Keď kamene rozprávajú I.

Hovorím vám: Ak títo budú mlčať, kamene budú kričať

Tak znela Ježišova odpoveď farizejom, ktorí ho vyzývali, aby umlčal zástup uctievajúci ho pri jeho slávnostnom vstupe do Jeruzalema. (Lk 19,40) Vtedy kamene nekričali. V súčasnom modernom západnom svete, kde sa viera veľmi nenosí a všetko poznanie prebieha na vedeckom základe, sú to práve kamene, prastaré kamene vykopávok a archeologických nálezísk, ktoré rozprávajú o dávno minulých dobách. Keď vznikala archeológia ako moderná veda, mnohí sa domnievali, že nastane koniec „náboženských povier“ a Biblia bude odhalená ako mýtus. Nestalo sa tak. Kamene prehovorili a archeológia poskytla mnohé fakty a dôkazy, ktoré potvrdili vierohodnosť biblického rozprávania. Vzťahu archeológie a viery sa budeme venovať v tomto článku.

Po stáročia ľudia pristupovali k biblickým textom iba z pozície viery. Boli pre nich inšpiráciou a usmernením ich duchovného aj praktického života. Bibliu prirodzene považovali za pravdivý opis ľudskej histórie. S nástupom modernej doby, vedeckých objavov a osvietenstva sa začali množiť kritické hlasy, hovoriace o biblických príbehoch ako o mýtoch. Jedným z nástrojov kritiky Biblie mala byť nová veda menom archeológia. Poďme sa teraz pozrieť na to, ako vznikal a vyvíjal sa vzťah archeológie a viery. Tento článok nie je dejinami archeológie, ale pokúša sa opísať, aký mala táto dynamicky sa rozvíjajúca veda vzťah k biblickej viere, a či skutočne znamená ohrozenie pre dôveryhodnosť biblických spisov.

Pôvod a vznik archeológie

Názov tejto vednej disciplíny je zloženinou dvoch gréckych slov: arché, ktoré znamená „počiatok“, alebo prenesene „niečo pradávne“, a slova logos, s významom „slovo“, „rozum“ – v tvare logia, označujúceho vedu. Archeológia je teda veda skúmajúca a opisujúca dávnu minulosť na základe toho, čo po nej zostalo. Inými slovami ide o vedecké štúdium prastarých vecí.

Za človeka, ktorý postavil archeologickú metodológiu na vedecký základ je všeobecne považovaný Angličan Flinders Petrie. Pripisuje sa mu premena archeológie od honby za pokladmi, k systematickému hľadaniu informácií o minulosti. Bolo to až v 19. storočí, kedy sa počas vykopávok na archeologických náleziskách začali uplatňovať striktne vedecké postupy.

Osobou, ktorá prispela k tomuto vývoju, paradoxne nebol vedec, ale francúzsky imperátor a dobyvateľ Napoleon Bonaparte. Počas svojho ťaženia po Európe a Blízkom východe sa koncom 18. storočia dostal až do Egypta. Mal cieľ vybudovať Suezský prieplav a dramaticky tak znížiť čas potrebný na plavbu z Francúzska do Indie. Keď sa schyľovalo k bitke v susedstve slávnych pyramíd v Gíze, prihovoril sa svojim vojakom: „Z týchto pyramíd na vás hľadí 40 storočí.“ Jeho zvedavá myseľ ho viedla k štúdiu egyptskej kultúry. Pokúšal sa rozlúštiť význam čudných kresieb, ktoré si všimol na prastarých monumentoch. Do Egypta so sebou zámerne priviedol 175 francúzskych vzdelancov a bádateľov, ktorí tu spoločne založili inštitút, ktorého cieľom bolo štúdium historických nápisov a rôznych archeologických nálezov z tej oblasti.

Rosettská doska

Rozlúštenie egyptských hieroglyfov je v najväčšej miere pripisované mladému vedcovi menom Jean François Champollion (1790-1832). Prostriedkom, ktorý umožnil presný preklad egyptských písomných pamiatok, bol objav francúzskych vojakov, ktorí v roku 1799 našli pri meste Rosetta veľký bazaltový kameň, ktorý vstúpil do dejín archeológie pod názvom Rosettská doska. Na tejto kamennej doske bol vytesaný text v dvoch jazykoch, v egyptštine a gréčtine, zapísaný hneď troma písmami. Pre egyptštinu boli použité hieroglyfické a démotické písmo (zložitejšia – kňazská a jednoduchšia – ľudová forma zápisu). Na spodnej časti dosky sa nachádzal presný grécky preklad textu. Doska pochádzala z druhého storočia pred Kr., vtedy vládli Egyptu Ptolemaiovci a gréčtina bola úradným jazykom. Preto do nej boli prepisované všetky dôležité dokumenty. Rosettská doska je ďakovným nápisom, ktorý egyptský kňaz adresuje vtedajšiemu panovníkovi Ptolemaiovi V. Epifanovi. Zhodné texty hieroglyfického a gréckeho nápisu boli dôležitou pomôckou, ktorá v roku 1822 umožnila Champollionovi a jeho kolegom rozlúštiť hieroglyfy, a tak umožniť prekladanie ostatných dokumentov a nápisov starovekého Egypta.

Rozlúštenie hieroglyfov prinieslo na svetlo dávno zabudnutú kultúru faraónov a európski vzdelanci sa o nej dozvedali stále viacej. Čoskoro sa množstvo amatérskych archeológov vydalo na cestu za úspechom a slávou. Množili sa objavy úžasných monumentov, pokladov a rôznych artefaktov. Múzeá po celej Európe sa pretekali, aby mohli tieto úžasné nálezy zaradiť do svojich zbierok. V roku 1922 došlo k najslávnejšiemu objavu: k odkrytiu hrobky faraóna Tutanchamóna, ktorá bola doslova preplnená rôznymi pokladmi.

Behistúnsky nápis

V inej časti Blízkeho východu čakali na monumentoch a pamiatkach nápisy v inom písme, ktoré bolo ešte stále treba rozlúštiť. Na tisíckach hlinených doštičiek sa našli vrypy podobné vtáčím stopám. Vedci sa najskôr domnievali, že ide len o akési dekoračné ornamenty, no neskoršie sa potvrdilo, že sa jedná o tzv. klinové písmo. Znaky klinového písma boli zaznamenané nožom v tvare klinu do mäkkej hliny predtým, ako bola vytvrdená.

Rozlúštenie klinového písma sa pripisuje britskému vládnemu agentovi Henrymu C. Rawlinsonovi (1810-1895), ktorý bol vyslaný do Perzie. Začal systematicky študovať nápis na Behistúnskej skale, niekedy známy tiež ako Rosettská doska klinového písma. Pred tisíckami rokov tu nechal perzský panovník Darius Veľký vytesať do mohutnej skalnej steny vypínajúcej sa nad údolím opis svojich hrdinských činov. Tento nápis bol trojjazyčný. Bol vytesaný v perzštine, elamčine a babylončine, za použitia klinového písma. V priebehu dvoch rokov Rawlinson opakovane cestoval na toto miesto a trávil čas tým, že visiac na lane na skalnej stene starostlivo odpisoval prastarý nápis. V roku 1847 rozlúštil klinové písmo a otvoril bránu do sveta starovekej Babylónie. Za jeho úspechy ho v roku 1855 britská kráľovná Viktória povýšila do rytierskeho stavu.

Objavy stratených miest

Objavy, ktoré priniesli slávu ľuďom ako boli Champollion alebo Rawlinson, inšpirovali iného mladého Brita Austena Henryho Layarda (1817-1894), ktorý začal s vykopávkami v Iraku, ktorý bol pred tisíckami rokov domovom Asýrskeho aj Babylonského impéria. Podarilo sa mu objaviť obrovské mestá, zmienené v Biblii, vrátané hlavného mesta Asýrie – Ninive a Calah. Mnohé z jeho nálezov vrátane obrovských okrídlených býkov a ďalších významných babylonských a asýrskych artefaktov, skončili v Britskom múzeu. Aj on sa dočkal vyznamenania od kráľovnej Viktórie a bol povýšený do rytierskeho stavu.

Úspechov však nedosahovali iba Francúzi a Briti. Aj nemeckí archeológovia sa vydali na výpravu za bohatstvom a slávou. Jeden z takýchto bádateľov bol Heinrich Schliemann (1822-1890), ktorý začal pátrať po legendárnom meste Trója, opisovanom starogréckym básnikom Homérom. Schliemannovi súčasníci sa mu vysmievali. Boli presvedčení, že Homérove ságy boli iba výplodom básnikovej fantázie. Podľa nich sa Schliemann hnal za preludom. On však na základe opisov v Homérovej Iliade aj v iných starogréckych dielach začal kopať. V roku 1871 objavil pozostatky starovekého mesta Tróje.

V šľapajách týchto dobrodruhov nasledovalo množstvo ďalších, pokojnejších bádateľov, ktorí systematickým spôsobom študovali a klasifikovali ich objavy a prispeli k zrodu vedeckej metódy poľnej archeológie.

Obdobie skepticizmu a liberálnej teológie – kauza Jericho

Nekritické nadšenie a horlivosť mnohých z týchto priekopníkov archeológie, žiaľ, viedla tiež k smelým prehláseniam o objavoch biblických miest. Niektoré z týchto prehlásení, ako napríklad predpokladané objavenie baní kráľa Šalamúna či Dávidovej hrobky, sa neskôr preukázali ako zavádzajúce. Do úvah o presnosti biblického podania boli zasiate semená pochybností.

20. storočie prijalo skepticizmus predchádzajúceho storočia. Charles Darwin a ďalší opustili koncept Stvoriteľa všetkých vecí a začali hovoriť o prirodzenej evolúcii živých organizmov. Aj táto teória vo veľkej miere viedla k spochybňovaniu autenticity a vierohodnosti Biblie.

V Európe sa posilnili myšlienky Karla Marxa, v ktorého materialistickom a ekonomickom výklade histórie nebolo miesta pre Boha, nadprirodzeno, ani zázraky. Mnohí vedci zosmiešňovali Bibliu a označovali ju za zbierku mýtov. Biblia sa stala hračkou v rukách „vyššej textovej kritiky“ a rozhorel sa boj medzi zástancami jej presnosti a Božskej inšpirovanosti, a medzi tými, ktorí sa jej posmievali.

Vtedajší biblickí vedci tvrdili, že „kniha kníh“ je oveľa mladšia, ako sme sa domnievali. Niektorí dokonca argumentovali tým, že v dobách Starej zmluvy ľudia ešte ani nevedeli čítať a písať. Niektorí vedci došli k záveru, že iba veľmi málo z biblických textov nie sú mýty. Zrodila sa liberálna teológia. Tento teologický prúd, ktorý považoval „rozum za dôležitejší ako zjavenie“, mal svoje korene v  európskom myslení 17. a 18. storočia. Bol ovplyvnený filozofmi ako boli Spinoza, Kant a Hegel, ktorí na základe ľudského rozumu došli k presvedčeniu, že niektoré časti Biblie nie sú zjavením od Boha. Medzi teológov vyznávajúcich „vyššiu kritiku“ Biblie radíme Jeana Astruca (1684-1766) a Julia Wellhausena (1844-1918). Na rozdiel od ortodoxného pohľadu na Bibliu ako na Božie slovo, liberáli veria tomu, že Biblia Božie slovo iba obsahuje. O tom, čo z Biblie je od Boha a čo nie, rozhoduje ľudský rozum.

Tento prístup sa zákonite premietol aj do archeológie a interpretácie archeologických nálezov. Ako príklad nám môžu poslúžiť závery, ku ktorým došla renomovaná britská archeologička Kathleen Kenyonová pri svoji vykopávkach v Jerichu. Podľa jednoznačných záverov jej prieskumu je biblický opis Jozuovho dobývania Kanaánu iba rozprávkou. Celých 25 rokov bola svetová verejnosť presvedčená, že neexistuje žiaden dôkaz, ktorý by v prípade Jericha potvrdzoval biblickú históriu. Po týchto rokoch však došlo k zásadnému prehodnoteniu záverov jej práce. Jej odmietanie biblickej chronológie udalostí dostalo povážlivé trhliny a najavo vyšli silné argumenty potvrdzujúce biblické podanie histórie tohto kananejského mesta. Známy americký časopis Time napísal o tomto prípade nasledujúce: „Takmer tri desaťročia existoval všeobecný konsenzus, ktorý popieral biblický príbeh o páde Jericha. Britská archeologička Kathleen Kenyonová došla v roku 1950 k záveru, že staroveké Jericho bolo zničené okolo roku 1550 pred Kr. – asi 150 rokov predtým, ako sa mohol na scéne objaviť Jozua. Archeológ Bryant Wood však tvrdí, že sa pomýlila. Na základe prehodnotenia záverov jej výskumu prehlásil, že mestské múry Jericha sa mohli zrútiť presne v tom čase, ktorý zodpovedá biblickému príbehu.“ Wood dokonca prehlásil: „Vyzerá to, že biblické príbehy sú pravdivé.“ Dodnes prebiehajú živé debaty medzi konzervatívnymi a liberálnymi archeológmi o presnosti a dôveryhodnosti biblického opisu dejín.

Objavy potvrdzujú pravdivosť Biblie

Počas 20. storočia došlo k niekoľkým objavom, ktoré boli jasným potvrdením biblických príbehov. Hneď na začiatku storočia nemeckí archeológovia pod vedením Roberta Koldeweya (1855-1925) zmapovali staroveké mesto Babylon a zistili, že mapa presne zodpovedá biblickému opisu tohto mesta. Taktiež objavy, dotýkajúce sa histórie starovekého Egypta, korešpondovali s jej biblickým podaním.

Krompáče a lopaty archeológov odkryli pozostatky kráľovstva Chetitov, ktoré bolo zmienené iba v Biblii a mnohými odborníkmi bolo považované za mýtické vymyslené kráľovstvo. Gleason Archer v svojom Úvode k Starej zmluve píše: „Na biblické zmienky o Chetitoch sa hľadelo s nedôverou, boli označované za fikciu neskorších autorov Tóry.“ Vykopávky v Sýrii a v Turecku odhalili mnohé chetitské monumenty a dokumenty. Tieto objavy preukázali, že Chetitská ríša bola mocným štátnym útvarom, rozprestierajúcim sa od Malej Ázie až po územie Izraela.

Ďalším veľmi dôležitým objavom bol nález zvitkov od Mŕtveho mora – starohebrejských písomností, obsahujúcich časti Biblie a mnohé ďalšie spisy. Zvitky boli objavené v Kumránskych jaskyniach blízko Mŕtveho mora v roku 1947. Ešte pred ich objavom mnohí liberálni kritici Biblie spochybňovali jej autenticitu a ovplyvnili tak svetonázor mnohých. Objav kumránskych zvitkov nám priniesol najstaršie dochované biblické texty, z ktorých mnohé boli napísané viac ako sto rokov pred Kristom, a preukázal tak, že texty sa v priebehu stáročí nemenili, a aj dnes sú rovnako autentické ako v Kristových časoch.

Nové dimenzie a možnosti biblickej archeológie

V 19. storočí boli mnohí vedci presvedčení, že Abrahám, Izák a Jakob a dokonca snáď aj Mojžiš boli iba vymyslenými postavami neskorších izraelských autorov Biblie. Archeológia však spôsobila, že bol objavený svet týchto patriarchov. Vedci, ako napríklad John Bright, sa dnes nerozpakujú konštatovať, že „biblický obraz patriarchov je hlboko zakorenený v histórii“.

Archeológia nám dnes pomáha porozumieť mnohým situáciám opísaným v Biblii a tým, ktoré by nám snáď pripadali čudné, dodáva dôveryhodnosť. Prináša tiež odpovede na otázky, ktoré vyvstávajú ľuďom pri čítaní Biblie. Aj keď ľudia viery neusilujú o dôkazy o svojej viere, isto ich poteší akýkoľvek poznatok, ktorý potvrdí rozumnosť a reálnosť toho, čomu veria. Archeológia prináša množstvo materiálov a informácií z biblických dôb a miest, ktorých interpretácia nás uvádza do kontextu biblických udalostí a pomáha nám lepšie im porozumieť.

Archeologické objavy v Egypte a Iraku boli cenné pre potvrdenie biblických príbehov, no obrovské množstvo archeologických nálezov ešte stále spočíva pod zemským povrchom a čaká na svoje odhalenie. Väčšina území biblických kráľovstiev Izraela a Júdu stále ešte čaká na archeologický prieskum. Vykopávky v tejto oblasti v podstate započali až po prvej svetovej vojne, keď mandátne územie Palestína, prešlo pod správu Veľkej Británie. Po Balfourovej deklarácii v roku 1917, začali do Palestíny prichádzať Židia a vo svojej vlasti sa pripojili k archeologickým vykopávkam po boku Britov, Američanov a ďalších. Dnes je v Izraeli okolo 300 významných archeologických nálezísk. Pre krajinu, ktorá má dĺžku 320 kilometrov a šírku 95 kilometrov, je to neuveriteľné číslo.

Cez archeológiu k viere

Množstvo archeologického materiálu podporujúceho Bibliu môže povzbudiť vieru človeka a v niektorých prípadoch aj prispieť k obráteniu neveriaceho človeka. Príkladom je život Angličana Williama M. Ramsaya (1851-1939). Ramsay sa narodil v luxuse a ateistickými rodičmi bol vychovávaný ako neveriaci. Získal doktorát z filozofie na Oxfordskej univerzite a neskoršie sa stal profesorom na univerzite v Aberdeene.

Bol rozhodnutý vyvrátiť tvrdenie o historickej presnosti Biblie a s týmto cieľom sa vrhol do štúdia archeológie. Keď mal pocit, že je pripravený, vybral sa do Palestíny s cieľom vyvrátiť historicitu knihy Skutkov apoštolských, ktorú považoval za mýtus. Na svojej výprave za diskreditáciou Biblie, však učinil toľko objavov, ktoré ju potvrdzovali, že to ním otriaslo.

Musel uznať, že Lukášov opis udalostí a reálií v knihe Skutkov je presný do najmenších detailov. Namiesto toho, aby napadol vierohodnosť Biblie, vydal knihu Svätý Pavol, cestovateľ a rímsky občan, v ktorej ju obhajoval. Nakoniec Ramsay šokoval intelektuálny svet, keď napísal, že konvertoval na kresťanskú vieru. Má to v sebe kus irónie, že človek, ktorý sa vybral na cestu s cieľom diskreditovať Bibliu, ju nakoniec na základe svojich objavov prijal ako Božie Slovo. Pre svoj prínos k biblickej vzdelanosti a bohatú publikačnú činnosť, bol aj on povýšený do rytierskeho stavu.

Štúdium archeológie môže povzbudiť vieru človeka. Umožňuje nám podniknúť fascinujúcu cestu naspäť v čase a objavovať kamene a artefakty, ktoré sú nemými svedkami pravdivosti Božieho Slova. V ďalších číslach nášho časopisu sa budeme zaoberať rôznymi archeologickými objavmi, ktoré vnášali svetlo do biblických príbehov a potvrdzovali vierohodnosť a autenticitu Knihy kníh.

Zdroj:

SEIGLIE Mario: How Archaeology Confirms the Biblical Record, in: The Good News Magazine, 2002
en.wikipedia.org