Čo nového pod Tatrami?

Nedeľa 27. januára bola pre popradský zbor určitým medzníkom v jeho ďalšom vývoji. V tento deň k nám prišiel slúžiť dobrým slovom o súčasnom stave a vývoji cirkvi pastor J. Kříž. Ľudia boli plní očakávania. Po ukončení kázania, miestny pastor, Gabriel Minárik, odovzdal zbor, autoritu a povinnosti v zbore svojmu synovi - teda mne, Petrovi Minárikovi. Spolu s pastorom J. Křížom ma potom ustanovili za pastora zboru a požehnali mi do služby.

Gabriel tak urobil v dobrej viere a po uváženom rozhodnutí, v pokoji a dô-vere Bohu, že je to prirodzený vývoj v miestnej cirkvi. On aj naďalej zostáva aj s manželkou zapojený v práci Pánovi, ale môže sa venovať iným veciam a naďalej zostáva predsedom kolégia pastorov Kresťanských spoločenstiev Slovenska.

A ako to vlastne začalo so mnou?

Už počas druhej letnej biblickej školy, ktorú sme mali v Poprade v roku 1992, som pri vyučovaní bratmi z Budapešti prijal uistenie o tom, že ma Pán vedie do pastierskej služby. Sám som to vnímal vo svojom vnútri a jeden z vtedy vyučujúcich pastorov mi povedal, že mám pastierske srdce. Odvtedy ma v tom Pán stále viac uisťoval, ale nehrnul som sa do toho vlastnou silou.

Od počiatku som bol pri vzniku zboru v Poprade a niesol som s otcom starosti aj radosti tvoriaceho sa zboru. Sľúbil som Bohu, že budem robiť v zbore všetko, čo bude treba a čím ma môj pastor poverí. Nemusel som dlho čakať, a keďže som bol v tom čase jediný, kto vedel hrať na gitare, stal som sa vedúcim chvál. Dnes s úsmevom spomínam na časy, keď sme s tromi akordami odohrali celé chvály ...

Neskôr som začal viesť skupinu v Kežmarku, lebo sa tam obrátila jedna sestra, a u nej sme sa s mojou manželkou začali stretávať. Po roku sa obrátili prví ľudia a vznikla tam skupina asi s desiatimi ľuďmi. Tam som nadobudol prvé praktické skúsenosti s pastoráciou ovečiek.

Keď zbor povyrástol, prijal som od pastora službu staršieho v zbore, čo som spolu s vedením chvál robil až doteraz. Vedel som, že príde chvíľa, keď prevezmem zbor od otca, ale vedome som to odďaľoval, aj keď som vnímal, že aj čas je už príhodný.

Je iné prevziať zbor po niekom, kto ho založil a vybudoval, a iné je byť prirodzenou autoritou, pri ktorej všetci vyrástli. Keby som nemal viacnásobné uistenie od Pána, že On ma k tomu povolal, určite by som pred tým zutekal. Dôverujem však svojmu Bohu, že všetky moje nedokonalosti a chyby, ktoré robím, On napraví. Vďaka Bohu, že mám dobrých spolupracovníkov, ktorí mi pomáhajú niesť bremeno práce. Takže v Poprade sme vstúpili do nových vecí a postupne rozťahujeme stanové kolíky. Určite vidím, že je dôležité vnútorne upevniť a posilniť vzájomné bratské vzťahy. Sú veci, ktoré fungujú v zbore dobre a niektoré treba urobiť lepšie. Som rád, že ma zbor prijal a modlí sa za mňa. Určite to veľmi potrebujem.

Viacerí súrodenci sa nadchli pre premietanie filmov. Takto sme oslovili ľudí na viacerých miestach. V Jánovciach nám prišlo až 30 mladých ľudí a všetci reagovali na výzvu k modlitbe. Teraz sa ich snažíme podchytiť ďalšími stretnutiami.

V Matejovciach nám na jedno premietanie prišiel iba jeden človek, ale obrátil sa a už bol aj viackrát v zbore.

Systematicky sme začali prácu aj v Prešove. Od apríla tam robíme výjazdy každý piatok a sobotu. V piatok premietame filmy a v sobotu pozývame ľudí z ulice na nasledujúce premietanie, na ktoré nám prišlo doteraz sporadicky 6 - 18 ľudí. Máme cieľ, aby sme do prázdnin získali päť upevnených kresťanov, z ktorých vznikne jadro budúceho zboru v Prešove.

Okrem Popradu máme pod Tatrami dva dobre sa rozbiehajúce zbory. Jeden je v Spišskej Novej Vsi, ktorý vedie Slavo Drlík, s misijnou prácou v Levoči a v Letanovciach. Druhý je rómsky zbor pôsobiaci vo viacerých obciach, stretávajúci sa na bohoslužby v Spišskej Belej. Vedie ho Ján Repka a v nedeľu sa ich teraz na zhromaždení schádza okolo osemdesiat Rómov. Je to obdivuhodná sebavydaná práca celej Jánovej rodiny a viacerých už zbudovaných rómskych vedúcich. Vďaka Bohu za takýchto sebavydaných ľudí. Nie každý vie rozumieť mentalite Rómov a slúžiť im. Na májovej konferencii v Banskej Bystrici bol jeden plný autobus Rómov.

Taktiež aj v Kežmarku pomaly rozbiehame prácu, lebo tam sa nám vymenili vedúci a viac ľudí sa nám stratilo, ale postupne sa navracajú a veríme, že prídu aj noví ľudia. Takže práce je dosť, potrebujeme len sebavydane pracovať na Pánovej žatve. Viem, že môj Boh vie požehnať a dať viac aj nad naše očakávanie.