Pražská jar

História prenasledovania kresťanov

10. časť: Reformačné hnutie Jána Husa

Vyučovania Johna Wyclifa, známeho anglického reformátora, ovplyvňovali aj českého Jána Husa. Šíreniu Wyclifových názorov v Čechách napomáhali dynastické vzťahy a tiež navštevovanie anglických univerzít. Anna, sestra českého kráľa Václava, bola od roku 1382 manželkou anglického kráľa Richarda II.

Ján Hus sa narodil v slušnej roľníckej rodine v roku 1369 v českom Husinci. Svoje štúdium si rozšíril na pražskej univerzite a v roku 1398 sa stal profesorom na filozofickej fakulte. V roku 1401 ho zvolili za dekana a v rokoch 1402 a 1403 pôsobil v tejto pozícii. Jeho duchovná dráha bola tiež úspešná. V roku 1400 bol vysvätený za kňaza. V roku 1402 sa stal kazateľom významnej Betlehemskej kaplnky v Starom Meste a odvtedy bola táto pozícia počas jedného desaťročia jeho hlavným duchovným pôsobením. Veľkolepá služba ho učinila natoľko známym, že si ho kráľovná Žofia, manželka českého kráľa Václava, zvolila za spovedníka. Toto mu poskytlo veľký priestor k tomu, aby sa jeho reformačné postoje stretli ako na kráľovskom dvore, tak aj v kráľovskej rodine s podporou. V týchto časoch si užíval aj dôveru pražského arcibiskupa Zbyňka Zajíca. Arcibiskup totiž lepšie rozumel tomu, ako používať zbraň, než otázkam vierouky, aj keď v začiatkoch podporoval snahy o obnovu cirkvi. V roku 1403 poveril Jána Husa tým, aby ho informoval o akýchkoľvek nešľachetnostiach v diecéze. Ján Hus využil túto možnosť a požiadal arcibiskupa, aby zostavil trojčlennú vyšetrovaciu komisiu k prevereniu prípadu brandenburgského kostola vo Wilsnacku ohľadne „zázračnej relikvie Kristovej krvi“, do ktorej vkladali nádej davy pútnikov už nielen z Čiech, ale aj zo vzdialenejšieho Uhorska. Komisia pozostávajúca z Jána Husa a jeho dvoch kolegov z univerzity skonštatovala, že údajne zázračná sila relikvie je obyčajný podvod a mámenie ľudí. Vzhľadom k tomuto arcibiskup s rozhodnutím koncilu pod ťarchou kliatby zakázal púte vo Wilsnacku a zariadil aj to, aby ani v Čechách neboli podobné „zázračné“ miesta. Zo štúdií anglického reformátora Wyclifa prevzal spočiatku Hus iba posúdenia extrémov a snažil sa o zachovanie katolíckych vieroúk. V porovnaní s Wyclifom však nebol ochotný odmietnuť dogmu transsubstanciácie. Čoraz viac sa zahĺbil do Písma svätého a štúdia Wyclifových diel. Od roku 1407 začal koncipovať myšlienky odlišné od katolíckych učení. Onedlho sa jeho vzťah s arcibiskupom narušil, čo sa dovŕšilo bojmi cirkevnej politiky v krajine a straníckymi dohadmi vo vnútri cirkvi v súvislosti s Wyclifom. Husova záležitosť sa dostala pred pápeža, ktorý ho v roku 1411 exkomunikoval. Zdanlivo zahladený konflikt intervenciou kráľa však vyústil do konečného rozkolu jednou udalosťou. Niekdajší pirát, teraz pápež, vyhlásil boj neapolskému kráľovi Ladislavovi. Každému, kto sa osobne zapojil do boja, alebo mu na to daroval peniaze, boli prisľúbené odpustky. V máji 1412 v Čechách vyhlásená bulla tiež vyvolala veľké rozhorčenie. Hus so svojimi nasledovníkmi verejne vyhlasovali na univerzite a v kostoloch, že takéto odpustky nemajú žiadny biblický základ, takže sú neplatné. Prehlasovali, že pápežove odpustky sú protikresťanským podvodom a tiež, že pápež je Antikrist. Hus zdôrazňoval, že príkazom pápeža sa treba podriadiť, len ak sú v súlade s Písmom svätým. Situácia sa natoľko vyostrila, že mocenské sily popravili troch mladých ľudí, ktorí v troch kostoloch verejne vyhlásili za lož kázne povzbudzujúce k nákupu odpustkov.

Po týchto udalostiach prichádzalo na pápežský dvor čoraz väčšie množstvo udaní na osobu Jána Husa. Následne ho znovu vyhostili a exkomunikovali a Prahu, rodné mesto Jána Husa, dali pod cirkevný zákaz – interdikt. V rámci týchto zákazov sa s ním „pravý“ kresťan nemohol stýkať. Nik mu nemohol poskytnúť stravu, nápoj ani ubytovanie, iba pod hrozbou tejto kliatby. V prípade smrti nebude cirkevne pochovaný, v mieste jeho bydliska boli všetky bohoslužby v kostoloch zakázané, neboli vysluhované sviatosti, nekrstili sa nemluvňatá, pochovávalo sa bez cirkevných obradov. Tieto tresty boli takmer naplnené voči nemu nepriateľsky naladenými kňazmi. Preto na radu kráľovského dvora (ktorý ešte vždy stál za ním) v záujme utíšenia stupňujúceho sa napätia, opustil v decembri 1412 Prahu. Jeho nútený odchod mal ale presne opačný účinok než ten, ktorý očakávali jeho protivníci. Dovtedy získaval pre evanjelium väčšinou ľudí z Prahy, no v nasledujúcom poldruha roku sa to isté odohralo aj na vidieku. Takto vznikalo mimo metropoly množstvo centier hnutia. Popri kázaní Slova Hus veľa písal. Tu vzniklo jeho dielo Tractus de ecclesia. Podľa jeho učenia je cirkev spoločenstvom vyvolených ľudí. Toto vyvolenie nemôžu skopírovať ľudské rozhodnutia, tak isto je neprípustné kohokoľvek vylúčiť z cirkvi a už vôbec nie zo spasenia. Cirkev Ježiša Krista je postavená na skale a tou skalou je sám Pán Ježiš Kristus. Cirkev je teda založená na skale a nie na Petrovi. Peter nikdy nebol hlavou cirkvi, pretože hlavou je Pán Ježiš Kristus. Peter bol len prvým medzi apoštolmi a čo ho učinilo toho hodným, bola viera, pokora a láska. Český reformátor argumentoval týmto: pokiaľ si pápež želá, aby ho vnímali ako Petrovho nástupcu, potom ho on musí nasledovať v týchto troch cnostiach. A ak tak neurobí, stane sa z neho Antikrist, ktorý je nepriateľom Petra aj Krista. A pokiaľ chce byť zástupcom Krista, musí ho nasledovať v každom skutku, nech slúži veriacim, modlí sa za nich, no nech nad nimi nevládne. Pápežova svetská moc totiž nepochádza od Krista, ale od cisára Konštantína Veľkého a cirkev je možné viesť aj bez pápeža či biskupov. Jedine Boží Zákon môže byť smerodajcom v posudzovaní vecí cirkvi a nie názory pápeža či biskupov. Pápež je omylný tak ako boli omylní aj veľkňazi a učitelia Písma, keď pribíjali Ježiša na kríž. Kazateľ s čistým svedomím môže kázať aj napriek zákazu pápeža či biskupov. Hus bol tej mienky, že mníšstvo ako také je zrušiteľné, veď obyčajní zločinci sa skôr podriadia Božím prikázaniam, ako oni. Životný štýl mnícha znemožní človeku viesť život podľa Božích prikázaní. A tradícia je zavrhnutiahodná ako dielo diablovo a nie ľudské.

Hus zdôrazňoval, že príkazom pápeža sa treba podriadiť, len ak sú v súlade s Písmom svätým.

Zdôrazňoval návrat k biblickému príkladu Večere Pánovej. V tomto zmysle sa veriaci majú zúčastňovať na víne Večere Pánovej, čo podľa kresťanskej viery vypôsobí nadprirodzený vzťah s krvou Ježišovou. Kráľ Žigmund využijúc svoju medzinárodnú autoritu rozhodol sa zvolať univerzálny koncil v nemeckej Kostnici. Cieľom koncilu bolo vyriešiť mimoriadne neblahý stav katolíckej cirkvi na úrovni vedenia, morálne a aj v oblasti života viery. Od roku 1409 sa započala nová kapitola rozkolu západnej cirkvi a už traja pápeži o sebe tvrdili, že sú výlučnými vodcami rímskej cirkvi a jedinými zástupcami Krista. Zároveň sa v kruhoch kléru rozmáhali tie najzávažnejšie hriechy. Od katolicizmu sa odtrhli celé masy ľudí a pripojili sa k husitom, valdenským a lollardom. Žigmund považoval za jeden z hlavných cieľov likvidáciu herézy. O morálnom stave koncilu hovorí aj to, že pre naplnenie chúťok zúčastnených prišlo do šesťtisícového mesta sedemsto prostitútok. Občania neskôr hovorili o tom, že otcovia koncilu zaťažili ich mesto toľkými hriechmi, že nepostačia ani dlhé desaťročia pokánia k tomu, aby sa očistilo. Hus, užívajúci si ochranu svojich pánov, dostal do rúk list s pozvánkou od nemecko-rímskeho cisára Žigmunda Luxemburgského, aby sa dňa 1. novembra 1414 dostavil na koncil osobne. Cisár vystavil pre neho list na osobnú ochranu, sľúbiac mu nerušený a bezpečný príchod a odchod. No po jeho príchode ho zakrátko uvrhli do žalára. Najprv ho však držali uväzneného v odpadovom kanáli, potom ho odviedli do iného väzenia, kde mu dali nohy do klady a ruky mu cez noc priviazali reťazami o stenu.

Žigmund najprv protestoval proti nerešpektovaniu jeho ochranného listu, aby však zabránil zmareniu koncilu, prižmúril nad tým oči, hovoriac, že sľub pred ľuďmi aj pred Bohom nemôže byť platný, keby uškodil katolíckej cirkvi, a preto ani on nie je povinný dodržať slovo dané heretikovi. Koncil nechcel Husa zabiť, iba zlomiť. Nepotrebovali martýra, ale pokánie činiaceho hriešnika, ktorého príklad bude použitý v budúcnosti k presvedčeniu blúdiacich. Dlhé mesiace strávené vo väzení vážne otriasli zdravím Jána Husa, no jeho duševnú silu nemohli zlomiť. Márne sa snažili donútiť ho k odvolaniu jeho učení. Toto bol ochotný urobiť iba v tom prípade, keby mu z Písma svätého dokázali omyl. Koncil mu takýmito dôkazmi neposlúžil, ale ho označili za nepolepšiteľného heretika. Jeho knihy odsúdili na zničenie a jeho samotného po suspendácii odovzdali svetskej moci, aby urobila to, čo sa robí s heretikmi. 6. júla 1415 ho viedli popri hranici postavenej z jeho vlastných kníh na popravisko, kde sa zakrátko aj on sám stal v plameňoch popolom, ktorý vysypali do Rýna.

Poprava Jána Husa vypôsobila obrovskú vlnu pohoršenia po celých Čechách a pozornosť bola ešte viac sústredená na jeho učenie o obnove viery, ktoré riskuje hoci aj martýrstvo. Čoraz väčšia časť inteligencie sa postavila na stranu husitského hnutia. Začiatkom septembra 1415 vydalo 452 členov českej inteligencie prehlásenie, kde sa hovorí o tom, že Ján Hus bol nevinne popravený a zdôraznili, že hnutie, ktoré nasleduje jeho učenie nie je kacírstvom. O niekoľko dní 55 členov elity vydalo Zmluvu Husitov, ktorá zabezpečovala ochranu v rozmachu husitského hnutia pred snahou útlaku katolíckeho kléru. Medzi obyvateľmi Prahy, ako aj poslucháčmi univerzity, sa Husove učenia tešili veľkej popularite. Množstvo oduševnených kazateľov hlásalo na vidieku evanjelium, kde ho aj vďačne prijímali. Život viery sa ako v hlavnom meste, tak aj na vidieku očividne zmenil. Odvážni duchovní nasledujúci Husove učenia v rozpore s vyhláseniami koncilu v Kostnici radikálne zmenili omše. Bohoslužby odznievali v materinskom jazyku, zaviedlo sa spievanie v zbore a veriaci mohli pristupovať k Večeri Pánovej obidvomi spôsobmi. Po celej krajine sa objavil neobvykle veľký záujem o Biblie. Davy ľudí z každej vrstvy spoločnosti sa obracali k Biblii, túžiac vedieť, aký je aktuálny odkaz Písma svätého. Medzi ľudom bola obrovská túžba počúvať a študovať Bibliu. Kníhtlač ešte neexistovala, Bibliu prepisovali pisári, ktorí takmer nestíhali plniť rastúce požiadavky. Začal sa rozvoj takého procesu, ktorý nemal v stredovekej Európe obdoby. Na celom území štátu ľudia prispôsobili svoj život viery biblickým zásadám. Tohoto procesu sa zúčastnili rozhodujúce politické vrstvy, elita spoločnosti, stredná inteligencia, občania mesta, aj pospolitosť, sedliaci a mestskí plebeji. Sľubne napredujúci proces napovedal, že sa tu môže zrodiť živý príklad pre európske národy, ako je možné navrátiť sa zo zdeformovanej náboženskej tradície k činnej kresťanskej viere. Na prahu stála možnosť toho, že predtým umlčané valdenské a lollardské prebudenie zatlačené do ilegality, ktoré fungovalo roztrúsene tajne po skupinkách, môže teraz slobodne v státisícoch prejaviť svoju biblickú vieru. Zdalo sa, že ani vnútorná, ani vonkajšia vojenská či politická sila nebude môcť zmariť víťazstvo kresťanského hnutia obnovy. Husiti však stáli pred obrovskou výzvou, či budú schopní vysporiadať sa s otázkou uplatňovania násilia. Ako sa postupne dostávali k moci v náboženskom živote Čiech, tak povstávali v ich radoch v čoraz väčšom počte takí, ktorí sa z hovorcov stávali vykonávateľmi. Títo postupne prevzali taktovku a odporcovia násilia boli zatlačení do menšiny. Uvoľňovali sa divoké, hrubé, ba často až vražedné pudy, čo sa prejavilo v nemilosrdnom zabíjaní a často aj v upálení tých z opozície. V značnej časti husitov sa vytvorila akási vlastná zdvojenosť. Popri tom, ako naprávali svoje životy podľa Biblie, predsa často proti svojej vôli vkĺzli do tieňa vraždených činov. Tu je nutné poznamenať, že aj iné prebudenecké hnutia sa dostávali pred podobné výzvy. Keď Wyclif začal vysielať svojich učeníkov kázať medzi ľud, vypuklo v roku 1381 anglické robotnícke povstanie, kde sa používalo hrubé telesné násilie.

Dlhé mesiace strávené vo väzení vážne otriasli zdravím Jána Husa, no jeho duševnú silu nemohli zlomiť.

Do týchto udalostí sa však lollardi nezapojili. Podobná situácia nastala v čase, keď niekoľko rokov po odštartovaní luterského prebudenia, ktoré otriaslo celou Európou, vypuklo robotnícke povstanie. Povstalci chceli vtedy vtiahnuť do bojov aj samotného Luthera s jeho nasledovníkmi, no on odmietol takúto cestu. K uvoľneniu vášní v kruhoch husitov došlo na jar roku 1419 ešte pred tým, ako na nich zaútočili. Na podnet ohnivej kázne kňaza pražských radikálnych husitov, Jána Želivského, prepadli jeho stúpenci novomestskú radnicu, aby sa tak pomstili katolíckej rade, ktorá obmedzovala ich praktizovanie viery. Dvanásť radných pánov, ktorí sa ukryli vo veži radnice, husitskí ozbrojenci vyhádzali von oknom (prvá pražská defenestrácia) a tých, ktorí ihneď neskonali, na mieste zastrelili. Želivský napriek tomuto zostal rozhodujúcou osobnosťou husitského hnutia. O tri roky neskôr, v roku 1422 ho táboriti sťali aj s jeho vernými stúpencami. V rámci husitských smerov boli prítomné od začiatku ostré rozpory. Vyformovali sa dva hlavné prúdy. Jeden bol mierny prúd kališníkov, ten druhý, radikálne krídlo táboritov. A hoci v zásade obidva prúdy nasledovali Husove učenia, predsa sa od seba navzájom líšili. Prúd kalicha bol ochotný prijať iba tie reformy, ktoré Hus vyslovene hlásal. To, čo Hus z katolicizmu nezamietol, to nezamietli ani oni. Svoje požiadavky Rímu sformulovali v máji 1420 pod názvom Štyri pražské artikuly.

V prvom bode tohoto veľavýznamného dokumentu požadovali kázanie v materinskom jazyku: „Slovo Božie nech sa hlása v Čechách slobodne.“ Druhý bod zdôrazňoval dôležitosť prijímania Večere Pánovej oboma spôsobmi: „Večera Pánova nech sa vysluhuje slobodne oboma spôsobmi (víno a chlieb).“ Tretím bodom chceli znížiť majetok cirkvi. Vo štvrtom bode požadovali zastavenie hriechov katolíckeho kňazstva. Tieto štyri body boli spoločnými požiadavkami všetkých husitov.

Táboriti však chceli dosiahnuť v porovnaní s týmto oveľa viac. Chceli nasledovať ten zásadný Husov odkaz, že najhlavnejším merným lanom vierouky a života viery musí byť Slovo Božie. Chceli uskutočniť totálnu biblicitu. Preto boli ochotní prispôsobiť a upraviť svoje životy podľa Biblie v tých oblastiach, ktoré Hus neoddelil od dovtedajších protibiblických cirkevných tradícií. Preto napríklad od roku 1422 zamietli dogmu transsubstanciácie a omšové rúcho kňazov považovali za zbytočné. Za dostatočný považovali bežný civilný slávnostný odev. Husiti stáli pred ťažkou otázkou, ako sa majú zachovať, keby ich napadol ozbrojený nepriateľ zvonku. Riešenie na toto im dali profesori teológie pražskej univerzity a to tak, že použiť zbraň je dovolené ako krajná možnosť v prípade ohrozenia života. Keby mečom šírili vieru, bolo by to proti Kristovi. Odporcu treba totiž uviesť na správnu cestu s láskou a presvedčením. No ak nepriateľ chce kresťanov zničiť násilím a niet inej možnosti, potom na obranu nielenže môže siahnuť po meči, ale je to aj jeho povinnosťou. Prijaté zásady boli nútení zakrátko uplatniť aj v praxi. V auguste 1419 zomrel český kráľ Václav. Trón zdedil jeho mladší brat, Žigmund Luxemburgský, nemecký a uhorský kráľ (1387-1437). Kvôli svojej zaviazanosti katolicizmu odmietol dohodu s husitmi, ale trón obsadil ozbrojenými silami. 17. marca 1420 na schôdzi nemeckej ríše vo Wroclavi vyhlásil bullu pápeža Martina V., v ktorej vyzýva celé kresťanstvo k boju za „vyplienenie wyclifských, husitských a ostatných heretikov“. Všetkým, ktorí vezmú znamenie kríža, alebo vyšlú vojakov na vlastné trovy do boja, sľúbil úplné odpustenie hriechov. Kráľ Žigmund nepoznal milosrdenstvo. Už počas ríšskej schôdze vo Wroclavi dal upáliť na hranici istého známeho živnostníka, ktorý nezaprel svoje husitské presvedčenie. Takto to robil až do konca so všetkými vyznávajúcimi husitskými kňazmi aj neveriacimi, ktorí sa mu počas vojny dostali pod ruku. Obyvatelia katolíckeho banského mesta Kutná Hora, ktorá stála na strane kráľa, akoby našli radosť v nemilosrdnom vyvražďovaní vojenských zajatcov. Mnohých upálili, sťali a väčšinu z nich sotili do najhlbšej bane mesta, pričom počet obetí sa vyšplhal na tisíc šesťsto. Žigmund veľkou silou odštartoval svoju prvú križiacku výpravu proti husitom, ktorá ale znamenala pre neho prehru. Jeho hlavným cieľom bolo obsadenie hlavného mesta, no vážnu prehru utrpel ako na Vítkove – predmestí Prahy, tak aj na Vyšehrade. Rozhodujúcu úlohu v dosiahnutí veľkých husitských víťazstiev zohral Ján Žižka (1360-1424), najvýznamnejší vojenský veliteľ husitov.

Kníhtlač ešte neexistovala, Bibliu prepisovali pisári, ktorí takmer nestíhali plniť rastúce požiadavky.

Žižka zistil, že proti vojenskej presile križiackej výpravy pozostávajúcej z obrnených rytierov, má šancu na víťazstvo so svojím vojskom pozostávajúcim zo sedliakov a roľníkov iba v tom prípade, keď zvolí správnu bojovú stratégiu. Ústrednú úlohu v tomto boji zohrali delostrelectvo a vozové hradby. Dobre známe poľnohospodárske náčinie zmenil na účinné zbrane proti rytierom. Všetky víťazstvá poukazujú na jeho vojenskú genialitu. Hoci v bojoch prišiel o obe oči, aj naďalej riadil vojnu na základe neustálych informácií umiestnenia a silových pomerov z bojového terénu. Bol to takisto on, ktorý stál so svojou skupinou na čele nemilosrdným zabíjaniam. Po prijatí v Říčanoch odovzdal svojim vojakom deväť katolíckych kňazov, ktorých zatvorili do vidieckej chatrče a zapálili ju, kde obete zaživa zhoreli. Po obsadení Ráby, Žižka upálil sedem kňazov a mníchov a podobné skutky vykonal aj na iných miestach. S nezmieriteľnou nenávisťou sa postavil proti jednému z najvýznamnejších kňazov táboritov, Martínekovi Húskovi. Tento mladý duchovný vodca sa snažil o omnoho biblickejšiu vieru než konzervatívne nastavený husita Ján Žižka. Zvlášť Martínekov postoj týkajúci sa Večere Pánovej vyvolal obrovské vášne. Medzi táboritmi totiž on ako prvý hlásal, podobne ako Wiclif to, že počas omše nedochádza k premeneniu. Pokiaľ niet transsubstanciácie, potom hostia zostáva čiste neživou hmotou, a preto je úplným minutím cieľa kľakanie pred ňou, čo je na základe Biblie modloslužba. Nakoľko zamietol dogmu premenenia, nepovažoval za potrebné vkladať oblátku do úst veriacich, ale im ju podal do ruky, čo bolo v očiach konzervatívnych husitov neodpustiteľným porušením sviatosti. Napokon v lete 1421, cestujúc s jedným priateľom na rodnú Moravu, upadli do rúk jedného husitského rytiera. Bili ich, prehovárali, aby sa vzdali svojho presvedčenia, no márne. Už osem týždňov zomdlievali vo väzení, keď vzal ich prípad do rúk Žižka. Žiadal, aby ich deportovali do Prahy a na poučenie ostatným ich na verejnosti upálili na hranici. Žižka to urobil aj napriek tomu, že kvôli strate druhého oka mal nastúpiť na liečenie do Prahy. No predsa bolo verejné upálenie Martíneka pre neho otázkou dôležitosti číslo jeden. Ale kvôli sympatiám ľudu a pražských husitských kališníkov voči Martínekovi, ich nechceli deportovať do metropoly a radšej k nim do väzenia poslali kata, ktorý ich nemilosrdne, brutálne mučil a napokon ich zaklincujúc do suda upálili na hranici. Uprostred vnútorného divokého zápasu husitov, kráľ Žigmund v rokoch 1421-1431 viedol ešte štyri križiacke výpravy s cieľom vyhladenia husitstva, no všetky boje prehral. Najevidentnejšiu prehru zakúsil v roku 1431 v Domažliciach. Križiacke boje započali s obrovskou silou. Zúčastnili sa ich množstvá nemeckých vodcov so svojimi skupinami, aj samotný kardinál, pápežov vyslanec. Zástupy vojsk sa už zoradili do čiat, keď začuli hrmot husitských bojových vozov. Vojakov sa zmocnil obrovský strach a bez toho, aby videli jediného husitu dali sa na panický útek. A tak aj tento boj skončil neslávne. Keď vysvitlo, že husitov nie je možné poraziť vojenskou silou, katolícka cirkev použila proti nim zbrane vnútorného rozkolu. Mierumilovným husitom navrhli, že sú ochotní prijať Štyri pražské artikuly so značnými obmedzeniami, a že im Rím dovolí slobodne praktizovať kališnícke náboženstvo. Kališníci prijali túto katolícku ponuku v roku 1433. V rámci tejto dohody bol prvý bod článku doplnený takto: „Božie slovo nech kážu Pánovi kňazi v Čechách slobodne, s povolením biskupov.“ Vďaka takto získanej možnosti náboženského vyznania sa kališníci spojili s katolíkmi a v máji 1434 pri Lipanoch v bezohľadnom boji zničili zástupy vojsk táboritov. Kališníci sa ale dlho netešili zo slobodného praktizovania náboženstva, ako im to katolíci prisľúbili. Pápež už v roku 1462 vyzval kráľa kališníkov, Jiřího z Poděbrad, aby sa aj s celou krajinou vrátil do katolíckej cirkvi. Keď sa Jiří odvolával na dohodu spred tridsiatich rokov, pápež ho exkomunikoval, jeho podriadených uvoľnil z povinnosti poslušnosti a vyslal na čelo križiackej výpravy uhorského kráľa Mátyása Hunyadiho, s cieľom zničenia kališníckych vojsk.

Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: Hetek 2011