Jánove listy: Korešpondencia pravdy a lásky

Ako je už pomaly zvykom, rozhodli sme sa pomôcť čitateľom akýmisi historicko-výkladovými úvodmi k biblickým knihám, ktorých preklady vyšli z našej dielne. Čitatelia Logosu si iste pamätajú na prvý Jánov list, ktorého preklad bol uverejnený vo februárovom čísle. Keďže dnes pripájame zvyšné dva listy tzv. Jánovho korpusu, považujeme za vhodné opäť obohatiť čitateľský zážitok z novopreložených biblických kníh ich stručným priblížením.

Jánove listy, hlavne prvý a najdlhší z nich, patria ku klenotom kánonu Novej Zmluvy. Nielenže tieto dokumenty zdieľajú spolu s ostatnými knihami Písma inšpiráciu Svätého Ducha, pravdivosť a vernosť ich výpovede, ako aj smerodajnosť pre životy veriacich, ale aj veľmi relevantným spôsobom hovoria do situácií života viery tak, že (hlavne už zmieňovaný prvý list) patria medzi najcitovanejšie homiletické texty. Spomeňme si na niektoré verše z týchto kníh: „Boh je svetlo a nie je v ňom žiadna tma“ (1 Jn 1,5b). „Keď vyznávame svoje hriechy, je verný a spravodlivý, aby nám hriechy odpustil a očistil nás od každej neprávosti“ (1 Jn 1,9). „Preto sa zjavil Boží Syn, aby zmaril diablove skutky“ (1 Jn 3,8). „...lebo väčší je ten vo vás ako ten vo svete“ (1 Jn 4,4b). „Boh je láska a ten, kto zostáva v láske, zostáva v Bohu a Boh v ňom“ (1 Jn 4,16b). „V láske nie je strach, ale dokonalá láska strach vyháňa, lebo strach súvisí s trestom. Avšak ten, kto sa bojí, nie je dokonalý v láske“ (1 Jn 4,18). „Milovaný, modlím sa, aby sa ti vo všetkom darilo a aby si bol zdravý, ako sa aj darí tvojej duši“ (3 Jn 2). Tieto verše, ktoré sme viac-menej spontánne vypichli z korpusu Jánových listov poukazujú na dôležitosť ako aj rôznorodosť posolstva tejto inšpirovanej korešpondencie. Tieto listy disponujú rémami, ktoré mnohí veriaci uchovávajú vo svojej pamäti i vo svojom srdci, kvôli nesmiernemu zjaveniu o pravom duchovnom živote v Pánovi Ježišovi. Mnohorakosť tém a praktickosť Jánových zjavených odkazov robia z týchto listov neuveriteľne podstatnú časť duchovného menu každého veriaceho. Cieľom týchto riadkov je priblížiť čitateľom autora, historickú situáciu, ako aj kľúčové odkazy Jánových listov. Veríme, že hlbšie poznanie tejto neoddeliteľnej súčasti Božieho slova vyústi k hlbšej láske k Tomu, ktorý sa tým Slovom sám stal.

Už len samotný názov prvého Jánovho listu prináša so sebou otázku na zamyslenie. Prvý Jánov list v skutočnosti nie je listom v pravom zmysle slova. Na rozdiel od ďalších dvoch listov, prvý Jánov neobsahuje základné prvky starovekého (a koniec koncov ani dnešného) listu ako napríklad predstavenie autora, pozdrav, adresa (samozrejme, nejde o fyzickú adresu, ale o adresovanie cieľového čitateľa, prípadne skupiny čitateľov), formálne ukončenie listu, a podobne. Keď čítame napríklad Pavlove listy, na prvý pohľad je zrejmé, kto list napísal, komu je adresovaný, z akého dôvodu, na konci listu sa autor s čitateľmi lúči s klasickým ranokresťanským pozdravom, atď. V prvom Jánovom liste tieto základné črty listového žánra chýbajú. Keby sme teda chceli tento list formálne zaradiť, ide skôr o homíliu, t. j. kázňový materiál, ktorý mal byť predčítaný v cirkvách (nakoľko Ján neadresoval špecifického adresáta, je veľmi nepravdepodobné, že by išlo iba o jednu adresovanú komunitu, prihliadnuc na fakt, že spisy ranokresťanských autorít v prvom storočí neustále cirkulovali medzi kresťanskými komunitami). Istým spôsobom však išlo aj o list, keďže táto homília bola spísaná a po poslovi doručená do príslušnej komunity (ktorá ju mala preposlať ďalej). Niekto by si možno povedal, že ide o triviálny fakt, ktorým sa netreba zaoberať. Opak je však pravdou. Čitateľ si musí uvedomiť, že žáner dokumentu priamoúmerne určuje aj jeho obsah a dôležitosť. Je zjavné, že Jánovi nešlo iba o dočasnú korešpondenciu bez nadčasovej relevancie, prostredníctvom ktorej chcel niečo cirkvám objasniť (toto nie je prípad žiadneho listu v Novej Zmluve, avšak teologická hutnosť a urgencia obsahu sa rôznia, keď porovnávame krátky „ad hoc“ list do konkrétnej situácie a epištolu, prípadne homíliu adresovanú širšej Cirkvi so širším zámerom). Jednoducho povedané, Ján prezentoval adresovaným cirkvám kázeň – polytematické pojednanie inšpirované Svätým Duchom a podopreté Jánovým očitým svedectvom vteleného a vzkrieseného Slova života (1 Jn 1,1-2). Ján, reagujúc na isté nepriaznivé okolnosti, s ktorými bola konfrontovaná raná Cirkev v Malej Ázii, píše nadčasovú kázeň s kľúčovými zjaveniami, bez ktorých by žiadna, nielen prvá, Cirkev nemohla nikdy víťazne obstáť.

Čitateľ si mohol všimnúť, že sme doposiaľ pri písaní tohto úvodu automaticky rátali s tým, že listy napísal apoštol Ján, učeník, ktorého Pán miloval a očitý svedok vzkrieseného Krista. Prekladateľský tím sa, podobne ako to bolo v prípade Jakubovej, Petrovej, aj Júdovej korešpondencie, pridal k tým učencom, ktorí spájajú prvý Jánov list (a, samozrejme, aj všetky ostatné listy tohto korpusu) s Jánom, Ježišovým učeníkom. Prečo je tomu tak? Hoci väčšina evanjelikálnych novozmluvných učencov zastáva podobný názor, mnohé hlasy sa pozdvihli proti tradičnému autorstvu tohto listu, spochybňujúc jeho dôveryhodnosť. Hlavným argumentom proti tradičnému autorstvu je fakt, že homília je napísaná kvázi anonymne – na ploche celého „listu“ sa čitateľ nedozvie, kto to vlastne píše! Keďže sme sa však vyjadrili na adresu žánra tohto dokumentu s myšlienkou, že v skutočnosti nejde o klasický list, ale o homíliu, teda kázeň, podpísaného autora by sme len ťažko hľadali (hoci niektorí textoví kritici sa domnievajú, že autorov podpis mohol byť na druhej strane pôvodného rukopisu, ktorý sa však nezachoval). Isté je, že nie je možné rozhodnúť o autorstve tohto spisu bez určenia autorstva ostatných Jánových listov a takisto Jánovho evanjelia. Ak je niekto presvedčený o tom, že Jánovo evanjelium napísal apoštol Ján, a pritom spochybňuje Jánovo autorstvo zmienených troch listov (hlavne „nepodpísaného“ prvého), stojí na veľmi neistej pôde. Po prvé, autor prvého Jánovho listu tvrdí, že bol očitý svedok Ježiša Krista a tohto nazýva Slovom života (1 Jn 1,1-2). Žiadny iný novozmluvný autor, okrem autora Jánovho evanjelia (a podľa nás aj Apokalypsy a troch Jánových epištol), nenazýva Pána Ježiša gréckym slovom Logos. Jánovský kristologický motív večne existujúceho a v osobe Ježiša Krista vteleného Slova je natoľko unikátny a špecifický pre tohto autora, že hocijaká snaha o poprenie jeho autorstva tohto spisu nezaváži dosť pádne na to, aby sme ju mohli s čistým svedomím prijať.

V prípade druhého a tretieho listu môžeme hovoriť o tradičnejšom listovom žánre

Motív Ježiša Krista ako večného Slova však nie je jedinou paralelou medzi prvým Jánovým listom a jeho evanjeliom. Zdôraznenie bratskej lásky – veľkého Ježišovho prikázania, aby sa jeho učeníci navzájom milovali, je jedným z centrálnych pilierov tohto spisu. Ďalším zaujímavým faktom je, že autor tejto homílie píše z pozície apoštolskej autority, keď stavia (podľa všetkého viaceré) cirkvi pred dôležité rozhodnutie – poslúchnuť inšpirovanú radu a korekciu a odmietnuť tak apostastické ťahy falošných učiteľov. V ranej Cirkvi nemohol dávať autoritatívne nariadenia pre širšiu Cirkev hocikto. Keďže novozmluvné dokumenty boli písane v čase apoštolskej generácie (resp. smerom k jej sklonku), môžeme si byť istí, že homíliu podobného charakteru mohol napísať iba apoštol alebo človek blízky apoštolovi. Keďže sme sa zhodli na tom, že v liste sú použité exkluzívne jánovské motívy, ktoré mimo jánovskej literatúry nikde nenachádzame, je najpravdepodobnejšie, že apoštol, ktorý napísal tento spis bol práve Ján. Na záver je potrebné dodať, že z ranocirkevných spisov je ohľadom Jánovho autorstva prvého listu možné cítiť takmer uniformnú zhodu. Napriek tomu, že Ján svoju homíliu zrejme nepodpísal, Cirkev po stáročia brala jeho autorstvo ako samozrejmosť.

V prípade druhého a tretieho listu môžeme hovoriť o tradičnejšom listovom žánre, kde sa autor podpísal veľmi stroho, ako Starší (gr. Presbyteros). Viaceré ranokresťanské spisy označovali apoštola Jána práve ako „Jána Staršieho“. Nevieme, či bol titul „starší“ v Jánovom prípade akýsi terminus technicus označujúci jeho apoštolský status a pozíciu autority v širšej sfére ranokresťanských komunít (keďže vieme, že v ranej Cirkvi boli staršími nazývaní aj ľudia ustanovení do vedenia jednotlivých zborov), alebo išlo jednoducho o autorovo vyjadrenie ohľadom svojho vysokého veku, keďže podľa viacerých ranocirkevných spisov bol Ján najdlhšie žijúcim z apoštolov a pravdepodobne v čase písania listu mal už úctyhodný vek. Tematika aj jazykový štýl týchto listov sú tak úzko späté so zvyškom Jánovho korpusu, že je veľmi ťažké si predstaviť, že by tieto listy nevyšli z dielne apoštola Jána. Pokiaľ niekto akceptuje Jánovo autorstvo v súvislosti s Evanjeliom a prvým listom, prakticky nemôže tvrdiť niečo iné v súvislosti s nasledujúcimi dvomi listami.

Nie je isté, kedy boli Jánove listy napísané, isté však je, že listy a Evanjelium nevznikli vo veľkom časovom rozpätí. Väčšina teológov datuje Jánov korpus do posledného storočia prvého letopočtu, no rastie počet tých, ktorí ho datujú do konca sedemdesiatych rokov tohto storočia. Je najpravdepodobnejšie, že Jánovo evanjelium vzniklo ako prvé, zakrátko po ňom prišli na rad aj epištoly. Nakoľko v čase písania Evanjelia boli pre Cirkev najproblematickejšou skupinou Židia, ktorí vyvíjali perzekutívne tlaky na ranokresťanskú komunitu, figurujú v tomto spise v negatívnom svetle práve Židia (gr. Ioudaioi). V prvej Jánovej epištole je však dôraz iný. Zrejme aj preto, že autor píše (podľa historickej analýzy väčšiny učencov) do zborov v Malej Ázii, kde perzekúcia zo strany židovskej komunity nebola ani zďaleka taká silná ako v Jeruzaleme, nenájdeme v liste de facto žiadnu zmienku (ani pozitívnu, ani negatívnu) o židovských bratoch. Naopak, čítame, že nepriateľom Jánových adresátov sú akýsi falošní učitelia, ktorí „vyšli spomedzi nás, ale neboli z nás. Veď keby boli z nás, zostali by s nami, ale stalo sa to, aby vyšlo najavo, že nie všetci sú z nás“ (1 Jn 2,19), čiže apostatickí kresťania, ktorí sa dali na stranu falošného učenia a teraz zvádzali veriacich, ktorí sa rozhodli zostať na ceste pravdy. Aj kvôli tomuto posunu udalostí je zrejmé, že epištola vznikla až po Evanjeliu.

Datovať prvý list v súvislosti s druhým a tretím nie je jednoduchá úloha. Hoci druhý a tretí list kanonicky nasledujú najdlhší prvý, táto kanonická poloha ani zďaleka neurčuje ich chronologickú postupnosť (v tom prípade by bol list Rimanom napísaný skôr ako listy Tesaloničanom, ktoré sú spolu s listom Galaťanom dokázateľne najstaršie kanonické Pavlove listy). V súčasnosti rastie počet tých, ktorí tvrdia, že kratšie Jánove spisy v skutočnosti predišli homíliu. Druhý a tretí list boli pravdepodobne napísané pri tej istej príležitosti, čo môžeme pozorovať z ich podobného štýlu, dokonca aj z ich takmer totožného zakončenia. Podľa niektorých teológov skutočnosť, že podľa druhého Jánovho listu sa falošní učitelia ešte stále považovali za súčasť kresťanskej komunity (putovali po zboroch a kázali, a preto Ján zakazuje ich čo i len zdraviť), no z čítania prvého Jánovho listu je už badať to, že sa oddelili, svedčí o tom, že druhý (a tým pádom aj tretí) Jánov list bol napísaný ešte (hoci pravdepodobne nie viac ako jeden alebo dva roky) pred „prvým“ Jánovým listom. Či už je tomu tak alebo nie, je isté, že všetky tieto listy vznikli v krátkom časovom pásme.

Už sme sa sčasti zmienili o tom, čo mohlo popudiť Jána k napísaniu týchto listov, zvlášť prvého. Najkomplexnejšou z troch situácií, ktoré študent týchto troch listov skúma, je jednoznačne tá, pri príležitosti ktorej vznikla prvá epištola. Okrem iných faktorov je to cítiť už len zo samotnej dĺžky tohto dokumentu – je niekoľkonásobne dlhší ako druhý aj tretí list spolu. Tento spis je, ako sme to už raz spomenuli, polytematický, t. j. vyjadrujúci sa k viacerým témam. Práve polytematickosť prvého Jánovho listu komplikuje hľadanie akejsi jednej línie, podľa ktorej by sme mohli vypátrať pôvodný a hlavný záujem autora pri písaní tejto homílie. Ján jasne konštruuje svoj zámer v 1 Jn 5,13: „Toto som napísal vám, ktorí veríte v meno Božieho Syna, aby ste vedeli, že máte večný život a aby ste verili v meno Božieho Syna.“ Falošní gnostickí učitelia, ktorí popierali to, že Ježiš Kristus prišiel na svet v tele (tzv. doketizmus) už síce opustili kresťanskú komunitu (1 Jn 2,19), ale napriek tomu ju stále ohrozovali svojím falošným učením, odvádzajúc veriacich od pravdy evanjelia. Preto Ján nepotvrdzuje pravdivosť svojho tvrdenia len vnútornou skúsenosťou Ducha (hoci aj tú považoval za dôležitú – 1 Jn 2,20.27), ale aj svojím objektívnym očitým svedectvom vteleného Slova, Ježiša Krista. Pravda, ktorú mali veriaci nielen mysticky poznať (ako to kázali gnostici), ale mali ju v prvom rade žiť a zakúšať prostredníctvom viery v Ježiša Krista a odpustenia hriechov v jeho mene, bola viac než len nejakou tajomnou ideou. Pravda bola pre Jána externou realitou – pravda bola samotná osoba vteleného a vzkrieseného Božieho Syna. Túto pravdu bolo možné nielen poznať, nielen o nej vedieť, bolo ju možné žiť skrze poslušnosť voči Božím príkazom a skrze bratskú lásku v kontexte kresťanskej komunity. Individualistický gnosticizmus, neviera vo vteleného Božieho Syna a opustenie biblickej morálky a zákonov (tzv. antinomianizmus) boli hlavnými zbraňami falošných učiteľov, ktorí ohrozovali Cirkev. Ján adresoval Cirkvi výzvu, aby vytrvali v Pravde a nedali sa zviesť apostatickými živlami, ktoré túto pravdu prekrúcajú, pričom sami žijú v najrudimentárnejšej podobe vzbury voči Bohu. Aktívna, biblická viera v Božieho Syna, ktorá sa prejavuje poslušnosťou Božiemu slovu a láskou k bratom a sestrám, ústí do večného života. Tejto skutočnosti sa mali Jánovi adresáti držať celou svojou bytosťou až do príchodu ich Pána, keďže, ako Ján píše, „je posledná hodina“.

Nasledujúce dva listy sa komplexitou úplne nerovnajú prvému, a keďže boli písané formou klasického listu (ktorý zvykne byť písaný do konkrétnych situácií) je jednoduchšie určiť ich pôvodný zámer aj tematickú líniu. Druhý Jánov list je adresovaný „vyvolenej Pani“ (gr. Kyria). Hoci sú takí, ktorí tvrdia, že ide o krstné meno, neexistuje veľa dôkazov, ktoré by podporovali takéhoto adresáta, obzvlášť, keď čítame, ako Ján na konci listu dodáva, že ju pozdravuje jej „vyvolená sestra“. S takmer úplnou istotou vieme potvrdiť, že išlo o symbolické označenie konkrétnej cirkvi, do ktorej Ján písal. Ján píše s potešením, že veriaci v adresovanej cirkvi chodia v pravde, prízvukujúc dôležitosť Pánovho príkazu lásky, ktorá sa prejavuje poslušnosťou Božiemu slovu a bratskou láskou v komunite veriacich (2 Jn 4-6). Keďže potulní gnostickí kazatelia ešte stále považovali seba za súčasť Cirkvi, bolo veľkým rizikom, že ich jednotlivé zbory prijmú a dovolia im vyučovať svojich veriacich, čo by v prípade týchto falošných učiteľov malo katastrofálne následky. Vskutku, Ján varuje „vyvolenú Pani“ silnými slovami: „Dávajte si pozor, aby ste neprišli o to, na čom sme pracovali, ale aby sme dostali úplnú odmenu. Nikto, kto zachádza ďalej a nezostáva v Kristovom učení, nemá Boha. Ten, kto zostáva v Kristovom učení, má Otca aj Syna. Ak niekto príde za vami a neprináša toto učenie, neprijmite ho do domu ani ho nezdravte, lebo ten, kto by ho pozdravil, sa podieľa na jeho zlých skutkoch” (2 Jn, 8-11). Zvodné a falošné učenie týchto samozvaných kazateľov, jeho zhubnosť a ničivé dôsledky na veriacich boli hlavným motivačným činiteľom pre napísanie druhého Jánovho listu. Autor je stručný a ako správny pastier túži prísť za veriacimi osobne a stretnúť ich tvárou v tvár.

Tretí Jánov list rieši iný problém ako predošlé dva spisy. Novozmluvný vedec Daniel Wallace to vyjadril veľmi trefne: „Zdá sa, že popud, na ktorý bol napísaný tretí Jánov list nesúvisel s heréziou, ale s pýchou.“ Ján adresuje list istému Gájovi, ktorého chváli za to, že bol pohostinný voči cestujúcim veriacim, (zrejme) kazateľom evanjelia (hosťom/cudzincom, gr. xenoi), ktorých osobne ani nepoznal, ale postaral sa o nich ako o robotníkov hodných svojej mzdy (3 Jn 5-8). Problémové ohnivko v reťazi je však Diotrefes, ktorý má podľa Jána egocentrické, povýšenecké sklony, nerešpektuje Jánovu apoštolskú služobnosť, nie je pohostinný voči hosťujúcim bratom a dokonca tých, ktorí pohostinní sú, vyháňa z cirkvi (3 Jn 9-10). Nasledovne Ján vyzýva Gája, aby nenapodobňoval (takéto) zlo a radšej napodobňoval to, čo je dobré, nakoľko ten, čo koná zlo, nikdy nevidel Boha. Skutočne, na ploche veľmi krátkeho listu Ján vyjadril nesmierne veľa. Dobrý charakter, bratská láska a pokora sú neoddeliteľnými piliermi zdravého kresťanského života, bez ktorých sa o kresťanstve ani nedá hovoriť.

Vskutku, stačí jedno prečítanie týchto nádherných inšpirovaných listov a každému čitateľovi je zrejmé, že Jánove posolstvá sú neuveriteľne trefné a relevantné aj do postmodernej doby dvadsiateho prvého storočia. Problémy, ktoré konfrontuje Ján vo svojej stručnej korešpondencii boli prítomné v Cirkvi ako aj v spoločnosti, dá sa povedať, vždy. Je však citeľné, že ako sa posledná hodina dostáva do svojho finále, intenzita týchto problémov rastie a to, ako sa s nimi veriaci vysporiadajú, bude mať priamy dopad na každú oblasť ich kresťanského života. Ján v prvom storočí nášho letopočtu spustil smršť kritiky voči falošným gnostickým učiteľom, ktorí popierali Ježišovu inkarnáciu a svoj život investovali do falošnej gnostickej mystiky, opustiac biblické morálne hodnoty a príkazy. Hoci takmer nikto by v dnešnej spoločnosti neoznačil seba ako doketistu alebo antinomianistu (keďže väčšina ľudí by si také dlhé slová, žiaľ, ani nezapamätala), duchovná podstata a sila týchto bludov je vo svete naďalej, ba čo viac, hlasy nasiaknuté týmito ideológiami sú čoraz hlasnejšie a majú rastúci dopad na mnohých hľadajúcich ľudí. Dnešná postmoderná generácia neobľubuje normy, idea jednej konkrétnej pravdy je jej cudzia, pričom o viere vo vzkrieseného Mesiáša Ježiša Krista snáď nemôže byť ani reči. Kedy je toto Jánovo očité svedectvo a posolstvo o vzkriesenom vtelenom Slove relevantnejšie ako dnes, keď sú masy povzbudzované k bezhraničnému pluralizmu a slabej náboženskej tolerancii (ktorej netoleroravanie je netolerovateľné)? V čase, keď učenia guruov, psychotronikov a astrológov dostávajú väčší kredit ako klasické kresťanské učenie, je o to dôležitejšie zdôrazňovať realitu jedinej Cesty, jedinej Pravdy a jediného Života – pravdu, ktorá je osobou a volá sa Ježiš Kristus Nazaretský.

Vo svete je silný boj medzi dvomi antagonistickými silami – duchom Krista a duchom Antikrista. Hoci Kristus ultimátne svoje víťazstvo zapečatil a vo svojom príchode ho dokoná, tento nezmieriteľný rozpor na zemi prináša so sebou obete – tých, ktorí sa nepostavili pod pomazanie Kristovho Ducha, ktorý vyučuje Boží ľud o Pravde, ktorou je Kristus sám. V dnešnej dobe, v dominancii východnej mystiky, ezoteriky, islamu a tradičného kléru, je ničivá sila antikristovského ducha veľmi citeľná. Dobrou správou však je, ako Ján píše svojim adresátom, že Ten, ktorý je uprostred Božieho ľudu, je väčší ako ten, ktorý je vo svete. Preto nie je možné, aby sa Cirkev v boji nechala oklamať nejakou falošnou toleranciou a pluralistickými sklonmi. Ľudia, ktorí spochybňujú pravdu evanjelia, vyvíjajú exkomunikačné tlaky a vábia veriacich od skutočného hľadania Boha, nemôžu dostať od Kristovho ľudu sympatiu. Hľadanie styčných bodov s hlásateľmi bludov sa rovná samodeštrukcii, preto aj Ján vo svojom druhom liste výslovne zakazuje veriacim, aby s takýmito blúznivcami nadväzovali vzťahy, nieto ešte aby s nimi vstupovali do nejakého pluralistického zväzku! Božie dielo je privzácne na to, aby boli k nemu pripustení bludári a rozvracači. Duch antikrista a bludu si s Kristovým Duchom ruky nikdy nepodajú – prečo by to mali robiť ich nádoby?!

Toto je však iba jednou stranou mince. Dobrá náuka a intelektuálne uvedomenie si tejto pravdy nestačí. Preto Ján vyzýva veriacich, a s nimi aj nás, k tomu, aby sme túto Pravdu žili v poslušnosti voči Pánovým príkazom preukazujúc lásku k bratom a sestrám. Praktickejšia kázeň snáď ani neexistuje. Mnohí čitatelia majú iste skúsenosť s náboženským zákonníctvom a syndrómom „kázanej vody a vypitého vína“. Ježiš Kristus nie je pravdou, ktorú by sme mohli iba intelektuálne uchopiť bez toho, aby to nevyústilo do poslušnej lásky k Bohu a odpúšťajúcej lásky k bratom a sestrám. Pre Jána nebol vzťah s Bohom iba vertikálny – nestačí sa iba modliť a robiť dobré vyznania pred Bohom. Táto pravda musí byť preverená životom v komunite, keď brat má milovať brata, ktorý je iný ako on, má iné charakterové vlastnosti a názory. Je ľahké vyhlasovať, že niekto miluje Boha, ktorého nevidel, hovorí apoštol. Ak však niekto nie je schopný s láskou pristupovať k blížnemu, jeho „láska“ k Bohu je oxymorón – protirečiaci si pojem.

Myšlienka, s ktorou sa rozlúčime s čitateľmi Logosu, sa týka dôležitosti osobných vzťahov a budovania spoločenstva. Toto je, opäť, hodnota, ktorá sa v postmodernej spoločnosti dostala do úzadia a ľudia jej pripisujú čoraz menšiu dôležitosť. Čas a priestor v životoch jednotlivcov aj más dostávajú multimédia, chat, TV, kvantum populárnych filmov a iné druhy mediálnej zábavy. Médiá samé osebe nie sú dobré ani zlé, avšak postavenie, ktoré dostali v dnešnej spoločnosti, ich predurčuje k väčšinovému zneužitiu na negatívne účely. Je zvláštne, že mnohí (najmä, ale nielen) mladí ľudia uprednostnia konverzáciu na chatovom portáli pred osobným stretnutím a budovaním osobných vzťahov v Cirkvi a, samozrejme, v rodine. Snáď nič nemôže byť vzdialenejšie od Jánovho svetonázoru ako toto! Musíme si uvedomiť, že Jánov list je veľmi intímny a osobný spôsob komunikácie (na rozdiel od chatu a podobných „výdobytkov“ dnešnej doby), no ani tento komunikačný prostriedok nebol pre Jána dostatočne osobný. Preto Ján uprednostnil krátky, hoci z výpovedného hľadiska bohatý, list s tým, že túto menej osobnú komunikáciu nechcel predlžovať, nakoľko radšej uvidí Gája ako aj veriacich vo vyvolenej sesterskej cirkvi tvárou v tvár. Osobné stretnutie, prehlbovanie vzťahov v rodine alebo v zmluvnej komunite veriacich v Ježiša Krista je neoddeliteľnou biblickou hodnotou, bez ktorej nemôže Boží ľud zdravo fungovať. O koľko by boli dnešné cirkvi iné, keby rodičia aj deti vypli TV, sadli si k stolu a trávili čas osobnými rozhovormi a modlitbou? O čo väčšie zanietenie by bolo v našich mládežiach, keby zanietenie pre bohoslužby, sväté vzťahy v rámci skupiny a horlivosť pre Božie dielo nahradili vášeň pre smskovanie, chatovanie a hýrenie? Gájus, naopak, dostal od Jána dobré hodnotenie – investoval svoj čas do Božieho diela, podporoval služobníkov evanjelia a hosťujúcich bratov. Jeho odmena je večná a na jeho pamiatku zostali jeho dobré skutky zapísané v Duchom-inšpirovanom biblickom spise. Želáme čitateľom Logosu, aby pri čítaní týchto listov (vo viere, že uverejnený prvý list si už našiel svoje miesto vo vašich srdciach) porástli v milovaní Pravdy, ktorá sa stala telom v osobe Ježiša Krista, a aby táto láska premieňala ich životy vo všetkých oblastiach, od rodiny až po službu. Nech sú ich životy dobrým behom o závod, na konci ktorého ich Pán vo večnosti privíta slovami: „Dobrý a verný sluha, vojdi do radosti svojho Pána.“