Jonathan Edwards

Hrdina a priekopník prebudenia

Prečo Jonathan Edwards?

Aby sme pochopili prítomnosť a vedeli pozerať do budúcnosti, potrebujeme poznať minulosť. Poznanie dejín a oboznámenie sa s ich významnými osobnosťami nám pomôže, slovami apoštola Pavla, „dobré podržať a všetkého zlého sa vyvarovať“ – inými slovami, poučiť sa z dobrého a nezopakovať chyby. Poznanie dejín nám taktiež pomáha rozumieť súvislostiam a vidieť istú historickú líniu Božieho pôsobenia a naše miesto v nej. Pravdy a princípy, ktoré nachádzame v odkazoch veľkých Božích služobníkov v dejinách, nás môžu aj dnes nanovo osloviť, povzbudiť, prípadne napomenúť. Preto čitateľom Logosu prinášame krátke vhľady do rôznych historických udalostí, javov a osobností. Ani toto číslo nebude výnimkou, keďže v ňom stručne predstavíme jednu z najväčších osobností post-reformačného kresťanstva, otca prebudeneckého hnutia a evanjelikalizmu, pastora, misionára a podľa mnohých „najväčšieho amerického teóloga“, Jonathana Edwardsa.

Dôležitosť života a odkazu tohto muža snáď ani nemožno preceniť. Nielenže, ako sa dozvieme neskôr, ovplyvnil v značnej miere charakter a smerovanie evanjelikálneho a prebudeneckého kresťanstva a položil základy pre modernú misiu, ale Edwardsove dielo možno považovať aj za dôležitý a cenný prínos do korpusu americkej literatúry. V súčasnosti bádatelia oceňujú aj jeho prínos pre modernú americkú filozofiu. Excelentnosť bola jeho životnou filozofiou, čo možno pozorovať na jeho službe, diele, osobnom živote, ako aj na jeho početnej rodine. Do chladnúceho liberalizmom ovplyvneného protestantizmu priniesol páľavu Ducha tým, že od prvého do posledného dňa svojho kresťanského života nekompromisne kázal a hlavne žil „náboženstvo srdca“ (v Edwardsovej dobe nemal pojem „náboženstvo“ také negatívne konotácie ako dnes, preto sa používal často v pozitívnych kontextoch, pozn. autora). Mnohí sa žiaľ dnes zmieňujú o Edwardsovi iba ako o klasickom predstaviteľovi puritánskeho kázania „súdu a temnoty“ (angl. doom and gloom), to však viac poukazuje na ich nevedomosť, prípadne povrchné poznanie tohto veľkého kazateľa, ktorý po sebe zanechal rozsiahle, pestré a vyvážené dielo a, hlavne, ovocie v podobe množstva zachránených a zmenených životov.

Edwardsove kontexty

Na pomery dnešnej západnej spoločnosti Jonathan Edwards nežil obzvlášť dlho: žil v rozmedzí rokov 1703 až 1758, no týchto 54 rokov (nedožil sa svojich päťdesiatich piatich narodenín) prežil s absolútnou efektivitou a patričnou hĺbkou. Edwards sa narodil ako piate z jedenástich detí prebudeneckého puritánskeho kazateľa Timothy Edwardsa v Connecticute (vtedajšia oblasť Nového Anglicka). Tento výnimočný muž sa narodil do veľmi zaujímavých a v mnohých ohľadoch ťažkých časov. Nové Anglicko bolo v tom čase stále len britskou kolóniou (Edwards sa americkej revolúcie nedožil), a preto sa myšlienkové smery, ktoré burcovali Európou, veľmi citeľne odrážali aj na americkom vzdelaní a myslení.

Edwards žil a pôsobil počas obdobia, v ktorom hral prvé husle fenomén osvietenstva alias „Vek rozumu“. Osvietenstvo bolo jednou z najväčších intelektuálnych revolúcií, aké kedy západná civilizácia prežila. Osobnosti ako John Locke, Isaac Newton, či David Hume a mnohí ďalší, formovali myslenie západnej civilizácie smerom k intelektualizmu, vedeckému pozitivizmu, zdôrazňujúc empirické pozorovanie a (najmä v kontinentálnej filozofii) racionálne myslenie ako kľúče k poznaniu pravdy. Osvietenstvo zanechalo svoje pozitívne i negatívne stopy na formovaní americkej identity, čo vidíme na príklade Edwardsovho súčasníka Benjamina Franklina, ktorý na jednej strane prispel neuveriteľným spôsobom do vytvorenia modernej americkej spoločnosti, politiky aj vedy. Jeho genialita bola a zostáva inšpiráciou pre mnohých. Osvietenstvo však zanechalo aj negatívne stopy na našom reprezentatívnom príklade. Benjamin Franklin, napriek tomu, že vyrastal v Puritánskej cirkvi a rodine, odmietol viaceré základné tvrdenia kresťanstva, ako napríklad Božstvo Ježiša Krista, vieru v nebo a peklo, a pod. Ježiša a kresťanstvo (hlavne Puritanizmus) oceňoval hlavne kvôli ich bohatému morálnemu odkazu a sám sa uspokojil s istou formou deizmu. Edwards sa však s osvietenstvom vysporiadal úplne inak ako Franklin, na čo sa bližšie pozrieme neskôr.

Edwards ovplyvnil charakter a smerovanie evanjelikálneho a prebudeneckého kresťanstva a položil základy pre modernú misiu.

Ďalším dôležitým kontextom pre pochopenie Edwardsovho života je Nové Anglicko. Jonathan Edwards žil v oblasti, ktorá sa preslávila intenzívnymi kultúrno-nábožensko-politickými konfliktmi. Žil na rázcestí troch civilizácií: Britskej protestantskej, Francúzskej katolíckej a Indiánskej. Britskí protestanti vytlačili z tohto územia väčšinu Indiánov, ktorí sa na severe tendenčne spájali s francúzskymi katolíkmi. Edwards počas svojho života zažil niekoľko vojenských konfliktov a strety s indiánskou kultúrou ho v neskoršom období viedli k misijnej činnosti uprostred tohto etnika.

Posledným dôležitým formatívnym faktorom pre život Jonathana Edwardsa, ktorý si priblížime, je Puritanizmus. Nové Anglicko, kde Edwards žil a pôsobil, bolo obývané Puritánmi – skupinou britských kresťanov, ktorí chceli očistiť (angl. purify) anglikánsku cirkev podľa kalvínskych štandardov učenia a kresťanskej praxe (hlavne od niektorých katolíckych aspektov anglikanizmu). Keď počuje súčasný evanjelikálny či letničný kresťan slovo kalvinizmus, tradične má tendenciu k pohoršeniu sa, zvlášť nad učeniami ako predestinácia, alebo nestratiteľnosť spasenia. Zredukovať však kalvinizmus na tieto dva body znamená nepochopiť podstatu Kalvínovho učenia. Puritáni neboli pasívni deterministi, ktorí by čakali na svoj predurčený osud so založenými rukami. Vďaka Kalvínovej teológii obdivovali Božiu svätosť, všemohúcnosť, zvrchovanosť a toto poznanie Boha ich mobilizovalo k praktickému životu svätosti, oddanosti a evanjelizácie. Boha vnímali ako všemocného a zvrchovaného Boha, ktorý mení ľudí, čo v neho veria prostredníctvom svojho Ducha a Slova. Boli to práve Puritáni, ktorí sa úpenlivo modlili za prebudenie v Novom Anglicku a tejto vízii zasvätili celé svoje životy.

Formatívne roky

Edwards sa narodil práve do takéhoto prostredia piateho októbra 1703. Nielenže sa Jonathan narodil do vzrušujúcej doby a zaujímavého prostredia, ale aj do výnimočnej rodiny. Jeho otec, Timothy Edwards, bol puritánsky kazateľ a schopný teológ horliaci za prebudenie. Edwardsov otec bol známy ako milujúci manžel a otec, ktorý so svojou manželkou s láskou a múdrosťou vychoval jedenásť detí. Nemenej silným vplyvom na Jonathana bola aj jeho matka, Esther Stoddard Edwards, dcéra Solomona Stoddarda, najslávnejšieho a najvplyvnejšieho connecticutského pastora. Jonathan bol veľmi inteligentné dieťa, ktorému sa v rodine ako jedinému chlapcovi dostalo veľa pozornosti, výchovy a kvalitnej prípravy na vzdelanie. Jeho otec ho naučil latinsky a grécky, aby mohol nastúpiť na kolegiálne štúdiá, ktoré začal už ako trinásťročný na Yale College (dnešná Yale University), kde o štyri roky neskôr už ako sedemnásťročný promoval s titulom bakalár slobodných umení (B.A.). O dva roky neskôr ukončil svoje formálne štúdiá dosiahnutím titulu majstra slobodných umení (M.A.). Práve neskoršie tínedžerské roky boli obdobím Edwardsovho najhlbšieho formovania. Edwards prežíval ťažké duchovné zápasy, ktoré neskôr opísal ako svoje obrátenie (resp. „obracanie“; v tradičnom Puritanizme bolo niekedy nové narodenie chápané ako dlhší, bolestivý pôrod, pozn. autora). Ako šestnásťročný vážne ochorel a takmer zomrel. Tvrdil, že vtedy prežíval, ako ním „Boh zatriasol nad pekelnou jamou“. V tom veku už mal všemožné poznanie teológie a filozofie, ale chýbalo mu osobné uistenie o spáse. Počas týchto bojov však prišlo náhle vyslobodenie, keď do Jonathanovho srdca prichádzalo uistenie o Božej zvrchovanosti, svätosti a Kristovom výkupnom diele. Úplne spontánne zaplavovali mladého Edwardsa prúdy radosti a extatickej chvály. Tu sa začalo formovať jeho „náboženstvo srdca“, keď si uvedomil, že napriek nesmiernej dôležitosti štúdia (ktoré celý život praktizoval a aplikoval vo svojom teologickom, duchovnom aj pastorálnom živote), všetko úsilie človeka musí začínať za každých okolností Bohom.

Narodil sa ako piate z jedenástich detí prebudeneckého puritánskeho kazateľa Timothy Edwardsa.

S týmto novým zjavením začali dávať Edwardsovi aj jeho štúdiá úplne iný zmysel. Poctivo študoval osvietenských autorov a začal vnímať filozofiu aj vedu z pohľadu kresťanstva. Tieto sa stali jeho nástrojom, vďaka ktorému oponoval osvietenským liberálom a deistom. Pochopil, že pravá veda nebude protirečiť pravej viere, lebo každá skutočná pravda je Božou pravdou, a preto zákony Božieho stvorenia nemôžu protirečiť Božiemu slovu. Napríklad, Edwardsovi veľmi imponovala práca Isaaca Newtona, ktorý tvrdil, že v univerze sa neustále menia vzájomné vzťahy, a preto je univerzum svojím spôsobom každú chvíľu nové. Táto skutočnosť vskutku zapadla do Edwardsovho kresťanského ponímania sveta, ktorý Boh neustále drží vo svojich rukách a neustále v ňom pôsobí novým a čerstvým spôsobom každý deň. Božie pôsobenie je neustále vyjadrenie jeho zvrchovanej lásky, moci a múdrosti. Duchovné vzťahy sú teda z Edwardsovho pohľadu základné dimenzie reality. Preto aj osobný vzťah s Bohom bol pre Edwardsa stredobodom jeho celej existencie. Táto téza sa odrážala na celom živote Jonathana Edwardsa – jeho najmilšie okamihy boli dlhé modlitebné chvíle, v ktorých Boha chválil a rozjímal nad jeho nekonečnou slávou, dobrotou a nádherou. Pritom všetkom však nebol mystik. Edwards bol mužom praxe, poctivej práce a štúdia (napr. každý deň počas svojho pastorského pôsobenia študoval trinásť hodín denne, aby lepšie rozumel Písmu a mohol zjavené pravdy odovzdať ďalej).

Pastor a teológ prebudenia

V roku 1726 prijal Edwards ponuku slúžiť ako pomocný pastor v zbore svojho starého otca, Solomona Stoddarda, v Northamptone. Význam tohto služobníka sme si už priblížili. Northampton bolo mesto s približne tisíc obyvateľmi, pričom členov Stoddardovho zboru bolo len o málo menej. Stoddard bol známy praxou tzv. otvoreného členstva – členom sa mohol stať hocikto, kto vedel podať nejaké základne vyhlásenie, resp. vyznanie svojej viery a nemal na účte významnejší morálny škandál.

Z pera Jonathana Edwardsa:

Potešenie z Boha je to jediné šťastie, ktoré uspokojí naše duše. Ísť do neba, úplne sa tešiť z Boha, je nekonečne lepšie ako to najpríjemnejšie potešenie tu. Otcovia a matky, manželia, manželky, alebo deti,
či spoločnosť pozemských priateľov, sú iba tiene; ale Boh je oceán. Naším všetkým sa stáva stráviť život len ako cestu k nebu, tak ako sa naším všetkým stáva hľadanie toho, čo je najvyššie a najlepšieho dobra, našou celoživotnou prácou; tejto máme podriadiť všetky ostatné starosti a záujmy života. Prečo by sme mali namáhať a zamerať svoje srdcia na niečo iné ako na náš pravý cieľ a skutočné šťastie?

Tri roky po Edwardsovom príchode Stoddard zomrel, a tak sa stal Jonathan jediným pastorom northamptonského zboru. Medzitým, v roku 1727 sa oženil so Sarah Pierpoint (dcérou kazateľa Reverenda Jamesa Pierpointa), s ktorou sa po celý život tešili hlbokému a milujúcemu spoločenstvu, v ktorom spolu vychovali jedenásť detí. Sarah bola výnimočná, duchovne veľmi vyspelá žena a bola Edwardsovou oporou počas celej jeho služby. Spolu znášali „zlý stav náboženstva“ obzvlášť medzi mladými v Northamptone po Stoddardovej smrti, v aktívnej službe a nasadenej modlitbe, v očakávaní na prebudenie. To nenechalo na seba dlho čakať, a už začiatkom tridsiatych rokov si Edwardsovo prebudenecké biblické kázanie získalo pozornosť (hlavne mladých) občanov mesta. Do roku 1734 sa v meste rozprúdilo širokosiahle prebudenie. Lokálne prebudenia neboli pre Puritánov v tých dňoch žiadnou novou vecou, avšak rozsiahlosť a povahu, akú malo toto prebudenie, ešte nezažili. Edwards dokumentuje, že počas obdobia troch mesiacov sa skutočne obrátilo k Bohu asi 300 dospelých ľudí, to jest polovica dospelých ľudí v meste, pričom druhá polovica boli buď už obrátení členovia zboru, alebo ľudia hľadajúci obrátenie. Takmer každý človek v meste bol dotknutý nadprirodzeným Božím konaním. Jonathan Edwards opisuje prebudenie ako čas, keď sa ľudia neustále zaoberali Božími vecami, boli k sebe otvorene milujúcejší a vrúcnejší a z mesta takmer úplne vymizli choroby. Do mesta prichádzali návštevníci, aby na vlastné oči videli Prvé Veľké prebudenie (angl. The First Great Awakening) a často si tento prebudenecký entuziazmus a čerstvé pomazanie odnášali naspäť do svojich miest.

Ďalším dôležitým znakom tohto prebudenia bola kvalitná publicita, o ktorú sa Edwards postaral. Nechcel, aby prebudenie bolo iba lokálnou vecou. V osvietenskej dobe (ako aj dnes) bolo bežné, že bádateľ alebo filozof zvyčajne povedal o (nielen) nezvyčajných objavoch svojim kolegom, ktorí mu pomohli dať objav do povedomia širšej intelektuálnej komunity. Edwards urobil presne toto s prebudením a v roku 1737 publikoval dielo A Faithful Narrative of the Suprising Work of God in the Conversion of Many Hundred Souls in Northampton (prekl. Verné rozprávanie o prekvapivom Božom diele v obrátení mnoho sto duší v Northamptone), kde na ploche niekoľkých príbehov o znovuzrodení popísal z teologicko-apologetického hľadiska hlavné črty prebudenia. Edwardsova služba si na základe tohto diela získala medzinárodnú reputáciu medzi mnohými veriacimi, ktorí túžili po prebudení aj v iných regiónoch (napr. bratia Wesleyovci, George Whitefield, atď.).

Edwards opisuje prebudenie ako čas, keď sa ľudia neustále zaoberali Božími vecami, boli k sebe otvorene milujúcejší a vrúcnejší a z mesta takmer úplne vymizli choroby.

Hoci prvá vlna prebudenia v čase vydania knihy utíchla, Edwards naďalej verne pokračoval v službe a staval na základoch, ktoré prebudenie prinieslo. Kázal na témy ako dlhodobé prinášanie ovocia, alebo v inej dlhšej sérii vyučoval o dejinách Božieho diela vykúpenia. Práve toto učenie malo kľúčové miesto v Edwardsovej teológii a službe. Veril, že Boh neustále koná svoje dielo – od stvorenia až naveky, a práve prebudenie je vrcholom dejín spásy pred tisícročným kráľovstvom. Edwards videl prebudenie ako nevyhnutný jav na konci tohto veku a táto Božia práca preňho znamenala úplne všetko. Inými slovami, nič iné ako prebudenie nemalo hlbší zmysel, lebo Boh a jeho zámery majú najvyššiu prioritu a podľa Edwardsa ich má prebrať za svoje každý Boží služobník. Preto Edwards „nehrabal iba na vlastnom piesočku“, ale neustále sledoval, aký je globálny duchovný stav a neuveriteľne sa radoval, keď prišla druhá vlna prebudenia so službou ľudí ako George Whitefield, ktorého aj pozval kázať do Northamptonu počas Whitefieldovej kampane po amerických kolóniách. Ďalšou cennou lekciou z Edwardsovho života je rešpekt voči iným služobnostiam a jeho túžba po globálnom prebudení, nielen po raste vlastného zboru (čo je, samozrejme, taktiež dôležité).

Počas prebudeneckého zhromaždenia v Enfielde, kázal Edwards svoju zrejme najslávnejšiu kázeň Sinners in the Hands of an Angry God (prekl. Hriešnici v rukách rozhnevaného Boha), kde opisoval vážnosť odmietnutia Božej ponuky spasenia a následný večný trest. Keď túto kázeň Edwards predniesol svojmu zboru v Northamptone, nič zvláštne sa nestalo. V Enfielde však bola reakcia na kázeň značne iná. Edwards ju nemohol ani dokončiť, lebo počas kázania ľudia začali hlasito nariekať, kričať a triasť sa. Tieto javy si, samozrejme, vyslúžili nemalú vlnu kritiky zo strany viacerých konzervatívcov. Edwards však veľmi striktne varoval pred posudzovaním Božieho diela a spásy týchto čudne sa správajúcich kresťanov, a preto vydal ďalšiu publikáciu Distinguishing Marks of the Work of the Spirit of God (prekl. Rozlišovacie/Poznávacie znaky práce Božieho Ducha). V tejto práci Edwards tvrdí, že nezvyčajné prejavy nemôžu byť dôkazom proti, ani dôkazom pravosti Božieho konania – dôležité je ovocie, ktoré zostáva. Taktiež oponentom vysvetlil, že s každým veľkým Božím pohybom možno očakávať „excesy a nezvyčajnosti“, lebo Boh apeluje na ducha človeka, zatiaľ čo Satan sa snaží stiahnuť ho späť. Tieto strety majú často vonkajšie prejavy, ktoré bolo možno pozorovať aj počas prebudeneckých zhromaždení. Aj v tomto prístupe môžeme vidieť Edwardsovho génia a hlavne veľké zjavenie, ktoré mu Boh zveril.

Kto vytrvá do konca...

V roku 1748 sa začali pre rodinu Edwardsovcov ťažké časy. Približne v tomto čase zomrel misionár medzi Indiánmi David Brainberd, ktorého Edwards ubytoval. Brainberdova služba sa ho tak dotkla, že krátko po misionárovej smrti (t. j. niekoľko mesiacov po jeho príchode k Edwardsovcom) Edwards odložil publikáciu svojej knihy, aby mohol vydať Brainberdov denník. Tento denník sa stal inšpiráciou pre misijné hnutie, ktoré sa rozprúdilo v nasledujúcom storočí. Po Breinberdovej smrti však náhle ochorela Jonathanova dcéra Jerusha a krátko nato skonala. V tom istom roku Edwards oznámil, že v zbore už viac nebude otvorené členstvo, ale že skutočným členom (nie návštevníkom) zboru môže byť len niekto, kto má dôveryhodné svedectvo o „viere srdca“. „Vďaka“ kongregačnému zriadeniu svojho zboru nebolo až také ťažké nevyhovujúceho pastora vylúčiť, čo sa po zvolaní mimoriadnej zborovej rady aj podarilo. Napriek tejto bolestivej skúsenosti Edwards nezahorkol voči Božej práci a prebudeniu, a po roku hľadania vhodného miesta prijal pozvanie slúžiť ako misionár a pastor indiánskej komunite v Stockbridge. Aj tu mal Edwards úspech, geniálna bola jeho snaha myslieť kontextuálne a spoznať kultúru ľudu, ktorému kázal. Aj na tomto mieste zažil viaceré protivenstvá, v ktorých sa mu, za podpory jeho vernej manželky, podarilo obstáť. Počas tohto obdobia napísal niektoré zo svojich najhodnotnejších diel (napr. Freedom of Will, Original Sin, a iné). V nich oponoval osvietenským ideálom, ktoré zdôrazňovali ľudskú vnútornú dobrotu a schopnosť konať dobro, poukazujúc na skazenosť človeka a závislosť od Boha. V roku 1757 vedenie College of New Jersy (dnešná Princeton University) ponúklo Edwardsovi miesto riaditeľa a po dohode s miestnym staršovstvom ponuku, mierne váhavo, prijal. Krátko nato odišiel do Princetonu spolu s dcérou Esther a jej dvomi deťmi (z ktorých jeden, Aarron Jr. sa neskôr stal vice-prezidentom USA) a ďalšou dcérou Lucy s tým, že na jar sa mala presťahovať celá rodina. Tento plán sa, žiaľ, nenaplnil. Kvôli epidémii kiahní Edwards presvedčil celú rodinu, aby sa dali zaočkovať. Krátko nato však dostal infekciu, na následky ktorej čoskoro aj zomrel 22. marca 1758. Boje a zápasy v rodine pokračovali, ale Edwardsovci celý život investovali do večných hodnôt, pripravení čeliť bojom, prekážkam, aj smrti. Hodnota služby Jonathana Edwardsa je trvalá a preto nedoceniteľná.

Pramene:

Jonathan EDWARDS: The Awesome Work of God; Distinguishing Marks of a Work of the Spirit of God
Wilson KIMNACH  et al (ed.): The Sermons of Jonathan Edwards: A Reader
John PIPER et al (ed.): A God Entranced Vision of All Things: The Legacy of Jonathan Edward
Stephen J. STEIN: The Cambridge Companion to Jonathan Edwards
The Jonathan Edwards Center at Yale University. http://edwards.yale.edu/