Reformácia na Spiši II.

Spišská Belá

Na začiatku prenikania Lutherových myšlienok, spišský prepošt Ján Horváth vydal proti luteranizmu tvrdé nariadenia na zabránenie šírenia tohto vplyvu. Bratstvo 24 kráľovských miest zo začiatku bránilo napredovať reformácii. Dovolávali sa pomoci od kráľa Ferdinanda na záchranu katolíckej viery. V roku 1543 vystúpili dokonca proti už nehodnému prepoštovi Jánovi Horváthovi, ktorý sa medzitým oženil a prestúpil k reformácii. Pápež nezrušil celibát ani na Ferdinandovu žiadosť, čo bolo príčinou, že viacerí kňazi nasledovali Horvátha, prešli k reformácii a oženili sa. Z vysoko postavenej bohatej rodiny pochádzal Vavrinec Qendel, rodák z Belej. Vyštudoval teológiu v Krakove a v roku 1528 pokračoval v štúdiu vo Wittenbergu, kde sa stotožnil s reformačným učením, osobne sa spriatelil s Melanchtonom, ktorý mu dal latinské prímenie Serpilius. V roku 1545 sa navrátil do Belej, kde práve zomrel Valentinus de Bilitr, katolícky farár. Mestská rada si za nového farára vybrala práve Serpilia Qendela, a týmto rokom sa datuje v Belej prechod na reformáciu. Do roku 1674, keď sa začala rekatolizácia, v Spišskej Belej nebol katolícky duchovný. Qendel prevzal do správy kostol, faru a školu. Tým sa celé mesto už verejne odvrátilo od modloslužby a prijalo reformné myšlienky. Tak bolo mesto na 129 rokov čisto evanjelické až do násilného odobratia kostola v roku 1674.

Spišská Nová Ves

Rok 1532 sa udáva ako rok prechodu mesta na stranu reformácie. V polovici 18. storočia mala Spišská Nová Ves 487 domov, väčšinou drevených. Začiatkom 18. storočia tu bolo 5 300 obyvateľov, v pomere 5 000 evanjelikov na 300 katolíkov, v roku 1777 sa uvádza už 6 470 obyvateľov, z toho 3 115 evanjelikov a 3 351 katolíkov. Starosta Ľubovnianskeho hradu, Poliak Mikuláš Maciejowsky, presadzoval v zálohovaných mestách protestantizmus a v roku 1569 zakázal na území všetkých zálohovaných miest katolícke bohoslužby. Odvtedy katolíci nemali kňazov, ani bohoslužby. V Spišskej Novej Vsi dostali katolíci naspäť kostol v roku 1674 a špitálsku kaplnku v roku 1671. Evanjelici si tu postavili vlastný drevený kostol už v roku 1694.

Švábovce

V roku 1598 sa udáva, že bolo v Švábovciach 28 domov. Patrili k stredne veľkým poddanským obciam. Rodina Horvát-Stančič de Gradec sa stala vlastníkom obce po rodine Švabyovcov, po ktorých obec vlastní názov. Pod vplyvom rodiny Horvát-Stančič prijali myšlienky reformácie aj obyvatelia Šváboviec. Za prvého šíriteľa reformácie v obci je označený Leonard Ruthenius v roku 1573. Kostol aj fara boli násilne odobraté evanjelikom v januári 1672 a kňaz Eliáš Hrabeci bol poslaný do vyhnanstva. V roku 1565 sa k reformácii pripojili obyvatelia Veľkej Lomnice a bola zasiahnutá oblasť od Šváboviec cez celú Popradskú kotlinu.

Jánovce

Jánovce, Machalovce a Čenčice patrili medzi kopijnícke osady. Jánovce sa stali majetkom Spišskej Kapituly. Obec leží na hlavnej trase ciest, teda nevyhla sa nájazdom husitov, násilnostiam, vydržiavaniu všetkých prechádzajúcich vojsk, hladu, ani morovým epidémiám. Jánovce v 16. storočí patrili do Spišskej stolice a boli klasickou poddanskou dedinou patriacou majiteľom Spišského hradu, Turzovcom. Jan Turzo v roku 1556 vymenil obec Jánovce za iný majetok, a tak sa Jánovce dostali do vlastníctva Spišskej Kapituly a natrvalo sa stali poddanskou dedinou cirkevnej inštitúcie. Hlavným zamestnaním obyvateľov hlavne slovenského pôvodu bolo obrábanie pôdy. Jánovce boli pravdepodobne katolíckou obcou, kde sa reformácia nepresadila. Ak tu aj boli reformačné snahy, po prejdení obce pod katolícku správu Spišskej Kapituly v druhej polovici 16. storočia mohla sa naplno uplatniť zásada - „koho vláda, toho náboženstvo“. Podľa listov z kanonickej vizitácie v roku 1700 žilo v obci 106 obyvateľov a všetci boli katolíci. V Machalovciach bolo 22 evanjelikov a 82 katolíkov. Čenčice mali vtedy 60 katolíkov a 7 evanjelikov.

Krížová Ves

Gregor Horvát Stančič de Gradec sa stal vlastníkom majetkov na Spiši po otcovi, ktorý dostal v roku 1556 pozemky od Ferdinanda I. za zásluhy v boji proti Turkom. Stal sa významným spišským podžupanom, ktorý podporoval reformáciu. Celkove rod Horvát-Stančič držal ochranu evanjelických záujmov a až po nástup protireformácie v roku 1674 zabezpečoval ochranu evanjelickým farárom v Krížovej Vsi a aj v Strážkach. V roku 1558 v oboch obciach pôsobil Juraj Leudischer. Predtým od roku 1555 pôsobil v Spišskej Novej Vsi. V roku 1582 tu bol evanjelickým farárom Krištof Vandalus, ktorý dostal toto postavenie od Gregora Horváta-Stančiča. Pre svoje novátorstvá bol napomenutý prepoštom. Kostol v roku 1674 naspäť prevzali a spravovali piaristi z Podolínca. V roku 1700 z vizitácie prepošta Jána Sigraya vyplýva, že drevený kostol ako filiálku pripojili ku Kežmarku, kam patrili aj Rakúsy, Stráne pod Tatrami, Strážky a Malý Slavkov. Žilo tu vtedy 120 katolíkov a 103 luteránov a všetci boli Slováci.

Stráže

V spojitosti so Strážami sa uvádza, že už v roku 1523 sa tu objavili reformačné myšlienky. V jednom starom rukopise podľa M. Holku sa uvádza, že Juraj Leudischer ako kaplán v Strážach v roku 1527 vedel strhujúcimi kázňami pohnúť obyvateľov mesta k tomu, že sa všetci verejne a slobodne v celom meste bez akéhokoľvek protirečenia stali evanjelikmi. V Spišskej Sobote v rokoch 1552 - 1559 pôsobil Anton Philadelphus, ktorý šíril Lutherove myšlienky, odstránil omšu a zaviedol evanjelické bohoslužby. Mal vplyv aj na blízke Stráže. Keď prešiel farár k evanjelikom, bol to dôležitý signál, aby aj prevažná časť obyvateľov mesta či obce, vrátane zemepána slobodne zmenila vierovyznanie. Zemepán mal zase schopnosť politicky podporiť a podržať miestneho farára. Ako prvý evanjelický farár v Strážach v rokoch 1566 až 1573 je uvádzaný Servác Botzdorfer, ktorý bol velickým rodákom. Po ňom za pôsobenia Franca Hankoczyho v roku 1575, rodáka zo Spišskej Belej, podľa listu z kanonickej vizitácie v roku 1832, dostali miestny katolícky kostol do správy evanjelici, ktorý vlastnili až do roku 1671, teda 96 rokov.

Poprad

V roku 1547 protestovali traja farári Bratstva 24 kráľovských farárov proti nástupu Juraja Leudischera do funkcie farára v Mlynici. Medzi nimi bol popradský farár Anton Topperczer spolu s farárom zo Spišskej Soboty Tomášom a Krištofom z Veľkej. Z tohto môžeme vidieť, že Poprad, Veľká a Spišská Sobota k tomuto roku ešte oficiálne neprešli na reformáciu. Zároveň to, že sa Leudischer udržal v Mlynici naznačuje, že väčšina farárov z Bratstva 24 kráľovských farárov si už reformačné myšlienky osvojila. Niektorí autori udávajú za prvého evanjelického farára Antona Topperczera usudzujúc na základe toho, že večeru Pána prijímal ako penzista v roku 1562 pod oboma spôsobmi. Pre kňaza je to však samozrejmé prijímať chlieb a víno, takže prvým evanjelickým farárom Popradu bol až jeho následník Valent Gnicsner, ktorý tu účinkoval v rokoch 1565 – 1584.

Veľká

Vo Veľkej v marci v roku 1552 nastúpil ako farár Juraj Filker a zaviedol evanjelické bohoslužby. Posledným katolíckym farárom bol Urban. Juraj Filker vedel u Veličanov vzbudiť nadšenie pre reformačné myšlienky. Svojou zapálenosťou a entuziazmom presvedčil obyvateľov mesta, ktorí slávnostne 19.3.1552 hromadne prestúpili na evanjelickú vieru. Keďže sa celé mesto obrátilo, rímsko-katolícky kostol prešiel do užívania evanjelickej cirkvi. Juraj Filker bol 3.2.1573 z nezistených príčin uväznený na hrade v Ľubovni. Po dvoch rokoch väznenia bol prepustený a po návrate sa vzdal kňazského úradu. Od roku 1552 až do roku 1674 bola Veľká pod správou evanjelických farárov. V roku 1674 bol kostol, škola aj fara násilne obsadená vojakmi a odovzdaná katolíckemu farárovi z Podolineckého kláštora. Mestá mali priaznivú situáciu na šírenie reformácie, lebo aj cirkevne boli nezávislé, teda mesto disponovalo kostolmi, prípadne kláštormi. Preto pri prechode obyvateľstva na evanjelickú vieru automaticky prešiel kostol aj s inventárom do vlastníctva evanjelickej cirkvi. Mestská rada mala veľký vplyv a určovala aj výšku platu kňazov. Evanjelici nezískavali kostoly odobratím katolíkom, lebo ľudia sa hromadne obrátili a celá farnosť sa naďalej schádzala v tom istom kostole, lenže už neboli katolíkmi.

Kežmarok

Kežmarok pôvodne vznikol zlúčením viacerých slovenských osád príchodom nemeckých osadníkov. Nemeckí kolonisti dostali od uhorského kráľa politické aj hospodárske privilégiá, čo bolo výhodou pre pôvodné slovenské osady spojiť sa do jedného celku disponujúceho kráľovskými výsadami. Hlavnú časť vyššej vrstvy obchodníkov a remeselníkov tvorili Nemci. Slováci zaujali vrstvu roľníkov a služobných. Kežmarok zaznamenal vplyv reformácie veľmi rýchlo, veď už v roku 1520 čítal Tomáš Preisner z kazateľnice v Ľubici, ktorá je vzdialená len dva kilometre od Kežmarku, výpovede Martina Luthera, ktoré pribil na dvere Wittenbergského kostola. Rukopis kežmarského historika a evanjelického kňaza Kristiána Genersicha uvádza, že Tomáš Preisner sa mal stať už v roku 1525 kežmarským farárom. Žiadny iný doklad však toto tvrdenie nepodporuje, preto sa za prvého evanjelického farára od roku 1530 považuje Juraj Leudischer. Bez ohľadu na to mal vplyv Preisnera určite na Kežmarok významný dopad.

Leudischer zaviedol evanjelické bohoslužby, prevzal faru aj školu, ktorá sa taktiež stala evanjelickou. Kežmarčanom pri nových bohoslužbách vyhovovalo hlavne používanie materinského jazyka, ktorým bola nemčina. Slováci sa pridali k reformácii a od poslednej tretiny 16. storočia popri nemeckom kňazovi vystupuje aj slovenský kazateľ. Takým bol v rokoch 1577 - 1583 Johann Ulricus Sachs – Saxo. Evanjelici zaujali kostol sv. Kríža a upravili ho k svojim potrebám tak, že predošlé maľby zatreli nabielo. Všetci Kežmarčania sa prihlásili k evanjelickej viere.

Kežmarské školstvo zaznamenalo výraznú zmenu príchodom rodáka Jána Sommera, ktorý študoval na univerzite vo Wittenbergu u Melanchtona. Sommer sa stal v roku 1543 rektorom kežmarskej školy a podľa systému svojho učiteľa začal vyučovať na domácej pôde. Škola mala tri oddelenia. V prvom sa vyučovala latinská gramatika, čítanie a písanie. Vo vyšších oddeleniach sa vyučovala: latinčina, gréčtina, hebrejčina, rétorika, poetika a čítanie klasickej literatúry. Tým vzniklo z kežmarskej školy klasické gymnázium, čo umožnilo študentom pokračovať na ktorejkoľvek európskej univerzite. Návštevou Leonarda Stöckela v školskom roku 1555/1556 sa úroveň školy ešte zvýšila a stala sa vyhľadávanou nielen na Spiši, ale v celej strednej Európe. V rokoch 1540 – 1610 bolo 22 študentov z Kežmarku vysvätených za evanjelických kňazov, čo ukazuje na úroveň a vzdelanosť v spišských mestách.

Levoča

Levoča vyrástla na zelenej lúke príchodom nemeckých kolonistov za spoluúčasti okolitého slovenského obyvateľstva. Vznikla teda vo veľkosti rozmerov udaných hradbami. Na stredoveké pomery to bolo v roku 1555 veľké mesto s odhadom 3 500 obyvateľov, keď malo 536 domov. V tom čase mali obce v priemere 6 až 8 domov a mestá 12 až 40 domov. Žili tu bohatí kupci, ktorí mali domy na námestí a vlastnili najväčšie majetky, ako boli Thurzovci, ktorí medzi Uhorskom a Poľskom obchodovali s meďou a dostali sa až medzi vysokú šľachtu. Od skromných začiatkov sa vypracovali na postavenie hospodárskych magnátov a ranokapitalistických podnikateľov európskeho formátu. Významnú vrstvu tvorili v meste remeselníci združení v rôznych cechoch. Mestskú chudobu tvorili najmä sluhovia, remeselnícki tovariši a želiari. Sociálna rozdielnosť bola značná. Podľa daňových dokladov v roku 1542 štvrtinu celého majetku mesta vlastnili len dvaja kupci, ďalšia polovica celkového majetku patrila 25 mešťanom. Ostatným deväťdesiatim šiestim percentám obyvateľstva pripadol zvyšok, teda dvadsať päť percent, a to sme nepočítali mešťanov bez majetku. Roľníci a mestská chudoba boli Slováci. Kupci a remeselníci, ktorí obsadzovali všetky funkcie v správe mesta, boli Nemci, takže navonok mala Levoča nemecký charakter, aj keď početne 50% obyvateľov čo do počtu boli Slováci. Medzi spišskými mestami bola Levoča najväčšia a spolu s Košicami, Sabinovom, Prešovom a Bardejovom patrila do zoskupenia Pentapolitany, čo bol najvýznamnejší zväzok východoslovenských miest. Levoča celý čas stála na strane Habsburgovcov. Naproti tomu kežmarskí mešťania za päť rokov trinásťkrát zložili prísahu vernosti. To znamená, že dvanásťkrát ju porušili.

Duchovný a intelektuálny život bol v 16. storočí doménou kňazov a učiteľov. Nebolo nezvyčajné, že mali univerzitné vzdelanie vyštudované v zahraničí. V Levoči bol jeden farár, ktorý mal v správe farnosť, jeden kazateľ a dvaja kapláni. Humanistické myšlienky do konzervatívnej Levoče uviedol Ján Henckel, miestny farár, ktorý sa tešil veľkej popularite. Mal európsky rozhľad a ako prvý formoval mysle Levočanov na prichádzajúce zmeny. Pozval do Levoče známeho humanistu Leonarda Coxa. To všetko malo značný vplyv na obyvateľov. Po odchode Jána Henckla do Košíc mestská rada zvolila za nového farára jeho brata Šebastiána Henckla, počas pôsobnosti ktorého sa tu rozšírili myšlienky reformácie v jej radikálnejšom prúde novokrstenectva. Gregor Mild-Künast bol dvakrát richtárom v rokoch 1524-1525 a od roku 1529. On podporoval a priviedol do mesta kazateľa Andreja Fischera, taktiež ho bránil pred mestskou radou a farárom Šebastiánom Hencklom, s ktorými mal mladý anabaptistický kazateľ Fischer spory pre vieru.

Kaplánom tu bol v tom čase Juraj Leudischer, ktorý musel z mesta odísť pre intímny vzťah s istou vydatou Levočankou. To, že nebol za cudzoložstvo a kacírstvo odsúdený, zaiste umožnil jeho príbuzenský vzťah s Hencklom, keď bol v roku 1529 prichytený v Levoči ako kupec. Leudischer odišiel do Kežmarku. Sperfogel - miestny kronikár uvádza, že v tomto roku už bolo mesto plné anabaptistov a prívržencov reformácie a to, že sa zatiaľ reformácia nerozmohla viac, je jeho pričinením. Rok 1529 bol rokom vyhrážok vojvodu Zápoľského, že nenechá v Levoči kameň na kameni. Takmer všetky stolice sa odtrhli od Ferdinanda a prisahali vernosť Zápoľskému. Taktiež to bol rok tvrdého zákroku proti anabaptistom.

Po smrti Šebastiána Henckla, po zložitejšom výbere a voľbe sa stal v roku 1530 novým farárom magister Juraj Moller, syn Jána Mollera, ktorý bol v tom čase farár Spišskej Belej. Juraj Moller najprv pôsobil ako odporca protestantizmu. V roku 1628, keď bol farárom vo Veľkej Lomnici, bol zvolený za seniora „Bratstva 24 spišských farárov“. Zápisnice, ktoré písal zo zasadnutí „Bratstva“ sú známe ako Matricula Molleriana. Voľba Mollera za levočského farára mala zabrániť prenikaniu reformácie, keďže sa snažil o zachovanie a udržanie katolíckeho náboženstva. Veliteľ kráľovského vojska na Spiši, Ján Katzianer, vydal 20. júna v mene cisára mandát proti luteránom: prísne potrestať telesne ba i stratou života všetkých lutherovcov, ktorých objavia v meste. Mestská rada Levoče sa rozhodla potrestať každého luterána. Takýto odkaz odovzdali veliteľovi Katzianerovi.

V roku 1533 zomrel Gregor Mild-Künast, vedúca osobnosť a ochranca anabaptistov v meste. Preto je zaujímavé, že v roku 1632 bol práve sporný kazateľ Andrej Fischer zvolený za miestneho kazateľa, ale pre spory s farárom ešte toho roku musel opustiť mesto. Poukazuje to na skutočnosť naklonenosti mestskej rady pre reformáciu a nezadržateľnosť zmien, ktoré mali nastať. Moller ako senior „Bratstva“ sa sťažoval na Juraja Leudischera prepoštovi, ktorého v roku 1630 zvolili za farára v Kežmarku pod ochranou prívržencov Zápoľského.

Magister Ján Kletzko, o ktorom sú písomnosti, že prestúpil k luteránom a medzi študentami rozširoval ich náuku, pôsobil ako lektor levočskej školy v roku 1535. Kvôli škodlivému vplyvu na študentov bol mestskou radou prepustený z učiteľskej funkcie. Ďalej je známe, že počas kázne v roku 1536 niekto zavesil na dvere fary traktát, v ktorom osočoval katolícke obrady, kňazstvo, sviatosti aj samotného farára. Táto vec určite nenechala farára Mollera ľahostajného a musel obsah letáku nejakým spôsobom spracovať vo svojom vnútri. Toto sa pravdaže roznieslo a nie je ťažké si domyslieť, že celé mesto žilo touto udalosťou a zaneprázdňovalo myslenie a rozhovory obyvateľov. Napokon to riešila mestská rada. Usudzovalo sa, že autorom napísaného pamfletu bol nedávno prepustený učiteľ. Z tohto môžeme vidieť aj podiel učiteľov na šírení reformácie. Často boli vyštudovaní v kolíske reformácie vo Wittenbergu a oveľa smelšie už plne osmelení a uistení v biblických pravdách vedeli poukázať na skostnatelosť a odklon cirkevných praktík od pravdy v Biblii. Keďže Levoča úzko spolupracovala s Bardejovom v rámci zväzku Pentapolitany, určite mal na ňu vplyv návrat Leonarda Stöckela do Bardejova v roku 1539, ktorý bol priamym žiakom Luthera a priateľom Melanchtona. Smelo sa pustil do reformačnej premeny svojho mesta. Jedna z vecí, pre ktoré sa Moller vzdal funkcie seniora „Bratstva“ 9.5.1544 bolo sklamanie zo spišského prepošta, ktorý mal byť záštitou katolicizmu, namiesto toho násilne vymáhal peniaze od farárov spišských miest na svoj nákladný život, nežil ako duchovný hodnostár a dokonca sa oženil. Vtedy už aj v „Bratstve farárov“ bolo vnútorné rozdelenie.

V roku 1544 došlo v meste k zásadnej zmene. Levočským richtárom sa stal Laslo Polirer. Vieme o ňom, že v roku 1522 sa zapísal na krakovskú univerzitu. V Levoči sa potom objavuje až v roku 1536. Pravdepodobne medzitým pôsobil v Maďarsku, lebo jeho meno Ladislav sa uvádza ako Laslo, čo v Levoči bolo neobvyklé. Viackrát bol členom mestskej rady, až sa stal richtárom. Rok potom zomrel na mor. On povolal za kazateľa Bartolomeja Bognera z Brašova. Levočania ho radi počúvali. Smelo kázal reformačné pravdy a urobil zmeny v liturgii, odstránil niektoré prvky a začal vysluhovať prijímanie pod obojím. Rezignovaný a sklamaný farár Moller videl nezadržateľnosť prichádzajúcich zmien, preto počínaniu nového kazateľa neodporoval. Zároveň videl odozvu, s akým nadšením boli u farníkov prijímané biblické pravdy. Bogner v Levoči pôsobil a kázal do roku 1556. Bol ženatý a mal 5 detí. Zomrel ako farár v Spišskej Novej Vsi rok na to, čo odišiel z Levoče.

V škole začal tiež pôsobiť nový učiteľ hlásiaci sa k luteranizmu, Daniel Türk, ktorý sa neskôr stal aj levočským richtárom. V roku 1558 Juraj Moller zomrel. V jeho závete, ktorý písal Türk sa uvádza, že v starobe prešiel na evanjelickú vieru. Svoju Bibliu venoval Türkovi. Mesto pomáhalo mestskými príspevkami študentom študujúcim na univerzitách v Lipsku, Wittenbergu aj Foldbergu. Aj jednotlivé rodiny, ako boli Thurzovci, podporovali študentov, keď v roku 1523 dali 500 zlatých a v roku 1543 až 10 000 zlatých na štipendiá pre Levočanov. Takto sa prelomili bariéry katolicizmu v Levoči a nič už nebránilo, aby sa celé mesto obrátilo a prešlo na stranu reformácie, čo mnohí Levočania už dávnejšie urobili, ale teraz sa slobodne a verejne mohli priznať k svojej viere.

Použitá literatúra:

Felber, R.: Levoča a okolie,
Košice 1971, ISBN 83-003-71

Griger, M.: Náboženské pomery v Spišskej Belej, Z minulosti Spišskej Belej,
Ročenka mesta Spišská Belá, IV. Ročník 1998

Chalupecký, I.: Dejiny Popradu,
Košice 1995, ISBN 80-88828-12-0

Chalupecký, I.: Spoločenský a duchovný život Levoče v prvej polovici 16. storočia, Z minulosti Spiša, Ročenka Spišského dejepisného spolku v Levoči, V.-VI. Ročník, Levoča 1999

Chalupecký, I.: Spišská Nová Ves a okolie, Východoslovenské vydavateľstvo Košice 1971

Javorská, D., Kolárová, Z.,
Malovcová, B.: Veľká 1268-1998,
ISBN 80-968028-5-2, Poprad 1998

Kollárová, Z., Malovcová, B.:
Švábovce v toku dejín 1278-1998,
Švábovce 1998, ISBN 80-967795-7-5

Kollárová, Z., Malovcová, B.:
Stráže - známe, neznáme,
Poprad – Stráže 2001, ISBN 80-968556-8-9

Malovcová, B. a kol.: Minulosť a súčasnosť Krížovej Vsi, Krížová Ves 2002, ISBN 80-968814-9-3

Novotná, Levoča 2004

Roth a kol.: Z dejín obce Jánovce,
Popradská tlačiareň 1997, ISBN 80-967774-8-3

Sedlák, I.: Kežmarské Lýceum

Skladaný, M.: Spiš v slovensko-poľských hospodárskych stykoch v 15.-16. storočí,
Novoveké dejiny Spiša, III. Sekcia

www.ecavkk.szm.sk

www.mestoSNV.sk

www.spiskabela.sk