Povojnový antisemitizmus na Slovensku a jeho príčiny

V minulom článku sme sa venovali opätovnému zaradeniu sa Židov na Slovensku do každodenného života. Na ten vplývali aj podmienky, v ktorých sa nachádzali. Antisemitské nálady obyvateľstva, chýbajúce politické zázemie, problémy s reštitúciami majetkov – to všetko na židovských obyvateľov vplývalo a neraz podnietilo ich rozhodnutie opustiť Slovensko.

Antisemitizmus, ktorý do myslí ľudí vstúpil najmä počas existencie prvej Slovenskej republiky, nevymizol dňom obnovenia Československa. Naopak, bol to ešte niekoľko rokov prebiehajúci proces, ktorého výsledky sú dodnes neisté. Povojnové protižidovské nálady však mali iný charakter, ako tomu bolo predtým. Už neboli vyššou mocou diktovaným postojom k židovskému obyvateľstvu. Teraz vyplývali z osobných pohnútok domáceho obyvateľstva, ktoré k antisemitizmu viedli vlastné dôvody.

Protižidovské výtržnosti

Prvé prípady povojnového antisemitizmu sa vyskytli už čoskoro po skončení vojny a obnovení Československej republiky. Historici v povojnovom období datujú tri hlavné vlny antisemitských prejavov na Slovensku. V lete a na jeseň roku 1945 prebehla vlna prvá, v letnom období roku 1946 druhá a posledná v prvej polovici roku 1947. Ako príklad protižidovských nálad si uvedieme najznámejšie prípady antisemitsky ladených demonštrácií a pogromov.

Vlna agresie začala v lete 1945 najmä v podobe rozširovania štvavých letákov a falošných správ, avšak boli chvíle, kedy protižidovské nálady prerástli až do pouličných manifestácií. Ako príklad si možno uviesť nitriansku manifestáciu z polovice septembra 1945. V Nitre viazol prídel dôležitých potravín, ako je múka či cukor, a preto sa nitrianske ženy domáhali nápravy na Miestnom národnom výbore (MNV). Keď neuspeli, presunuli sa na zeleninový trh, kde niekto z prítomných vyniesol informáciu, že miestne rehoľné sestry z dievčenskej ľudovej školy majú byť premiestnené inam a nahradia ich nové učiteľky židovského pôvodu. Skupina protestujúcich sa rozrástla až na 200 osôb a viedla rôzne protivýborové a protižidovské reči. Do ostrejšieho konfliktu prerástla podobná manifestácia v Topoľčanoch 24. septembra 1945. Podľa zachovaných dokumentov si niekoľkohodinové násilnosti, spojené s rabovaním domov, vyžiadali štyridsaťsedem zranených, pričom osemnásť z nich muselo byť ošetrených v nemocnici. Okrem fámy o výmene rehoľných sestier za Židovky sa tu šírila zvesť, že doktor Berger (Žid) očkuje miestne deti jedom a niektoré z nich dokonca zomrelo. Doktor síce v ten deň naozaj očkoval, ale žiadnemu z detí sa nič nestalo. Aj v neďalekých Žabokrekoch nad Nitrou miestne obyvateľstvo šomralo a „padali výroky, že treba všetkých Židov z obce vyhnať, nakoľko vraj ničia náš ľud“. Postoj slovenských obyvateľov vystihuje historička Kubátová: „Židia, ktorí sa už nemali vrátiť, boli nazad a všemožne ‚pohoršovali‘ miestne obyvateľstvo: jedli nedostatkovú čokoládu a oriešky, nezapájali sa do verejných prác, chovali sa údajne vyzývavo.“

O dva mesiace neskôr sa situácia vyostrila na severovýchodnom Slovensku. Začiatkom novembra 1945 sa v oblasti Uličskej doliny a doliny Zbojníckeho potoka, kde ležia obce Príslop, Kolbasov, Ulič, Uličské Krivé, Zboj a Nová Sedlica, začali objavovať bližšie neidentifikovateľné ozbrojené skupiny. Traduje sa, že išlo o tzv. banderovcov, čiže príslušníkov oddielov Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA), operujúcich v rokoch 1945 – 1947 na území juhovýchodného Poľska, občas prenikajúcich na severovýchodné Slovensko. UPA tu zvyčajne mapovala priestor a ako ich mínus možno označiť rekvirovanie potravín, o násilí sa u nás nehovorí. V novembri sa však začali na našom území objavovať rabujúce skupiny, o ktorých nevieme s istotou, či patrili k banderovcom, a ak tam ich členovia boli, či o nich vedelo vedenie. Okrem rabovania mali akcie týchto skupín protikomunistický a protižidovský podtón. V dňoch 22. – 24. novembra tieto skupiny po dva razy vyrabovali dediny Nová Sedlica a Zboj, pričom za sebou nechali dve obete – Mikuláša Kireša a lesníka Ivana Šiškana, obaja boli členovia KSS a oboch pred zastrelením donútili napísať: „Za hlavu Stalina každého komunistu smrť čaká v Slovenskom štáte – Ukrajinská armáda.“Pri odchode vyrabovali dom ďalšieho komunistu, Žida Dávida Gelba, ktorého odvliekli so sebou. Odvtedy ho viac nevideli. 6. decembra prepadli obec Ulič a táto akcia bola pravdepodobne vopred naplánovaná. Muži na ôsmich saniach odviezli obilie z potravinového družstva a vtrhli do domu Alexandra Steina (člena KSS) a jeho manželky Ruženy, kde vtedy boli prítomné ďalšie dve Židovky Levia Riedermanová a Ester Klehrová. Donútili ich umyť sa, vyobliekať, pomodliť a následne ich zastrelili. Pri odchode jedny sane odbočili do susedného Kolbasova, kde sa odohrala najväčšia tragédia. Išli do domu židovského obchodníka Mendela Poláka, u ktorého sa v ten večer zišli mladí Židia. Okolie domu zaistili, dom vykradli a vo vnútri zabili jedenásť Židov. Prežila len mladá Helena Jakubovičová, ktorá sa schovala za posteľou a prikryla perinou. V tejto situácii začali bezpečnostné orgány rýchlo konať, no napriek tomu dochádzalo k prepadnutiam obcí v okrese Snina aj koncom decembra 1945.

Nová vlna antisemitizmu sa objavila v lete 1946 spolu s pripravovaným zjazdom partizánov v Bratislave. V noci z 12. na 13. júna 1946 boli po Trnave polepené ručne písané letáky s textami: „Slováci, Slovenky, žiadame vysťahovanie Židov.“; „Dajte Židom nošky, nech idú za Jordán pešky, von s nima, to je vôľa ľudu.“ Ďalší deň v Piešťanoch: „VŠETKÝM ŽIDOM – Odbor protižidovský vyzýva všetkých Židov na Slovensku, aby do konca júla 1946 bezpodmienečne sa vysťahovali z územia Slovenska. V inom prípade navštívia vás banderovci!“ Takýto leták bol o mesiac roznesený aj v Prešove. V Kežmarku sa 23. júna 1946 objavili letáky so znením: „Aj bez Židov budeme viesť republiku.“; „Židia sú naši nepriatelia.“; „Nechceme Židov.“; „Zapojte sa do akcie biť Židov.“; „Prečo sa nebúri ľud proti Židom!“; „Tvorte podzemné hnutie, zbrojte sa a ničte Židov!“; „Kto Židom napomáha, rodných bratov zapredáva.“ V Trenčianskych Tepliciach sa piati výtržníci 28. júna 1946 pokúsili vyvolať protižidovský pogrom. Letáky všade pribúdali, až sa nálada vystupňovala 4. augusta 1946 v Bratislave. Aj napriek tomu, že národná bezpečnosť mala informácie o chystanom pogrome počas partizánskeho zjazdu dostatočne vopred, dialo sa nasledovné: partizánske skupiny vyrabovali byty Židov na Kapucínskej a Židovskej ulici, na Kapucínskej ulici prepadli a zbili Židov, na Schreiberovej vtrhli do bytu, zdemolovali zariadenie a zbili majiteľov. Potom vyrabovali židovskú kuchyňu a zbili prítomných. Na budovu ŽNO v Komárne hodili dva granáty a zbili prítomných Židov, vo vlastnom dome zbili a okradli rabína Šimona Leboviča, päťdesiat partizánov vylomilo dvere a vtrhlo do bytu Pavla Rybára na Laurinskej ulici a vykrikovali: „My chceme dostať Židov do ruky, lebo nám vzali jedného občana!“ Partizáni, ktorí sa vrátili z Bratislavy do Nových Zámkov, vtrhli do miestnej kaviarne Ungar, prerezali šnúry na telefónnom vedení, zbili majiteľa a dobodali nožom šiestich hostí – Židov... a takto by sme mohli pokračovať.

Posledná vlna nepokojov sa zdvihla v roku 1947 a bola spojená so súdnym procesom s bývalým prezidentom Jozefom Tisom a jeho následnou popravou. Prejavovala sa najmä šírením protižidovských letákov a osobnými potýčkami.

Príčiny povojnového antisemitizmu

Za povojnovým antisemitizmom možno hľadať niekoľko platforiem. Sociálny a ekonomický aspekt odzrkadľuje už spomínané domnelé zvýhodňovanie na úradoch a pri prerozdeľovaní dávok z UNRRA. Často dochádzalo aj k obvineniam z ich manipulácie. V niektorých slovenských mestách fungovali ľudové jedálne, v ktorých sa varilo z dávok UNRRA a slúžili čisto pre židovské organizácie. Postoj slovenského obyvateľstva by sa dal zhrnúť nasledovne: „My sme trpeli viac ako Židia, ktorí vojnu prežili v úkrytoch a do bojov za oslobodenie nezasiahli. Oni však dostávajú materiálnu a sociálnu pomoc, a to dokonca zo zahraničia.“ Ako príklad na podloženie tohto tvrdenia môžeme citovať názor jednej zo žien demonštrujúcich v Nitre v septembri 1945: „Výbor sa o nás nestará, aby sme mali čo jesť, však výbor je už napchatý, ale my hladujeme, nemáme chleba, dreva a nemáme deťom čo variť, aby sa najedli. Preto ale Židia majú všetkého dosť, títo majú aj dostatok cukru aj baganče.“

V ekonomickej oblasti do popredia vystupoval najmä problém arizácie židovských majetkov a ich reštitúcie. Medzi arizátormi a správcami bývalých židovských podnikov, domov a iného hmotného majetku sa často nachádzali aj vyšší predstavitelia štátu, ktorí tak ako i ostatný ľud mali záujem si nadobudnuté imanie zachovať. Neponáhľali sa preto s vydaním reštitučných zákonov, resp. s ich dodržiavaním. Konflikty súčasných a bývalých majiteľov tak boli jednou z hlavných príčin povojnových protižidovských nálad. Na základe toho český historik Ján Mlynárik povojnový antisemitizmus označuje aj za tzv. zmaterializovaný.

Protižidovská atmosféra vychádzala tiež z národnostného aspektu. Materinským jazykom Židov bol zväčša maďarský a nemecký jazyk, slovenčinu dokonca často neovládali alebo s ňou mali problémy. Tento fakt pôsobil iritujúco na domáce obyvateľstvo, ktoré Nemcov a Maďarov považovalo za vinníkov vojny a biedy. Ďalším podnetom k antisemitizmu mohla byť predvojnová kolaborácia Židov s nepriateľom. Boli obviňovaní z promaďarskej činnosti na územiach, ktoré rozhodnutím Viedenskej arbitráže pripadli Maďarsku. Slovenský ľud mal navyše ešte stále na pamäti aj časy bývalého Rakúsko-Uhorska, keď to boli práve Židia, kto sa najviac pomaďarčoval. K protižidovským náladám prispievala tiež ich politická angažovanosť – najmä v ľavicových stranách.

Postoj vládnych kruhov a chýbajúce pokyny k riešeniu židovskej otázky

Protižidovské nálady medzi obyvateľstvom boli prítomné počas celého povojnového obdobia a v menšej miere aj neskôr. Každá jedna demonštrácia, každá jedna výtržnosť a agresia bola akoby výkrikom k vládnym predstaviteľom, že situáciu je potrebné riešiť. To, že je nutné „zakročiť“, si uvedomoval každý, avšak toto presvedčenie taktiež narážalo na už spomínaný ekonomický aspekt. Medzi arizátormi a národnými správcami boli často práve vyšší úradníci či politici, a to najmä z Demokratickej strany. O ľahko nadobudnuté bohatstvo nik nechcel len tak prísť, čo nám i po toľkých rokoch dáva jasný obraz o tom, prečo sa do vyriešenia situácie so Židmi v krajine nik až tak veľmi nehrnul a prečo viaceré majetkové spory neboli nikdy dotiahnuté do konca. Po skončení vojny mnohí obyvatelia (najmä židovského pôvodu), vkladali nádeje do predstaviteľov komunistickej strany. Nebolo to ani tak tým, že by sa plne stotožňovali s ich politickým programom a orientáciou, ako skôr tým, že to bola práve Červená armáda, ktorá si v Československu získala hrdinský status osloboditeľa.

Na Slovensku pôsobili po roku 1945 štyri politické strany – Demokratická strana (DS), Komunistická strana Slovenska (KSS) a novovzniknuté Strana práce a Strana slobody, ktoré však z dôvodu svojho neskoršieho vzniku nemali veľký vplyv. Vedúce miesta štátu po obnovení republiky ostali v rukách takmer tých istých ľudí ako pred vypuknutím druhej svetovej vojny. Pravdepodobne to vyplývalo z nedostatku politicky skúsených ľudí. U ani jednej zo strán však nebadáme, že by priamo pomáhala židovskej menšine vyriešiť ich situáciu na Slovensku. Tí, ktorým sa podarilo získať ich majetky či úradnícke funkcie sa radšej orientovali na to, ako riešenie židovskej otázky utlačiť do úzadia alebo ako nariadenia pražskej vlády poskytujúce riešenie obchádzať. V prípade oboch hlavných politických táborov bola snaha o to, aby neboli označovaní za filosemitov, čo by im mohlo ubrať z popularity či dôveryhodnosti. Z antisemitizmu prítomného na Slovensku sa vzájomne obviňovali, na čo využívali najmä vtedajšiu tlač, i keď zároveň Židov aspoň formálne uisťovali o svojej dobrej vôli voči nim.

Čo sa týka postoju komunistov, pomocnú ruku Židom nepodali i napriek tomu, že sa po vojne mnoho z nich posunulo „doľava“. Mladí Židia sa hlásili do útvarov bezpečnosti, aby bránili republiku, prípadne aby sa pomstili za svoju minulosť. I keď komunistické idey sľubovali rovnoprávnosť občanov, ktorá odstráni antisemitizmus prítomný na Slovensku, historik Jelínek uvádza, že sú náznaky, ktoré ukazujú na to, že niektoré z pogromov na židovských obyvateľov pripravili pravdepodobne komunisti. Cieľom bolo dokázať, že demokrati nevedia v krajine udržať poriadok.

Demokratickú stranu zastupovali najmä slovenskí evanjelici. Demokrati pre svoj prospech brzdili reštitúciu židovského majetku, na ktorom cez vojnu ľahko zbohatli, a preto sa viac venovali tomu ako situáciu nevyriešiť, než vyriešiť. Strana vydávala vlastné periodikum, denník Čas, v ktorom z času na čas vychádzali protižidovsky zamerané články. V takýchto článkoch demokratickí redaktori burcovali národ proti Židom alebo opisovali protižidovské výtržnosti takým spôsobom, akoby si za ne Židia mohli sami, tým, že sa „pchajú“ tam, kam sa nemajú. I keď sa protižidovské násilie nedalo poprieť, orgány aj tlač ho často vysvetľovali tak, že Židia sú koreňom všetkých problémov, ktoré sa im dejú. Mnohokrát vyhlasovali, že obvinenia z toho, že by podnety na protižidovské akcie vychádzali spomedzi ich ľudí, prípadne od partizánov, sa nezakladajú na pravde.

Kvôli nedostatočným pokynom vlády pre miestne úrady mali Židia mnohé ťažkosti s úradníkmi pri získavaní občianstva, osvedčení o národnej spoľahlivosti alebo pri vybavovaní reštitúcií majetkov. Nevydanie inštrukcií spôsobovalo problémy nielen Židom, ale aj samotným úradníkom, ktorí nevedeli, ako majú v konkrétnych prípadoch postupovať.

Po skončení druhej svetovej vojny vláda Národného frontu (Národní front predstavoval združenie všetkých politických strán v Československu) oficiálne vrátila Židom všetky občianske práva a neuznala arizačné prevody. Platila zásada, že z čias prvej Slovenskej republiky zostanú v platnosti iba tie zákony, ktoré nie sú v rozpore s republikánsko-demokratickým zriadením. Protižidovské zákony zrušila už v priebehu povstania Slovenská národná rada nariadením č. 1, ktoré vydala 1. septembra 1944. Aj napriek týmto nariadeniam už v októbri 1945 na zasadnutí vlády Viliam Široký priznal, že židovská otázka na Slovensku nie je vôbec vyriešená a „mnohí arizátori sú ešte vo svojich funkciách. Židom nevracajú byty, ich nábytok bol rozkradnutý, nie sú prijímaní späť do svojich bývalých funkcií a úradov“. Miestni úradníci a politici sa odvolávali na to, že nedostali od československej vlády žiadne pokyny, ako židovskú otázku riešiť, ako robiť konkrétne reštitučné prevody majetkov, a teda nevedia, ako majú postupovať.

Prijatie reštitučného zákona bolo predstaviteľom Židovských náboženských obcí, ktorí zastrešovali požiadavky židovského obyvateľstva na Slovensku, prisľúbené až po nešťastných udalostiach v Topoľčanoch v septembri 1945, a teda štyri mesiace po oficiálnom skončení vojny. Trvalo ešte ďalších osem mesiacov, kým tento zákon vláda prijala a aj vtedy sa slovenská vláda odvolávala, že k nemu neboli pripojené žiadne inštrukcie. Po nepokojoch v Bratislave v auguste 1946, ktoré prijatie reštitučného zákona vyvolali, predstavitelia SNR vydali vyhlásenie o tom, že „reštitučný zákon nenadobudne platnosť, kým nevyjde i nariadenie o spôsobe jeho vykonania“, avšak podľa historičky Fatranovej „pražská vláda nemala v úmysle vydať podrobné pokyny na spôsob prevedenia reštitučného zákona 128/1946 Sb.“ Spomenúť možno i to, že Benešovými dekrétmi boli krátko po obnovení Československej republiky znárodnené podniky nad 500 zamestnancov, preto sa niektorým predvojnovým židovským obchodníkom a podnikateľom stalo, že o majetok prišli v podstate dvakrát, prvý raz pri arizačných procesoch a druhý pri znárodňovaní.

Ďalšie preťahovanie návratu arizovaného majetku nakoniec podnietilo predstaviteľov židovskej reprezentácie na Slovensku i v Česku, Rady židovských náboženských obcí v zemích České a Moravskoslezské a Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku, aby sa obrátili na pražskú vládu. Urobili tak 16. júla 1947 protestným memorandom. Avšak ani rok 1947 nepriniesol v postoji k Židom veľké zmeny.

V tom čase bol pod záštitou OSN ustanovený Zvláštny výbor OSN pre Palestínu – United Nations Special Committee on Palestine (UNSCOP) a postupne začal utvárať židovský štát, čo vzbudilo pozornosť aj u židovských občanov žijúcich na Slovensku. Viacerí z nich vznik židovského štátu pochopili ako nádej na lepší život.

Zdroj:
BUMOVÁ, I.: Protižidovské výtržnosti v Bratislave v historickom kontexte (august 1946). In: Pamäť národa. 2007
FATRANOVÁ, G.: Historický pohľad na vzťahy slovenského a židovského obyvateľstva.In: Acta Judaica Slovaca 4. Bratislava, 1998
HEITLINGEROVÁ, A.: Ve stínu holocaustu a komunismu: Čeští a slovenští Židé po roce 1945. Praha, 2007
JELÍNEK, J.: Zachráň sa, kto môžeš : Židia na Slovensku v rokoch 1944 – 1950. In: Acta Judaica Slovaca 4. Bratislava, 1998
KUBÁTOVÁ, H.: Teraz alebo nikdy : Povojnové protižidovské násilie a väčšinová spoločnosť na Slovensku. Praha, 2016
MLYNÁRIK, J.: Dějiny Židů na Slovensku. Praha, 2005
ŠIŠJAKOVÁ, J.: K niektorým problémom antisemitizmu na Slovensku v rokoch 1945 – 1948. Bratislava, 2008
ŠMIGEĽ, M.: Protižidovské nepokoje v Bratislave (august 1946, august 1948) v atmosfére povojnového antisemitizmu na Slovensku. 2013
ŠMIGEĽ, M.: Vraždy Židov na severovýchodnom Slovensku v roku 1945 – Kolbasovská tragédia. Bratislava, 2008