Jedinečnosť cirkvi

Myslím si, že v máloktorej oblasti týkajúcej sa kresťanského života je toľko zmätku a nejasností ako v otázkach, ktoré sa týkajú cirkvi. Čo vlastne cirkev je, ktorá je tá pravá, aký vplyv má vzťah k cirkvi na kresťanský život, na požehnania a na večnosť – to sú otázky, na ktoré sa autority cirkvi snažia dať odpovede. Samozrejme, odpovede sú také, aby podporili a posilnili lojalitu „k tej mojej“. Popravde povedané, obyčajní veriaci ľahko týmto odpovediam uveria bez toho, aby ich skúmali, lebo hľadajú hlavne riešenia, ktoré sa týkajú ich osobného života. Prijmú náuky, ktoré sa zdajú pohodlnejšie a ďalej ich predstavu o cirkvi sformuje to, čo ukazuje história a každodenná prax – a s tým, čo o cirkvi hovorí Božie slovo, si veľa ľudí hlavu neláme.

Žiaľ, o cirkvi sa z toho, čo vidíme okolo seba, veľa nenaučíme; získame skôr negatívny obraz. Ľudia ešte ako tak udržujú zbožnosť, viac-menej zmiešanú s tradíciami, ale inštitúciu cirkvi, alebo ešte lepšie cirkví, veľa ľudí rado nemá. Popritom je to zlé, lebo to, ako človek chápe tajomstvo cirkvi, má vplyv na jeho životný štýl, skutky a v konečnom dôsledku i na spasenie.

Definícia

V Novom zákone sa pre cirkev používa výraz eklézia, v Starom zákone nájdeme slovo kahal. Eklézia nie je nič iné ako skupina ľudí (rada, zhromaždenie…), ktorá bola autoritatívne zvolaná (prostredníctvom kázania zvesti – kérygma) a má pri svojom rozhodovaní a konaní určité právomoci.

Dajte sa zabudovať ako živé kamene do duchovného domu... (1. Petrov 2,5)

Takže cirkev môžeme definovať ako množinu ľudí, ktorých Boh povolal do svojho kráľovstva s tým, že tento súčet v sebe zahrňuje tých, ktorí nás predišli, súčasnú generáciu a tých, ktorí prídu po nás. Cirkev bola vždy Božím plánom, nie alternatívou alebo nejakým núdzovým riešením.

Povoľujúca a dokonalá Božia vôľa

Prvá cirkev žila v dokonalej Božej vôli, vyvíjala sa, premieňala, hľadala Pána, bola plná Svätého Ducha, a tak stále napredovala. Preto je prvá cirkev pre nás neustálou inšpiráciu a príkladom. Potom došlo vo vývoji cirkvi k deformáciám, o ktorých sa netreba rozširovať, ale to neznamená, že by Boh úplne zavrhol tých, ktorí Ho hľadali po dobu celej histórie. Aj keď bolo málo známosti (Bibliu bolo dokonca zakazované čítať), Boh z toho dôvodu, aby sa viera vôbec zachovala, mnohú neznalosť toleroval. Nemôžeme si však myslieť, že s návratom Biblie a s obnovou zjavenia, ktoré Boh dáva, aby mohol pripraviť cirkev na svoj príchod, môže niekto naďalej zostávať v praktikách, ktoré sa týkali obdobia povoľujúcej Božej vôle. Ak to niekto bude chcieť robiť, vypadne z Božej vôle všeobecne, a to z povoľujúcej i z dokonalej. Ako príklad môžeme uviesť vyliatie Ducha Svätého, ktoré prišlo do cirkvi v minulom storočí. Boh dal veriacim čas, aby preskúmali túto skúsenosť. Je však nebezpečné, ak sa niektoré súčasné kresťanské kruhy snažia zotrvať v doktrínach a postojoch spred tohto obdobia. Ďalším dôvodom, prečo v Európe neexistuje nasledovaniahodný príklad, bola druhá svetová vojna, kedy všetky cirkvi unissimo boli také nadšené z Hitlera, alebo sa ho tak báli, že okrem jednotlivcov sa žiadna z nich oficiálne nepostavila proti a neurobila nič na obranu Židov. Preto vidím za vhodné brať si príklad z prvej cirkvi a zo súčasných zborov, ktoré dávajú priestor Svätému Duchu a urobili pokánie z takých omylov minulosti, ktoré mali za následok vyvlastňovanie, krádeže a vraždy.

Denominácie budú mať veľký problém dostať sa do Božej vôle, lebo ich vyformovalo učenie a prax, ktoré ich odlišovali od tých ostatných. Hoci mohlo ísť o správne zjavenie, obyčajne došlo k tomu, že táto špecifika bola príliš vyzdvihnutá a stala sa dôvodom vzdialenia od ostatných. Čiže môžeme konštatovať, že čím je niekto viac denominačný, tým menej je pripravený na zmeny, ktoré nevyhnutne musia nastať.

Pre ujasnenie si povieme aj to, čo cirkev nie je.

1. Cirkev nie je Božie kráľovstvo

Cirkev je iba súčasťou Božieho kráľovstva, ktoré by existovalo aj bez ľudí. Je nadradené, vyššie, večné, nepohnuteľné. Toto kráľovstvo sa prejavovalo na zemi od počiatku cez Adama, cez Božích ľudí Starého zákona, ako boli proroci, samozrejme, aj v osobe Pána Ježiša Krista, a teraz sa Božie kráľovstvo najviac prejavuje v cirkvi.

2. Cirkev nie je Izrael

Izrael ako národ má v dejinách svoju nezastupiteľnú úlohu; cirkev však nie je náhradné riešenie, ktoré Boh navrhol po zlyhaní Izraela. V Kristovi nie je Žid ani Grék, ale nové stvorenie. Úloha národa Izrael však zostáva.

3. Cirkev nie je štát ani národ

Žiadny štát nikdy nebol ani nebude kresťanský. Je to veľmi zavádzajúci termín. Úlohou štátu je zabezpečiť, aby ľudia mohli žiť v pokoji, má ochraňovať veriacich, ale aj neveriacich. Viera nemôže byť podmienkou príslušnosti k štátu. Podobne je nešťastné spájať cirkev s určitým etnikom, preto z dlhodobého hľadiska nie je možné budovať cirkev na báze národnej príslušnosti. V niektorých prípadoch môže ísť o prechodnú etapu pri budovaní cirkvi, nemôže to však byť jej konečná podoba ani cieľ. Mám na mysli cirkvi, ktoré sú výhradne rómske, maďarské, ukrajinské atď.

4. Cirkev nie je budova, inštitúcia, firma ani rodina

Samozrejme, že fungujúca, prosperujúca cirkev všetky tieto zložky obsahuje, nemôže im však byť podriadená ani sa s nimi stotožniť a splynúť. Ak rozvíjajúca sa cirkev položí veľký dôraz na inštitúcie, ako sú škola, podnikanie, hudobná produkcia alebo čokoľvek iné, po určitom čase tie ustanovizne začnú ovplyvňovať a diktovať vývoj cirkvi. To však znamená, že vývoj sa zastaví. Podobne je to s rodinkárstvom v cirkvi: ak je cirkev príliš komunitná, familiárna, normálne rozmýšľajúci človek sa jej vyhne.

Čo je základom cirkvi

„Lebo iný základ nemôže nikto položiť mimo toho, ktorý je položený, ktorým je Ježiš Kristus.“ (1Kor 3,11)

Písmo jasne hovorí, že základom, skalou, na ktorej je postavená cirkev, je osoba Ježiša Nazaretského; žiadny človek si nemôže dovoliť položiť iný základ. Cirkev nemôže stáť na obyčajnom človeku – musí stáť na niekom, kto má zároveň božské hodnoty, nemení sa, viacej nezomiera, žije večne a má všetku moc. Boží Syn prišiel na zem práve preto, aby položil tento základ. Pred tým, ako prijal podobu človeka, mu u Otca nič nechýbalo. Keď sa potom stal aj Synom človeka, zameral svoju pozornosť na to, aby vytvoril možnosť vstupu ľudskej rasy do Božieho kráľovstva. Základ cirkvi je neuveriteľne kvalitný; Ježiš položil všetko, čo mal. Nielenže nikdy nezhrešil, ale nežil ani sám pre seba: každý okamih svojho pozemského života sa odovzdal Otcovej vôli a nakoniec vydal svoje telo, aby bolo mučené a popravené. Slovom, Ježiš dal všetko, a preto má právo od svojich nasledovníkov požadovať podobnú odovzdanosť. Preto Ježiš nikdy nepovažoval úctu, ktorá mu bola prejavovaná, za prehnanú. Máriu, ktorá vyliala na Ježiša nardovú masť, predstavujúcu celý jej majetok, Ježiš pochválil. Žiadna neistota, žiadne komplexy – vidíme iba absolútnu suverenitu a kvalitu.

Cirkev bola vždy Božím plánom, nie alternatívou alebo núdzovým riešením.

Vstup do cirkvi

O tom, kto vstúpi do Pánovej cirkvi, nerozhodujú ľudia, ale Boh. Stane sa tak na základe toho, že Boh otvorí myseľ a srdce človeka a dá mu nadprirodzené zjavenie, že Ježiš jest Kristus. O tom hovorí známy príbeh z Cézarey Filipovej: „Povedal im: A vy čo hovoríte, že kto som ja? A Šimon Peter odpovedal a riekol: Ty si Kristus, Syn živého Boha! A Ježiš odpovedal a riekol mu: Blahoslavený si Šimon, syn Jonášov, lebo telo a krv ti toho nezjavili, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach. A ja ti tiež hovorím, že si ty Peter, Skala, a na tej skale zbudujem svoju cirkev, a nepremôžu jej ani brány ríše smrti.“ (Mt 16,15-18)

Tá „skala“, na ktorej Ježiš buduje cirkev, nie je Peter, ale zjavenie, ktoré sa mu dostalo.

Štartovacia čiara

„A keď to počuli, boli hlboko dojatí, až do srdca, a povedali Petrovi a ostatným apoštolom: Čo máme robiť, muži, bratia? A Peter im povedal: Čiňte pokánie a nech sa pokrstí jeden každý z vás na meno Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov, a dostanete dar Svätého Ducha.“ (Sk 2,37,38)

Štartovania čiara učeníka podľa Boha má jednoduché kroky:

1. Treba urobiť pokánie, oľutovať zlé skutky a rozhodnúť sa žiť v podriadenosti Božiemu slovu.
2. Po obrátení treba prijať biblický krst.
3. Prijať krst v Svätom Duchu.

Tieto tri kroky sú veľmi dôležité a v cirkvi by novoobráteným mali slúžiť tí najlepší ľudia. Starostlivosť o novoobrátených je veľmi vzácna.

Zabudovanie do cirkvi

Po tom, ako človek dostane zjavenie, stáva sa členom obecnej cirkvi Ježiša Krista. Na to, aby mohol byť dobrým učeníkom Pánovým, sa potrebuje zabudovať aj do cirkvi, ktorá je viditeľná, ktorá je tu na zemi, presnejšie povedané, do cirkvi miestnej. Aký je medzi nimi rozdiel? Tá prvá má svoju hlavu v nebi, ale miestne cirkvi majú svoje vedenie v podobe konkrétnych ľudí. Samozrejme, títo ľudia rešpektujú, že ich hlavou je Kristus. Začlenenie do obecnej Pánovej cirkvi môže prebehnúť iba cez miestne zbory. Každý by mal vedieť, do ktorej cirkvi patrí tu na zemi a kto je jeho pastierom. Ak niekto povie, že sa poddáva iba Ježišovi, v skutočnosti nechce byť učeníkom Pánovým, nevie sa podriadiť Bohu ani ľuďom, je obyčajný náboženský vzbúrenec. Aj tu platí, že o tom, čo je cirkev a čo nie, rozhoduje Boh, a nie ľudia. Samozrejme, je dobré, aby zákony štátu čo najviac zodpovedali Božím normám, uznaním toho, čo je cirkev, nie je to však primárne dôležité.

Väčšina štátnych zriadení nie je cirkvi naklonená. Na mnohých miestach sú cirkvi prenasledované. Napríklad, Kresťanské spoločenstvá rozhodne cirkvi sú, a to bez ohľadu na názor Ministerstva kultúry SR.

Budovanie

„… i sami sa ako živé kamene bu­­duj(e)te, duchovný dom, sväté kňazstvo, obetovať duchovné obeti, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista. Preto je aj napísané v Písme: Hľa, kladiem na Sione uholný kameň vyvolený, drahocenný, a ten, kto verí naň, nebude zahanbený.“ (1Pt 2,5-6)

Ďalej je reč o budovaní. Už aj v titulnej pasáži hovorí Ježiš o tom, že On bude stavať cirkev. Čiže Pán je staviteľom, základom, uholným kameňom. My sme tí, ktorí donášame na stavbu materiál. A čo treba doniesť? „A ak niekto stavia na ten základ zlato, striebro, drahé kamene, drevo, seno, slamu – jedného každého dielo vyjde najavo.“ (1Kor 3,12-13)

Každý by mal vedieť, do ktorej cirkvi patrí tu na zemi a kto je jeho pastierom.

Cirkev sa buduje hodnotami. Na stavbu cirkvi musíme doniesť to najlepšie zo svojho života. Nielen voľný čas, finančné prostriedky, ale aj emócie, vieru, lásku, odpúšťanie, šľachetnosť – slovom, to najlepšie. V ostatnom období sme boli svedkami pokusov o spochybnenie práve takého budovania. Podobne ako aj Judáš, ktorý sa staral do cudzej masti, lebo Pána nemiloval, sa aj niektorí kresťania, ktorí cirkev nebudujú, pokúšajú zaviazaných biblických kresťanov presvedčiť, aby na stavbu nedonášali to najlepšie: zlato, striebro a drahé kamene, ale iba to, čo je okrajové, zvyšné, menej hodnotné – teda drevo, seno, slamu. Veľmi málo si vážia toho, čo Pán Ježiš urobil, a už vôbec si nevážia Cirkvi Božej, ktorú Pán buduje. Je vecou každého z nás, ako budeme ďalej cirkev budovať. Veríme, že budujeme cirkev Pánovu určenú pre slávu a aj keď sme obyčajní ľudia, robíme to, ako najlepšie vieme.

Rozrastanie cirkvi

Nástrojom, vďaka ktorému sa cirkev rozrastá, sú ústa. Je to jednoduché: treba hovoriť. Čím viac hovoríme o základe, o Ježišovi, čím viacej kážeme evanjelium, tým viac sa rozrastá cirkev. Ústami sa tiež modlíme, vyučujeme a chválime Pána.

Preto aj na rok 2013 má každý veriaci radostnú povinnosť hovoriť evanjelium – čím väčšia bude sejba, tým väčšia bude žatva. Je to zákon. Ak hovoríme, neexistuje sila, ktorá by zabránila žatve. Tá je ohrozená jedine v tom prípade, keď budeme mlčať. Verím, že Svätý Duch nám pomôže a že rok 2013 bude rokom veľkého rozrastania Pánovej vinice.

Aká má byť cirkev?

Takže ako má vyzerať zdravá cirkev a čo je jej poslaním a náplňou práce? Cirkev musí byť ponajprv KRISTOCENTRICKÁ: musí sa pridŕžať hlavy a neustále čerpať z toho, čo Ježiš Kristus pre cirkev vydobyl. Úlohou kristocentrickej cirkvi je tiež vyvyšovanie Pána, uctievanie a vyvyšovanie jeho majestátu a dobroty. Cirkev sa neustále podriaďuje Božej vôli, snaží sa naplniť príkazy, ktoré sú príkazmi nie ľudí, ale Božími. Ježiš Kristus musí byť v samotnom centre života cirkvi. Biblia oslobodená od ľudských tradícií je vodítkom.

Ďalej musí byť cirkev SVÄTÁ, oddelená od obecného. Táto požiadavka sa vzťahuje na každého Pánovho učeníka; nasledovanie Ježiša znamená vydať sa na úzku cestu. Z toho nutne vyplýva iný životný štýl, ako má väčšina. Je teda úplne jasné, že požiadavka svätosti sa vzťahuje na celú cirkev, preto ozajstná cirkev nemôže byť väčšinovou záležitosťou v spoločnosti, v ktorej sa páchajú cudzoložstvá, okultizmus a iné hriechy. Ak sa cirkev stotožní s dedinou, regiónom alebo s celým štátom, už nie je svätá, ale svetská. „… aby ju posvätil očistiac ju kúpeľom vody, slovom, aby si ju postavil pred seba slávnu, cirkev, nemajúcu škvrny alebo vrásky alebo niečoho takého, ale aby bola svätá a bezvadná.“ (Ef 5,26-27)

Čím väčšia bude sejba, tým väčšia bude žatva.
Je to zákon.

Ďalšou požiadavkou je jednota. Za príklad jednoty Ježiš uvádza jednotu medzi ním a Otcom. Jednota nemôže byť medzi tmou a svetlom, Kristom a beliálom. Cirkev nebude jednotná vtedy, keď bude tolerovať hriechy – preto heslo: „Nehľadajme, čo nás rozdeľuje, ale to, čo nás spája,“ je v priamom protiklade k svätosti (oddeleniu) a v prípade cirkvi neplatí. Môže ísť napr. o jednotu na občianskej úrovni, kde sú tolerované hriechy, ktoré priamo neobmedzujú slobodu druhého človeka – ale pre cirkev to neplatí. Jednotu v cirkvi dosiahneme tromi spôsobmi:

1. Každý veriaci prijíma za normu Bibliu a rastie jeho spoločenstvo s Pánom Ježišom Kristom
2. Treba hľadať jednotu v rámci najbližších medziľudských vzťahov – človek, ktorý nevie žiť v harmónii s najbližšími rodinnými príslušníkmi a bratmi a sestrami v cirkvi, pravdepodobne potrebuje urobiť pokánie a o túto harmóniu sa snažiť.
3. Tretí spôsob, ako dosiahnuť jednotu, je sústrediť sa okolo vedúcich, ktorých Pán posiela ako služobné dary. „A on dal jedných za apoštolov, jedných za prorokov, jedných za evanjelistov, jedných za pastierov a za učiteľov na zdokonaľovanie svätých k dielu služby, na budovanie tela Kristovho, až by sme všetci dospeli v jednotu viery a plného poznania Syna Božieho, v dokonalého muža, k miere dospelosti plnosti Kristovej.“ (Ef 4,11-13)

Jednotu na širšej báze vytvára Boh tým spôsobom, že jednotlivých vedúcich spája v spoločnej práci, aby sa vzájomne dopĺňali, aby telo Kristovo netrpelo nedostatkom ničoho. Nikdy nedôjde k tomu, aby jeden človek vedel účinne pôsobiť na celú cirkev. Pomazaný Boží služobník disponuje len určitou mierou zjavení a Božej moci a má tiež obmedzenú kapacitu prirodzených zdrojov. Ak sa služba rozbehne príliš naširoko, čo sa regiónu týka, obyčajne je to na úkor domáceho zboru. A naopak, je nezdravé byť zameraný iba na domáci región; treba slúžiť aj na vzdialenejších miestach. To, že sa služba na mnohých miestach prekrýva, nie je vôbec problém, hlavne nech sa vykoná čo najviac práce.

Cirkev je SPRÁVCA Božích tajomstiev. Samotná cirkev je tajomstvom, ktoré duchovné mocnosti nechápu. „… aby bola teraz skrze cirkev oznámená kniežatstvám a mocnostiam v ponebeských oblastiach prerozmanitá múdrosť Božia.“ (Ef 3,10) Keď sú v cirkvi spojené takého vzácne hodnoty, musíme so všetkou zodpovednosťou tieto poklady strážiť a šíriť.

Cirkev je VÍŤAZNÁ. Ježiš povedal, že ju nepremôžu (nezastavia) ani brány pekiel. Ježiš Kristus vstal z mŕtvych, porazil smrť, peklo a každú silu satanovu – a preto je jeho cirkev víťazná armáda. Aj tu na zemi však treba demonštrovať toto víťazstvo. Preto bežnou súčasťou života cirkvi by malo byť nadprirodzené pôsobenie Svätého Ducha, vyháňanie démonov a uzdravovanie chorých. Nakoniec, je to cirkev, ktorá vojde do slávy Božieho kráľovstva.

Záver

Spoj život s niečím, čo iste zvíťazí. Inak prehráš.