Gnosticizmus

Gnosticizmus pochádza od slova gnosis (gr. poznanie). Základnou myšlienkou je teda to, že človek je spasený poznaním. Gnosticizmus je ale širším pojmom, ktorým pomenúvame viaceré hnutia a skupiny, ktoré sa vynorili už v druhom storočí. Každá z nich ponúkala nejaký druh osvietenia, ktorý získal nejaký guru či filozof. Takým bol napríklad Cerintus, o ktorom údajne Ján povedal, že je nepriateľ pravdy. Gnostici do svojho mylného učenia primiešali kresťanské učenie o spasení a nadprirodzenom svete. Kvôli tomu ich neskôr chápali ako kresťanskú vetvu a dokázali v nej v malom množstve dlho parazitovať. Existuje niekoľko desiatok gnostických evanjelií a ďalších textov, ktorých pôvod sa gnostici snažili pripísať viacerým učeníkom Ježiša.

Spoločné znaky gnosticizmu druhého storočia

1. Väčšina gnostických škôl sa držala morálneho a metafyzického dualizmu (teória, ktorá zobrazuje dva druhy reálnych vecí): duchovné veci, ktoré sú v zásade čisté a materiálne veci vnútorne zlé. Rozdelenie sveta na dobro a zlo (dualizmus) bol základ ich učenia.

2. Najvyššia realita Boha nie je stvoriteľ. Materiálny svet je výsledkom prehistorického neporiadku a ignorancie nižšieho božstva, demiurga. Tento demiurg je stvoriteľ matérie, väčšinou negatívna bytosť. Gnostici totižto hľadali vysvetlenie pôvodu zla, čo nakoniec vymysleli tak, že práve boh, demiurg, musí byť zlý, keď stvoril zlo. Ďalším problémom bolo popretie Ježišovej ľudskosti.

3. Gnostici verili, že existuje duchovný alebo božský element v ľudstve alebo vo vyvolených ľuďoch. Tie duchovné prvky sú skutočnou identitou ľudí, ktorí sú cudzincami v materiálnom svete a tele (ktoré gnostici považovali za zlé).

4. Vyobrazovali sériu prostredníkov v za sebou nasledujúcich aiónoch alebo nebesiach, aby pomohli ľuďom opustiť zlý svet hmoty.

5. Spasenie zahŕňa pravú osobu či ducha, ktorý je oslobodený od zlého fyzického sveta za pomoci poznania.

Počiatky kresťanstva

Pochopenie gnosticizmu pochádza hlavne od cirkevného otca Irenaeusa a samotnej gnostickej literatúry, ktorá sa našla v Nag Hammadi, v Egypte, v roku 1945. Irenaeus písal, že gnostici čerpali svoje učenie z pohanstva, hlavne z Homéra, Platóna, Aristotela, Pytagoriáncov a ďalších. Do roku 150 n. l. sa vytvorili dva hlavné prúdy gnosticizmu: nasledovníci Valentinusa a nasledovníci Basilidesa.

Klement I., tretí biskup cirkvi v Ríme, ktorú založil Barnabáš, Pavlov spolupracovník, píše vo svojich spomienkach o začiatkoch démonickej heréze gnosticizmu. Hovorí o samaritánovi menom Šimon Mág (zo Sk 8,9-11; 18-23), ktorý opustil svoje domovské mesto a odišiel študovať mágiu do Egypta. Keď sa vrátil, obrátil na svoju doktrínu väčšinu samaritánov. Zlúčením toho, čo sa naučil v Egypte, s judaizmom a nakoniec aj kresťanstvom, založil spolok, ktorý nazval Gnosticizmus. Jeho myšlienky prekrúcajúce Genesis sa rozšírili aj medzi ostatných gnostikov. Verili, že anjeli z Genesis 6 boli bohovia, ktorí prišli vyučovať ľudí čarodejníctvu, aby vedeli bojovať so zlými anjelmi-tvorcami a že táto mágia bola dobrá. Jeho učeník, Saturnius, zašiel ešte ďalej a tvrdil, že on je jedným z týchto anjelov, o ktorých hovorí Genesis 6, a že prišiel dokončiť to, čo Šimon nedokončil. Gnostik Carpocrates posunul túto doktrínu o ďalší krok vpred a svojim nasledovníkov nechal vytvoriť malé ikony (modly) tých, ktorých mali vo veľkej úcte. Medzi týmito ikonami boli archanjeli, Ježiš, Pytagoras, Aristoteles a niektorí svätí. Caprocratesiáni tieto ikony venčili a krášlili symbolmi a stále ich nosili so sebou, aby ich používali vo svojich rituáloch. Cirkevní historici sa preto domnievajú, že ikony, obrazy a sochy prišli do historickej cirkvi týmito vplyvmi.

Väčšina gnostikov učila používanie mantier pre navodenie extázy a videní. Ďalej napríklad učili celibát, zdržiavanie sa pokrmov (bravčového a vína), očistec (najprv „pleroma“, potom purgatórium), zbožštenie Márie, jej večné panenstvo, transubstanciáciu (gnostik Markus) alebo aj reinkarnáciu či kontemplačné modlitby (opakujúce sa a meditačné). Podľa gnostických evanjelií Filipa a Egypťanov existovalo päť sviatostí alebo pečatí, ktoré sú potrebné pre spasenie. Gnostik Basilides priniesol koncepty ako kajanie, očistec, neodpustiteľné a odpustiteľné hriechy. Niektorí z nich otvorene praktizovali smilstvo či vegetariánstvo a väčšina z nich bola za zničenie Židov, čo neskôr viedlo ku teológii náhrady. Viacerí gnostici učili spasenie zo skutkov. Proti všetkým týmto herézam sa museli apoštolovia a tzv. cirkevní otcovia (učeníci Pánových učeníkov alebo ich učeníci) vzoprieť a jasne ich pomenovať. Proti jednotlivým bludom vystúpili vo viacerých spisoch. Žiaľ, určité historické cirkvi tieto gnostické myšlienky dodnes neopustili.

Lactantius o nich povedal: „Či sa nazývajú Frygián­mi, Novatiánmi, Valentiniánmi, Marcionitánmi, Antropiánmi alebo Ariánmi, prestali byť kresťanmi.“ (Divinae institutiones, Božské základy, 4:30). Apoštol Ján nechcel vojsť do kúpeľa, v ktorom bol Cerintus. Polykarp zasa povedal o Marciónovi, že je prvorodený Satana. Prví kresťania museli mať vážne dôvody na to, že takto ostro karhali toto učenie a jeho zástancov.

Gnostické bludy dnes

Okrem spomenutých gnostických heréz, ktoré sa zakorenili v historickej cirkvi Ríma, sú známe aj ďalšie výhonky, ktoré oprášili tieto staré zvodné myšlienky. DaVinciho Kód od Dana Browna sa snažil svojich čitateľov presvedčiť o tom, že gnostický svetonázor bol v prvých troch storočiach dominantný. Pravdou je opak: gnosticizmus bol vždy okrajovou záležitosťou.

Predurčenie a osud

Zadefinujme si niekoľko termínov. Predzvedenie znamená „vopred vedieť“. Predurčenie je doktrína, že všetky udalosti sú od Boha zámerné. Predurčenie súvisí s predzvedením, pretože podľa tejto doktríny vševediaci Boh dopredu rozpoznal, koho predurčí na spasenie a koho nie. Vyvolenie je Boží výber jednotlivcov, ktorí majú byť spasení.

Gnostici verili v určitý druh predestinácie. Nižšia duchovná trieda žila vierou a vyššia „osvietená“ trieda poznaním. Tretia skupina (duchovne znevýhodnení) neboli schopní poznania za žiadnych okolností. Dnes tiež poznáme rôznu obdobu týchto myšlienok (najmä v kalvinizme): určití ľudia sú vyvolení ísť do neba a ďalší sú vyvolení ísť do pekla, t. j. ľudia bez slobodnej vôle.

Kalvinizmus je charakterizovaný týmito nebiblickými teóriami:

• Úplná skazenosť – nie je možné sa rozhodnúť pre Krista, aj keby sme chceli.
• Nepodmienené vyvolenie – Boh musí vyvoliť tých, ktorých chce zachrániť, lebo my pre to nemôžeme urobiť nič.
• Limitované zmierenie – len pre tých, ktorých chcel spasiť.
• Neodvolateľná milosť – nikto z vyvolených nemôže odmietnuť milosť.
• Zachovanie svätých – t. j. nie je možné stratiť spasenie.
• Predzvedenie jednotlivcov– Boh vedel dopredu určiť jednotlivcov.

Po Kalvínovi prevzal štafetu kalvinizmu Theodor Beza. Jeden z jeho študentov potom preštudoval spisy starých cirkevných otcov a zistil, že kalvinizmus vychádzal z valentiniánskeho gnosticizmu. Rozhodol sa tieto chyby napraviť nasledovne:

• Slobodná vôľa – hoci sa každý narodil hriešny, každý má slobodnú vôľu sa rozhodnúť pre Krista a získať tak spasenie.
• Vierou podmienené vyvolenie – spasenie je k dispozícii pre všetkých pod podmienkou osobného prijatia Ježiša Krista.
• Nelimitované zmierenie – zmierenie nie je obmedzené pre niekoľkých vyvolených, ale je otvorené pre každého, kto chce byť spasený.
• Odmietnuteľná milosť – Boh každého volá k sebe cez milosť, ale človek sa môže rozhodnúť proti.
• Predzvedenie udalostí(cirkvi, nie jednotlivcov) – Boh vie, čo sa stane v budúcnosti, vrátane slobodného rozhodnutia ľudí ohľadom spasenia.

Tejto nápravy sa väčšina kresťanov drží dodnes.

Podobnými prejavmi gnosticizmu sú extrémne myšlienky o tom, že človek nemá možnosť či schopnosť sa rozhodnúť pre Krista, lebo je zotročený diablom, čím sa obhajuje napríklad nízky počet veriacich v zboroch. Inou modernou podobou je myšlienka, že ľudia sa nemôžu rozhodnúť proti Kristovi alebo, naopak, už nemôžu odpadnúť od viery.

Cirkev v histórii zaviedla aj gnostickú myšlienku o spasení cez poznanie. Dnes to poznáme ako elitárstvo, resp. rozdelenie na klérus a laikov, k čomu v Zjavení Jána nachádzame termín Nikolaitáni. Naznačuje to aj myšlienku, že existovala snaha preniesť kresťanstvo z úrovne osobnej viery do úrovne múdrosti a poznania. Tieto skupiny tvrdia: „My máme všetko pravé poznanie“.

Čo teda na to povedať? Človek potrebuje spasenie nie preto, že je uväznený v tele, ale preto, že sa slobodne rozhodol ísť svojou cestou bez Boha. Ľudské zlo netkvie v jeho tele, ale v jeho zlých a skazených túžbach, to znamená, že miluje zlé veci.

Irenaeus napríklad hovorí: „Boh zaslepil mysle iba tým, ktorí sa rozhodli neveriť a už Ho odmietli.“ Justín Martýr napísal: „Človek koná na základe svojej vôle, a nie osudu.“ Tatián (jeho učeník) zasa tvrdí: „Ježiš stvoril ľudí a anjelov so slobodnou vôľou. Ježiš predzvedel, čo urobia slobodní ľudia. Neexistuje niečo ako osud.“

Mystika

Iný aspekt gnosticizmu je dualizmus: matéria je nevyhnutne zlá a duch je vždy dobrý. Preto gnostici veria, že telesné skutky nie sú podstatné. V dnešnom kresťanstve sa toto ukazuje napríklad vo forme bezzákonnosti, resp. vo fenoméne známom ako hypermilosť. Reálny život pre nich je len duchovný, telesné hriechy nemajú žiaden význam a netreba si ich všímať. Navyše gnostici pôvod zla prisudzujú „stvoriteľovi“. Ich pochopenie spasenia je v duchovnom princípe „urob si sám“. Morálka sa podľa gnostikov mení v závislosti od duchovného rozvoja osobnosti.

Gnosticizmus je postavený na subjektivizme a emocionálnom prístupe k pravde. Takáto pravda nie je opretá o Božie slovo, ale o vnútorné, mystické pochopenie veci. Takýto človek však nemá žiadnu záruku toho, že ho jeho „vnútorné zjavenia“ nemýlia.

Gnostici majú sektársky pocit nadradenosti a tvrdia, že oni dostali ešte vyššie zjavenie, hlbšie a tajné poznanie. Sú presvedčení, že majú niečo naviac, čo iná skupina nemôže mať. Žiaľ, týmto sa nechala oklamať aj najväčšia historická cirkev, ktorá tvrdí, že iba ona dostala kľúče Božieho kráľovstva.

Nedobre dopadli aj tie spoločenstvá, ktoré Bibliu vysvetľovali v prvom rade alegoricky, t. j. obrazne. Kvôli tomuto prístupu vznikli všetky (ne)možné falošné vyučovania. Obrazné, prenesené vyučovania dávajú príliš veľkú šancu na nezmysly a pochybné dogmy.

V kresťanstve sa objavila mystika najmä v tých kruhoch, kde dominovali citové a zmyslové prejavy. Ľudia pod vplyvom mystiky začali vchádzať do „prorokovania“, ktoré skôr pripomína veštenie, alebo do rôznych videní a snov, ktoré boli duševné a démonické. Keďže vychádzali z predpokladu, že oni majú to pravé zjavenie a to správne poznanie, snažili sa tieto veci vnucovať druhým. Navodili pocit skutočného zjavenia lásky a tajomstva od Boha, prestali rešpektovať ľudí, ich osobné vedenie Duchom Svätým a narobili množstvo škody. Spoločenstvá, kde sa ľudia nezaoberajú Božím kráľovstvom komplexne, ale len kvalitou bez kvantity, duchovnosťou bez bežných vecí života, hlbokými vnútornými vzťahmi bez vplyvu vo svete, majú veľký ťah ku mystike.

Gnosticizmus veľmi v evanjelikálnom kresťanstve neuspel (už starí cirkevní otcovia ho odhalili a zavrhli), ale prežil v židovskej mystike známej ako kabala. Kabala začala relatívne dobre (prijatá orálna tradícia), no postupne sa zvrhla a vrchol mystiky zažila v trinástom až pätnástom storočí v Španielsku. Tu Mojžiš ben Šem Tov de León počas tridsiatich rokov tvoril svoje diela, vrátane Sefer ha-zohar, Kniha Žiare, známa len ako Zohar. Táto mystická literatúra bola spočiatku pod ostrou paľbou kritikov, no neskôr získala vplyv a dnes ju mnohí židia berú ako duchovnú realitu. Zohar mal totiž byť postavený na nadprirodzených zjaveniach, vrátane automatického písania a ďalších okultných prostriedkoch. Napokon sa toto kontroverzné dielo stalo kánonickou knihou Kabaly.

Tajné kulty

Gnosticizmus je náboženskou skúsenosťou, ktorá je naviazaná na mystiku. Práve tu majú svoje korene New Age (presvedčenie, že „ja som boh“, človek to len ignoruje) a rôzne tajné kulty. Existuje viacero skupín, ktoré sú presvedčené, že sú nositeľmi tajného poznania, ktoré bolo špeciálne zjavené len im a inej skupine nie. Problém s tajnými spolkami je ten, že sú tajné, a preto nie je ľahké zistiť ich agendu a čo v skutočnosti robia. Avšak, ak takéto spoločenstvo má množstvo členov, tajomstvo potom nie je ľahko udržateľné, lebo sa môže stať, že niektorý z nich niečo vyzradí. Takýchto spoločenstiev je viac. Spomeniem niektoré.

Skupina Iluminátov (v lat. znamená osvietení) vznikla v Nemecku v 18. storočí. Tieto skupiny vlastnili gnostické texty a iné tajné informácie, ktoré iné skupiny nemali. Zaoberali sa ezoterikou, alchýmiou a rôznym iným okultizmom. Údajne ich členovia sponzorujú „Nový svetový poriadok“ či usilujú o redukciu ľudskej populácie a zaujímajú sa veľmi o vplyv štátnej moci.

Osem ľudí, ktorí podpísali Deklaráciu nezávislosti v Spojených štátoch amerických, boli slobodomurári, rovnako aj minimálne 14 prezidentov USA. Mnoho iných ľudí, ako napríklad Charles Darwin, Aleister Crowley alebo dokonca masový vrah Anders Breivik, boli slobodomurári. Táto tajná spoločnosť opäť nesie znaky gnosticizmu: tvrdí sa, že majú tajné poznanie získané od vyšších bytostí.

Ordo Templi Orientis (rád orientálnych templárov) boli známi tým, že sa venovali sexuálnej mágii. V tejto ezoterickej okultnej spoločnosti stáli na čele zakladatelia Theodor Reuss a Carl Kellner. Keď sa Reuss skontaktoval s Francúzskou gnostickou cirkvou na slobodomurárskej a špiritistickej konferencii v roku 1908, založil Gnostickú katolícku cirkev pod záštitou OTO. V roku 1910 Reuss stretol Aleistera Crowleyho, ktorý nasledujúce roky zakladal ďalšie 10-stupňové spoločenstvá. Keď sa v roku 1919 Crowley pokúšal založiť slobodomurársky spolok OTO v Detroide, bolo to zavrhnuté zo strany rady Škótskeho slobodomurárskeho obradu, pretože údajne OTO rituály boli príliš podobné tým ortodoxne slobodomurárskym.

Hoci je dobré niečo vedieť o tajných kultoch, človek musí byť opatrný, pretože sú za tým také okultné sily, ktoré dokázali vytvoriť bludy pretrvávajúce tisícročia.

Sekty a bludné učenia

Ďalším príkladom sú náboženstvá, ktoré vznikli zo zvestovania anjelov. Podobne z gnosticizmu vyšli aj také sekty, ktoré popierajú Trojicu (Ariáni) alebo tvrdili, že Ježiš sa nestal človekom, nezomrel alebo nevstal telesne, atď. Dnes sú skupiny, ktoré o sebe tvrdia, že sú gnostickí kresťania. Nemôže však existovať niečo ako gnostický kresťan, pretože sme si práve ukázali, že tieto dve filozofie sú úplne nezlučiteľné. Naše bezpečnostné kontrolky by sa mali rozsvietiť vždy, keď niekto prichádza za nami s tým, že má informácie, ktoré nikto iný nemá alebo ich má len malá skupina ľudí. Je to bežná namotávka na kulty. Skutočné kresťanstvo je verejnou, historicky a vedecky overiteľnou realitou, ktorá už nie raz bola podrobená ťažkým skúškam pravosti – a vždy obstála.

Záver

Vidíme, že za gnostickými myšlienkami vždy stál silný okultizmus a práve preto sa dokázal udržať v spoločnosti až dodnes. Väčšina kresťanských kultov (cirkví s falošným učením) nesie ich teológiu. Rôzne tajné organizácie a okultné spolky čerpajú z ich vplyvu. Je preto dôležité poznať spoločné znaky tohto prúdu.

Zdroje:
Bruce L. SHELLEY, Church History in Plain Language, 2013
ThD. Ken JOHNSON, The Gnostic Origins of Roman Catholicism, 2013
ThD. Ken JOHNSON, Ancient Church Fathers, 2010
www.youtube.com, Dr. Michael Heiser: Gnosticism Lecture
wikipedia