O Bohu

A bez viery nie je možné ľúbiť sa Bohu. Lebo ten, kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je, a že tým, ktorí ho snažne hľadajú, je odplatiteľom. (Žid 11,6)

Boh je Stvoriteľom Univerza – všetkých viditeľných aj neviditeľných vecí, je zvrchovaným Sudcom a Pánom všetkého. Tento fakt nezmení človek. V podstate je úplne jedno, či tomu niekto verí, alebo nie, ak neverí, robí to na vlastnú škodu. Keďže sa k Bohu môžeme priblížiť iba skrze vieru, vôbec nie je jedno, akú máme o Bohu predstavu, čo o Ňom vieme a čomu veríme. Často počujeme dobroprajnú radu: „Len niečomu ver,“ ako keby bolo ľahostajné čomu a komu. Je až neuveriteľné, že ľudia nepovažujú za potrebné pýtať sa po Bohu, chcieť Ho spoznať a priblížiť sa ku Nemu. Popritom sme od Boha úplne závislí a iba Jeho spoznanie nás môže zachrániť od večného zatratenia. Od miery nášho zjavenia o Všemohúcom sa tiež odvíja kvalita života prežitého tu na zemi. Iba spoznanie Boha, Jeho vôle môže priniesť záchranu a požehnanie. Boh sa hnevá, keď o Ňom hovoríme bez hlbšieho spoznania, ako vidíme na príklade Jóba a jeho priateľov, ktorí viedli debaty na vysokej úrovni o Bohu a príčine utrpení na zemi. Všetci hovorili v porovnaní s tým, ako hovoria ľudia o Bohu dnes, veľmi správne myšlienky, no aj tak sa Boh na Jóbových priateľov nahneval, lebo nehovorili z takého zjavenia ako Jób. Jób sa za nich nakoniec musel modliť, aby na nich nedopadol Boží hnev. Preto je správne, ak sa o Pánovi chceme dozvedieť čo najviac, pravidelne študujeme Božie slovo, modlíme sa a snažíme sa Mu priblížiť. Je podivuhodné, že ozajstné hľadanie Boha, ktoré vychádza z vnútornej potreby skutočne Ho spoznať ako osobu, je v dnešnej spoločnosti považované za niečo neprirodzené, ba za fanatizmus a sektársky postoj. Boží muži v minulosti neustále zotrvávali v Božej prítomnosti. Mojžiš bol na vrchu s Bohom štyridsať dní a túžba spoznať Pána sa z neho nevytrácala, ba naopak, chcel mu byť stále bližšie. Hľadať Boha nie je fanatizmus, ale najhlbšia ľudská potreba. Je pre nás povzbudivé, že tým, ktorí Boha snažne hľadajú, sa dáva spoznať a je im odplatiteľom.

Boh je osoba

Boh nie je iba princíp, ale bytosť, má všetky znaky osobnosti ako sú vôľa, emócie, myseľ, komunikuje a prejavuje sa v skutkoch.

1.) Boh má vôľu – chcenie. Konanie Jeho vôle na zemi je základnou podmienkou spasenia, no na to, aby niekto mohol vykonať vôľu inej osoby, najprv ju musí spoznať. Druhým krokom je, že človek musí Božiu vôľu vykonať, aj keď je v rozpore s tým, čo by chcel on sám. Samotný Mesiáš povedal: „Nie moja vôľa, ale tvoja nech sa stane,“ keď mal podstúpiť utrpenie Getsemany, Gabbathy aj Golgoty. Božia vôľa je vyjadrená v Jeho slove a niekedy je pre človeka ľahké ju vykonať, inokedy nie. Keď je človek v Božej prítomnosti a Pánova vôľa nie je v rozpore s ľudskou, vtedy sa to zdá ľahké, no horšie je, keď sa človek dostane do víru sveta a hriech sa predstavuje v lákavej podobe. Už podľa toho, že v prirodzenom životnom rytme nie je také ľahké žiť v Božej vôli, poukazuje na to, že Božia vôla sa na zemi nedeje a národy pravého Boha nespoznajú. To je odpoveď na otázky, ktoré často dostávame ohľadom toho, ako je možné, že sú vojny, zomierajú deti, ľudia sú chorí a pod. Preto Mesiáš Ježiš Kristus Nazaretský učí svojich nasledovníkov modliť sa, aby sa na zemi stala Božia vôľa, tak ako je v nebi. „Nech príde tvoje kráľovstvo! Nech sa stane tvoja vôľa ako v nebi, tak aj na zemi!“ (Mt 6,10) Keďže vôľa Boha Biblie, Jeho chcenie a Jeho prianie je iné, ako vôľa bohov iných náboženstiev, znamená to, že nemôže ísť o tú istú osobu.

2.) Ďalším znakom Božej osoby je myseľ. Jeho myseľ je najvyššia inteligencia a pre človeka je spôsob, akým Boh rozmýšľa, dosť nepochopiteľný. „Lebo moje myšlienky nie sú vašimi myšlienkami, ani moje cesty nie sú vašimi cestami, hovorí Hospodin.“ (Iz 55,8) Na to, v akom stave je ľudská myseľ, prídeme až vtedy, keď chceme svoju myseľ aspoň čiastočne ukázniť. Väčšinou totiž v ľudskej mysli prebiehajú neosožné procesy, zahmlené spomienky (väčšinou negatívne) sa miešajú s temnými vyhliadkami do budúcnosti, popritom zostáva povinnosť riešiť problémy súčasnosti a to už nehovoríme o myšlienkach plných hnevu, závisti a nečistoty.

3.) Ďalším znakom osobnosti je, že Boh má emócie. Viackrát v Biblii čítame, že Boh sa raduje: „Veseliť sa bude nad tebou radosťou, mlčať bude vo svojej láske, bude plesať nad tebou s prespevovaním“ (Sof 3,17) a vie sa aj hnevať: „Lebo hnev Boží sa zjavuje z neba na každú bezbožnosť a neprávosť ľudí, ktorí zadržujú pravdu neprávosťou.“ (Rim 1,18) Aj tu sa však dostaneme do problému, keď rozmýšľame o tom, aké emócie má Boh, lebo Pánove emócie nemôžeme porovnávať s našimi. Vplyvom pádu do hriechu sa do ľudského životného pocitu dostali emócie Pánovi úplne cudzie ako sú strach, depresia, pocit zahanbenia a ohrozenia. To je Pánovi naozaj úplne cudzie, Boh je šťastnou bytosťou, je neohrozený, z ničoho a z nikoho strach nemá. Najvyšší chce do ľudských emócií vložiť niečo zo svojich, preto po znovuzrodení je treba, aby ľudská duša prešla masívnou transformáciou v oblasti emócií.

Jednými z najdôležitejších emócií, ktoré Boh prejavuje voči človeku, sú súcit a milosrdenstvo. Keď Mojžiš chcel lepšie spoznať Pána, spolu s tým, že zažil Jeho prítomnosť, počul aj slová: „Hospodin, Hospodin, silný Boh ľútostivý a milosrdný, dlho zhovievajúci a veľký čo do milosti a pravdy.“ (Exodus 34,6) Je krásne, že Boh nie je iba princíp, nie je nevypočitateľný, ale pri svojej veľkosti vie prejaviť voči svojmu stvoreniu aj lásku, zhovievavosť a milosrdenstvo. Aký je to rozdiel od zhýralých a prostopašných bohov gréckej mytológie alebo krvilačných bohov národov, ktorým boli donášané ľudské obete vrátane detí. Samozrejme, že tieto bytosti nemajú so Stvoriteľom nič spoločné, ale ide o padlých anjelov, ktorých národy uctievajú, dopúšťajúc sa tragického omylu.

4.) Uvedomenie si, že Boh je živou osobou, je veľmi dôležité, lebo v Ňom môžeme vyvolať reakciu podľa svojho správania – Boh s nami komunikuje. Ak sa pokoríme, odpustí nám, ak pýtame, aj dostaneme: „...lebo každý, kto prosí, berie; kto hľadá, nachádza, a tomu, kto klepe, sa otvorí.“ (Mt 7,8) Ak sa dostaneme do vzťahu s Bohom, nutne sa začne niečo diať, lebo prítomnosť osoby sa vždy prejaví. Ak niekto napríklad vstúpi do miestnosti, začne sa prejavovať podľa toho, aký je jeho charakter. Prečo by sme si mali myslieť, že náš Spasiteľ sa nechce prejaviť medzi svojím ľudom. V posledných rokoch boli populárne rôzne semináre o duchovných daroch, ale teoretické znalosti, známosť alebo opis duchovného daru vychádzajúci z pôvodných jazykov ešte neprinesie vôbec nič, pokiaľ nie je prítomná osoba Ducha Svätého, ktorý tieto dary donáša. A naopak – keď Pána uctievame na základe zjavenia Biblie, a nie na základe tradícií, vtedy sa dostaneme do Božej prítomnosti – začína vzťah, preto prítomnosť Všemohúceho svätého Boha v zhromaždení má svoje prejavy. Všetko to, čo Jeho osobnosť obsahuje, Pán odovzdáva tým, ktorí ho uctievajú v Duchu a v pravde, prichádza radosť, sloboda, duchovné dary fungujú bez toho, aby ich niekto stačil analyzovať. Prečo? Lebo Otec dal svojho Syna, aby nás potiahol do svojej svätej prítomnosti: „A ja, keď budem povýšený od zeme, všetkých potiahnem k sebe.“ (Jn 12,32) Boh má afinitu voči tým, ktorí sa znovuzrodili, a taktiež tí, ktorí ozaj prijali Ježiša Krista ako svojho Pána a Spasiteľa, sú permanentne ťahaní do Pánovej prítomnosti. Tragédia náboženstva je, že starostlivo udržuje odstup od Boha, obracia pozornosť ľudí na predmety, obrady a ceremónie, a takto sa nikdy nemôžu naplniť potreby, ktoré sú v hladných ľudských srdciach, a tak je stvoreniu zabránené mať spoločenstvo a komunikovať so Stvoriteľom.

5.) Tak, ako každá bytosť, aj Boh sa prejavuje osobnými skutkami. Aj tu ťažko obstojí porovnanie so skutkom človeka. Zrejme jeden z najväčších výkonov ľudskej rasy je, že človek chodil po Mesiaci. Celé tímy odborníkov sa dlhé roky namáhali na splnenie tohto cieľa. Boh však stvoril Mesiac v priebehu okamihu a vo vesmíre nie je viac ako zrnko prachu. Božie skutky sú pre človeka málo pochopiteľné hlavne preto, lebo Boh je nadprirodzený, aj jeho skutky sú taktiež nadprirodzené. Náboženstvo stále oceňuje skutky, ktoré sú prirodzené a môžeme ich zaradiť do kategórie dobrých. Samozrejme, že nie sme proti dobrým skutkom, ale či sa jednalo ozaj o skutok Boží, to už je otázka, keďže sa človek vie veľmi dobre pretvarovať a mnohé dobre vyzerajúce skutky vychádzajú nie z lásky, ale z potreby získať uznanie druhých. Prvá cirkev nazývala Božími skutkami iba také, ktoré sa vymykali z normálu, z prirodzenosti: Ježiš Kristus uzdravoval ťažké choroby ako boli lepra, slepota, hluchota, nehybnosť, chodil po vode, podmaňoval si prírodu alebo kriesil mŕtvych. Farizejov napomenul, aby tieto skutky nebrali na ľahkú váhu, ale aby verili v Jeho božský pôvod vďaka tomu, čo koná, keď nevedeli uveriť skrze Slovo. Ani svojich nasledovníkov Pán nenechal bez nadprirodzena. „Amen, amen vám hovorím, že ten, kto verí vo mňa, skutky, ktoré ja činím, bude aj on činiť, a ešte aj väčšie ako tie bude činiť, lebo ja idem k svojmu Otcovi.“ (Jn 14,12) „A uverivších budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať démonov, budú hovoriť novými jazyky, hadov budú brať, a keby vypili niečo smrtonosné, neuškodí im; na chorých budú vkladať ruky, a budú sa mať dobre.“ (Mk 16,17-18)

Božie schopnosti

Hlavnými znakmi Božej osoby, ktoré Ho odlišujú od ostatného stvorenia, vrátane tých najvyšších anjelských bytostí, sú všemohúcnosť, vševedúcnosť a všadeprítomnosť.

1.) Boh je všemohúci – Pokiaľ človek chce vstúpiť do vzťahu s Bohom a nevychádza z tejto skutočnosti, bude jeho predstava a viera stále deformovaná. Neustále sa musíme povzbudzovať, že Boh je všemohúci, lebo sa pohybujeme v časopriestore a neustále narážame na jeho obmedzenia. Boh však neprebýva v časopriestore, ale vo večnosti. Ľudia neustále hľadajú Boha v minulosti, spomínajú narodenie alebo ukrižovanie Pána Ježiša Krista tak, ako keby išlo o úplne obyčajného človeka, ktorý sa narodil a zomrel a vôbec ich nenapadne, že Ježiša treba hľadať vo večnosti. Rozdiel medzi večnosťou a časom je ten, že čas má svoj koniec, to znamená obmedzenie. Preto sa v časnosti neustále odohrávajú negatívne zmeny, všetko stárne a degeneruje, mení sa. Boh je všemohúci práve preto, že nič z týchto zmien nepostihuje ani Jeho, ani Božie kráľovstvo. Človek, ktorý žije v časnosti, nutne potrebuje Božiu pomoc z inej dimenzie, a ak ju má dostať, vtedy musí vychádzať z toho, že Boh je všemohúci. Ako príklad môžeme uviesť Abraháma, ktorý je otcom všetkých veriacich. Poznáme Abrahámove príbehy, obdivujeme jeho vieru, keď v čase, keď už to dávno nebolo biologicky možné, veril v narodenie potomka a udivuje nás Abrahámova viera, keď bol ochotný obetovať svojho syna v pevnej viere, že ho Boh zase vzkriesi k životu. To, že toho bol Abrahám schopný, vychádza z toho, že skôr, ako vyšlo od Pána slovo, na základe ktorého mal Abrahám jednať, sa autor týchto slov predstavil ako El šadaj – Silný Boh všemohúci. „A keď bolo Abramovi deväťdesiatdeväť rokov, ukázal sa mu Hospodin a riekol mu: Ja som El-šaddaj <El-šaddaj = Silný-Boh-všemohúci>. Choď predo mnou a buď dokonalý!“ (1Moj 17,1) „Ja som Alfa i Omega, počiatok i koniec, hovorí Pán, Boh, ktorý je a ktorý bol a ktorý príde, ten Všemohúci.“ (Zj 1,8)

2.) Boh je vševediaci

„Nehovorte viacej vysokomyseľne! Nech nevychádza z vašich úst drzosť! Lebo Hospodin je silný Boh vševediaci a má skutky odvážené.“ (1Sam 2,3) To, že Boh vie všetko, by nás malo viesť k Božej bázni. Po prvé, je úžasné, že Boh pozná všetky informácie vo viditeľnom a neviditeľnom svete a všetky skutky, ktoré sa stali a ešte stanú v časopriestore. Boh všetky ľudské skutky vyvedie na svetlo a každý jeden sa z nich budeme zodpovedať. Ak si sa milý čitateľ zľakol, je to primeraná reakcia. Je tu vhodné uviesť slová jednej piesne, ktorá sa často v zhromaždení božích ľudí spieva: „Pane, keď odkryješ hriech, kto obstojí, vďaka, že krvou Baránka sme očistení.“ Niekedy sa čudujeme, že sa ľudia neboja Božieho súdu a myslia si, že Boh nevidel všetko to, čo popáchali. Preto každý jeden človek nevyhnutne potrebuje odpustenie hriechov, čo je vylúčené bez osoby Ježiša Krista Nazaretského.

3.) Boh je všadeprítomný

„Kam by som zašiel od tvojho ducha? Alebo kam by som utiekol pred tvojou tvárou? Keby som vystúpil na nebesia, tam si ty; keby som si postlal v hrobe, hľa, i tam si. Keby som vzal krídla rannej zory, aby som zaletel a býval pri najďaľšom mori, i tam by ma sprevadila tvoja ruka, a pochytila by ma tvoja pravica.“ (Ž 139,7-10) Tu musíme dať jeden veľký výkričník. To, že je Boh všadeprítomný, neznamená, že všade prejaví slávu svojej osobnosti. Boh je prítomný aj na miestach, kde sa páchajú najväčšie hriechy, no z Jeho prítomnosti tam nie je prejavené nič. Naopak, keď je Boh vyzdvihovaný, chválený a uctievaný v Duchu a v pravde od tých, ktorí sa ho boja, na takom mieste dôjde k epifánii – zjaveniu Božej slávy na danom mieste a v čase. Božia prítomnosť je úžasne sladká a charakterizujú ju štyri hlavné piliere: „Lebo kráľovstvo Božie nie je pokrm a nápoj, ale spravodlivosť, pokoj a radosť v Svätom Duchu.“ (Rim 14,17) „Lebo kráľovstvo Božie nezáleží v slove, ale v moci.“ (1 Kor 4,20)

Štyri piliere Božieho kráľovstva sú spravodlivosť, pokoj, radosť a moc. Často si ľudia mýlia prítomnosť Božieho kráľovstva s prítomnosťou padlých anjelov. Ak je Božia prítomnosť, musia byť prítomné všetky štyri znaky. V prítomnosti padlých anjelov je možné vnímať ezoterickú atmosféru, ktorá je zahalená závojom mystiky. V ezoterickej atmosfére sa zdôrazňuje pokoj, tento sa však vôbec nelíši od pokoja na cintoríne, preto niektoré obrady sú priamo spojené s potrebou predmetov, ktoré sa vzťahujú ku smrti. Často sú miesta bohoslužby postavené na hromade mŕtvol, alebo sú priamo prítomné časti ľudského tela - lebky, hnáty a pod. Boh chcel do takej miery ochrániť prienik tejto ezoterickej atmosféry do bohoslužby, že zakázal kňazom zúčastňovať sa na pohreboch a chodiť na cintorín. Skutočný prejav Božej prítomnosti nie je zasmušilá skormútenosť, ale radosť. Evanjelium je radostná správa a Božie slovo nám prikazuje: „Radujte sa a opäť sa radujte!“ Človek, ktorý sa raduje, sa smeje. Čím viac sa raduje, tým viac sa smeje. Ak sa človek neraduje, nesmeje sa, čím sa človek menej raduje, tým sa menej smeje. Vyjadrením vrcholu radosti nábožného človeka je smutný záhadný úsmev. V cirkvi bežne nie je akceptovateľné, aby sa niekto na bohoslužbe smial, lebo existuje falošný názor, že čím je bohoslužba depresívnejšia, tým je úprimnejšia. Niekedy to vyzerá ako na pohrebe, ako keby Ježiš nikdy nevstal z mŕtvych. Nie je zvláštne oslavovať, že niekto vstal z mŕtvych, smútkom?

Záver

O Bohu by sme mohli ešte hovoriť veľa a urobíme to v nasledujúcich číslach Logosu, budeme hovoriť o troch osobách, o Otcovi, Synovi a Duchu Svätom. Cieľom dnešného článku bolo ukázať, že Boh je oveľa väčší, lepší a schopnejší, ako si myslíme. Hlavnou otázkou je, ako človek má posilniť vzťah s touto úžasnou osobou. Odpoveď sa zdá jednoduchá. Hľadaním a prebývaním v Jeho prítomnosti. Zdá sa, že najdôležitejším faktorom je modlitba. Tým nemáme na mysli pomodlenie, ale kvalitnú dlhú modlitbu, kedy sa ľudská duša vie utíšiť, a Boh vloží do duše človeka o sebe správny obraz. Samozrejme, že iba modlitba nestačí, ale treba študovať Božie slovo. Ľudia, ktorí sa veľa modlia a neberú do ruky Bibliu, padnú do mysticizmu a ich myšlienky o Bohu nebudú správne. Treťou dôležitou vecou je vydávať svedectvo o Bohu o Jeho veľkosti, špeciálne o vzkriesení Ježiša Krista a Jeho návrate na zem. Keď človek vydáva svedectvo, posilňuje sa v ňom poznanie Božích právd, ak nehovorí, všetko sa stáva zahmleným, nejasným. Prajem každému úžasný vzťah s Bohom, vytrhnutie z materializmu, zlozvykov, prajem každému, aj sebe, aby sme chodili hodní Pána na Jeho úplnú ľúbosť, niesli ovocie v každom dobrom skutku a žili tak, ako keby sme toho Neviditeľného videli.