Hospodin je můj pastýř, nebudu mít nedostatku. (Žalm 23,1) |
Už v besiedke sa naše deti učia o dvoch mužoch, ktorí si stavali domy. Jeden postavil svoj dom na skale, druhý na piesku. Keď prišla skúška v podobe dažďa, vetra a záplav, dom stojaci na skale odolal a ten, ktorý stál na piesku, sa zrútil. Zdôrazňujeme tiež výklad tohto podobenstva: postaviť svoj dom na skale znamená Božie slovo nielen počúvať, ale podľa neho aj žiť. Keď sa však pozrieme na kontext, v ktorom Pán povedal toto svoje podobenstvo, je nám zrejmé, že ho vzťahoval na konkrétne slová, ktoré hovoril svojim učeníkom: „Teda každého, kto počúva tieto moje slová a robí podľa nich, pripodobním rozumnému človeku, ktorý si postavil dom na skale.“ (Mt 7,24) Ježiš teda chcel, aby venovali maximálnu pozornosť tomu, čo im práve hovoril. Ježišov príhovor, na konci ktorého odznelo podobenstvo o dvoch staviteľoch, sa medzi teológmi nazýva Kázeň na vrchu. V dnešnom Logose vám ju predstavíme v novom preklade Slovenskej tlačovej misie.
Kázeň na vrchu je prvým veľkým verejným vystúpením Mesiáša Ježiša, ktoré je zaznamenané v Matúšovom evanjeliu. Došlo k nemu na záver prvej fázy Jeho verejnej služby. Po tom, ako sa po štyridsaťdňovom pôste, počas ktorého odolal diablovým pokušeniam, vrátil medzi ľudí, začal kázať evanjelium Božieho kráľovstva, ktoré sprevádzali mnohé znamenia a zázraky. Chýr o Ježišovej službe presiahol oblasť Galiley. Dopočuli sa o ňom po celej Sýrii, v Dekapolise, v Jeruzaleme, Judsku aj v Zajordání (Mt 4,24-25). Zo všetkých týchto oblastí sa začali zhromažďovať početné davy, ktoré túžili zažiť dotyk prichádzajúceho Božieho kráľovstva a vypočuť si kázanie mladého rabína z Nazareta.
Davy sa zhromaždili na vrchu nad Galilejským jazerom, kde sa nachádzala pozvoľna sa zvažujúca rovina, na ktorú sa zmestilo obrovské množstvo Ježišových poslucháčov. Tradícia hovorí, že ide o takzvaný Vrch blahoslavenstiev, ktorý dodnes navštevujú turisti, cestujúci po biblických miestach v Izraeli.
Medzi teológmi a biblickými učencami je rozšírený názor, že Kázeň na vrchu je akousi „ústavou Božieho kráľovstva“. Celý príhovor je veľmi praktický a je základom kresťanskej etiky. Táto Kázeň je komentárom k Desatoru a starozmluvným prikázaniam. Ježišova etika je vo svojich požiadavkách na človeka oveľa prísnejšia ako starozmluvné príkazy. Vo výkladoch jednotlivých prikázaní ide Ježiš ku koreňu veci: k hriechu, ktorý sídli v ľudskej prirodzenosti, v srdci človeka. Vraždou je tu už sám hnev na brata, cudzoložstvom žiadostivý pohľad na cudziu ženu. Spravodlivosť Kristových nasledovníkov musí oveľa prevyšovať spravodlivosť znalcov Písma a farizejov. (Mt 5,20) Latka je položená naozaj veľmi vysoko. Ježiš hovorí: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec, ktorý je v nebesiach.“ (Mt 5,48) Ten, kto číta Kázeň na vrchu, si musí úprimne priznať, že pre obyčajného človeka je nemožné takýchto hodnôt a postojov dosiahnuť. Spôsob, ako ich dosiahnuť a ako naplniť Božie požiadavky pre naše životy, je obsiahnutý v iných pasážach Novej zmluvy, ktoré hovoria o vykúpení z hriechu, ospravedlnení, znovuzrodení a našej novej prirodzenosti v Kristovi. To však nie je hlavnou témou tohto nášho článku. Tou je Ježišovo vyučovanie o modlitbe, ktoré je dôležitou súčasťou Kázne na vrchu.
Modlitba Otčenáš je asi najznámejším textom Novej zmluvy. Milióny ľudí ju recitujú a opakujú bez toho, že by venovali pozornosť jej obsahu. Som presvedčený, že Pánova modlitba nie je liturgickou formulkou, ktorú by mal opakovať každý kresťan. Je tomu tak preto, že tesne predtým, ako Ježiš učil svojich učeníkov Otčenáš, zdôrazňoval im základné princípy modlitebného života: motívom pre modlitbu nemá byť snaha urobiť dojem na ľudí, ako je tomu v prípade náboženských pokrytcov. V modlitbe ide o vzťah s Bohom, o priamy rozhovor s Ním. Ježiš brojí proti prázdnemu opakovaniu slov a neosobným naučeným modlitbám. Preto prax mnohých kresťanov, ktorí sa pomodlia „desať Otčenášov“, je v úplnom rozpore s Ježišovým učením. Poďme sa teda spoločne pozrieť na to, čo je obsahom tejto modlitby, ktorú Pán učil svojich učeníkov a ktorá by mala byť modelom pre náš modlitebný život. Znenie modlitby uvádzame podľa nového prekladu Slovenskej tlačovej misie.
Ježiš nás učí oslovovať Boha ako Otca. V Starom zákone by sme medzi zmluvnými menami Boha meno Otec nenašli. Oslovovať Boha Otec vôbec nebolo pre starozmluvný Izrael bežné. Bol to až Ježiš, ktorý Božiemu ľudu predstavil svojho nebeského Otca, ktorý miluje svoje deti a stará sa o ne. Keď Ježiš vo „veľkňazskej modlitbe“ zo 17. kapitoly Jána spomína: „Zjavil som tvoje meno ľuďom...“ (Jn 17,6) zrejme má na mysli práve toto označenie Boha ako Otca. V Ježišových vyučovaniach sa totiž nikde žiadne iné meno pre Hospodina nepoužíva.
Skutočnosť, že Boh je naším nebeským Otcom, má pre nás veľmi zásadný význam. Dáva nám to autoritu, alebo právomoc nazývať sa Božími deťmi. (Jn 1,12) Ako deti máme výsadný prístup k Otcovi, môžeme sa tešiť z Jeho lásky, dobroty a starostlivosti. Osobné poznanie Boha ako Otca je kľúčové pre úspešný a naplnený život každého Božieho dieťaťa. Vzťah s Otcom vedie k vnútornej emocionálnej stabilite, dodáva človeku istotu a silu.
Náš Otec je „v nebesiach“. Boh je duchovná bytosť a ako takého Ho treba uctievať. Náboženský materializmus prejavujúci sa v uctievaní modiel a rôznych vyobrazení Boha je niečo, čo je biblickému kresťanstvu cudzie. Modlitebný život kresťana je zameraný na neviditeľného Boha, ktorý je v nebi. Aj apoštol Pavol vyzýva kresťanov, ktorí bývali v Kolosách, aby svoje životy zamerali na veci, ktoré sú „hore“, kde Kristus sedí po Božej pravici. (Kol 3,1)
Hlavným významom modlitebného života je chvála a uctievanie Hospodina, osobná bohoslužba každého veriaceho
Toto je prvá prosba, ktorá sa v modlitbe Pána nachádza. Hlavným významom modlitebného života je chvála a uctievanie Hospodina, osobná bohoslužba každého veriaceho. Kresťan má svojimi modlitbami robiť česť Božiemu menu, patrí sem vyvyšovanie a vzývanie Božieho mena, ale tiež celý náš životný štýl. Ide o to, či ako kresťania robíme svojím životom Božiemu menu česť alebo hanbu. V tomto výroku je obsiahnutá ešte jedna dôležitá pravda: náš duchovný život nemá byť na prvom mieste motivovaný našimi potrebami (tým, že niečo chceme od Boha), ale našou túžbou Bohu slúžiť a osláviť Jeho meno.
Rozšírenie Božieho kráľovstva na zemi je hlavným dôvodom existencie cirkvi, náplňou jej „veľkého poslania“. (Mt 28,19) Služba Božiemu kráľovstvu by mala byť prioritou života každého veriaceho. S mierou našej odovzdanosti a zaviazanosti Kráľovstvu súvisí Božie naplnenie potrieb nášho života: „Hľadajte najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko vám bude pridané.“ (Mt 6,33) Božie kráľovstvo nemá geografický charakter. Na zemi nenájdeme jeho fyzické hranice. Je to sféra Božieho vplyvu na ľudské životy. Božie kráľovstvo nestojí na ideách, či slovách, ale je prejavom Božej moci. (1Kor 4,20) Človek, ktorý sa nachádza v Božom kráľovstve, zažíva spravodlivosť, pokoj a radosť vo Svätom Duchu. (Rim 14,17)
Na príchode Božieho kráľovstva a jeho rozšírení po zemi treba pracovať modlitbami a kázaním evanjelia. Pri kázaní evanjelia sa napĺňa proroctvo z Mk 4,26-29. Božie kráľovstvo je tu opísané ako semeno, ktoré je zasadené do zeme a rastie. Človek samotnému procesu rastu ani nerozumie, teší sa však na žatvu. Práve žatva, hojná úroda zachránených duší je cieľom Božieho kráľovstva. Všetko v ňom smeruje k prebudeniu. Naše modlitby za príchod Božieho kráľovstva majú tiež eschatologický rozmer: sú zamerané aj na druhý príchod Ježiša Krista a vyvrcholenie dejín v podobe definitívnej porážky satanských síl a úplného nastolenia Božieho kráľovstva, kedy bude Boh „všetko vo všetkom“. (1Kor 15,28)
Táto prosba úzko súvisí s predchádzajúcou. Keď sa pozrieme na dejiny ľudstva aj súčasný stav sveta, nemôžeme povedať, že sa na zemi deje Božia vôľa. Je to práve naopak. V Písme čítame, že Boh chce, aby všetci ľudia prišli k poznaniu pravdy a boli spasení (1Tim 2,4), no existujú ľudia, ktorí odmietajú evanjelium a nechcú sa obrátiť. Pavol píše v 1. liste Tesaloničanom, že Božou vôľou pre kresťanov je ich posvätenie a to, aby sa zdržiavali smilstva. (1Tes 4,3) Naplnenie tejto Božej vôle sa však v životoch veriacich nedeje automaticky, ale na napĺňaní Božej vôle v tejto oblasti musia spolupracovať. Bez toho, že by sme teraz rozvíjali teologickú úvahu o tom, do akej miery ľudia majú alebo nemajú slobodnú vôľu, môžeme konštatovať, že v Písme nachádzame princíp, že Boh dovoľuje ľuďom robiť rozhodnutia, za ktoré sú následne zodpovední. Ak sa človek dobrovoľne nepodriadi Bohu, v jeho živote sa nemôže naplniť Božia vôľa. Preto je dôležité sa pravidelne modliť za to, aby sa Božia vôľa v našich životoch aj v našom okolí naplnila. Jednou z úloh cirkvi je dosahovať naplnenie Božej vôle v životoch veriacich aj v spoločnosti. Ak sa modlíme za naplnenie Božej vôle pre náš národ, modlíme sa za prebudenie.
Až tu sa objavuje modlitba za naplnenie našich osobných životných potrieb. Táto prosba nie je hlavnou náplňou modlitebného života, no bezpochyby doň patrí. Všimnime si slovka „dnes“, ktoré je tu použité. Hovorí o tom, že za naplnenie potrieb sa máme modliť každý deň. Boh nás chce každý deň žehnať a zaopatrovať všetkým, čo potrebujeme. „Denný chlieb“ je symbolickým vyjadrením ľudského živobytia. Patrí sem dobrá práca, bývanie a prostriedky na obživu. Za toto všetko sa treba modliť a počúvnuť Pánovu radu, ktorá je tiež súčasťou Kázne na vrchu: hľadať na prvom mieste Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť. (Mt 6,33)
Všetky české a slovenské preklady tento verš prekladajú interpretačne: „odpusť nám naše viny“. Ježiš však používa slovo „dlhy“. Robí to zámerne, aby nám ukázal, že previnenia, ktorých sme sa dopustili, sú dlhom, ktorý máme pred Bohom. Boh nám chce tieto dlhy skrze vykupiteľské dielo Ježiša Krista odpustiť. Aby sme však naozaj mohli prijať odpustenie od Boha, musíme aj my byť ochotní odpustiť našim „dlžníkom“, ľuďom, ktorí sa previnili proti nám.
Poslednou prosbou Otčenáša je modlitba za to, aby naše životy obstáli pred Bohom. Už sme vyššie spomínali, že Božou vôľou je naše posvätenie a že Pán chce, aby sme boli dokonalí. Je veľmi dôležité pravidelne sa modliť za to, aby sme sa nedostali do situácií, v ktorých by sme mohli zlyhať, a aby nás Svätý Duch stále premieňal a vyslobodzoval z akéhokoľvek zla, ktoré sa dostalo do našich životov. Keď sa človek denne takto modlí, je oveľa silnejší v boji so svojimi telesnými žiadosťami a pokušeniami, ktoré do jeho života prichádzajú.
Tento verš niektoré staré rukopisy Novej zmluvy vynechávajú, a preto ho v mnohých moderných prekladoch nenájdete. Je to však veľmi dobrý verš. Ukazuje nám, že kresťanská modlitba sa začína aj končí prejavom chvály a úcty voči Bohu. On je alfou a omegou, je dôvodom prečo žijeme, a preto mu patrí všetka chvála.
Otčenáš nie je zbierkou fráz, ktoré máme na svojich modlitbách opakovať, je modelom a ukazovateľom toho, ako má náš modlitebný život vyzerať, aké sú témy, ktorým sa máme venovať. Každá jeho časť sa dá rozvinúť do množstva čiastkových tém, za ktoré je potrebné sa modliť. To sa týka predovšetkým „prímluvných modlitieb“ za naše rodiny, mestá či národ, ktorými sa podieľame na rozširovaní Božieho kráľovstva a jeho vplyvu v tomto svete.
V Kázni na vrchu odznel ešte jeden princíp súvisiaci s modlitebným životom, a to je Ježišovo povzbudenie k nasadeniu a vytrvalosti v modlitbe: „Proste a bude vám dané, hľadajte a nájdete, klopte a bude vám otvorené.“ (Mt 7,7) Nemodlíme sa iba preto, aby sme sa modlili, ale preto, aby naše prosby boli vypočuté, aby sme našli odpovede či riešenia problémov a vošli do nových vecí, ktoré pre nás pripravil Hospodin. Bratia a sestry, modlime sa!
Zaostrené na vedu | | | Logos 3 / 2009 | | | Drahoslav Vajda | | | Věda a víra |
Protireformácia na Slovensku | | | Logos 9 / 2007 | | | Soňa Žabková | | | Historie |
Odsúdené na zánik | | | Logos 10 / 2013 | | | Árpád Kulcsár | | | Z historie |
Konference na Moravě | | | Logos 5 / 2014 | | | Lenka Škardová | | | Ze života církve |
Reformácia na Spiši I. | | | Logos 4 / 2009 | | | Peter Minárik | | | Historie |