Problém ľavice

Socialistická agenda v modernom svete

Na úvod tohto článku treba vedieť, že keď sa hovorí o ľavici, neznamená to automaticky politickú ľavicu, ale ide hlavne o myšlienkový systém, o filozofiu ľavice. V postmodernom svete to je myslenie, ktoré hýbe ľuďmi, aby vytvárali hnutia za sociálne zmeny, hnutia proti sociálnej nespravodlivosti, skupiny postavené na identitách a podobné štruktúry v spoločnosti závislé od veľkého štátu.

Ak veríš v slobodu reči, že ľudia majú byť súdení podľa svojho charakteru a nie podľa farby pokožky či nejakého prívrženectva, ak veríš v slobodu náboženstva, potom nie si progresívny liberál. Progresívni ľavičiari totiž v toto neveria.

Rovnostárstvo (egalitárstvo)

Ideológia rovnostárstva hovorí, že so všetkými ľuďmi by sa malo zaobchádzať ako s rovnými. Aj pravica prakticky hovorí, že ľudia sú si rovní (v zmysle úcty), ale v čom je potom ten rozdiel? Ľavica totiž zašla do extrémov a ignoruje akékoľvek hierarchie. Preto v krajinách s ľavicovým myslením masoví vrahovia žijú vo väzeniach, ktoré sa podobajú hotelovým apartmánom, s televíziou, internetom a tam diaľkovo študujú vysokú školu. Treba sa však veľmi vážne zamyslieť nad tým, ak niekto tvrdí, že neexistuje rozdiel medzi zlým a dobrým (napr. Hitler vs. kardiochirurg), medzi lenivým a usilovným, medzi mužom a ženou či medzi vzdelaným a nevzdelaným.

Už staré civilizácie prichádzali na to, že existujú rozdiely, ktoré vytvárajú hierarchickú štruktúru a určujú postavenie v spoločnosti. No napriek tomu ľavicoví aktivisti skandujú, že to nie je fér.

Krutou pravdou je, že život naozaj nie je fér. Žijeme vo svete ovplyvnenom hriechom, chorobou a smrťou. Riešením ale nie je vykrikovanie na uliciach a sťažovanie sa na utláčanie, ale to, že sa človek zodpovedne postaví k životu, aký má (vezme svoj kríž), a z tej pozície sa snaží o lepší život – nie však zo skupinovej úrovne, ale z osobnej úrovne.

Falošná trojica ľavice

Existujú tri termíny, ktoré mnohým nevzdelaným, najmä mladým, no ešte životom neskúseným ľuďom imponujú. Tieto tri slová neustále opakujú ľavicové médiá a liberálni „demokrati“.

1. Diverzita (rozmanitosť)
2. Inklúzia (začleňovanie)
3. Rovnosť

Najnebezpečnejšia je rovnosť, pretože v reálnom svete sa nikde nenachádza rovnosť, akú si títo ľudia predstavujú. Ľudia však vidia vo svete obrovský rozdiel medzi bohatými a chudobnými a podobnú sociálnu nespravodlivosť a chcú to riešiť. Pre nich je riešením moderný marxizmus (neomarxizmus), napriek jeho zásadnému historickému zlyhaniu. Najčerstvejší príklad je Venezuela.

Postmoderna

Mladí ľudia na vysokých školách Západu sú očkovaní myšlienkami postmoderny, ktorých zakladatelia boli marxistickí myslitelia. Foucault bol členom Francúzskej komunistickej strany a neskôr bol ovplyvnený štrukturálnym marxizmom. Bol ľavicovým aktivistom a ťažko sa vo svojom živote vyrovnával so svojou homosexualitou. Derrida ako predstaviteľ postmodernej filozofie, otec dekonštrukcie, bol tiež ľavicový aktivista. Veľmi bojoval proti myšlienkam Západu. Bol totiž ovplyvnený myšlienkami Marxa a patril medzi francúzskych sociálnych demokratov.

Postmoderna je teda novodobý marxizmus zabalený v novom obale. Snáď jediné, čo tam z marxizmu chýba, je myšlienka utópie, ktorú dnes mladí ľavičiari nevnímajú ako uskutočniteľnú.

Dekonštrukcia ľudstva

Dekonštrukcia¹ je postmoderný pojem. V spoločnosti sa rozširuje napríklad trend, resp. organizovaná snaha priniesť LGBTQ problematiku do kníh a vštepovať to do našich detí už od ich útleho veku. Nedávno v Amerike prebehol program pre deti od troch do ôsmich rokov, kde Newyorská knižnica na túto udalosť priviedla Drag queen (muža oblečeného a namaľovaného ako žena).

Snahou tohto hnutia je rozmazať hranicu medzi mužom a ženou. Týmto sa potláčajú všetky vedecké publikácie, ktoré jasne hovoria o mnohých biologických, hormonálnych, osobnostných a ďalších rozdieloch mužov a žien. Napríklad, vedeckí výskumníci analyzovali 20 000 génov ľudí a našli 6 500 genetických rozdielov medzi mužmi a ženami². Post­moderna však nie je veľmi naklonená vede a práve kvôli dekonštrukcii vedu popiera, aby mohli ideológiu postaviť nad fakty. To len dokazuje, že ľavicové ideológie sú ignorantské a nezmyselné.

Dôkazy štúdie³ z roku 2014 v Škandinávii hovoria v prospech rozdielov medzi mužmi a ženami. Príkladom je Švédsko. Napriek škandinávskej liberálnej politike, ktorá mnoho rokov veľmi silne háji rodovú rovnosť vo výsledkoch, v nemocniciach je stále viac sestričiek ako zdravotných bratov (až 9:1). Viac žien sa venuje domácnosti (8:2), viac sa starajú o deti (9:1), viac ich je zamestnaných v škôlkach (9:1), atď. Naopak, viac mužov je systémových inžinierov či programátorov (8:2), vodičov nákladných vozidiel (viac ako 9:1), tesárov (takmer 100% mužské obsadenie) a rôznych technikov či mechanikov. Tieto rozdiely sa evidentne nedokázali potrieť v spoločnosti otvorenej pre rodovú rovnosť.

Rovnosť v príležitostiach vs. rovnosť vo výsledkoch

Ľavica aj pravica sa snaží o rovnosť príležitostí (férové súperenie). Muži aj ženy by mali mať v tomto rovnaké práva. To znamená, či muž alebo žena, ak sa človek snaží, musí v živote dostať rovnakú príležitosť (napríklad v zamestnaní). S týmto nie je problém. Problém nastáva, až keď sa hovorí o rovnosti výsledkov. Ako sa ukazuje, toto ľavičiarske úsilie je číre bláznovstvo. Nie je totiž možné niečo také dosiahnuť, čo môžeme vidieť už na spomínanej štúdii vo Švédsku. V opačnom prípade by sme museli všetkým dať rovnaký plat bez ohľadu na to, či niekto obetoval svoj život v prospech kariéry alebo v prospech rodiny. Navyše, aplikovanie rovnosti vo výsledkoch nevyhnutne potrebuje nátlak vlády (štátu) a vyššie dane kvôli kompenzáciám, čím sa dostávame do socialistického režimu.

Dlhú dobu feministické hnutie vykrikovalo, že západná kultúra je mužská – až sa stala ženská. Naďalej však skandujú so zastaranými výsledkami a tvrdia, že muži musia byť potrestaní, pretože sú utláčateľmi a ženy sú obeťami. Tucker Carslon na Fox News priniesol nasledovné štatistiky.

Muži v priemere umierajú o 5 rokov skôr ako ženy. Dvakrát toľko mužov ako žien sa stáva alkoholikmi, dvojnásobný počet mužov zomiera od drog (75% predávkovaných boli muži). 77% všetkých samovrážd sú muži, čo je 43% nárast od roku 1987 do 2014. Z tých, čo sú za mrežami, viac ako 90% je mužov. Problémy s mužmi začínajú už v škole. Ženy dnes presahujú vo vzdelaní. Majú viac doktorátov a vo všeobecnosti je medzi ženami viac absolventiek VŠ. A teraz k tomu, čo ľavicu trápilo najviac: od roku 1979 do 2010 klesla priemerná hodinová mzda mužov o 20%, zatiaľ čo ženy v tomto čase videli nárast svojho platu. Kedysi tvrdili, že žena zarobí 77% toho, čo zarobí muž. Opakovali to prezidentskí kandidáti a znelo to všade. Toto číslo je však zavádzajúce, pretože je počítané na všetkých mužoch a ženách bez ohľadu na pracovné zameranie. Keď sa urobilo porovnanie mužov a žien s podobnými zamestnaniami, tak tento rozdiel zaniká a dokonca sa otáča. Nedávna štúdia postavená na sčítaní ľudu hovorí, že ženy zarábajú o 8 % viac ako muži v porovnateľnej profesii. V práci je dnes viac žien ako mužov a ženy získavajú lepšie výsledky v IQ testoch a viac žien ako mužov má vodičský preukaz.

Menej mužov sa žení a ešte menej zostáva v manželstvách. Jedna pätina amerických detí žije iba so svojou mamou. Od 70-tych rokov je to dvojnásobok. Mladí muži skôr žijú so svojimi rodičmi ako so svojou partnerkou. Muži sa stávajú menej mužskí. Mužské životaschopné spermie od 70-tych rokov klesli na 60%. Poklesol aj testosterón, až o 40%. Nič podobné nie je v histórii známe.

Ľavicoví vodcovia však tvrdia, že niečo také sa nedeje. Muži sú stále privilegovanými utláčateľmi a ženy sú utláčané. Ak to niekto spochybňuje, riskuje trest. No, prinajlepšom sú to zastarané údaje a prinajhoršom sú to škodlivé klamstvá. Psychológovia tvrdia, že to je spôsobené práve politikou znižovania dôrazu mužskosti extrémnou ľavicou. Profesor psychológie Jordan Peterson odporúča rodičom, ak majú deti v školách, kde počúvajú termíny ako toxická mužskosť, kultúra znásilnenia, utláčajúci patriarchát, rovnosť, inklúzia, inštitučný rasizmus, atď., potom treba deti zobrať zo školy, pretože tam sú ideologicky očkované a nie normálne vyučované.

Hľadenie na skupiny miesto na jednotlivcov

Ľavičiari dávajú do popredia záujmy skupiny a sú zaťažení na rôzne menšiny. Keďže tu existuje bezhraničný humanizmus, takmer vždy ide o to, aby tieto skupiny mali vo všetkom rovnaké práva bez akýchkoľvek hraníc. Najsmiešnejšie boli pokusy ideológie gender rovnosti umožniť mužom cítiacim sa ako ženy vstup na dámske WC či sprchy. Keď tieto veci nie sú umožnené, citliví ľavičiari sa cítia traumatizovaní a zranení kvôli odsudzovaniu zo strany „bigotných“ utláčateľov.

Socializmus bol vždy posadnutý skupinovou či triednou identitou. Starý socializmus sa však premenil na niečo moderné. Príklady skupinovej identity vidíme stvárnené aj vo filmoch, ako sú Divergencia či Rezistencia. V týchto filmoch sú ukryté témy skupinovej identity: zisti, kam patríš. Spoločnosť je tam organizovaná do frakcií (podľa schopností a hodnôt). Mimo to, podobné filmy aplikujú v sebe Foucaltov panoptikon⁴. V uplynulých rokoch sa objavilo viacero filmov s podobnými témami kontroly spoločnosti a sociálnych experimentov (napr. trilógia Labyrint).

Skupinová zodpovednosť

Aktivisti obviňujú skupiny za problémy vo svete. Vegetariáni obviňujú mäsožravcov z genocídy na zvieratách. Environmentalisti obviňujú skupiny, ktoré používajú autá alebo chladničky, za zmeny klímy, pritom sami jazdia autami a kupujú si potraviny z chladničiek. Chudobní obviňujú bohatých za všetky ich problémy. Bieli môžu za problémy čiernych alebo naopak. Feministky obviňujú mužov zo šovinizmu. Inými slovami, vždy za to môže nejaká sociálna skupina, no nikdy nie jednotlivec. Ľudia sú navyše súdení inak, ak sa nachádzajú v jednej zo skupín, ktoré sa cítia utláčané.

Zneužitie súcitu

Ľudia prichádzajú, formujú sa do skupín podľa svojej identity a hlasno kričia, že sú znevýhodnení. Hovoria: „Sme utláčaní, lebo máme takú farbu pokožky“ alebo „sme utláčaní, lebo máme takú národnosť“ alebo „sme utláčaní, lebo sme utečenci“ alebo „sme utláčaní, lebo cítime inú orientáciu“. Takto prichádzajú na scénu všetky možné skupiny, ktoré sa snažia bojovať za chudobných, čiernu rasu, za práva žien, za národné menšiny, za sexuálne inak orientovaných, za hendikepovaných a mnohých iných... Počet týchto skupín rapídne narastá a s tým rastie veľké množstvo ich kombinácií (napríklad žena černoška, environmentálna pacifistická homosexuálka s nejakým hendikepom, ktorá je presvedčená o nespravodlivom zaobchádzaní so zvieratami).

Navyše, tieto skupiny akoby sa pretekali, kto bude najurazenejší a najbiednejší, aby dostali zlatú medailu. No, napríklad Martin Luther King Jr. chcel toľko, aby jeho deti boli súdené podľa charakteru, a nie podľa farby ich pokožky.

Problém množstva

Problém je, že nie je možné špeciálne adresovať každú skupinu, pretože počet týchto kombinácií nemá konca. Dnes existuje minimálne 31 pohlaví (gender identít). Facebook ich už poskytuje 50. To sa dá kombinovať s rôznymi inými „znevýhodnenými“ skupinami (napr. rasovou alebo inou príslušnosťou, s ktorou sa stotožňujú).

Problém merateľnosti

Druhý problém je, že tieto veci nie sú merateľné a sú silne subjektívne. Ak niekto bude tvrdiť, že je znevýhodnený, lebo sa cíti byť pangender⁵ a bude žiadať formu kompenzácie (napríklad finančné alebo iné zvýhodnenie), ako sa bude merať pravdivosť tohto tvrdenia? Opäť pre ľavičiarov prichádza vhod filozofia postmoderny, kde pravda nie je dôležitá.

Problém spravodlivosti

A tretí problém je otázka, že kto o týchto veciach rozhodne. Keby som prišiel a tvrdil, že som znevýhodnený, pretože nie som dosť vysoký, dosť silný a dosť krásny a odvážny, kto rozhodne o tom, že je to tak?

Snaha zmeniť svet

Mladí ľudia, ktorí ešte poriadne nevyšli zo školy, nemajú založené rodiny, nemajú skúsenosti, prichádzajú s nápadom, že chcú zmeniť svet. Ešte nevyriešili svoje vlastné problémy, neupratali svoj vlastný dom, už nesú transparenty a svoju predstavu o tom, ako by mal vypadať svet.

Samozrejme, že je jednoduchšie vyhlásiť „idem zmeniť svet,“ pretože sa to nedá merať a ľuďom to imponuje. Je to jednoduchšie, ako čeliť svojim vlastným problémom, ktoré človeka vyfackajú a dajú mu spätnú väzbu. Tam, v nejakej menšinovej skupine, mu nikto facku nedá, lebo sú tam ľudia spojení rovnakým osudom.

Sloboda náboženstva

Základná sloboda, ktorá dostáva zabrať v dnešnej spoločnosti, je sloboda náboženstva. Tá znamená, že nikto ma nemôže nútiť v niečo veriť alebo neveriť, pričom každý má právo si vypočuť a prijať akúkoľvek vieru. V uplynulých rokoch sme boli svedkami, že vláda zasahovala proti svedomiu ľudí, ktorí nechceli vykonať niečo, o čom boli presvedčení, že je nesprávne.

Snaha o zrušenie slobody prejavu

Ľavicoví aktivisti častokrát útočia na právo vysloviť nesúhlas s ich agendou. Keď sa niekto vyjadrí proti skupine, je to považované buď za fašistické alebo za bigotné. Ak však niekto chce zakazovať slobodu prejavu, potom si treba uvedomiť, že práve toto je fašistické.

Ľavica chce obmedziť slobodu reči. Obmedzujú a vyhadzujú tých, s ktorými nesúhlasia. Zakazujú hovoriť to, čo nie je „politicky korektné“. Rušia videá na youtube, označujú knihy za nevhodné a v podstate všetko to, čo ich uráža, napríklad „moralizovanie“. Nedávno odstránili vysoko sledovaný kanál InfoWars (Alex Jones) z Youtube, Facebooku, Apple a Spotify. To sa udialo v jeden deň, čo naznačuje vysokú organizovanosť medzi týmito veľkými hráčmi alebo dokonca ešte vyššiu agendu nejakej skupiny. Kto bude ďalší?

Diskusiu myšlienok a nápadov ľavica nahradila diskusiou pocitov. Veľká cnosť ľavičiara je diverzita, len to nesmie byť diverzita myšlienok. No, každý normálny človek vie, že to je autoritariánske a fašistické.

Dialóg musí existovať. Ak by neexistoval, potom neexistuje základné právo a sloboda človeka. Politická korektnosť alebo nové zámená pre pohlavia iné ako mužské či ženské chcú ľavicoví aktivisti pretlačiť do legislatívy. Pravičiari sa právom búria proti tomu, aby boli ľudia nútení hovoriť určité slová na základe legislatívy. Toto v histórii práva nemá obdoby.

Je fašizmus krajná pravica alebo krajná ľavica?

Toto je zásadná otázka, ktorej treba porozumieť, pretože ľavičiari označujú pravičiarov za fašistov. Ľavica teda stavia fašizmus do krajnej pravice. Ono to však nie je také jasné a o tomto sa dlho vedú odborné debaty. Najhoršie na tom je to, že niektoré argumenty sú ideologicky zaujaté.

Odkiaľ pochádza fašizmus a aké sú jeho fundamentálne myšlienky? Tieto otázky nám pomôžu pochopiť, kde má fašizmus bližšie. Filozof kapitalizmu bol Adam Smith (pravicové myslenie). Filozof marxizmu (ľavice) bol Karol Marx. Filozofom fašizmu bol Giovanni Gentile (1875-1944). Súčasné ľavicovo orientované školstvo o tejto osobe veľmi nevyučuje, a to zo zrejmých dôvodov.

Gentile bol odovdzaný socialista. Veril v tzv. skutočnú alebo pravú demokraciu, kde sa jednotlivci ochotne podriaďujú štátu. Jeho myšlienky boli ovplyvnené Marxom a podobne ako on, túžil po spoločnosti, ktorá je ako rodina – komunita, kde sme my všetci. Je to veľmi atraktívna myšlienka ľavičiarov, kde centrálnu úlohu hrá vláda, lebo cez vládu si ľudia navzájom pomáhajú. Sloganom demokratickej strany v USA v roku 2012 bolo: „Vláda je jediná vec, ktorej všetci patríme.“

Pre Gentileho je fašizmus uskutočniteľnejšia forma socializmu, pretože marxizmus mobilizuje ľud podľa sociálnych tried, ale fašizmus mobilizuje ľud na základe národnej identity a aj na základe tried. Inými slovami, fašisti sú socialisti s národnou identitou. Nemeckí fašisti sa pôvodne nazývali nacisti, t. j. národní socialisti.

Gentile chcel, aby všetky činnosti jednotlivca boli vykonávané v záujme spoločnosti. Nerozlišoval medzi súkromným záujmom a verejným záujmom, čo je úplne opačné myslenie, ako má konzervatívny kapitalizmus (pravica). Keďže spoločnosť zastupuje štát, potom podriadenie sa spoločnosti znamená podriadenie sa štátu. Štát povie každému, čo si má myslieť a čo má robiť.

Profesor Gentile, ktorý poskytol intelektuálny základ pre fašizmus vôbec, neskôr pracoval pre Mussoliniho vládu ako minister verejného vzdelávania. Mussolini uplatnil Gentileho slová do praxe. Mussolini napísal vo svojej knihe Doktrína fašizmu (La Dottrina del Fascismo): „Všetko je v štáte a nič ľudské neexistuje alebo nemá hodnotu mimo štát.“

Konzervativizmus chce, aby vláda bola čo najmenšia, aby sloboda jednotlivcov mohla prospievať. Ľavicový liberalizmus chce opak, podobne ako Mussolini či Gentile: v prospech centralizovaného štátu chcú získať zdroje jednotlivcov.

Hitler, dominantná postava fašizmu, a predseda Národnosocialistickej robotníckej strany o sebe napísal Ottovi Strasserovi: „Som socialista a veľmi odlišný druh socialistu od tvojho bohatého priateľa Reventlowa.“ Ďalšia postava, Goebbels, napísal do svojho denníka, že židovský bolševizmus bude v Rusku vykorenený a miesto neho zasadený „skutočný socializmus“ (der echte sozialismus). Napriek tomu, že Goebbels bol klamár, nikto nemá vysvetlenie, prečo by klamal vlastnému diáru.

Tieto slová sa ľavičiarom veľmi dobre nečítajú, lebo to konfrontuje ich svetonázor. V každom prípade, ľavica je vedená veľmi blízkou filozofiou, ktorá fašistov nakoniec priviedla k zlým rozhodnutiam a hrozným skutkom.

Socializmus je typ Babylonskej veže

Babylonská veža je výborný archetyp na ilustrovanie problematiky ľavicového myslenia. Veľký centralizovaný štátny aparát je vrchol veže. Obrovské množstvo obyčajných ľudí je dole a medzi nimi a elitou sa nachádza silná byrokracia, cez ktorú je zložité dostať sa vyššie ako na úroveň prvého poschodia.

Pravicoví konzervatívci chcú, aby vláda bola čo najmenšia, pretože čím väčší je štát, tým menšiu slobodu majú jednotlivci. Pri výkone moci sa pravica pýta: „Urobí to niečo dobré?“ a naopak, ľavica sa pýta: „Ako to budú ľudia cítiť?“

Ľavicová filozofia je sodomská filozofia

Niet divu, že Lót otáľal a tlačil problémy pred sebou, až ho museli nasilu chytiť za ruku a zachrániť z hroziacej katastrofy. Bol to tlak spoločnosti, ktorý bol vyvinutý na všetkých ľudí v jeho kultúre. Isté je, že bol omámený, zmätený a mal otupený rozhodovací zmysel. Nevedel riešiť základné problémy vo svojej blízkosti.

Staré hebrejské spisy (Kniha Spravodlivého, Stará zmluva) hovoria o tom, že spoločnosť bola nedotklivá, nikto nič nemohol povedať na nemorálnosť, sudcovia stránili zločincom, vymýšľali nezmyselné nové zákony, nesúdili spravodlivo, ľudia chudobným v skutočnosti nepomáhali a formovali sa do skupín, s ktorými sa vnútorne stotožňovali.

Záver

Postmoderná kultúra, akokoľvek chce byť tolerantná, je vedená zlovestnou ideológiou, ktorú vidíme v historických archetypoch ako Babylonská veža alebo Sodoma. Niektorí sa zamýšľajú, či tento fenomén vo svete je nejako organizovaný alebo prirodzene sa vyvíjajúci. Zdá sa však, že Biblia má odpoveď a dobré rady, ako by mala spoločnosť vypadať. Tiež vidíme históriu uplynulého storočia a čo spôsobila filozofia ľavice, ako ju tu popisujem. Biblia je však jasná v tom, čo si svet vyvolí a ktorým smerom to bude chcieť tlačiť. Práve kvôli tomu existuje na zemi soľ, ktorá spoločnosť konzervuje, aby sa úplne neskazila a opäť nedostala do svojej vlastnej záhuby. Tou soľou sú židovsko-kresťanské hodnoty.

Niektoré zdroje:
PragerU (Dennis Prager University) na youtube
Diskusie s Jordan Petersonom
Quora
Wikipedia

---