Preklad Biblie

V tomto čísle časopisu LOGOS vám prinášame nový preklad 2. listu Timotejovi z dielne prekladateľskej komisie Slovenskej tlačovej misie.

 

2. list Timotejovi

1. KAPITOLA

1 Pavol, z Božej vôle apoštol Ježiša Krista, podľa prísľubu života, ktorý je v Kristovi Ježišovi, 2 Timotejovi, milovanému dieťaťu: Milosť, milosrdenstvo a pokoj od Boha Otca a od Krista Ježiša, nášho Pána.

3 Som vďačný Bohu, ktorému slúžim s čistým svedomím tak akopredkovia, keď na teba neustále pamätám vo svojich modlitbách, dňom aj nocou, 4 pamätám si na tvoje slzy a túžim ťa vidieť, aby som bol naplnený radosťou. 5 Spomínam si na tvoju nepokryteckú vieru, ktorá bola už v tvojej starej matke Loide i v tvojej matke Eunike a som presvedčený, že je aj v tebe. 6 Preto ti pripomínam, aby si roznecoval Boží dar, ktorý je v tebe a bol ti daný cez kladenie mojich rúk. 7 Veď Boh nám nedal ducha zbabelosti, ale sily, lásky a sebaovládania¹. 8 Nehanbi sa teda za svedectvo o našom Pánovi² ani za mňa, jeho väzňa, ale v Božej moci znášaj spolu somnou utrpenie pre evanjelium. 9 On nás zachránil a povolal svätým povolaním, nie vďaka našim skutkom, ale vďaka vlastnému zámeru a milosti, ktorú nám dal v Kristovi Ježišovi skôr, než začal čas³, 10 a ktorá sa teraz ukázala zjavením nášho Spasiteľa Ježiša Krista. On zničil smrť a vyviedol na svetlo život a neporušiteľnosť⁴ prostredníctvom evanjelia, 11 pre ktoré som bol ustanovený za kazateľa, apoštola a učiteľa pohanov. 12 Práve preto aj trpím, no nehanbím sa, lebo viem, komu som uveril, a som presvedčený, že on má moc zachovať to, čo som mu zveril⁵, až do onoho dňa. 13 Nech sú ti vzorom zdravé slová, ktoré si počul odo mňa vo viere a láske v Kristovi Ježišovi. 14 To dobré, čo ti bolo zverené, zachovajprostredníctvom Svätého Ducha, ktorý v nás prebýva.

15 Vieš, že sa odo mňa odvrátili všetci, ktorí sú v Ázii, medzi nimi Fygelus a Hermogenés. 16 Nech Pán dá milosrdenstvo Oneziforovej domácnosti, lebo ma často občerstvil a nehanbil sa za moje putá, 17 ale keď som prišiel do Ríma, veľmi usilovne ma hľadal a našiel. 18 Nech Pán dá, aby v ten deň našiel milosrdenstvo u Pána. A koľko slúžil v Efeze, ty vieš najlepšie.

2. KAPITOLA

1 Ty teda, dieťa moje, posilňuj sa v milosti, ktorá je v Kristovi Ježišovi. 2 A čo si počul odo mňa pred mnohými svedkami, odovzdaj verným ľuďom, ktorí budú schopní vyučovať aj iných. 3 Znášaj spolu so mnou utrpenie ako dobrý vojak Ježiša Krista. 4 Žiadny vojak sa nepletie do záležitostí všedného života, aby sa zapáčil veliteľovi, ktorý ho naverboval. 5 Keď niekto súťaží, nezíska víťazný veniec, ak nesúťaží podľa pravidiel. 6 Namáhavo pracujúci roľník má dostať z úrody ako prvý. 7 Uvažuj o tom, čo hovorím. Nech ti Pán dá vo všetkom porozumenie. 8 Pamätaj na Ježiša Krista, vzkrieseného z mŕtvych, zo semena Dávidovho – podľa môjho evanjelia, 9 pre ktoré trpím a dokonca mám putá ako zločinec, Božie slovo však nie je spútané. 10 A tak všetko znášam pre vyvolených, aby aj oni dosiahli spásu, ktorá je v Kristovi Ježišovi, spolu s večnou slávou. 11 Tieto slová sú dôveryhodné: Lebo ak sme spolu s ním zomreli, budeme spolu s nímaj žiť. 12 Ak vytrváme, budeme spolu s ním aj kraľovať, ak ho zaprieme, aj on zaprie nás. 13 Ak sme neverní, on zostáva verný, lebo nemôže zaprieť samého seba.

14 Toto pripomínaj a zaväzuj bratov pred Pánom, aby sa nepreli o slová; nie je to na nič užitočné, len na skazu tým, ktorí to počúvajú. 15 Usiluj sa osvedčiť pred Bohom ako pracovník, ktorý sa nemusí hanbiť a správne podáva slovo pravdy. 16 Vyhýbaj sa prázdnym svetským rečiam, lebo tí, ktorí takto hovoria, sa budú čoraz viac vzmáhať v bezbožnosti 17 a ich slová sa rozrastú ako rakovina. K nim patria Hymeneus a Filétus, 18 ktorí zblúdili od pravdy, keď hovoria, že vzkriesenie už bolo, a tak podvracajú vieru poniektorých. 19 Lenže pevný Boží základ stojí a má túto pečať: „Pán pozná svojich“ a „Nech sa vzdiali od neprávosti každý, kto vyznáva⁶ Kristovo meno“. 20 Vo veľkom dome sú nielen zlaté a strieborné nádoby, ale aj drevené a hlinené – niektoré na čestné, iné na všedné použitie. 21 Kto by sa však očistil od týchto vecí, bude nádobou posvätenou ku cti, užitočnou pre Pána, pripravenou na každý dobrý skutok. 22 Pred mladíckymi žiadosťami utekaj, no bež za spravodlivosťou, vierou, láskou a pokojom s tými, čo volajú k Pánovi z čistého srdca. 23 Bláznivým a hlúpym⁷ sporom sa vyhýbaj, keďže vieš, že plodia rozbroje. 24 Pánov otrok sa však nemá hádať, ale má byť ku všetkým prívetivý, schopný vyučovať, trpezlivý 25 a mávľúdne naprávať tých, ktorí odporujú. Možno ich Boh privedie k pokániu, aby spoznali pravdu, 26 a tak vytriezveli a unikli z pasce diabla, ktorý ich chytil, aby konali jeho vôľu.

3. KAPITOLA

1 Pochop však, že v posledných dňoch nastanú nebezpečné časy. 2 Ľudia budú sebeckí, lakomí, chvastaví, pyšní, rúhaví, rodičom neposlušní, nevďační, bezbožní, 3 neláskaví, nezmierliví, ohovárační, nezdržanliví, neskrotní, nepriateľskí k dobru, 4 zradcovia, nerozvážni, namyslení, viac milujúci rozkoš než Boha. 5 Navonok budú prejavovať zbožnosť, ale jej moc budú popierať; a od takýchto sa odvracaj. 6 Medzi nimi sú totiž takí, ktorí sa vkrádajú do domov a podmaňujú si pochybné ženy, ktoré sú obťažené hriechmi a vedené rôznymi žiadosťami. 7 Stále sa učia a nikdy nemôžu prísť k poznaniu pravdy. 8 Ako sa Jannés a Jambrés postavili proti Mojžišovi, tak sa aj títo stavajú proti pravde. Sú to ľudia so skazenou mysľou, neosvedčení vo viere. 9 Ale nebude sa im už viac dariť, lebo ich nerozumnosť bude všetkým taká zjavná, ako sa stala aj nerozumnosťtamtých. 10 Ty však dobre vieš o mojom učení, spôsobe života, zámere⁸, vernosti⁹, trpezlivosti, láske, vytrvalosti, 11 prenasledovaniach a utrpeniach, aké ma postihli v Antiochii, Ikoniu a Lystre – a aké prenasledovania som znášal! No zo všetkých ma Pán vytrhol. 12 Tak aj všetci, ktorí chcú žiť zbožne v Kristovi Ježišovi budú prenasledovaní, 13 no zlí ľudia a podvodníci sa budú vzmáhať v zlom, budú zvádzať a budú zvádzaní. 14 Ty však zotrvávaj v tom, čo si sa naučil a o čom si sa presvedčil, keďže vieš, od koho si sa to naučil, 15 a pretože od detstva poznáš sväté písma, ktoré sú mocné urobiť ťa múdrym, aby si uchopil záchranu vierou v Krista Ježiša. 16 Všetko Písmo je vdýchnuté od Boha a je užitočné na vyučovanie, usvedčovanie¹⁰, nápravu a výchovu v spravodlivosti, 17 aby bol Boží človek dokonale uschopnený na každý dobrý skutok.

4. KAPITOLA

1 Preto ťa zaväzujem pred Bohom a Pánom Ježišom Kristom, ktorý bude súdiť živých aj mŕtvych, keď sa zjaví on aj jeho kráľovstvo: 2 Káž slovo, buď pripravený vhod aj nevhod, presviedčaj, karhaj a povzbudzuj so všetkou zhovievavosťou a vyučovaním. 3 Príde totiž čas, keď ľudia neznesú zdravé učenie, ale podľa vlastných žiadostí si nájdu učiteľov, ktorí budú hovoriť to, čo sa im páči¹¹. 4 Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k vymysleným príbehom¹². 5 Ty však buď vo všetkom triezvy, znášaj utrpenie, konaj prácu evanjelistu, naplň svoju službu. 6 Ja som už totiž obetovaný ako liata obeť a prišiel čas môjho odchodu. 7 Bojoval som dobrý boj, beh som dokončil, vieru som zachoval. 8 Už je pre mňa pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v ten deň dá Pán, spravodlivý sudca; nie však iba mne, ale aj všetkým, ktorí milujú jeho príchod. 9 Snaž sa prísť ku mne čím skôr, 10 lebo Démas ma opustil, pretože si zamiloval tento svet¹³ a odišiel do Tesaloniky, Krescens do Galácie, Títus do Dalmácie; 11 jedine Lukáš je so mnou. Vezmi Marka a priveď ho so sebou, lebo mi je užitočný pre službu. 12 Tychika som poslal do Efezu. 13 Keď prídeš, dones mi plášť, ktorý som nechal u Karpa v Troade, aj zvitky, najmä pergameny. 14 Kováč Alexander mi urobil veľa zlého. Nech mu Pán odplatí podľa jeho skutkov. 15 Aj ty si dávaj na neho pozor, lebo sa postavil proti našim slovám. 16 Pri mojej prvej obhajobe nikto nebol so mnou, ale všetci ma opustili. Nech sa im to nepočíta. 17 Pán však stál pri mne a posilnil ma, aby som úplne dokončil kázanie a počuli ho všetci pohania. A bol som vyslobodený z tlamy leva, 18 aj od každého zlého skutku ma Pán oslobodí a zachová¹⁴ ma pre svoje nebeské kráľovstvo. Jemu buď sláva na veky vekov! Amen. 19 Pozdrav Prisku a Akvilu, aj Oneziforovu domácnosť. 20 Erastus zostal v Korinte. Trofima som však nechal v Miléte chorého. 21 Ponáhľaj sa, aby si prišiel pred zimou! Pozdravujú ťa Eubulus, Pudens, Linus a Klaudia, aj všetci bratia. 22 Nech je Pán Ježiš Kristus s tvojím duchom. Milosť s vami, amen!

1 al. zdravého rozumu 2 al. nášho Pána 3 al. pred večnými časmi 4 al. nesmrteľnosť 5 al. to, čo mi zveril 6 al. vyslovuje, volá na 7 al. neučeným, neinformovaným 8 al. spôsobe myslenia 9 al. viere 10 al. karhanie, presviedčanie 11 gr. budú im škrabať svrbiace uši 12 al. mýtom 13 al. terajší vek 14 al. zachráni

 

Pavlov list na rozlúčku

Druhý list Timotejovi je s najväčšou pravdepodobnosťou posledným listom apoštola Pavla. „Apoštol pohanov“ ho napísal z rímskeho väzenia krátko pred svojou smrťou počas krutostí neronovského prenasledovania kresťanov pravdepodobne v roku 67. Pavol sám o svojej situácii píše: „Ja som už totiž obetovaný ako liata obeť a prišiel čas môjho odchodu. Bojoval som dobrý boj, beh som dokončil, vieru som zachoval.“ (2Tim 4,6-7) Práve preto máme všetky dôvody očakávať, že v tomto liste nájdeme veľmi dôležité posolstvo, akési posledné rady Pavlovmu najmilšiemu učeníkovi Timotejovi.

Pavol vo väzení

V tejto epištole nachádzame apoštola Pavla vo väzení. Nie je to už mierne domáce väzenie, v ktorom sa lúčime s apoštolom Pavlom na konci knihy Skutkov, ale ťažký žalár, v ktorom Pavol trpí v reťaziach „ako zločinec“. (1,16 a 2,9) Neklesá však na mysli a nesťažuje sa, lebo sa považuje za „Pánovho väzňa“. (1,8) Išlo teda už o druhé Pavlovo uväznenie v Ríme. Podľa cirkevnej tradície ho väznili v pochmúrnych podzemných kobkách Mamertínskeho väzenia. Keď sa ho Oneziforus pokúšal nájsť, podarilo sa mu to až s vynaložením veľkého úsilia. (1,17) Z určitých náznakov v tomto liste, konkrétne z veršov 9-13 v 4. kapitole, sa môžeme domnievať, že v tomto väzení Pavol prežíval samotu a tiež trpel zimou. Konštatuje, že ho všetci opustili, a prosí Timoteja, aby čo najrýchlejšie prišiel a doniesol mu plášť, ktorý spolu so zvitkami nechal u Karpa v Troade.

Podľa zmienky v liste (4,16-17) mal už Pavol za sebou predbežný výsluch, počas ktorého ho všetci opustili. Čakal na súd, ale nedúfal, že bude oslobodený; hrozba smrti sa mu zdala neodvratnou. (4,6-8) Toto všetko stálo v pozadí listu, ktorý napísal. Ako sa však dostal do tohto väzenia a čo tomu predchádzalo?

Tajomná cesta apoštola Pavla

Keď sledujeme Pavlovu službu a jeho cesty v knihe Skutkov, v poslednej kapitole sa s ním lúčime v Ríme, kde býval pod vojenským dohľadom v akomsi „domácom väzení“ a prijímal početných návštevníkov, ktorým kázal slovo. Z tohto väzenia bol však prepustený, pretože aj na cisárskom dvore ho podobne ako predtým v Cézarei aj v Jeruzaleme uznali za nevinného. Podľa cirkevného historika Eusébia sa Pavol opäť vybral na cesty a hlásal evanjelium. Išiel na Krétu, kde zanechal Títa (Tít 1,5), a potom do Efezu, kde zostal Timotej (1Tim 1,3-4). Je možné, že potom cestoval do Kolos, aby – podľa svojho plánu – na­vštívil Filemóna (Flm 22) a určite prišiel do Macedónie. Jedným z macedónskych miest, ktoré navštívil, bolo dozaista Filipis. (Fp 2,24) Z Macedónie poslal svoj prvý list Timotejovi do Efezu a Títovi na Krétu. Títovi sa zmienil o svojom úmysle stráviť zimu v Nicopolise, ktorý sa nachádzal na západnom pobreží Grécka. (Tít 3,12) Podľa prominentného evanjelikálneho vykladača Novej zmluvy Johna R. W. Stotta svoj zámer aj uskutočnil a podľa všetkého – tak ako si želal – sa tam k nemu pripojil Títus. Ak sa Pavlovi naozaj podarilo splniť si svoj veľký sen a ísť na misijnú cestu do Hispánie, musel vyplávať na jar budúceho roku. Klement Rímsky v 5. kapitole svojho listu Korinťanom¹⁵ píše, že Pavol sa dostal až na najkrajnejšiu západnú hranicu. Je možné, že tým nemyslel „iba“ Gáliu či Hispániu, ale dokonca aj Britské ostrovy. Znamenalo by to, že Pavol skutočne kázal evanjelium po celom vtedajšom civilizovanom svete.

S istotou môžeme predpokladať, že neskôr dodržal svoj sľub a znovu navštívil Timoteja v Efeze. (1Tim 3,14-15) Odtiaľ sa zrejme vybral do neďalekého prístavného mesta Miléta, kde bol nútený nechať Trofima, ktorý ochorel, potom odišiel do Troady (prístavu, z ktorého prvýkrát vyplával do Európy). V Troade býval u Karpa a nechal si uňho plášť a nejaké zvitky. (4,13) Ďalej pokračoval do Korintu, kde ich skupinu opustil Erastus (4,20) a napokon do Ríma. Niekedy počas tejto cesty ho museli opäť zat­knúť. Veľmi pravdepodobne to bolo v Troade, čo by vysvetľovalo skutočnosť, prečo nemal príležitosť vziať si svoje veci, ale musel ich nechať v Karpovom dome. Je však tiež možné, že k zatknutiu došlo až v Ríme. Istým faktom je, že po svojom druhom zatknutí musel apoštol Pavol znášať veľké útrapy, z ktorých už nebol vyslobodený. Práve vtedy vrcholilo neronovské prenasledovanie. Podľa dochovanej tradície Pavla v Ríme odsúdili na smrť a (ako rímskeho občana) sťali na Ostijskej ceste asi tri míle za mestom. Cirkevný historik Eusébius cituje Dionýzia z Korintu a tvrdí, že apoštoli Pavol aj Peter „boli obaja umučení pri tej istej príležitosti“, k čomu dodáva, že Pavla sťali a Petra na jeho vlastnú žiadosť popravili ukrižovaním hlavou dolu, nepovažoval sa totiž za hodného zomrieť rovnakou smrťou, ako jeho Pán. Pavol, zrejme keď už poznal rozsudok, ktorý bol nad ním vynesený, a bol si vedomý, že ho čaká poprava, adresoval Timotejovi svoj druhý list.

Povzbudenie pre mladého služobníka

Timotej bol Pavlovým obľúbeným učeníkom. Pavol priviedol Timoteja ku Kristovi v jeho rodnom meste Lystre. Tento mladík sa odvtedy stal Pavlovým verným druhom, ktorý ho sprevádzal na jeho druhej a tretej misijnej ceste, v rámci ktorých ho Pavol vyslal napríklad do Tesaloniky alebo Korintu. (1Tes 3,1; 2Kor 4,17) Pavla sprevádzal tiež do Jeruzalema (Sk 20,1-5) a je veľmi pravdepodobné, že mu robil spoločníka aj na prvej, nebezpečnej ceste do Ríma. Isté je, že počas Pavlovho prvého uväznenia v Ríme bol Timotej s ním, pretože vo svojich listoch, písaných z väzenia, uvádza Pavol Timotejovo meno spolu so svojím vlastným. (Flm 1; Fp 1,1; 2,19-24; Kol 1,1)

To, že si Pavol Timoteja veľmi vážil a mal ho rád, vidíme z mnohých zmienok o ňom v rôznych Pavlových listoch. Nazýva ho „svojím milovaným dieťaťom a verným v Pánovi“ (1Kor 4,17), postupne mu začína dôverovať ako svojmu „spolupracovníkovi“ a „bratovi a služobníkovi Božiemu v evanjeliu Kristovom“. (R 16,21; 1Tes 3,2) V Liste Filipským hovorí o Timotejovi, že „nemá nikoho ako jeho“. (Fp 2,20) Timotej teda zaujímal medzi Pavlovými spolupracovníkmi jedinečné miesto.

Keď Pavla prepustili z prvého rímskeho väzenia, nechal Timoteja v Efeze ako vodcu miestneho zboru. Podľa J. R. W. Stotta na jeho pleciach spočívala ťažká zodpovednosť: musel bojovať proti sektárom, ktorí zneisťovali a znepokojovali ľudí v zbore, viesť bohoslužby, vyberať a ustanovovať starších zboru, organizovať materiálnu pomoc vdovám a starostlivosť o ne, strážiť a vyučovať vieru apoštolov spolu s morálnymi povinnosťami, ktoré z toho vyplývali. (O tejto jeho úlohe viac hovorí 1. list Timotejovi, ktorý vyšiel v preklade STM v augustovom čísle vlaňajšieho ročníka časopisu Logos.) Teraz mal Timotej čeliť ďalšej výzve, ktorou bola blížiaca sa mučenícka smrť jeho duchovného otca a učiteľa Pavla.

Ja som už totiž obetovaný ako liata obeť a prišiel čas môjho odchodu. Bojoval som dobrý boj, beh som dokončil, vieru som zachoval. (2 Tim 4,6-7)

Timotej bol povolaný k veľkej službe. Ako najbližší učeník asi najväčšieho Božieho služobníka tej doby sa blížiacou sa smrťou svojho majstra dostával do nesmierneho tlaku. Existovalo niekoľko reálnych problémov, sťažujúcich úlohu, ktorá ho čakala. Prvou komplikáciou bol jeho mladý vek. Vo svojom prvom liste mu Pavol píše: „Nech nikto nepohŕda tvojou mladosťou!“ (1Tim 4,12) a o rok či dva neskôr ho napomína: „Pred mladíckymi žiadosťami utekaj!“ (2Tim 2,22) Nevieme presne, koľko mal Timotej rokov, no odvtedy, ako ho Pavol prijal do svojho služobného tímu, uplynulo približne dvadsať rokov – mohol byť teda zrelým tridsiatnikom. Ľudia v tomto veku boli ešte vždy pokladaní za mladých. Vo vtedajšej kultúre bol tridsiatnik príliš mladý na to, aby viedol zbor.

Ďalším Timotejovým problémom bol jeho zdravotný stav. Vo svojom prvom liste apoštol Pavol spomína jeho časté choroby a odporúča mu liek v podobe striedmeho pitia vína. (1Tim 5,23)

Timotej bol človekom, ktorý potreboval povzbudzovanie, z prirodzeného hľadiska zrejme nebol takou silnou osobnosťou ako jeho učiteľ. Keď Pavol píše do Korintu, prosí tamojších bratov:„Keď príde k vám Timotej, hľaďte, aby sa nemusel báť u vás; veď koná dielo Pánovo ako aj ja. Nech teda nikto ním nepohŕda.“ (1Kor 16,10-11) Timotejovi samotnému pripomínal, že nám „Boh nedal ducha zbabelosti“. (2Tim 1,7) Zdá sa, že Timotej po prirodzenej stránke nebol typický vodca, ale napriek tomu ho Pán vyvolil a prostredníctvom Pavla povolal do služby. Druhý list Timotejovi je predovšetkým osobným posolstvom milovanému učeníkovi a povzbudením k službe, ktorá nevychádza z prirodzených talentov, ale z Božej milosti, a preto je povzbudením a inšpiráciou pre každého kresťana, ktorý prežil povolanie do služby. Apoštol Pavol píše na základe zjavenia Svätého Ducha a tiež dlhoročných skúseností veci, ktoré považuje za dôležité pri službe kazateľa evanjelia a správcu cirkvi. Poďme sa stručne pozrieť na to, čo Timotejovi vo svojom poslednom liste napísal.

Obdarovanie od Boha – kľúč pre službu

Po úvodnom pozdrave a vyjadrení svojho postoja k Timotejovi ako k „milovanému dieťaťu“ prechádza Pavol rovno k jadru veci a povzbudzuje svojho učeníka k duchovnej aktivite. Požaduje od neho, aby roznecoval Boží dar, ktorý prijal cez kladenie apoštolových rúk. Hovorí tu o nadprirodzenom obdarovaní, alebo lepšie, o zmocnení k službe, ktoré Timotej od Pavla prijal. Pavol mu slúžil k naplneniu Svätým Duchom a pritom na Timoteja prešlo pomazanie, ktoré bolo na jeho duchovnom otcovi a učiteľovi. Môžeme to prirovnať k podobnej udalosti, ku ktorej došlo v Starej zmluve, keď Mojžiš kládol ruky na Jozuu a ten prijal rovnakého ducha, aký bol na Mojžišovi (Nu 27).

Akýkoľvek duchovný dar (pomazanie alebo nadprirodzené zmocnenie k službe) sa znehodnocuje, pokiaľ nie je používaný a roznecovaný. V duchovnom živote hádam niet horšej chyby, ako je pasivita. Naša schopnosť slúžiť Bohu aj ľuďom v sile, ktorú máme od Svätého Ducha, rastie s tým, ako tento dar používame, a tiež s tým, ako sa v našom osobnom duchovnom živote otvárame pre pôsobenie Svätého Ducha a napĺňame sa ním. Túto skutočnosť si potrebujeme stále pripomínať a práve to robí Pavol vo svojom liste Timotejovi.

Odvaha – cnosť Božieho služobníka – Pavlov príklad

Hneď v nasledujúcej vete pripomína Pavol svojmu žiakovi, že duch, ktorý nám bol daný (či už ide o nášho znovuzrodeného ducha, alebo o Svätého Ducha, ktorý nás naplnil), nie je duchom zbabelosti. Strach, ktorý diabol často používa ako zbraň proti ľuďom, je možné poraziť práve týmto duchom. Boh do nás vložil ducha sily, preto v sebe vždycky môžeme nájsť dostatok sily k službe a duchovnému boju s temnotou. Máme ducha lásky, skrze ktorého sme schopní vnímať nesmiernu veľkosť Otcovej lásky k nám a túto lásku dávať ďalej. Božia láska bola, je a vždycky zostane tou najsilnejšou motiváciou k dobrému dielu v živote kresťana. Dostalo sa nám tiež ducha sebaovládania, alebo zdravého rozumu, ktorý nám umožňuje vždycky zachovať „chladnú hlavu“ a viesť disciplinovaný život, ku ktorému nás Pán povolal.

Práve preto, že do vnútra kresťana, v tomto prípade Timoteja, Boh vložil takéhoto ducha, musí sa to prejaviť v jednej konkrétnej veci: odvahe pri službe. Pavol Timoteja povzbudzuje, aby sa nehanbil za svedectvo o Kristovi. V epištole Rimanom Pavol píše svoje osobné vyznanie: „Veď ja sa nehanbím za evanjelium: lebo mocou Božou je ono na spasenie každému veriacemu, najprv Židovi, a aj Grékovi.“ (R 1,16) V evanjeliu, ktoré je svedectvom o Kristovi a jeho spasiteľnom diele, je ukrytá tá najväčšia moc vo vesmíre – moc, ktorá dokáže vytrhnúť dušu z pekla a priviesť ju do Božieho kráľovstva. Je to skutočne niečo, za čo sa netreba hanbiť, a to bez ohľadu na to, že ide o „bláznivé posolstvo“. Kristus je jediná cesta a túto pravdu by mal mať na zreteli každý Boží služobník, nehanbiť sa za ňu a neohrozene ju kázať, aj keby to bolo spojené s utrpením, ako v prípade apoštola Pavla, ktorý poukazuje na svoj život ako na príklad hodný nasledovania. (1,12-14) Timotejovi pripomína, aby zachoval to, čo mu bolo zverené, nie však vlastnou silou či schopnosťami, ale „prostredníctvom Svätého Ducha, ktorý v nás prebýva“.

Prvú kapitolu svojho listu Pavol končí konštatovaním, že sa od neho odvrátili všetci v Ázii, a teší sa z Onezifora, ktorý ho v Ríme vyhľadal.

Milosť základom kresťanského života a služby

Druhú kapitolu listu Pavol otvára výzvou Timotejovi, aby sa posilňoval v milosti. Ide o veľmi dôležitú vec. Apoštol Pavol si Božiu milosť nesmierne cenil, lebo práve ona je podstatou nášho spasenia. V liste do Efezu napísal: „Lebo milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie sami zo seba; je to dar Boží; nie zo skutkov, aby sa nikto nechválil.“ (Ef 2,8-9) Čokoľvek sme od Boha prijali, čokoľvek sme dosiahli v službe, všetko sa stalo na základe milosti. Pavol napísal: „Ale z milosti Božej som, čo som, a Jeho milosť nebola pri mne daromná. Veď viac som sa napracoval ako oni všetci, no nie ja, ale milosť Božia, ktorá je so mnou.“ (1Kor 15,10) Boží služobník potrebuje prijímať Božiu milosť a taktiež milosť prejavovať, iba tak v nej môže rásť a Boh skrze neho môže konať. Všimnime si, že apoštol Pavol takmer všetky svoje listy začína pozdravom „milosť vám a pokoj“, pričom tradičné hebrejské želanie „pokoj vám“ rozširuje o prianie milosti. Aj toto svedčí o tom, že Pavol považoval život v Božej milosti za niečo veľmi dôležité.

Odovzdávanie viery – princíp rastu Božieho kráľovstva

„A čo si počul odo mňa pred mnohými svedkami, odovzdaj verným ľuďom, ktorí budú schopní vyučovať aj iných.“ (2,2) V tomto príkaze Pavol odhaľuje princíp rastu a šírenia Božieho kráľovstva prostredníctvom odovzdávania zvesti evanjelia. To, čo Pavol otvorene a pred svedkami vyučoval Timoteja, mal tento mladý kazateľ úplne rovnakým spôsobom šíriť ďalej, a to s jediným cieľom: aby aj jeho poslucháči dokázali tento odkaz odovzdať ďalším. Naplnenie tohto princípu znamená relatívne rýchle zasiahnutie veľkého počtu ľudí, lebo počet učeníkov tu narastá geometrickým radom. Ak je cirkev ochotná túto metódu uplatniť, znamená to otvoriť dvere prebudeniu, a to aj v dnešnej dobe.

Boží služobník ako vojak, atlét a roľník

V nasledujúcej pasáži prirovnáva Pavol Božieho služobníka k trom typom profesií: k vojakovi, atlétovi a roľníkovi. Všetky tieto prirovnania majú svoju logiku. Vojak vie znášať utrpenie a je akýmsi stelesnením poslušnosti a disciplíny. Jeho želaním je páčiť sa veliteľovi, preto sa dobrovoľne podrobuje vojenskému drilu a „nepletie sa do záležitostí všedného života“. Kresťania by si stále mali byť vedomí svojho cieľa a zmyslu života. Žijeme totiž pre večnosť a pre výrok nášho „veliteľa“: „Služobník dobrý a verný, vojdi do radosti svojho pána!“ (Mt 25,21 a 23) Príklad atléta je tiež veľmi inšpiratívny, podobne ako vojak musí byť pri svojom tréningu disciplinovaný a keď príde na preteky, musí súťažiť podľa pravidiel. Iba vtedy má nádej získať víťaznú trofej. Posledným príkladom je roľník. Pre každého, kto pracuje v poľnohospodárstve, je typická tvrdá práca. Roľník musí orať, siať, polievať a trpezlivo s vierou očakávať výsledok svojej práce, ktorým je úroda. Ruka v ruke s usilovnou prácou tu ide viera a závislosť od Boha. Pozitívne je, že roľník má ako prvý právo na ovocie úrody, a v tom spočíva jeho privilégium.

Pavol veril, že Pán dá Timotejovi v týchto veciach porozumenie a upriamoval jeho pozornosť na realitu Kristovho vzkriesenia, ktorá je pre nás veľkou motiváciou a povzbudením v každom zápase viery. Boh je totiž verný, lebo „nemôže zaprieť sám seba“.

O slovách a Slove

Od 14. verša 2. kapitoly začína Pavol písať o dôležitosti správneho hovorenia. Kresťania boli povolaní hlásať evanjelium a chváliť Boha. Toto sa deje prostredníctvom nášho jazyka a úst. Zvládnuť svoj jazyk však nie je jednoduché. Apoštol Jakub vo svojom liste píše, že „kto sa neprehrešuje v reči, je dokonalý muž, schopný držať si na uzde aj celé telo.“ (Jk 3,2b) Pavol káže Timotejovi, aby zdôrazňoval veriacim, že sa nemajú prieť o slová. Takéto malicherné hádky sú iba na skazu tým, ktorí ich počúvajú. Aj samotného Timoteja upozorňuje, aby sa „vyhýbal prázdnym svetským rečiam“, lebo tie spôsobujú iba nárast bezbožnosti a majú tendenciu rozmáhať sa ako rakovina. (2,16-17) Timotej má, práve naopak, vynikať ako Boží služobník, ktorý sa nemusí hanbiť a „správne podáva slovo pravdy“. (2,15)

A čo si počul odo mňa pred mnohými svedkami, odovzdaj verným ľuďom, ktorí budú schopní vyučovať aj iných. (2 Tim 2,2)

V závere 2. kapitoly Pavol zmieňuje ľudí, ktorí kážu falošné učenie ohľadom eschatologických udalostí, čo podvracia vieru mnohých, a povzbudzuje Timoteja, aby on sám rástol v posvätení, utekal pred mladíckymi žiadosťami, vyhýbal sa hlúpym sporom a trpezlivo a vľúdne naprával tých, ktorí odporujú Pravde.

Zotrvávanie v Slove – liek na problémy posledných čias

Tretiu kapitolu otvára Pavol upozornením na problémy, ktoré nastanú v posledných časoch. Otvorene hovorí o tom, že sa veľmi pokazí morálka spoločnosti a, žiaľ, aj cirkvi. Ľudia budú navonok prejavovať zbožnosť, ale zároveň popierať jej moc; viac ako Boha totiž budú milovať rozkoš. Povstanú falošní služobníci, ktorí budú zneužívať slabých ľudí, a rozmôže sa prenasledovanie tých, čo „chcú zbožne žiť v Kristovi Ježišovi“. V takejto situácii má Pavol pre Timoteja jednoduchú radu: má zostávať v tom, čo sa od neho naučil, a držať sa Božieho slova, s ktorým je už od detstva dobre oboznámený. Tento „konzervativizmus“ je jediným spôsobom, ako obstáť v posledných časoch, pretože iba zdravé učenie a Písmo samotné má silu zmeniť človeka, napraviť jeho život a uschopniť ho pre každé dobré dielo. (3,14-17)

Služobník Božieho slova a nie ľudí

Okrem morálneho úpadku budú posledné časy, ktorých duch sa mal prejaviť už aj v Timotejovej dobe, typické tiež tým, že „ľudia neznesú zdravé učenie“. (4,3) Budú počúvať iba takých kazateľov, ktorí budú „štekliť ich svrbiace uši“ a kázať to, čo sa im páči. Takéto „iba pozitívne evanjelium“ bez akýchkoľvek nárokov na život človeka bude vážnym problémom posledných čias. Ľudia sa dokonca odvrátia od pravdy k vymysleným príbehom. V takejto situácii Timotej obstojí iba vtedy, ak sa stane neohrozeným a nekompromisným kazateľom pravdy Božieho slova. Má byť pripravený kázať „vhod aj nevhod“ a trpezlivo presviedčať, karhať, povzbudzovať a vyučovať ľudí zdravému učeniu. Má byť zaviazaný pravde Božieho slova, a nie tomu, čo chcú ľudia počúvať.

Pavlovo vyznanie a posledné pokyny

Pavol sa s Timotejom lúči konštatovaním, že sa priblížil čas jeho odchodu a má byť „obetovaný ako liata obeť“. (4,6) Veľmi povzbudivo a inšpiratívne znie jeho zhodnotenie vlastného života a služby: „Bojoval som dobrý boj, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už je pre mňa pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v ten deň dá Pán…“ (4,7-8a) Jeho život bol naozaj veľmi úspešný, v 17. verši poslednej kapitoly hovorí o svojej obhajobe pred súdom a použije zvláštnu frázu o tom, že „úplne dokončil kázanie a počuli ho všetci pohania“. Toto skutočne charakterizuje službu apoštola Pavla, apoštola pohanov – kázal celému vtedajšiemu svetu a jeho posolstvo o Mesiášovi vykonalo mocné dielo a prinieslo na mnohé miesta duchovné prebudenia, ktoré doslova zmenili vtedajší svet. Pavol končí svoj posledný list osobnými pozdravmi rôznym priateľom a naliehavou prosbou Timotejovi, aby sa poponáhľal za ním rýchlo prísť. Isto sa chcel rozlúčiť so svojím milovaným žiakom.

15 Nejde o biblický list, ale o dobovú korešpondenciu medzi Klementom a korintským zborom.

 

Stott, John R.W.: 1. Timoteovi, Návrat, Praha 1992
Stamps, Donald C.: The Full Life Study Bible, Zondervan Publishing House, Grand Rapids 1997