Boží království totiž není v řeči, ale v moci. (1. Korintským 4,20)

Stretnutie so skutočným kresťanstvom

Svedectvo manželov Gerišovcov 

logos-03-2015-gerisovci-1.jpgJUSTINA

Narodila som sa mojím rodičom ako tretie z piatich detí. Napriek tomu, že nás bolo päť, bolo o nás veľmi dobre postarané, nikdy nám nič nechýbalo. Mala som veľmi krásne detstvo, rada naň spomínam. Naši rodičia nám boli dobrým príkladom a viedli nás k morálnym hodnotám. Bola som vychovávaná v katolíckej viere. Chodila som každú nedeľu do kostola, mala som všetky sviatosti, ktoré bolo potrebné mať.

Nezodpovedaná otázka

Keď som mala asi sedem rokov, tragicky zahynul môj strýko (ockov brat), bol mi vzácnym človekom, mala som ho veľmi rada. Bolo pre mňa ťažké pochopiť, že ho už neuvidím. Pamätám si, ako mi maminka povedala, že išiel na koniec sveta a odtiaľ sa už nikdy nevráti a nedá sa tam za ním ísť. To bolo po prvýkrát, čo som začala rozmýšľať nad tým, čo vlastne bude s človekom, keď zomrie. Nikto mi nevedel dať takú odpoveď na moju otázku, ktorá by ma uspokojila.

Stretnutie so skutočným kresťanstvom

Roky išli, prišla stredná škola a s ňou noví kamaráti. Medzi mojimi spolužiakmi bolo dievča, ktoré už na prvý pohľad bolo iné ako ostatní. Bola také slniečko, vždy usmiata. Volala sa Táňa. Skamarátili sme sa. Hovorila mi o Bohu tak, ako som dovtedy nepočula. O tom, aký je dobrý, ako Mu na mne záleží, že poslal Ježiša Krista, aby zomrel za celý svet, a aj za mňa, aby som mohla po smrti byť naveky s Ním v Nebi. Jediné, čo Boh očakáva z mojej strany, je prijať to, čo pre mňa Ježiš urobil na kríži a urobiť Ho Pánom nad mojím životom. Priznám sa, že som tomu vôbec nerozumela, ale niekde vo vnútri som vedela, že všetko, čo hovorí, je pravda, a že to chcem. Dala mi Bibliu a poradila mi, ako sa mám pomodliť modlitbu prijatia Pána Ježiša do svojho života. Pretože je v Biblii napísané (list Rímskym 10,9-10): Ak ústami vyznávaš Pána Ježiša a v srdci veríš, že Ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený; lebo srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznávame na spasenie. A tak celá nadšená som po škole bežala domov s Bibliou v ruke, zavrela som sa do izby a modlila som sa pár slovami modlitbu, kde som odovzdala svoj život Ježišovi Kristovi. Keď som skončila, mala som v sebe obrovský pocit šťastia, bolo to niečo, čo som dovtedy nezažila, a tak som to išla povedať mojej rodine, že čo sa mi stalo. Na moje prekvapenie, nikto sa so mnou netešil, stretla som sa s veľkým odporom, musela som vrátiť Bibliu a mala som zakázané stretávať sa s Táňou. A keďže som mala len 15 rokov, tak som poslúchla. S odstupom času chápem reakciu mojej maminky, bála sa o mňa. Ale ľutujem, že som sa vzťahu s Bohom vtedy vzdala, bola by som sa vyhla tým udalostiam, ktoré nasledovali potom. Zaujímavé bolo, že práve po tomto období sme sa v našej rodine začali zaoberať veštením z kávy, z ruky, vyvolávaním duchov.

Zlé rozhodnutie

Škola skončila, prišla prvá práca. Začal sa skutočný život. Predstavu som mala jasnú. Nájsť si manžela, založiť rodinu, mať deti. Mala som prácu, kde som sa stretávala denne s mnohými ľuďmi, hlavne s mužmi. Robila som na čerpacej stanici. Ale keďže som hľadala Pána dokonalého, žiaden z nich mi do mojej šablóny nezapadal. Jedného dňa však prišiel jeden muž, z ktorého som od prvej chvíle bola ako očarená. Háčik bol v tom, že bol ženatý. A keďže som mala zásadu, že so ženatým nikdy nič v živote nechcem mať, tak sme sa stretávali len ako kamaráti na rozhovor pri večeri. Ale to bola len moja naivná predstava, že budeme len kamaráti. Skĺzlo to do vzťahu, ktorý trval dva roky. Na jednej strane som s tým človekom chcela byť, na druhej strane som mala obrovské výčitky svedomia, lebo som týmto ubližovala jeho aj mojej rodine, aj keď o tom nikto nevedel a držali sme to v tajnosti. Potrebovala som upokojiť svedomie. Chcela som vedieť, čo bude potom, navštívila som vešticu, no po tej návšteve mi bolo horšie, začala som zle spávať, počula som rôzne hlasy, ktoré ma nútili skončiť so životom. Vtedy som ešte nevedela, že som sa touto návštevou otvorila zlému duchovnému svetu a dala som povolenie démonom ničiť môj život.

Dala som výpoveď v práci, aj keď som zarábala veľmi dobre, ale vedela som, že ak chcem skončiť ten vzťah, musím odísť aj z práce, aby som toho muža už nestretávala. Vzťah som skončila úplne radikálne, myslela som si, že týmto sa moje trápenie skončí, keď sa polepším. Ale žiadna zmena neprišla. Išla som na spoveď do kostola, dúfala som, že sa zbavím tých strašných výčitiek svedomia a hlasov v mojej hlave. Pán farár si ma vypočul, dal sa mi pomodliť niekoľkokrát Zdravas, ale nič viac pre mňa urobiť nevedel. Bola som zúfalá. Nič sa týmto nezmenilo. Práve naopak, viac a viac to gradovalo, hlasy silneli, išlo to so mnou dole vodou. Urobila som už predsa všetko, čo som len vedela.

Deň môjho vyslobodenia

Vtedy som si spomenula na kamarátku zo strednej školy, ktorá mi hovorila o Bohu. Spomenula som si na to, ako hovorila, že Ježíš mi vie vždy pomôcť, pretože On žije, a že mi chce pomôcť, a je rovnaký, ako keď chodil po zemi, robil zázraky, že ich robí aj dnes. Na to, aké je dôležité čítať Bibliu, lebo že to, čo tam je, Boh hovorí priamo ku nám. Prišla nádej. Okamžite som si išla kúpiť Bibliu a začala som ju čítať. Čítala som o Ježišovi, ako uzdravoval ľudí, kriesil mŕtvych, vyháňal démonov z ľudí. Ako som čítala Bibliu, vedela som, že tie hlasy, ktoré ma deň čo deň nútili skončiť so životom a ničili môj život, boli démoni. Vedela som, že z tohto ma vie dostať len Boh. Bola som vyčerpaná z toho, ako som v noci nespávala a ako som sa snažila vlastnými silami bojovať s hlasmi v mojej hlave. Jedného večera som vyšla na terasu rodičovského domu a zúfalá som sa začala modliť k Bohu, prosila som Ho o odpustenie a volala o pomoc: „Bože, viem, že si, viem, že len Ty mi môžeš pomôcť, chcem žiť, daj mi chuť do života.“ Išla som si ľahnúť. To bola prvá noc po dlhej dobe, čo som spala celú noc. A ráno, keď som sa zobudila, mala som úsmev na tvári, bola som šťastná, vedela som, že moje trápenie je preč, niečo zo mňa spadlo, hlasy zmizli, Ježiš ma vyslobodil. Vtedy som si uvedomila, že svieti slnko, bolo leto, to slnko svietilo aj predtým, ale kvôli tej temnote v mojom živote som to nevnímala. Mala som zrazu obrovskú chuť žiť.

Cirkev

Po tejto skúsenosti s Bohom som vyhľadala kamarátku Táňu zo strednej školy. Povedala som jej, čo sa mi stalo. Zobrala ma do kresťanského spoločenstva Milosť, kam pravidelne chodila. Hneď ako sme vošli do miestnosti, kde sa kresťania stretávali, som vedela, že tu je moje miesto, sem patrím. Dala som sa pokrstiť biblickým krstom, lebo Biblia hovorí, že detský krst nie je platný, a zároveň som bola pokrstená v Duchu Svätom a začala som hovoriť inými jazykmi (Skutky apoštolov 2,4): ... a Duch Svätý naplnil všetkých, takže začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť. Pán mi dal dobrého manžela, dve krásne deti Ivanku a Eliáška a spolu slúžime Bohu v našej cirkvi Milosť v Liptovskom Mikuláši. Moja otázka z detstva, čo bude s človekom po smrti, bola zodpovedaná. V Biblii sa píše (Evanjelium podľa Marka 16,16): Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený (večný život s Bohom v nebi). Kto však neuverí, bude odsúdený (naveky odlúčený od Boha).

logos-03-2015-gerisovci-2.jpg

MICHAL

Vždy som bol taký normálny chalan. Vyrástol som v evanjelickej rodine, kde sa dbalo na morálku. Pokrstili ma ako dieťa, navštevoval som besiedku, pravidelne sme chodili do kostola a, samozrejme, absolvoval som aj konfirmáciu, aj keď som nemal ani poňatia, na čo je to dobré. Bibliu som vnímal ako nejakú rozprávkovú knihu o udatných hrdinoch a kresťanstvo ako tradíciu – veď každý niečomu verí. Chodil som do kostola len z povinnosti, nelákalo ma to.

Potom prišla puberta. So strednou školou nový kolektív, do ktorého som ľahko zapadol. Mali sme veľa spoločných záujmov: posedenia pri pive, chatovačky, ulievanie sa zo školy. Nebol som nejaký konfliktný chalan, podľa mňa som bol veľmi slušný, ale vypil som si rád. Prišla prvá opica a morálne hodnoty sa začali vytrácať. V treťom ročníku mi už hrozil vyhadzov zo školy kvôli neospravedlneným hodinám. Strednú školu som nakoniec ukončil celkom dobre.

Po škole som si našiel dobrú prácu. A keďže ma čakala ešte vtedy povinná vojenská služba, prihlásil som sa radšej na vysokú školu, aby som sa jej vyhol. Vo voľnom čase sme chodili s partiou vonku. Nad nejakým vzťahom som vôbec nerozmýšľal, skôr som si chcel len tak užívať bezstarostný život. Ženiť sa mi nechcelo vôbec a bol som známy tým, že ja až tak po tridsiatke. No veci sa vyvinuli trochu inak, ako som to plánoval. Môj najlepší kamarát si našiel priateľku a zoznámil ma s jej sestrou a skončilo to tak, že bola z toho svadba. Moja manželka chodila na nejaké stretnutia do „zboru“ do Ružomberka a potom do Liptovského Mikuláša. Svokra mi dohovárala, aby som jej to zakázal a nepúšťal ju tam. Lenže mne to bolo v podstate jedno. Nevidel som, že by robila niečo zlé a skôr vždy prišla odtiaľ taká radostná a šťastná. Nechcel som jej zakazovať niečo, čo ju tešilo. Samozrejme mi vždy rozprávala, ako tam bolo, že sa tam modlia za rôzne potreby, a akí sú tam úžasní ľudia.

Po krátkom čase sa začali stretávať aj v Dolnom Kubíne, kde sme bývali. Hovorila vždy, že ide na „skupinku“. V tom čase sa nám narodila aj dcéra Ivanka. Zlom pre mňa nastal práve v tomto čase. Ako s každým malým dieťaťom, aj manželka chodila na povinné kontroly na ortopédiu. Dcérke zistili vývojovú chybu s kĺbmi. Dali jej nejakú perinku na rozšírenie nožičiek, aby sa stav upravil, ale vôbec to nepomohlo. A tak jej lekár predpísal Pavlíkové remence a bolo nutné, aby ich ihneď začala nosiť. Tieto remence sme aj hneď objednali v obchode so zdravotníckymi pomôckami. Prešiel prvý týždeň a remence nechodili, potom druhý, tretí a štvrtý týždeň a stále ich nevedeli zohnať. Po mesiaci prišiel deň kontroly a manželka nevedela, čo robiť, pretože dcérka remence nenosila. Chcela kontrolu odložiť, ale nakoniec si to rozmyslela. Deň pred touto kontrolou išla manželka znova na tú „skupinku“, kde sa modlili, aby Boh Ivanku uzdravil. Na druhý deň ortopéd odmietol najskôr dcérku vyšetriť, lebo že to nemá zmysel, keďže nenosila remence. Nakoniec privolil a vyšetril ju. Počas vyšetrenia sa mu niečo nezdalo a poslal ich na sono. Snímka ukázala, že dcérka je úplne v poriadku a lekár aj so zdravotnou sestrou sa vyjadrili, že to nechápu. Poslali ich domov s tým, že je úplne v poriadku a žiadnu liečbu nepotrebuje. Tu som začal rozmýšľať o tom, že čo sa vlastne stalo. Nevedel som to pochopiť. Nikdy som sa s niečím takým nestretol, že by Boh niekoho uzdravil. Potom som sa teda išiel na tú „skupinku“ pozrieť aj ja. Začali sme sa s manželkou viac rozprávať o Bohu, o Biblii, o Duchu Svätom, a zrazu jedného dňa som uveril, že Boh je a povstala vo mne túžba dať sa pokrstiť biblickým krstom.

Zo začiatku som mal problém chodiť do cirkvi, pretože som to bral tak, že už som teda spasený, tak je všetko v pohode a nepotrebujem sa niekam hlásiť alebo niekam pravidelne chodiť. Boli však ľudia, ktorí ma neustále pozývali do cirkvi a, samozrejme, moja manželka, ktorá ma neustále volala. Ja som si chcel svoj vzťah s Bohom žiť sám. Po čase som však začal cítiť, že mi niečo chýba. Pochopil som, že bez cirkvi život s Bohom nie je možný. Boh nás stvoril na to, aby sme mali spoločenstvo jeden s druhým. Veď v cirkvi človek prijme posilnenie. Som rád, že som do cirkvi začal chodiť, a že môžem v cirkvi slúžiť Bohu. Som vďačný Bohu, čo pre nás urobil, a stále robí. Som rád, že som mohol spoznať pravdu, že Boh je živý.

logos-03-2015-gerisovci-3.jpg

IVANKA (11 rokov)
Svedectvo o uzdravení:

Čo si ja pamätám, tak odmalička mi hnisali ušné dierky, takže som nemohla nosiť žiadne náušnice. Akonáhle som si dala nejaké náušnice na uši, hneď ma začali páliť a tiekol mi hnis z dierok. Už sme skúšali náušnice z rôznych materiálov, ale nijaké mi nerobili dobre. Bola som z toho veľmi smutná, lebo kamarátky náušnice nosili, a ja som nemohla. Jedného dňa bola konferencia v Banskej Bystrici, kde prišiel ako hosť Andres Bisonni. Na konci dal výzvu, že kto má nejaký problém a chce uzdravenie, má sa dotknúť chorého miesta. Ja som sedela hore na tribúne a dotkla som sa tých mojich uší a modlila som sa spolu s ním a ostatnými. Cítila som elektrinu po celom tele. Večer som maminku poprosila, aby mi dala náušničky do uší. Ráno, keď som sa zobudila, tak som zistila, že ušká mi nehnisajú, že som bola uzdravená. A som veľmi šťastná, že ma Boh uzdravil, a že môžem nosiť aj ja náušnice.



Související články

Pokračujeme|Logos 1 / 2017 | Jaroslav Kříž |Pokračujeme
Z temnoty na světlo|Logos 11 / 2010 | Daniel Šobr |Aktuálně
Vatikánska synoda a Izrael|Logos 11 / 2010 | Miroslav Iliaš |Aktuálně
Pokračujeme|Logos 10 / 2016 | Jaroslav Kříž |Pokračujeme
Vzácna návšteva v banskobystrickom zbore|Logos 5 / 2017 | Daniel Šobr |Aktuálně