Ešte o duši

Aj keď v tomto čísle je článok s podobnou tématikou, rozhodol som sa predsa len niektoré myšlienky vedúce k dobrému výsledku znovu zdôrazniť a objasniť. Totiž, téma premeny duše je jedným zo základných posolstiev Biblie a potrebu vnútornej premeny si uvedomuje každý úprimný kresťan, no procesy premeny vystihnúť, pomenovať a naštartovať si vyžaduje skutočnú pozornosť a cieľavedomosť. Po prvé, musíme správne zadefinovať cieľ, obraz, na ktorý sa máme premieňať, a po druhé, musíme vedieť ako na to, mať správne know-how.

Východiskovým bodom premeny je stav a schopnosti duše so všetkými jej problémami, ktoré sme zdedili po Adamovi, a cieľom je stav vnútorného človeka, ktorý sa podobá na Krista. „Moje deti, ktorých zase rodím v bolestiach, dokiaľ nebude Kristus vypodobený vo vás!“ (Ga 4,19)

Stav nášho vnútra po Adamovi je skrz-naskrz porušený, vôľa slabá, myšlienky chaotické a emócie väčšinou negatívne. Bez Krista, bez znovuzrodenia skutočná zmena možná nie je. Duch človeka je totiž odrezaný od spoločenstva s Bohom, satan ho zovrel do klieští smrti a z tohto dôvodu človek nevie ani to, na obraz koho sa má zmeniť a nemá ani silu, aby zmeny prebehli. Všetky zmeny sa zredukujú na silvestrovské predsavzatia, ktoré sa týkajú fajčenia alebo pitia, no väčšinu týchto rozhodnutí sa aj tak nepodarí zrealizovať. K ozdraveniu duše môže dôjsť iba dôsledkom znovuzrodenia. Duch človeka sa vymaní zo zajatia satana a dostane sa do spoločenstva s Bohom, do srdca začne prúdiť život, ale pozor, pri znovuzrodení nám nikto DUŠU NEVYOPEROVAL – je na nás, aby sme ju zmenili.

Adamovské dedičstvo

O dôsledkoch Adamovho pádu hovoríme často a je to správne, lebo bez pochopenia rajského bankrotu nebudeme vedieť správne odpovedať na to, prečo sa veci dejú tak, ako sa dejú, a to nielen na celosvetovej a celospoločenskej úrovni, ale aj na úrovni osobnej. Pred pádom do hriechu bola Adamova duša silná, radostná, v mysli nemal zmätok a mal podobné schopnosti ako Stvoriteľ, lebo bol stvorený na Jeho obraz. Adam hovoril s vierou a bez pochybností v srdci, preto úspešne vládol nad celým stvorenstvom. Potom sa to pokazilo: „A žena videla, že je strom dobrý na jedenie z neho, že je žiadosťou očiam a že je to prežiadúcny strom, aby urobil človeka rozumným, tak tedy vzala z jeho ovocia a jedla a dala spolu i svojmu mužovi, a jedol. Vtedy sa otvorili oči obidvoch, a poznali, že sú nahí. A naviažuc fíkového lístia spravili si zástery. Potom počuli hlas Hospodina Boha, chodiaceho po raji, k dennému vetru večernému. Ale Adam i jeho žena sa skryli pred tvárou Hospodina Boha v prostriedku medzi stromami raja. A Hospodin Boh volal na Adama a riekol mu: Kde si? A povedal: Počul som tvoj hlas v raji, ale som sa bál, lebo som nahý, a preto som sa skryl. A Boh mu riekol: Kto ti oznámil, že si nahý?! Či si azda jedol zo stromu, o ktorom som ti prikázal, aby si nejedol z neho? A Adam povedal: Žena, ktorú si dal, aby bola so mnou, tá mi dala zo stromu, a jedol som. A Hospodin Boh riekol žene: Čo si to urobila?! A žena povedala: Had ma zviedol a jedla som.“ (Gen 3,6-13) Analyzujme, aký dôsledok mal hriech – neposlušnosť Božiemu slovu.

1. Adam sa hanbí, lebo je nahý. S určitým pocitom zahanbenia, nedostatočnosti sa narodí každý z nás. V dôsledku toho sú mindráky, komplexy, neistota, ktoré sú viac alebo menej posilňované v priebehu života, podľa toho, ako bol človek povzbudzovaný, alebo naopak, ako bolo zrážané jeho sebavedomie. V tomto procese v našom živote zohrali dôležitú úlohu rodičia, učitelia, tréneri a iné autority.

2. Strach. Adam hovorí: „Bál som sa.“ Strach je dôsledkom pocitu viny, lebo každé previnenie prináša trest. Ján hovorí: „V tom je dokonaná láska s nami, aby sme mali smelú dôveru v deň súdu.“ (1Jn 4,17a) Bez Krista a bez odpustenia hriechov nie je možné sa nebáť, nie je možné mať smelú dôveru voči súdom, ktoré človeka čakajú. Týmto strachom je človek zotročovaný, či už si to pripúšťa, alebo nie. „A vyprostil ich, všetkých, ktorí bázňou smrti po celý čas žitia boli držaní v rabstve.“ (Žid 2,15) Vieme, že strach je protikladom viery. Ježiš viackrát povedal: „Neboj sa, len ver.“

3. Obviňovanie iných. Ťažko špekulovať o tom, či by dejiny prebiehali inak, ak by Adam prijal zodpovednosť za svoj skutok. Vieme, že neprijal. Majstrovsky preniesol vinu na svoju ženu a tým nepriamo aj na Boha, lebo povedal: „Za môj hriech a problém, do ktorého som sa dostal, nemôžem ja, ale iný človek, žena, a to tá žena, ktorú si stvoril Ty, nie ja.“ Eva bola učenlivá a presunula vinu na hada (diabla). Dostávame sa k jednému z najväčších problémov ľudstva, a to je vzájomná nenávisť na všetkých možných úrovniach. Dôvody k vojnám a vraždám sa nájdu vždy, či už sú rasové, národné alebo náboženské, alebo preto, že druhý človek prosto inak zmýšľa. Biblia hovorí, že nie je možné nenávidieť ľudí a zároveň milovať Boha. Preto nájdeme v Ježišovom vyučovaní ako keby predimenzovaný dôraz na odpúšťanie. Ak neodpustíme druhým, nemáme odpustené viny my, hoci sme kresťania, môžeme byť zajatí v hneve, nenávisti, strachu a v horkosti. Hmm?

4. Figové listy. S problémom, do ktorého sa naši prarodičia dostali, sa vyrovnali svojsky. Namiesto toho, aby si uvedomili, že pomôcť im môže iba Stvoriteľ, prikrývajú svoju hanbu tak, ako vedia – figovými listami. Aj toto je symbolické pre celú ľudskú rasu – vlastnou snahou prikryť svoju nedostatočnosť. Ľudia sú poháňaní k tomu, aby niečo dokázali, za mnohými ľudskými výkonmi až na hranici možností, alebo za zhŕňaním bohatstva môžeme vidieť práve túto silu – snahu dokázať si, že ja nie som až taký zlý, že predsa za niečo stojím. Je to prirodzená ľudská reakcia a je pochopiteľná pre ľudí, ktorí nepoznajú Boha. Horšie je, keď úlohu figových listov hrajú náboženské systémy. Nespoliehajú sa na milosť, nepo­znajú moc, ktorá je v krvi (veď figa nekrvácala), vytvárajú systémy založené na skutkoch a predpísanými náboženskými skutkami chcú dosiahnuť zmierenie s Bohom. Výsledkom sú presne predpísané ceremónie a rituály, ktoré ľudia vykonávajú, ale tieto nemajú žiadnu moc ich zmeniť. „Nech vás nikto nepripraví o víťazné chcúc to docieliť samozvolenou pokorou a náboženstvom anjelov dávajúc sa do toho, čoho nevidel, súc darmo nadúvaný mysľou svojho tela. (…) Čo má zmysel v múdrosti v samozvolenom náboženstve a v takej pokore ako aj v nešetrení tela, kým to nemá nijakej ceny a je iba na zasýtenie tela.“ (Kol 2,18;23) Znovu si pripomeňme, že dobré skutky nerobíme preto, aby sme boli spasení, ale preto, že sme spasení.

5. Vyhnanie z raja. „A Hospodin Boh ho poslal preč z raja, zo záhrady Édena, aby obrábal zem, z ktorej bol vzatý. A vyhnal človeka a osadil cherubínov od východnej strany záhrady Édena, a to s plamenným mečom plápolajúcim strážiť cestu ku stromu života.“ (Gen 3,23-24) Koniec jednej etapy Adama a Evy zavŕšilo vyhnanie z rajskej záhrady. Muselo to byť pre nich mimoriadne kruté. Anjeli, s ktorými dovtedy žili v harmonickom vzťahu, sa stávajú ich nepriateľmi a majú zakázaný vstup na miesto, kde je život. A je tu odmietnutie. Odmietnutie je stav, kedy vieme, že niekde je dobre, je tam radosť, ale nie pre mňa, mňa tam nechcú. Prichádza ono známe „piate koleso na voze“. Človek urobí všetko preto, aby tým kolesom nebol práve on. Radšej sa spojme a vysoťme niekoho iného, preventívne buďme prví, ktorí budú odmietať. Treba príklady? Odmietnuté dieťa, nemilovaná žena, muž paroháč, terč ponižovania a posmechu (pôvod, telesná chyba atď.).

Čo s tým?

Dovoľte mi zopár konštatovaní, ktoré nám v celej problematike môžu pomôcť.

1. Všetci sme sa narodili ako potomkovia Adama a v každom z nás prebiehali vyššie uvedené procesy. Myšlienka, že ostatní sú v pohode a tieto neblahé pocity mám iba ja, je klamstvo.

2. Je možná úplná zmena. Tak ako sme boli voľakedy v Adamovi, tak tí, ktorí uverili, sú v Kristovi. „Lebo ako v Adamovi všetci zomierajú, zrovna tak i v Kristovi všetci budú oživení.“ (1Kor 15,22) Božie slovo hovorí: „Takže ak je niekto v Kristovi, je novým stvorením; drievne pominulo, hľa, všetko je nové. (2Kor 5,17) Boh dal svojho Syna, aby každý (aj ty, milý čitateľ) bol požehnaný. Premena duše sa zo všetkého najviac odvíja od zjavenia, ktoré je v jednom z najznámejších vyhlásení Božieho slova: „Lebo tak miloval Boh svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život.“ (Jn 3,16) Boh vyjadril svoju lásku tým, že dal svojho Syna a každý môže túto lásku prijať. Nie si výnimka. Ak niekto povie, že necíti Božiu lásku, uráža Boha, lebo sa mu zdá málo, čo pre neho Boh urobil tým, že Boží Syn sa ponížil, trpel, bol mučený a nakoniec zomrel. Je to dôkaz, že Boh nás ľúbi a každý môže z tejto obete čerpať.

3. Pozor na emócie. Čo človek vykoná v tele, o tom rozhoduje človek, ktorý v tele býva. Najsilnejšim hnacím motorom sú emócie. Emócie urobili z Kaina vraha.

– Nikto nemôže konať dobré skutky, pokiaľ jeho emócie sú hnev, horkosť a nenávisť. Možnože sa dá chvíľu dobre nábožensky tváriť, ale emócie treba zmeniť.

– Nikto nemôže byť dobrým človekom, ak má zlé emócie.

– Nikto nemôže mať dobré emócie, pokiaľ nechce odpustiť. „Zlý sluha, všetok ten dlh som ti odpustil, pretože si ma prosil; či si sa teda i ty nemal zmilovať nad svojím spolusluhom, ako som sa i ja zmiloval nad tebou? A jeho pán, rozhnevaný, vydal ho mučiteľom, dokiaľ by nezaplatil všetkého, čo mu bol dlžen. Tak i môj nebeský Otec učiní vám, keď neodpustíte jeden každý svojmu bratovi zo srdca ich previnení.“ (Mt 18,32b-35)

– Nikto nemôže mať pevnú vieru, pokiaľ je zvieraný strachom (pochybnosť znemožní, aby fungovala viera).

– Nikto nemôže mať dobré emócie, pokiaľ neprijme odpustenie, Božiu lásku a radosť Pánovu.

– Nikto nemôže mať dobré emócie, pokiaľ nezmení myslenie. Emócie sú totiž produktom myšlienok. Skús myslieť na niečo dobré, radostné a milé a hneď sa to v tvoje duši rozžiari. Naopak, negatívny scenár alebo hriech sa prejaví v podobe zlej zachmúrenej Kainovej tváre.

Zmena myslenia

„A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale sa premeňte obnovením svojej mysle, aby ste skúšali, čo je vôľa Božia, to, čo je dobré, ľúbe a dokonalé!“ (Rim 12,2) Okrem myšlienok, ktoré sa nám honia nekontrolovateľne v hlave, keď naša nesmierne inteligentná myseľ každú sekundu spracováva tisíce podnetov zvonku, sú myšlienky, ktoré sa stali našou súčasťou. Sú to udalosti, ktoré si pamätáme, premieľame, spracovávame. Štandardne na začiatku tohto procesu bola silná emotívna záťaž a vyhodnotenie rozhodnutia. V plnej miere tu platí Príslovie 23,7a: „Lebo ako človek zmýšľa vo svojej duši, taký je…“ Pre účinnú zmenu prijmi nasledovné rady:

1. Zmena je možná, lebo Ježiš urobil tvoju vôľu schopnou rozhodnúť sa.

2. Máš moc nemyslieť na zlé a rovnako tak máš moc myslieť na dobré. Čo sa ti honí v hlave, je v tvojej právomoci. Zlé myšlienky proste stopni a pošli preč.

3. Zničujúce a nutkavé myšlienky budú strácať na sile, až ich úplne vymažeš zo svojej mysle, takže ťa nebudú iritovať.

4. Nechci sa pomstiť, nikomu nepraj zlé.

5. Mysli na to, čo ti odporúča Pavol: „A ostatne, bratia, všetko, čo je pravdivé, čo je počestné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je ľúbe, čo je dobropovestné, ak je nejaká ctnosť a ak nejaká chvála, o tom premýšľajte…“ (Fil 4,8)

6. Expresívne chváľ Boha. Človek, ktorý kedysi radostne spieval Pánovi a prestal, má problém, ktorý nechce riešiť, a bude vyrábať problémy aj vo svojom okolí. Spievaj si, nebuď mĺkvy človek. Ak sa nenaučíš spievať v bežnom živote, nebudeš spievať ani v klade ako Pavol a Sílas.

7. Raduj sa, veď radosť nie je iba pre vyvolených, ale, ako sme už spomenuli, pre každého. Nebo je radostné. Preto silným tónom kresťanstva musí byť radosť. Kto sa tomu bráni, nemôže premeniť svoju myseľ.

8. Zasaď do svojej mysle Božie slovo, podobne ako žena, ktorá zamiesila kvas do troch meríc múky. „Nebeské kráľovstvo je podobné kvasu, ktorý vzala žena a zamiesila do troch meríc múky, takže všetko nakyslo.“ (Mt 13,33) Kvas zmení celé cesto. Takáto schopnosť je v Božom slove, úlohou človeka však je, aby veľmi seriózne toto Slovo primiešal do každej oblasti svoje mysle.

Ako sadiť Božie slovo do srdca

1. Pravidelne čítaj Bibliu

Zopakujme si: Človek robí skutky predovšetkým podľa toho, ako ho poháňajú emócie, ktoré sa stali súčasťou jeho charakteru. Na emócie má podstatný vplyv myseľ, preto myseľ je centrom, kde musí prebehnúť zmena. Trvalá zmena je bez Božieho slova nemožná, lebo chýba obraz, na ktorý sa má človek meniť, a chýba aj sila. V Božom slove je oboje, preto kresťan musí neustále čítať Bibliu. Znovu a znovu ju treba čítať od začiatku až do konca. Iba tí kresťania sú silní, stabilní a premieňajú sa na obraz Pánov, ktorí milujú Bibliu.

2. Vyučovanie. Na to, aby sa človek mohol premeniť, potrebuje do svojej mysle zásah zvonku. Boh dal do cirkvi učiteľov, ktorým otvoril myseľ, aby vedeli dať verše, príbehy a výpovede z Božieho slova do správneho kontextu. Okrem toho, čím viac okrajových disciplín poznáme (história, jazyky, kultúrne a dobové pozadie…), tým lepšie Slovo Božie formuje našu myseľ. S poľutovaním sledujeme úprimných kresťanov, ktorí sa nechcú podrobiť systematickému vyučovaniu. Pravdepodobne cítia, že by v mnohých ohľadoch museli zmeniť názor. Ale veď predsa práve o to ide. Metanoia (zmena mysle) musí prebehnúť. Kresťania, ktorí nie sú vyučovaní, sa zvyčajne upria­mia na niekoľko zjavení, lepšie povedané „pikošiek“. Sú ochotní podľa týchto svojich nálezov ohýbať Božie slovo, no štandardne ich život nevykazuje ovocie, nemajú úspech. Škola je preto super.

3. Lovec rém. Človek, ktorý miluje Boha, miluje Božiu reč. Rád počúva kázne a rád sa rozpráva o Pánovi s kresťanmi. Takto v jeho srdci pribúda semienok Božieho slova a premieňa sa.

4. Medituj tie isté verše. Niektoré verše v Biblii obsahujú zásadné výpovede, zásadné Božie myšlienky (samozrejme, veríme, že celá Biblia je Božie slovo). Je dobré, ak nad týmito veršami rozmýšľame a vraciame sa k nim. Podľa podobenstiev o horčičnom zrne tieto verše najprv zakorenia v našom srdci a keď si ich opakujeme, sú silnejšie a silnejšie, až sa stanú súčasťou nášho vnútorného človeka.

5. Vyznávaj Božie slovo. Vieme, že proklamácia je mocná, má vplyv na celý duchovný svet, ale má vplyv aj na nás. Všetko, čo vyslovíme, ovplyvňuje a mení v prvom rade nás.

Je ľahšie popracovať na zmene, lebo žiť bez zmeny je ťažké.