Zaostrené na vedu

Niekedy sa čudujem,“ hovorí profesor Philip Johnson z Kalifornskej univerzity v Berkley, „prečo ľudia hovoria o všeličom inom, pretože najzaujímavejšia téma aká existuje je: Odkiaľ sme prišli? Ako sme sa sem dostali? Čo nás priviedlo do existencie?

Slovo veda sa skloňuje a používa v mnohých podobách, obmenách a významoch. Stalo sa nám až tak samozrejmé, že častokrát si ani neuvedomujeme jeho skutočný význam a obsah. Čo sa za týmto slovom skrýva?

Pod vedou obyčajne rozumieme činnosť spojenú s pozorovaním obklopujúceho nás materiálneho sveta a zovšeobecnením týchto pozorovaní vo forme tvrdení, alebo týmto slovom rozumieme priamo súbor (systém, súhrn) poznatkov a vedomostí o svete, ktorý nás obklopuje. Keď hovoríme o vede ako o súbore vedomostí, tak máme na mysli tvrdenia, ktoré sa dajú overiť alebo dokázať (pokusmi, experimentami). Keď pritom máme na mysli obklopujúci nás svet, tak máme na mysli svet materiálny. Máme na mysli vzťahy medzi materiálnymi objektami, procesy a deje, ktoré v látkových objektoch a aj medzi nimi prebiehajú, poprípade deje prebiehajúce v živých (biologických) systémoch.

Asi za najlepšie vysvetlenie, čo je veda, považujem nasledovné: Veda je hľadanie pravdy. Je to hľadanie pravdy o všetkom a celom nás obklopujúcom svete prostriedkami a metódami, ktoré zvykneme nazývať pokus, experiment, pozorovanie a pod.

Získané poznatky sa systematizujú a vytvára sa systém tvrdení. Tomuto ucelenému systému hovoríme teória, resp. vedecká teória. Pritom každá teória, ktorá si nárokuje na prívlastok vedecká, musí byť v určitej chvíli nejakým spôsobom testovaná, t. j. overovaná a porovnaná s pozorovaním alebo s experimentom a v tomto teste musí obstáť. Je samozrejmosťou vedy opakovane testovať a preverovať svoje teórie.

Na teórie, ktoré prežijú opakované testovanie, sa môžeme dívať ako na pravdivé výroky o okolitom svete. Ak sa však objavia fakty, ktoré príslušná teória nedokáže vysvetliť, musí sa teória podriadiť dôkazom; všetky vedecké názory sa musia nutne zmeniť v súlade s novo sa objavenými faktami. Keď sa objaví dôkaz (fakt), ktorý teórii protirečí, treba túto teóriu prehodnotiť alebo úplne opustiť.

Ako sme už spomenuli, predmetom skúmania vedy je konečný materiálny svet. Bytie, bytosti a objekty mimo materiálny (látkový) svet sú pre vedu a jej metódy neprístupné. Veda má svoje hranice, je ohraničená. Duchovný svet je pre vedu a jej metódy neprístupný, veda naň však môže poukazovať a to sa aj deje, ako napríklad v oblasti informatiky (informácia nemá pôvod v látke, je jej nadradená - transcendentná), v oblasti biochémie (pri objasňovaní pôvodu informácií v molekule DNA a zložitých mechanizmoch nachádzajúcich sa v bunke), ale aj v iných vedeckých disciplínach.

Asi za najlepšie vysvetlenie, čo je veda, považujem nasledovné: Veda je hľadanie pravdy

Mnohí z nás vyrástli v prostredí, v ktorom dominoval tzv. „vedecký materializmus“ a evolúcia sa vyučovala na školách ako jediné pravdivé vysvetlenie vzniku sveta a života v ňom. Dodnes je tomu tak; evolúcia je stále predkladaná ako vedecký nespochybniteľný fakt bez uvedenia informácií o námietkach proti nej.

V posledných desaťročiach minulého storočia však vedecké objavy priviedli mnohých vedcov k poznaniu, že evolučné učenie nie je schopné vysvetliť zložité živé mechanizmy, ktoré sa pozorujú predovšetkým v živých bunkách. Mnohí pozorujú, že živé organizmy vykazujú znaky účelu, zámeru alebo inteligentného dizajnu. Svedčí o tom prítomnosť informácie (genetického kódu) v živých organizmoch.

Pozoruhodný pokrok, ku ktorému došlo v biochémii od druhej polovice päťdesiatych rokov minulého storočia, rozhodujúcim spôsobom umožnil vede porozumieť svetu. Tento pokrok priniesol ľudstvu úžitok aj po praktickej stránke predovšetkým v oblasti lekárstva a poľnohospodárstva. Tento pokrok a s tým súvisiace poznanie, má svoje dôsledky aj v inej oblasti. Tak ako Darwinovo učenie na dlhú dobu zmenilo myslenie ľudstva, tak aj zoči-voči týmto novým poznatkom ľudstvo ako celok stojí pred nutnosťou zmeniť myslenie. Nové vedecké poznanie ľudstvo musí nevyhnutne akceptovať, začleniť do nazerania na svet a zmeniť svoje myslenie. Takáto radikálna zmena myslenia sa v histórii ľudstva stala už dvakrát. Prvýkrát v 16. až 17. storočí a je spojená s takými menami ako Koperník, Galilei, Newton a iní. K druhej došlo na začiatku 20. storočia a spája sa s menami ako Planck, Einstein a ďalší. Po oboch bol starý spôsob chápania sveta zavrhnutý, poopravený alebo zúžený na malú oblasť (prípad klasickej fyziky). Zdá sa, že nové poznatky v rôznych vedeckých disciplínach stavajú ľudstvo ako celok do podobnej situácie – vedú k ďalšej zmene v myslení. Práve tak ako v období prvých dvoch, kedy názor na svet sa zmenil vplyvom vedeckých poznatkov, je tomu aj v tomto období. Približne od polovice minulého storočia veda naliehavo upozorňuje, že sú tu nové fakty, ktoré doterajšie vedecké teórie a predstavy o svete nie sú schopné vysvetliť, a preto musíme (ľudstvo ako celok) zmeniť svoje doterajšie chápanie sveta.

V evolúcii a naturalistickom, materialistickom, chápaní sveta, je snaha všetko, čo sa týka života a jeho rôznych foriem, vysvetliť pomocou prírodných procesov bez akéhokoľvek iného pôsobenia, vplyvu, plánu či nadprirodzeného zásahu. Zložité živé biologické štruktúry ako molekula DNA, ale aj iné, ako napr. povrch krídiel motýľov, poukazujú na to, že je v nich uložená informácia. Prítomnosť informácie zase poukazuje na cieľ, účel, zámer a tým na prítomnosť toho, čo bežne zvykneme nazývať inteligencia, inteligentná bytosť. Tam, kde je informácia, je aj inteligencia. Bez prítomnosti a účasti inteligencie informácia nevzniká.

Prítomnosť informácie a tým aj inteligencie, nachádzame všade v prírode, v procesoch a dejoch, ktoré nás obklopujú. O tom svedčia mnohé fakty známe vo vede dnes. Súčasné objavy a dôkazy v biológii, biochémii a iných vedných disciplínach ľudstvo výrazne odkláňajú od darvinovského chápania sveta.

Ako sme už napísali, vo vede sa požaduje, aby sa udalosti, experimenty a pozorovania, na základe ktorých sú vedecké teórie vybudované (alebo: boli vyslovené), dali zopakovať. Teda, že vedecké teórie sa dajú opakovane testovať, overovať.

V tomto našom materiálnom svete však existujú udalosti, ktoré sa odohrali raz a viackrát sa už nezopakovali. Takou udalosťou je aj vznik vesmíru a vznik života. Tieto udalosti nemôžeme podrobiť pozorovaniu a už vôbec nie opakovanému pozorovaniu, lebo deň, kedy sa odohrali, je už dávno za nami, už je minulosťou a to minulosťou neopakovateľnou.

Silná stránka vedeckého prístupu ku skúmaniu neživej prírody spočíva v jeho schopnosti javy vysvetľovať a predpovedať na základe pozorovaných a opakovaných dejov pomocou známych prírodných zákonov.

Pretože jedinečné udalosti nemohol pozorovať žiaden ľudský pozorovateľ, nebol pri tom žiaden človek, vznik vesmíru a života musia byť skúmané inak (pokiaľ treba zostať na pôde vedy). Vzhľadom k tomu, že teórie o vzniku života nie je možné overiť pozorovaním, nemôže veda poskytnúť žiadne empirické informácie o vzniku života. Môže len navrhnúť scenár rekonštrukcie udalostí, ktoré viedli k sformovaniu života na Zemi. Hodnota týchto špekulatívnych scenárov je daná tým, či následne poskytujú vysvetlenie pozorovaných faktov, resp. či pozorované fakty zapadajú do daného scenára.

Prirodzené vysvetlenia vzniku rôznych foriem života sú skutočne špekulatívne. Takým bol aj scenár, ktorý navrhol Darwin. Ním navrhovaný scenár patrí do oblasti snahy o takéto prirodzené vysvetlenie pomocou náhody, prírodného výberu, mutácií a dlhých časových období. Darwin a ani jeho súčasníci nepoznali elektrónový mikroskop a nevedeli nič z toho, čo sa koncom 20. storočia vedelo o živej bunke a o tom, čo sa v nej nachádza. Vedci 19. storočia si bunku predstavovali ako niečo úplne jednoduché, niečo ako maličký kúsok želatíny. Dnes ľudstvo vie neporovnateľne viac o bunke, o živote, o mechanizmoch zabezpečujúcich fungovanie bunky, o molekulách, na úrovni ktorých sa odohráva a jestvuje život.

Darwin si zašpekuloval. Predložil svoj scenár. Dnes výsledky vedy ukázali, že jeho scenár neposkytuje prijateľné vysvetlenie rozmanitosti foriem života. Darwinovo učenie nie je schopné vysvetliť fakty pozorované v biochémii, v oblasti molekulárnej biológie. Pretože nie je schopné uspokojivo vysvetliť pozorované javy, tento scenár je neprijateľný. Darwinovo učenie vo svetle súčasných objavov je z vedeckého hľadiska nefunkčné.

Ľudská skúsenosť a dnes už aj výsledky prírodných vied, hovoria o existencii duchovného sveta a poukazujú na jeho reálnosť. Poukazujú na to, že skutočne kompletný reálny svet je svet materiálny a svet duchovný. Keď je toto ľudská skúsenosť (skúsenosť ľudstva ako celku), potom jediný rozumný prístup k skúmaniu vesmíru a života a ich pôvodu sa javí prístup, ktorý rešpektuje existenciu materiálneho a aj duchovného bytia (materiálnej a duchovnej sféry) a informácie získané z oboch týchto svetov (im odpovedajúcimi spôsobmi), chápe ako doplňujúce, a nie vylučujúce sa. Vylúčením duchovnej sféry sa svet stáva nereálny, nekompletný a nepochopiteľný.

Zložité živé biologické štruktúry ako molekula DNA, ale aj iné, ako napr. povrch krídiel motýľov, poukazujú na to, že je v nich uložená informácia

Vzťah medzi vedou a vierou je pre mnohých ľudí aj v dnešnej dobe výzvou k skúmaniu podstaty ako vedy tak aj viery a je súčasne aj skúšobným kameňom pre ich vieru. Objasňovanie podstaty vedy a podstaty viery a ich vzájomného vzťahu je stále dôležité a aktuálne ako pre ľudí mimo cirkev, tak aj pre spasených ľudí v rámci cirkvi a v týchto otázkach učeníci Ježiša Krista a Jeho služobníci potrebujú mať jasno.

V pohľade na podstatu sveta skrze Písmo (najmä skrze prvých 11 kapitol knihy Genezis) môžeme pochopiť, že svet nepochádza sám zo seba. Podstata bytia (jestvovania, existencie) nie je určená samotným bytím a jeho okolnosťami, ale tým, čo je mimo bytia. Na tento moment poukazuje už aj súčasná veda - a to je stav súčasnej vedy. Táto podstata bytia existujúca mimo samotné bytie sa v niektorých vedeckých disciplínach alebo komunitách označuje rôzne - ako: Vonkajší činiteľ, Dizajner, Inteligencia, Inteligentný činiteľ, Inteligentný Dizajner, a pod. „Vonkajší činiteľ“, od ktorého pochádza celé bytie, ho nevyhnutne vedie, usmerňuje a riadi. Pre veriaceho je to Boh Abraháma, Izáka a Jakoba, je to Boh Biblie.

Ľudstvo má tú výsadu, že môže skúmať a poznávať dielo Stvoriteľa. A dielo Stvoriteľa je predmetom skúmania vedy: veda skúma stvorené veci, skúma a poznáva stvorený svet. Pretože svet je závislý od Stvoriteľa, od Boha, preto je pochopiteľný len v Bohu, t. j. svet je v sebe samom nepochopiteľný a ponechaný sám na seba by nemohol existovať.

Nový zákon nám veľmi jasne zjavuje, že vo všetkom, čo sa vzťahuje k stvoreniu, boli Božie plány uskutočňované skrze druhú osobu trojjediného Boha: „Na počiatku bolo Slovo (to je Kristus) a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh. Ten, to Slovo bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho, a bez neho nepovstalo ani jedno z toho, čo povstalo. V ňom bol život...“ (Ján 1:1-4) Teda všetko povstalo skrze Slovo, t. j. skrze Ježiša Krista.

„... lebo v ňom (v Kristovi) je stvorené všetko, všetko, čo je v nebesiach i čo je na zemi, viditeľné i neviditeľné, buď tróny buď panstvá buď kniežatstvá buď vrchnosti, to všetko je stvorené skrze neho a cieľom neho …“ (Kološanom 1:16-17) Teda opäť je v Písme napísané, že všetko je stvorené skrze Ježiša Krista. Všetko, čo je v nebesiach a všetko, čo je na zemi. Všetko, čo je viditeľné a aj čo je neviditeľné.

A tiež „... za týchto posledných dní nám (Boh) hovoril v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého, skrze ktorého učinil aj veky, ... On (Kristus) nesúc všetko slovom svojej moci“ (Židom 1:1-3), „... skrze ktorého všetko, aj my skrze neho.“ (1. Korinťanom 8:6)

V biblických textoch čítame, že Boh stvoril všetko viditeľné aj neviditeľné, materiálne aj nemateriálne. Rozumieme, že Boh je všetkému stvorenému nadradený, je nad svetom, lebo ho stvoril. Rovnako čítame, že všetko stvorené je podriadené jeho vôli, jeho rozhodnutiam: „... pôsobí všetko podľa rady svojej vôle“ (Efežanom 1:11) „... podľa svojej vôli činí s vojskom nebies i s obyvateľmi zeme, ...“ (Daniel 4:32)

V Písme čítame, že všetko spočíva v Kristovi a že On „nesie všetko slovom svojej moci“. Tieto prehlásenia Písma sú v prítomnom čase. Tak ako všetko povstalo Slovom, tak aj teraz, tu a v prítomnom čase, je všetko udržiavané Božím slovom v súlade s Jeho vôľou a podľa Jeho vôle. Toto zase veľmi jednoznačne poukazuje na to, prečo veda môže existovať, prečo môžeme o vede hovoriť. Toto sú korene súčasnej vedy a tieto korene sú kresťanské.

Ako sme už povedali, veda skúma okolitý svet, ktorý je stvorený a udržiavaný Božím slovom. O vede môžeme hovoriť z toho dôvodu, že v materiálnom svete nachádzame pravidelnosť, že nachádzame príčinu a dôsledok, že v materiálnom svete nachádzame to, čomu hovoríme „prírodné zákony“. Pod prírodnými zákonmi rozumieme pravidlá, ktorými sa riadia vzťahy v materiálnom svete medzi materiálnymi objektmi a ktoré vyjadrujú príčinnú závislosť. Práve táto príčinná závislosť je vyjadrením Božej kontroly a riadenia udalostí v materiálnom svete, ktorej účelom je naplnenie Božích plánov s materiálnym svetom.

Veda nevie vysvetliť, prečo existujú tieto prírodné zákony. Berie ich jednoducho do úvahy: sú tu, nachádza ich v materiálnom svete, ale nevie vysvetliť a zdôvodniť, prečo prírodné zákony existujú. Keď sa však na materiálny svet a jeho existenciu dívame cez výpovede Písma, vidíme, že zákony, ktoré existujú v materiálnom svete a ktorými je vesmír vo fyzickom slova zmysle držaný pohromade, to je „Kristovo slovo Jeho moci“. Prírodné zákony sú teda trvalým vyjadrením Božej vôle so svetom.

Veda sa zakladá na pravidelnosti a nemennosti prírodných zákonov. Táto ich nemennosť a trvanlivosť je pre vedu základným predpokladom a princípom. So všetkými odchýlkami od tejto pravidelnosti si veda nevie poradiť. Takými zmenami a odchýlkami sú zázraky. Vieme na ne však odpovedať z pohľadu Písma. Tieto odchýlky od pravidelnosti a nemennosti prírodných zákonov (zázraky) sú vždy ohraničené, a to buď miestne alebo časovo, a vyjadrujú dočasné zmeny Kristovej (Božej) vôle pre danú chvíľu alebo danú udalosť. Všetko, čo je potrebné k uskutočneniu zázraku je to, že sa pre danú chvíľu zmenia Božie pokyny (inštrukcie). Ale to je úplne rovnakým vyjadrením Božej vôle ako Jeho pokyn (Jeho vôľa), ktorú vnímame, a ktorú veda popisuje pomocou prírodných zákonov.

V biblickom pohľade sú „prírodné úkazy“ ako napríklad dážď alebo „nadprirodzené javy“, ako padanie manny (Exodus 16. kapitola) všetko Božie skutky. Na pravidelné (pravidelne sa opakujúce) prírodné javy sa môžeme rovnako dívať ako na zázraky, keď si uvedomíme, že všetko je závislé od Boha. Ide o poznávanie Božej stvoriteľskej činnosti a poznávanie vôle a zámerov Stvoriteľa - Boha Biblie.

Ľudstvo si v 19. storočí podstatným spôsobom pokazilo vzťah k Bohu práve na úrovni vedy a v mene vedy. Dnes je to ale opäť (aj) veda, ktorá pomáha ľuďom tento vzťah opraviť a nájsť cestu späť k Bohu. Toto je skvelá doba pre to, aby sme boli ľuďmi viery, pretože je dostatok vedeckých dôkazov, ktoré podporujú základnú vieru v Stvoriteľa. Veda sa vracia späť k svojim kresťanským koreňom. „Ach, Pane, Hospodine, hľa, ty si učinil nebesia i zem svojou veľkou mocou a svojím vystretým ramenom, tebe nie je nemožnou niktorá vec.“ (Jeremiáš 32:17)

O autorovi:

Doc. RNDr. Drahoslav Vajda, CSc., svoje štúdium ukončil na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracoval ako vysokoškolský pedagogicko-vedecký pracovník. Prednášal fyziku a venoval sa štúdiu tuhých látok. Veľkú časť svojho života prežil ako ateista a evolucionista. Potom ako uveril v Evanjelium Ježiša Krista, slúžil touto radostnou zvesťou aj medzi vysokoškolskou mládežou.

V súčasnosti sa venuje literárnej činnosti. Je zodpovedný redaktor časopisu Solas (www.solas.sk), 
ktoré vydáva rovnomenné občianske združenie.