Pokračujeme

Pred niekoľkými dňami som bol pozvaný, aby som poslúžil na uzdravujúcom zhromaždení v jednom menšom meste na strednom Slovensku. Keďže nešlo o prvé stretnutie na tom mieste, v úvode som sa spýtal, koľkí sa už týchto stretnutí zúčastnili a ich zdravotný stav sa zlepšil. Jeden z prítomných vydal svedectvo o tom, ako mu tieto stretnutia pomohli, lebo ešte pred niekoľkými týždňami bol v takom zlom fyzickom a psychickom stave, že nevládal robiť a dokonca začal odpadávať. Jeho zdravotný stav sa zlepšuje, vracia sa mu životná sila a na stretnutie priviedol celú svoju rodinu. Keby chcel niekto odsúdiť prácu ľudí, ktorí sa takto snažia pomôcť druhým, pri všetkej úcte (neúcte) ho nepovažujem za normálneho človeka. Naša spoločnosť nepotrebuje novosformovanú kresťanskú teológiu (ideológiu), ale potrebuje vidieť prielomy Božieho kráľovstva. Keď sa dejú také veci, ako sú uzdravenia, oslobodenia z narkotík, keď je jeden asociálny živel vrátený do normálneho spoločenského života, alebo manželia, ktorí sa nenávideli, k sebe znovu nájdu cestu, ľudia prehodnocujú svoj pohľad na charizmaticko-letničné kresťanstvo a na vzťah k Bohu vôbec. Hodnotenia prestávajú byť v zásade negatívne a začínajú sa ozývať hlasy: „Čo je zlé na tom, čo robia?“ Podobne to bolo aj v Biblii. Keď Ježiš uzdravoval, farizej Nikodém bol zneistený vo svojom presvedčení, že kľúče Božieho kráľovstva majú vďaka Mojžišovmu stolcu oni. Vyjadril to jednoducho: „Človek môže robiť také veci, iba ak je s ním Boh.“ (Jn 3) Keď Ježiš otvoril oči slepému, farizeji chceli od toho človeka, aby Pána odsúdil. Tento sa, samozrejme, veľrady bál a odpovedal veľmi inteligentne: „Nepoznám toho človeka, neviem odkiaľ je, ale jedno viem, že som bol slepý a vidím a Boh nevypočuje hriešnika.“ Podobne dával radu aj Gamaliel, keď sa začalo rozmáhať kresťanstvo, aby proti nemu nebojovali.

Som vďačný Bohu, že vďaka našej práci (opakujem nie kvôli našej teológii) začína dochádzať k zmene pohľadu na nás. V poslednom čase sa o nás vyjadrujú v periodikách najväčších historických cirkví na Slovensku s tým, že si začínajú klásť otázku: „Čo robíme zle, že nám ľudia odchádzajú do charizmaticko-letničného hnutia?“ Napríklad v Katolíckych novinách vyšiel článok, v ktorom síce autor trvá na tom, že plnosť spasiteľnej milosti je iba v katolíckej cirkvi, ale priznal aj pozitíva činnosti charizmaticko-letničného hnutia s tým, že by určité praktiky mohla prevziať aj jeho cirkev. Je to dobré. Pokračujeme.