Mníchov 1938 a jeho dve súčasné podoby

Obsahom mierovej zmluvy z Versailles, po skončení 1. svetovej vojny, boli aj záruky víťazných mocností - Francúzska a Veľkej Británie novovzniknutému štátu - Československej republike, poskytnúť vojenskú pomoc v prípade jej napadnutia. Francúzsko sa písomne zaviazalo brániť ČSR a Veľká Británia a Sovietske Rusko sa zaviazali prísť v tom prípade Francúzsku na pomoc. Približne o dvadsať rokov neskôr má francúzska armáda o 50% viac bojových divízií ako Hitlerova armáda. V druhej polovici tridsiatych rokov má v československom pohraničí nemecké obyvateľstvo početnú prevahu. Preto si podľa „vodcu“ Adolfa Hitlera tri milióny Nemcov zaslúžia právo na sebaurčenie, najlepšie samostatný štát. Sudetskí Nemci sa chceli odtrhnúť od siedmich miliónov obyvateľov Československa. Napriek tomu, že v československej demokracii mali Sudetskí Nemci všetky práva občanov ČSR a podiel na jej ekonomickej prosperite. Západoeurópske noviny vtedy nariekali nad krátkozrakosťou československej vlády, nad jej neúctou k mieru, ako aj nad nespravodlivosťou, že odmieta dať možnosť Sudetským Nemcom pripojiť sa k Tretej Ríši. Britský veľvyslanec dokonca žiadal československú vládu, aby dala záruky, že nenapadne žiadneho zo svojich susedov. V prípade nevyprovokovanej agresie voči ČSR, zaistí Francúzsko a Veľká Británia nedotknuteľnosť československých hraníc. „Ak Čechoslováci nezachránia mier v Európe, budú musieť bojovať proti Hitlerovi sami. Teraz to záleží iba na Československu,“ vyhlásil vtedy ministerský predseda Veľkej Británie - Neville Chamberlain. V septembri 1938 v Mníchove dohodli Západní spojenci s Hitlerom kompromis. Československý prezident, Eduard Beneš, to označil za zradu. Československo muselo v súlade s Mníchovským diktátom odstúpiť svoje pohraničie Nemecku. To, že ČSR prijalo podmienky Mníchova, Hitlerovi vôbec neprekážalo v tom, aby na jar 1939 obsadil zvyšok republiky a 15. marca vpochodovala nemecká armáda do Prahy. Francúzsko a Veľká Británia neurobili vôbec nič. Ich „záruky“ bezpečnosti pre ČSR sa stali iba bezcenným zdrapom papiera.

Tak, ako Československo v tridsiatych rokoch, je aj Izrael dnes nútený odovzdať územie Judska a Samárie, tzv. Západný breh Jordánu, resp. „okupované územia“. Podobne ako vtedy Československo, je aj Izrael demokratickým štátom s vyspelou armádou. Tak ako Sudety v ČSR, je aj Západný breh husto osídlenou krajinou, vedúcou k hlavnému mestu. Arabi, rovnako ako vtedy Nemci, chápu, že pokiaľ bude Izrael kontrolovať Západný breh, tak ako vtedy ČSR kontrolovala oblasť pohraničia, kde boli vybudované kvalitné opevnenia proti prípadnému nemeckému útoku, nie je možné Izrael poraziť. Dobre vedia, že vojensky na to nemajú, a preto sa snažia pomocou propagandy a lobovania v západných krajinách donútiť Izrael odovzdať toto územie dobrovoľne tak, ako Sudetskí Nemci v československom pohraničí.

Podobnosť prvá: ČSR 1938

Od roku 1937 sa ČSR dostávala na prvé miesto v európskej politike. V tom čase už boli jasné signály, že Nemecko pripravuje vojenský útok proti republike - tzv. Zelený plán. Ďalšou obeťou Hitlerovho Nemecka sa stal 12. marca 1938 južný sused našej republiky - Rakúsko. K stupňovaniu nemeckej trúfalosti prispela politika ústupkov zo strany Francúzska a Veľkej Británie. Od začiatku septembra 1938 už Hitler otvorene hlásal svoj zámer voči ČSR. Už mu nešlo iba o „ochranu“ nemeckej menšiny, žijúcej v Československu, ale o pripojenie celého československého pohraničia k Nemecku. Na zjazde NSDAP (Nacionálno-socialistická robotnícka strana Nemecka) v Norimbergu 12. septembra hrozil, že ak ČSR neumožní Sudetským Nemcom právo na sebaurčenie, Nemecko vojensky zakročí. V Londýne a v Paríži sa množili poplašné správy o konflikte medzi ČSR a Nemeckom. To využil britský premiér Chamberlain, aby zrealizoval vopred vypracovaný britský plán. 15. septembra sa stretol s Hitlerom v Berchtesgadene a súhlasil s Hitlerovou požiadavkou, aby ČSR odstúpila Nemecku svoje pohraničné územia s prevahou nemeckého obyvateľstva. O výsledku rokovaní s Hitlerom informoval Chamberlain francúzskeho premiéra Edouarda Daladiera a jeho vládu, ktorá britský návrh schválila. Britský návrh bol sformulovaný ako ultimátum a 19. septembra bol „v mene záchrany mieru ako aj samotnej ČSR“ odovzdaný československej vláde v Prahe. Naša vláda predložila argumenty na svoju obranu, na čo Británia a Francúzsko reagovali hrozbami, že sa prestanú zaujímať o ďalší osud ČSR a následky svojho rozhodnutia si naša republika ponesie sama. Československá vláda, na čele s prezidentom Benešom, podmienky západných mocností 21. septembra prijala. Tento krok viedol v republike k pádu vlády, protestom obyvateľstva a nástupu „úradníckej vlády“ generála Syrového. Na schôdzke v Bad Godesbergu 22. a 23. septembra predložil Hitler ďalšie územné požiadavky voči ČSR. Kvôli protestom verejnosti vo Francúzsku, Británii, ale aj ďalších krajinách museli západné mocnosti vyhlásiť čiastočnú mobilizáciu svojich armád. Povolili aj mobilizáciu československej armády. Československá vládna politika si obrat v postoji západných mocností vysvetlila tak, že Západ povedal „dosť“ Hitlerovi. Úmyslom západných mocností však nebola podpora ČSR, ale zabránenie tomu, aby boli vtiahnuté kvôli ČSR do vojny s Nemeckom. Chamberlain presviedčal Hitlera, že dohoda je možná ďalším rokovaním. Hitler súhlasil, a tak došlo ku stretnutiu štyroch veľmocí, ktoré sa neskôr označovalo ako „Mníchovská zrada“, alebo „Mníchovský diktát“.

Mníchovská konferencia sa konala v dňoch 29.-30. septembra 1938 za účasti Veľkej Británie, Francúzska, Nemecka a Talianska. Československo samotné na konferenciu pozvané nebolo. Základom rokovania bol návrh talianskeho diktátora Benitta Mussoliniho, ktorý mu vypracovali Nemci. Išlo o plán okamžitého obsadenia československého pohraničia Wehrmachtom (nemeckou armádou) podľa Hitlerovho „godesbergského memoranda“. Následne prebiehali diskusie o technických detailoch plánu. Na záver bol československej delegácii, ktorá čakala za zatvorenými dverami, oznámený verdikt štyroch mocností. Ak by sa československá vláda odmietla podrobiť, vystavuje sa nebezpečenstvu nemeckého útoku a nemôže počítať s pomocou západných mocností.

Československá vláda, ako aj prezident republiky Eduard Beneš 30. septembra 1938 mníchovský diktát prijali. Tým prestalo Československo existovať v takej podobe, v akej bolo v roku 1918 vytvorené.

... a druhá: Kosovo 2008

Kosovo je región v juhozápadnom Srbsku a tvorí 12 % srbského územia. V roku 1991 tu žilo približne 1 950 000 obyvateľov, z toho 82 % Albáncov, 11 % Srbov a Čiernohorcov, 3 % moslimských Srbov, 2 % Rómov a 2 % ostatných menšín. Kosovskí Albánci sú prevažne moslimovia, hovoria indoeurópskym jazykom a píšu latinkou. Dňa 28. júna 1389 bolo srbské knieža Lazar porazené osmanskými Turkami na Kosovskom poli neďaleko Prištiny. Tak začala dlhá osmanská nadvláda. 3. septembra 1945 sa Kosovo-Metohija stalo autonómnou oblasťou a 7. apríla 1963 autonómnou provinciou Srbska v rámci juhoslovanskej federácie. Juhoslovanský komunistický režim toleroval používanie albánčiny a určitú politickú slobodu v Kosove. 28. marca 1989 včlenil Slobodan Miloševič Kosovo do Srbska. V decembri 1989 vytvoril dr. Ibrahim Rugova umiernenú nacionalistickú stranu LDK a v júni 1991 bol zvolený za prezidenta neoficiálnej „Kosovskej republiky“. Mierovými prostriedkami sa snažil o uznanie nezávislosti Kosova zo strany OSN. Po vypuknutí vojny v Bosne obvinil Slobodan Miloševič bosnianskych moslimov a kosovských Albáncov z „džihádu“ voči Srbom. Kosovskí Albánci dúfali, že podpisom Daytonských dohôd, ktorými bola ukončená vojna v Bosne, sa obnoví aj ich autonómia. OSN však nemala v pláne ďalšie delenie Juhoslávie.

UCK-Ushtria Clirimtare e Kosoves (Kosovská oslobodenecká armáda)

Vznikla v roku 1992. Založili ju radikálni nacionalisti z albánskej menšiny. Po tom, čo sa v očiach kosovských Albáncov zdiskreditoval Ibrahim Rugova svojou, podľa nich, pacifistickou politikou začala UCK útočiť na srbské policajné a armádne sily v Kosove. Do roku 1998 mala UCK asi 300 členov, koncom roku asi 7000 a do marca 1999 už asi 17000. Išlo prevažne o albánskych obyvateľov Kosova, ale aj emigrantov zo Švajčiarska a Nemecka. Od roku 1999 velil UCK Agim Ceku, bývalý generál chorvátskej armády. V UCK slúžilo aj niekoľko moslimských bojových útvarov: tzv. Čierne labute armády Bosny a Hercegoviny, Albánsko-americká atlantická moslimská brigáda, Iránska jednotka a „mudžahedíni“ z Afganistanu, Čečenska, Saudskej Arábie a Sudánu. UCK dostávala výcvik od inštruktorov americkej CIA a britskej SAS vo výcvikových táboroch v Kukesu, Tropolje, Bajram Curri v severovýchodnom Albánsku a Labinote neďaleko hlavného mesta Tirany.

Kosovský konflikt prebiehal v troch fázach. Prvá sa vyznačovala miernymi stretmi medzi UCK a srbskou políciou a armádou od apríla 1996 do februára 1998. Druhá fáza zahrnovala razantný srbský postup voči UCK v období marec 1998-marec 1999. Tretia fáza od 24. marca 1999 do 12. júna 1999 znamenala letecké bombardovanie Srbska silami NATO. Stratégia UCK spočívala vo vyvolávaní nepokojov v oblasti, aby si tým vynútila brutálny zásah srbských síl v záujme udržania poriadku. UCK očakávala, že týmto spôsobom sa konflikt rozrastie, čo donúti Západné štáty k tomu, aby intervenovali v prospech kosovských Albáncov. Ďalšou stratégiou UCK, ktorou sa však navonok nechválila, bolo „vyčistenie“ Kosova od Srbov a ďalších národností v záujme vytvorenia etnicky čisto albánskeho územia.

Po ukončení bombardovania Srbska silami NATO, vstúpila do platnosti rezolúcia BR OSN č. 1244, ktorá deklarovala zachovanie plnej suverenity a územnej celistvosti Juhoslávie. Pokoj a mier v Kosove mali udržiavať jednotky KFOR s legitimitou OSN.

Kosovskí Albánci nakoniec 17. februára 2008 vyhlasujú jednostranne nezávislosť od Srbska. Opäť tak po sedemdesiatich rokoch bol suverénny štát proti svojej vôli zbavený časti svojho územia. Medzi prvými štátmi, ktoré nezávislé Kosovo uznali boli Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko a Taliansko.

Sú to tri podobné situácie: oklieštenie Československa v roku 1938 v záujme „udržania mieru v našom čase“, ako sa vyjadril po návrate z Mníchova britský premiér (o rok na to vypukla druhá svetová vojna), niektorými západnými štátmi podporené vyhlásenie nezávislosti Kosova od Srbska v záujme udržania „pokoja“ na Balkáne a západnými krajinami Izraelu neustále vnucované odovzdanie Západného brehu Jordánu spolu s východnou časťou Jeruzalema Palestínčanom, ako územia pre vytvorenie ich samostatného štátu, ktorého vyhlásením by sa mal dosiahnuť konečne mier na Blízkom východe.

Zdroj:

www.eretz.cz

N. Thomas, K. Mikulan: Vojna v Juhoslávii, Bosna, Kosovo a Macedónsko 1991-2001,
Grada Publishing, a.s. Praha 2008