George Whitefield

Zo sluhu služobník

George Whitefield sa narodil 16. decembra 1714 ako šieste dieťa manželom Thomasovi a Elizabeth Whitefieldovcom v anglickom Gloucesteri. Pochádzal z chudobných pomerov; Whitefieldovci vlastnili malý hostinec a príjmy neboli vysoké, no rodina si veľmi cenila vzdelanie a považovala ho za podstatnú časť výchovy, preto sa od útleho detstva dostávalo mladému Georgovi patričnej pozornosti aj v tomto ohľade. Už v ranom veku v sebe objavil nezvyčajný herecký talent a vášeň pre divadlo; neúprosne, ba až nenásytne študoval a hral v mnohých divadelných predstaveniach. Už v tomto období Whitefieldovho skorého dospievania sa formoval jeho unikátny dar pre jazyk a rétoriku. Záujem o divadlo bol taký pohlcujúci, že mladistvý George išiel neraz poza školu, aby mohol nacvičovať svoje divadelné party.

Stredné vzdelanie na Crypt School v rodnom Goucestri však úspešne absolvoval a rozhodol sa, že bude vo svojich štúdiách pokračovať aj naďalej. V súdobom Anglicku existovali iba dve univerzity, a to Oxford a Cambridge, a tak George Whitefield nastúpil na Pembroke College slávnej oxfordskej univerzity. Whitefieldove začiatky na Oxforde neboli jednoduché – keďže pochádzal z chudobnej rodiny a nemal finančné prostriedky potrebné na štúdium (anglický univerzitný model bol elitného rázu, a preto sa vysokému vzdelaniu väčšinou tešili len ľudia z vyšších spoločenských kruhov), nastúpil na Oxford ako servitor (doslova „posluhovač“) – najnižší študentský status, ktorý chudobnejším poslucháčom poskytoval odpustenie školného ako protiváhu za službu vyššie postaveným študentom. Medzi Georgove povinnosti patrilo ranné budenie bohatých študentov, čistenie ich topánok, nosenie ich kníh a pod. Pochopiteľne, to pre Whitefielda boli lekcie osobnej pokory, no neboli bez odmeny. Nielenže sa Georgeovi Whitefieldovi dostalo elitného vzdelania na tejto legendárnej inštitúcii, ale stretol tam aj ľudí, ktorí zmenili jeho život.

Skúsenosť znovuzrodenia, ktorú prežili mladí hľadajúci metodisti, roznietila duchovné prebudenie, o akom sa im ani nesnívalo.

George Whitefield nebol len nadaný študent s veľkým dramatickým talentom, ale aj anglikánsky veriaci hľadajúci hlbší vzťah s Bohom a väčšiu osobnú zbožnosť. Dejiny svedčia o tom, že George Whitefield bol v správnom čase na správnom mieste. Práve v tomto období započal svoju činnosť tzv. „Holy Club“ (prekl. svätý klub/krúžok), skupina mladých študentov túžiacich po prehĺbení svojho duchovného života, pod vedením bratov Johna a Charlesa Wesleyovcov. George Whitefield na seba nenechal dlho čakať a stal sa aktívnym členom tohto zoskupenia, ktoré si pomerne skoro vyslúžilo prezývku „metodisti“, kvôli metodickému prístupu členov k osobnej spiritualite a štúdiu Písma. Iskierku Whitefieldovej vášne pre Božie kráľovstvo roznietilo dielo Henryho Scougala The Life of God in the Soul of Man (prekl. Boží život v ľudskej duši). Po svojej osobnej konverzii, ktorú prežil aj vďaka vplyvu bratov Wesleyovcov v spomínanom „Holy Clube“, sa Whitefield nesmierne intenzívne zapálil pre kázanie čerstvo-nájdeného nového narodenia. Zostáva paradoxom, že prakticky všetci členovia tohto oxfordského krúžku začali horlivo študovať Písmo a modliť sa už pred skúsenosťou, ktorú neskôr definovali ako obrátenie. Títo mladí muži totiž túžili po skúsenostnej viere, ktorá nezostáva iba na kognitívnej, racionálnej rovine, ale prináša osobné stretnutie človeka s Bohom na duchovnej úrovni. Osobná skúsenosť znovuzrodenia, ktorú prežili mladí hľadajúci metodisti, roznietila duchovné prebudenie, o akom sa im ani nesnívalo.

Po skončení štúdií Whitefielda ordinoval gloucesterský biskup do služby ešte pred kanonickým vekom. Týždeň po ordinácii kázal George Whitefield svoju oficiálne prvú kázeň v domovskom anglikánskom kostole Crypt Church v Glucesteri. V tom čase už pôsobil ako vedúci „Holy Clubu“, pretože bratia Wesleyovci odišli do americkej kolónie Georgia. Aj on sa túžil stať misionárom v tejto kolónii, ale kvôli komplikáciám došlo k odkladu tejto misijnej cesty, a preto sa rozhodol pre zmienenú ordináciu v anglikánskej cirkvi. Takto začal svoju služobnú dráhu jeden z najslávnejších prebudeneckých kazateľov v novodobých dejinách. Od začiatku svojej služby bol otvorený novým, nekonvenčným metódam a prístupom; vždy sa usiloval o to, aby žiadna tradícia ani zvyklosť nestáli v ceste evanjelia. Po vzore Howella Harrisa, jedného z vodcov waleského metodistického prebudenia, Whitefield začal usporadúvať zhromaždenia pod holým nebom, pretože anglikánske farnosti neboli vždy ochotné pristúpiť na jeho expresívny a svojím spôsobom atypický spôsob služby. Taktiež je potrebné dodať, že mnohé kostoly ani nemali dostatočnú kapacitu pre nemalé davy, ktoré sa od začiatku Whitefieldovej služby začali zhromažďovať, kdekoľvek tento pozoruhodný muž kázal.

Nebol to imidž ani okázalé črty, ktoré priťahovali davy k jeho kazateľnici. Whitefield bol nízkej, útlej postavy a škúlil. Keď však začal kázať, davy v nemom úžase počúvali v napätí, ktoré pripomínalo takmer skúsenosť tranzu. Whitefield mal charizmu a hlas, ktorý bolo počuť na obrovské vzdialenosti. Boh si v službe Georga Whitefielda používal nielen jeho kvalitné vzdelanie, schopnosť presne artikulovať myšlienky a vykladať texty Písma, ale aj jeho nezvyčajný herecký talent.Príbehy biblických postáv dokázal vykresliť s dramatickosťou, ktorú mu závideli aj tí najlepší rétori. David Garrick, v tých časoch najpopulárnejší britský herec, sa pri jednej príležitosti nechal počuť: „Dal by som sto guineí, keby som dokázal povedať ‚ach‘ ako pán Whitefield.“ Dokázal upútať pozornosť svojich poslucháčov a komunikovať pravdu evanjelia spôsobom, ktorý nezasiahol len myseľ poslucháča, ale aj srdce a s ním celú jeho bytosť. Nešlo však len o rétoriku a rečnícky pátos; zjavenie o novom narodení vrelo vo Whitefieldovom vnútri tak intenzívne, že nemohol inak, než prezentovať evanjelium so všemožnou urgenciou a presvedčivosťou.

Whitefield a Veľké prebudenie

Ohnivému Whitefieldovi sa napokon podarilo odcestovať do americkej Georgie, avšak zotrval tam len tri mesiace a vrátil sa na rodnú anglickú hrudu, aby pokračoval v službe anglikánskeho klerika, ako aj vo svojich zhromaždeniach pod holým nebom. Tradičné anglikánske zbory v okolí Londýna však neboli Whitefieldovým inovatívným metódam otvorené, a preto sa zmienené zhromaždenia na voľných priestranstvách stali jeho prioritou. Musíme sa pomyselne preniesť do osemnásteho storočia, aby sme vedeli lepšie oceniť Whitefieldov prínos. Kázanie pod holým nebom bolo za Whitefieldových čias mimoriadne ojedinelá záležitosť. Nielenže kázal mimo zaužívaných cirkevných priestorov, ale prestal používať aj niektoré tradičné kazateľské konvencie ako napríklad poznámky a kazateľnicu. Vo Whitefieldovej dobe bolo takmer pravidlom, že kazatelia svoje homílie napísali od slova do slova a ich samotná prezentácia spočívala v rétoricky zafarbenom prečítaní daného dokumentu. Keď zdôrazňoval rôzne biblické pravdy, bol schopný plakať, tancovať, kričať alebo vyvolať hrobové ticho. Všetko toto však aplikoval nie kvôli emocionálnemu zážitku, ale aby bola pravda Božieho slova predstavená v čo najjasnejšom svetle.

Whitefield bol celý život anglikán, hoci nie v klasickom, súdobom zmysle. Podobne ako jeho oxfordskí súputníci, bratia Wesleyovci, mal náš protagonista víziu služby s prebudeneckým rázom. Nepripojil sa však k službe Wesleyovcov, hlavne z teologických dôvodov. Whitefield bol umiernený kalvinista, veril v predurčenie, neodolateľnú milosť a zachovanie spásy všetkých veriacich, pričom John Wesley, hlavná postava metodizmu, bol silný arminián, neveril v predurčenie ani nestratiteľnost spasenia. Napriek týmto rozdielom však Whitefield pestoval dobrý vzťah s Wesleyovcami a vzájomne sa rešpektovali. George Whitefield bol dokonca zakladateľom a prezidentom prvej metodistickej konferencie, no pozície sa po istej dobe vzdal, aby sa mohol sústrediť na svoje povolanie evanjelistu.

Skutky! Skutky! Človek ide do neba vďaka skutkom?! Hneď by mi to pripomenulo výstup na mesiac po lane z piesku!

V roku 1740 sa Whitefield vrátil do Ameriky s cieľom usporiadať turné prebudeneckých zhromaždení. Sám George Whitefield bol prekvapený z toho, čo sa začalo diať – ani tie najväčšie kostoly nevedeli obsiahnuť miestami aj osemtisícové davy. Každá zastávka Whitefieldovho dramatického evanjelizačného ťaženia zaznamenala rekordné počty zúčastnených. Vďaka zvolenému formátu zhromaždení sa cesta evanjelia otvorila aj takým ľuďom, ktorí nenavštevovali žiadnu cirkev. Whitefieldova inovatívnosť sa nezastavila ani pri propagácii. Ani v tých dňoch nebola účasť na takomto type zhromaždenia samozrejmosťou; Whitefield systematicky využíval tlač – distribuoval letáky, oznamy a iné prostriedky, ktoré vopred ohlasovali jeho kazateľskú službu v danom meste. Odhaduje sa, že vďaka kvalitnej propagácii cez tlačené médiá až polovica kolonistov o Whitefieldovi počula alebo čítala. Hoci Whitefield nebol v žiadnom prípade abolicionista a dokonca bol proti formálnemu zrušeniu otroctva, bol zrejme prvým revivalistom, ktorý zaradil otrokov ako súčasť svojich prebudeneckých zhromaždení. Zhromaždenia otrokov dokonca aktívne vyhľadával a neustále sa za nich prihováral (aj písal), bojoval proti násiliu páchanému na otrokoch a vyzýval ich pánov k láskavému správaniu voči nim. Niektorí historici dokonca tvrdia, že práve Whitefieldove zhromaždenia stoja na počiatku genézy afroamerického kresťanstva.

Práve v tomto období sa s Whitefieldom osobne oboznámil aj slávny teológ prebudenia a posledný veľký puritán Jonathan Edwards. Stretnutie malo vplyv na oboch; za zmienku však stojí skutočnosť, že Whitefieldova návšteva zmenila vo viacerých ohľadoch spôsob Edwardsovej služby. Jonathan Edwards nepotreboval teologickú pomoc ani radu, ako viesť zbor. Celá jeho teológia, kázanie a služba smerovali k jednej skutočnosti – prebudeniu. Návšteva Georga Whitefielda však rozšírila Edwardsove obzory a uvidel, v akej miere môže prebudenie prebiehať a čo pre to možno urobiť. Pozoruhodné je, že Edwards po zoznámení s Whitefieldom zredukoval svoje poznámky a po vzore svojho anglického kolegu začal kázať s väčšou voľnosťou. Nikdy nenasledoval „bezpoznámkového“ Whitefielda úplne, ale v tomto spôsobe kázania našiel väčší priestor pre momentálnu inšpiráciu a vnuknutia od Ducha Svätého. Edwardsova manželka Sarah raz zmienila:„(Whitefield) dáva všeobecne menší dôraz na doktríny ako naši americkí kazatelia a viac sa zameriava na to, aby sa dotkol srdca. S rečníckym talentom sa narodil. Viem, že zaujatý človek by mohol povedať, že ide len o teatrálnu prefíkanosť a predvádzanie sa. Nepovie to však nik, kto ho uvidí a spozná.“

Počas tejto Whitefieldovej kampane sa roznietilo veľké prebudenecké hnutie, ktoré dnes poznáme ako „Veľké prebudenie“. Amerika vtedy zažila z duchovného hľadiska doposiaľ najintenzívnejšie dni. Tisícky ľudí prichádzali vypočuť si posolstvo o novom narodení z úst útleho anglického expresívneho kazateľa. Poslednú kázeň tohto turné predniesol George Whitefield približne 23 tisícom poslucháčov – pravdepodobne najväčšie zhromaždenie (akéhokoľvek druhu), aké dovtedy koloniálna Amerika zaznamenala. Z Whitefielda sa v Amerike stala nielen náboženská, ale aj kultúrna celebrita.

Počas svojich (spolu siedmich) návštev Ameriky vzniklo priateľstvo medzi Whitefieldom a slávnym americkým štátnikom, vynálezcom a vedcom. Napriek tomu, že Benjamin Franklin bol deista a odmietol veriť základným konceptom kresťanského učenia (napr. Božstvo Ježiša Krista), zúčastnil sa Whitefieldovho zhromaždenia v kozmopolitnej Philadelphii a bol ohúrený jeho schopnosťou predniesť kázeň enormným davom (pričom je potrebné brať do úvahy, že Whitefield nedisponoval žiadnym technickým výdobytkom, ktorý by mu prezentáciu uľahčoval). Franklin sa na margo Whitefieldovej služby vyjadril nasledovne: „Úžasné... zakrátko sa dostavili zmeny v správaní našich obyvateľov. V porovnaní so stavom, kedy boli ľahostajní a nedbanliví v náboženských otázkach, sa zdá, ako keby celý svet prijímal náboženstvo do takej miery, že nikto nemohol prejsť večer mestom bez toho, aby počul, ako sa spievajú žalmy v rôznych rodinách na každej ulici.“ Hoci bol Benjamin Franklin sekulárny človek a nikdy neprežil obrátenie, bol to muž s mimoriadnou intelektuálnou kapacitou a vnímavosťou. Aj zo svojho čisto racionálneho pohľadu vedel posúdiť, že Whitefieldove kampane prinášajú markantné zmeny do životov ľudí, ktoré sa odrážajú aj na stave širšej spoločnosti. Pôsobenie Georga Whitefielda tak roznietilo mnoho ďalších, aby oheň prebudenia niesli ďalej.

Whitefield pokračoval v podobnom prebudeneckom ťažení aj v Škótsku, ktoré navštívil 14-krát. Počas svojej druhej návštevy zažil najdramatickejšie Božie navštívenia. Keď navštívil mestečko Cambuslang, ktoré už vtedy zažívalo svoju duchovnú obrodu, bol šokovaný z diania na bohoslužbe, ktorá trvala do druhej hodiny rannej: „Videl som výjavy nekontrolovateľného vypätia, ako na bojovom poli. Každý večer bolo na lúkach počuť zvuk modlitby a chvály. Ďaleko to prekonalo všetko, čo som videl v Amerike.“ Jedného sobotného večera počas zmienenej kampane v Škótsku Whitefield v spolupráci s miestnymi pastormi kázal dvadsaťtisícovému davu. Všetky tieto zhromaždenia vyústili do hlbokej odovzdanosti veriacich, ktorá sa prejavovala aktívnou osobnou zbožnosťou, aktívnym modlitebným životom a expresívnymi, spontánnymi chválami (neskôr aj množstvom nádherných prebudeneckých hymnických piesní).

Verný až do konca

George Whitefield zasväcoval svoj život aktívnej službe evanjelistu aj naďalej. Ako sme už uviedli, dokopy navštívil americké kolónie sedemkrát. Slúžil neúprosne až do takej miery, že len neveľmi dbal na svoje zdravie. Počas svojej poslednej návštevy Ameriky zakúšal Whitefield silné príznaky astmy, avšak evanjelista ich všemožne ignoroval. „Radšej sa zoderiem, ako by som mal zhrdzavieť!“ zdôrazňoval. Až do posledného dňa svojho života však naplno slúžil ako evanjelista. George Whitefield vydýchol naposledy 30. septembra 1770 ráno po tom, ako doslúžil v meste Newburyport, Massachusetts. Istý zúčastnený napísal do miestnej tlače nasledovné slová z poslednej Whitefieldovej kázne: „Skutky! Skutky! Človek ide do neba vďaka skutkom?! Hneď by mi to pripomenulo výstup na mesiac po lane z piesku!“¨