázdny. Nie je to úžasné?