Svedectvo manželov Tarajčákovcov

Jarka

Moje obrátenie k Pánovi začalo, keď som mala asi sedemnásť rokov. Bola som vtedy spokojné a šťastné dievča na umeleckej škole, o ktorej som vždy snívala. Vďaka otvorenej a optimistickej povahe som mala veľa dobrých priateľov a veľmi dobré rodinné zázemie. Takže, čo mi mohlo chýbať?

Raz ma na chodbe oslovil študent z našej školy, bol o ročník nižšie a dodnes neviem, odkiaľ ma poznal a už vôbec neviem, prečo ma oslovil takto: „Ahoj, ty si tá Jarmila?“ Odpovedala som áno, pokračoval: „Si veriaca?“ Aj na to som odpovedala áno. Trošku to vo mne hrklo, ale veď som predsa vedela, že Boh je. A potom povedal, aby som s ním išla na jedno kresťanské stretnutie. Neváhala som. Niečo detské v duši mladého človeka sa pohne za všetkým vzrušujúcim a toto teda bolo pre mňa dobrodružstvo…

Vyrástla som v katolíckej rodine ako dobre vychovaná dcéra skvelých rodičov. Zaujímala som sa o vieru, modlila sa a chodila do kostola. Fascinovala ma predstava, že naozaj existuje Boh, ktorý ma stvoril, Ježiš, ktorý chodil po zemi a robil zázraky, a pre mňa veľmi záhadná osoba Svätého Ducha, o ktorom som vedela len veľmi málo. Do kostola som chodila s radosťou a s očakávaním.

Zlomovým sa stal rok, kedy padol komunizmus a ja som sa práve chystala na birmovku. Kostol sa naplnil množstvom ľudí, ktorí tam nikdy predtým neboli. Videla som okolo seba veľa mladých ľudí, ale nenašla som tam jediného úprimného, ktorý by naozaj veril, že sa stane dospelým kresťanom a prijme Svätého Ducha. Tešili sa iba na zlaté hodinky. Napriek môjmu sklamaniu a pokrytectvu, ktoré som videla okolo seba, som si zachovala vieru a očakávanie, že teraz sa niečo stane. Predstavovala som si, aké to musí byť úžasné, keď človeka naplní Boží Duch, isto sa musí niečo stať! V ten deň sme stáli všetci okolo kostola v dvoch radoch, lebo dovnútra sme sa nezmestili. Celý čas som bojovala s myšlienkami, ako tu môžu stáť ostatní, keď nič nečakajú, ničomu neveria, čo ak majú pravdu oni… Blížil sa biskup, staručký dedko, ktorého museli podopierať z oboch strán, jemne ma pľasol po líci, ani sa na mňa nepozrel, niečo zamrmlal a šiel ďalej. Aké sklamanie… Ešte som chvíľu čakala, ale nestalo sa nič, celkom nič. Bolo mi do plaču. Ak Boh existuje, tak buď nie je tu, alebo o mňa nemá záujem! To bol záverečný úsudok vtedy trinásťročného dievčaťa.

Vrátim sa však tam, kde som začala toto rozprávanie: šli sme na to stretnutie kresťanov. Vošli sme do veľkého starého domu v historickej časti Bratislavy. Privítala nás milá pani, na nič sa nevypytovala, moje meno už poznala, dala mi teplé papuče a vošli sme do izby, kde sedelo asi tak 10 ľudí. Bolo tam príjemne, čítali si z Biblie a povzbudzovali sa navzájom. Potom začali hrať chvály, všetci sa postavili a chválili Pána, zdvihli svoje ruky a tváre im žiarili. Môj údiv prerástol do úžasu, keď sa začali modliť v jazykoch. Čo to je, rozmýšľala som sama v sebe, nemala som odvahu v tej bázni ani ústa otvoriť. A zrazu som vedela, že Boh predsa len je. Ničomu som nerozumela, po tvári mi tiekli veľké slzy, trochu som sa hanbila, ale bola som zároveň šťastná. Nakoniec tá pani doniesla koláče, čo nás z internátu veľmi potešilo. Vysvetlila mi, že to, čo som videla, je prejav Svätého Ducha. Ani si neviete predstaviť, aká som bola šťastná – tak predsa ma našiel! V tú noc som ani nespala a na druhý deň som si hneď po škole bežala kúpiť Bibliu. To bola vec! Také úžasné slová, a živé! Hovorili ku mne, až som z toho bola šokovaná.

Od tohto prvého stretnutia s Bohom, kedy som už nepochybovala, že je, mi trvalo ešte dva roky, kým som sa dostala do cirkvi a prežila som naplnenie Svätým Duchom. V tom čase nebola taká múdrosť a vyučovanie ako dnes. Nikto mi nepovedal pár základných, životne dôležitých vecí, že to, čomu som uverila v srdci, potrebujem vyznať aj svojimi ústami, že sa potrebujem nechať pokrstiť ponorením vo vode a Svätým Duchom. Nepovedali mi ani to, aká je pre môj ďalší rast v Pánovi dôležitá cirkev, a tak som sa – prirodzene, ako som vedela – rozhorlila v chodení do kostola. Všade som rozprávala, ako sa ma Boh dotkol a že je živý! A jedno semienko bolo zasiate dobre: moja priateľka, ktorá študovala vo Zvolene, sa asi o rok a pol nato obrátila a napísala mi list. „Už viem, čo si mi vtedy rozprávala o Svätom Duchu, o jazykoch, mala si pravdu, prijala som Ježiša do svojho srdca!“ Bolo mi do plaču, lebo som bola presvedčená, že ja som Ho už stratila. Nenašla som jedinú osobu v mojom okolí, ktorá by mi povedala, čo mám robiť. Do kostola som už nechodila a zo svojej snahy zapáčiť sa Bohu som sa dostala do frustrácie, že nikdy pre Neho nebudem dosť dobrá, aby som si zaslúžila večný život. Výsledkom bolo, že som sa nevedela na seba pozrieť ani do zrkadla. Moja posledná návšteva v kostole bola pred Veľkou nocou, keď sa pri každej spovednici tlačili húfy ľudí. Ťažil ma na duši jediný hriech: že som nevedela veriť a dôverovať Bohu. Aby to nevyzeralo tak hlúpo, ešte som si nejaké dva, tri vymyslela. Na moje veľké prekvapenie sa farár na mňa oboril, že teraz, keď je tu toľko ľudí, nemám zdržovať nezmyslami, že nikto nevie veriť tak, ako by chcel – a slušne ma vyhodil. Vtedy som si uvedomila, že on nemal ani toľko viery ako ja, že v kostole Boh isto nie je.

Zhoršil sa aj môj zdravotný stav. Už niekoľko rokov som sa liečila na zákernú „nevyliečiteľnú“ chorobu, a to reumatickú polyartritídu. Chodila som po liečeniach a napchávala sa tabletkami. S naozaj zlými zdravotnými prognózami do blízkej i ďalekej budúcnosti, s vedomím, že nie som dosť dobrá, som vtedy ako násťročné dievča znenávidela samu seba a klesla na svoje morálne dno.

Tak málo a mne sa zmenil celý život. PÁN MA NAŠIEL.

Po preplakaných nociach, kedy som kričala na Boha, že kde je, prišla nádej a kamarátka, čo mi v liste napísala, že spoznala Ježiša, prišla ku mne na návštevu. Položila som jej jedinú otázku: „Tak mi už povedz, čo mám urobiť, aby som mala večný život?“ Pomodlili sme sa spolu modlitbu spasenia… Tak málo a mne sa zmenil celý život. PÁN MA NAŠIEL. V tú noc som zaspávala s úsmevom a bez sĺz a zvedavo som čakala, či to bude trvať ešte aj ráno. Na moje prekvapenie, ten pokoj a radosť z môjho srdca už nikdy neodišli.

Znovu som otvorila svoju Bibliu a začala hľadať, ako teda môžem byť naplnená Svätým Duchom. Krátko pred tým, ako som mala byť pokrstená vo vode, som na jednej skupinke počula, ako brat, ktorý kázal, povedal: „Boh je verný a chce ti dať Svojho Ducha.“ Držala som tie slová pevne vo svojom srdci a premýšľala. Ak Boh chce a aj ja chcem, tak nie je problém – a pokiaľ je nejaký problém, pre ktorý neviem byť naplnená Svätým Duchom, budem sa modliť a postiť, kým ho Boh neodstráni a ja nedostanem Svätého Ducha, lebo Boh chce!

Tak som odhodlane začala svoj prvý pôst v živote. Ani nie po dvoch dňoch som sa modlila vo svojej izbe. Dvere boli pootvorené a všetci doma, tak som iba zašepkala: „Otče, prosím, daj mi svojho Svätého Ducha, naplň moje srdce.“ A On na moje veľké prekvapenie naozaj prišiel, padla som na kolená a od šťastia mi začali tiecť slzy po tvári a naplnila ma obrovská radosť. Na ďalší deň som sa postila ďalej. Bola som v ateliéri a zavolala som na Svätého Ducha, znovu prišiel a ako som tak ležala pod Jeho mocou na zemi, prosiac o dar hovorenia v jazykoch, začala som sa modliť. Potom som bola pokrstená vo vode a dodnes chválim Boha za to, že ma zachránil, že ma prijal a miloval takú, aká som bola, že sa s úsmevom viem pozrieť do zrkadla, a hlavne, že mi dal skvelého manžela, na ktorého sa oplatilo čakať, krásnu jedinečnú dcérku a úžasný zbor, bratov a sestry a aby som nezabudla, aj zdravie.

Po tých udalostiach môjho obrátenia sa stalo, že moje kĺby odpuchli a môj lekár z bratislavských Kramárov, ktorý vravel, že sa v tridsiatke pravdepodobne už neudržím na nohách a budem musieť používať vozík, založil moju kartu so slovami, že sa asi pomýlil v diagnóze. Sledoval ma ešte pol roka, no v mojom tele a v mojej krvi nebola ani stopa po zápale či bolesti. Po piatich rokoch liečby antireumatikami ma jednoducho vyradil z kartotéky. Dnes už mám po tridsiatke a moje kĺby mi dobre slúžia. Vďaka Bohu za Jeho vernosť.

Peter

Volám sa Peter a v nasledovných riadkoch by som vám rád rozpovedal môj príbeh hľadania Boha. Vyrástol som v rodine bez náboženského zázemia, kde sa kresťanstvo náznakom prejavilo iba pri Vianociach spoločnou modlitbou za jedným stolom. Do kostola sme ako rodina nechodievali a ani nijako inak sme nedali najavo svoje vierovyznanie.

V druhom stupni na základnej škole sme mali na výber medzi dvoma predmetmi, a síce medzi etickou a náboženskou výchovou. S ľahostajnosťou, presvedčený iba tým, že moji kamaráti sa rozhodli pre náboženstvo, som si aj ja vybral tento predmet. Moji spolužiaci toho času mali už za sebou tzv. „prvé sväté prijímanie“ a hodiny náboženstva neskôr smerovali k príprave na tzv. „birmovku“. Ak som chcel s nimi ďalej pokračovať, musel som všetko zanedbané dobehnúť. Prakticky to znamenalo, že popri hodinách náboženstva v škole som chodil ešte na doučovanie priamo na faru, záverom čoho malo byť „prvé sväté prijímanie“. Stretli sme sa tam v celku zaujímavá partia. Z toho celého si veľa nepamätám, snáď iba pochmúrnu atmosféru a pár svetlých okamihov, ktoré pripravili trapasy mojich spolužiakov – chlapec, ktorý sa nevedel poriadne prežehnať, alebo dievčatko, ktoré si na hodinu donieslo škrečka, skrývajúc ho pred katechétom v lavici. Asi nikdy som poriadne nepochopil pravý zmysel týchto náboženských úkonov, ale napriek tomu som všetko dodržoval. Mal som z domu dobrú výchovu a vždy som sa považoval za niekoho, kto sa má postaviť na stranu dobra a spravodlivosti. Takto znenazdajky som sa dostal do kontaktu s kresťanstvom a začal som pravidelne chodiť do kostola. Slovo „chodiť“ je snáď najviac vystihujúce, pretože napriek mojej enormnej snahe sa mi len zriedka podarilo z kázne niečo hodnotné vydolovať.

Nikdy som nepatril k výslovne zlomyseľným a zlým ľuďom, ale napriek tomu ma týmto obdobím neustále prenasledoval pocit hriešnosti a osobného zlyhania pred Bohom. Považujem sa za úprimného človeka, a preto som, napriek tomu, že moje hľadanie Boha začalo vcelku laxne a povrchne, zobral kresťanstvo vážne. Neodradila ma ani faloš a pretvárka, s ktorou som sa tak často stretával. Chaos v pocitoch a myšlienkach o zmysle toho celého som pripisoval skôr sám sebe a svojej neschopnosti. Veď viera je osobnou otázkou a nie je mojou vecou súdiť druhých, naopak, ja mám strážiť svoj vlastný život. S vedomím mojej nedostatočnosti pred Bohom a snahou svojimi skutkami získať si Jeho pozornosť, som v kostole uprednostnil pred pohodlným miestom v lavici na sedenie radšej miesto na státie. Neraz mi bolo zle – celý som zbledol, ale tvrdohlavo, s náboženskou pýchou som zostal stáť a nevyšiel som von na čerstvý vzduch. Odísť by totiž znamenalo, že sa mi nebude rátať bohoslužba, a teda by som mal hriech. V kostole veľa Božieho slova nezaznelo, a tak som o Bohu veľa nevedel, napriek tomu som s rešpektom voči Nemu aspoň v náznakoch vytušil, že by mal byť dobrý a nechcel som Ho sklamať.

Iba milovaný vie ďalej milovať a ja som zrazu vedel, že Boh ma miluje... 

Za kľúčovú v mojom živote považujem jednu modlitbu, ktorú som povedal Bohu, a síce, že už nechcem žiť prázdnym životom, ale ak On – Boh – je, ak existuje, tak nech sa mi dá spoznať. Krátko nato sme s mojím najlepším kamarátom, prechádzajúc cez sídlisko, natrafili na skupinu ľudí, ktorí hrali na gitare a spievali kresťanské piesne, sprevádzané kázaným Božím slovom. Na prvý pohľad ma zaujalo to oduševnenie, radosť a sloboda, s akou sa títo ľudia priznávali k tomu, že uverili v Boha. Ja napriek tomu, že som sa považoval za kresťana, som takýto pocit slobody a hrdosti zo svojho vierovyznania nepoznal. Skôr som sa zaň takpovediac hanbil a nechával si ho len sám pre seba.

Kamarát, s ktorým som na týchto bezprostredných radostných kresťanov natrafil, bol tak trochu z iného súdka. Pokrytectvo, ktoré zažíval od formálnych kresťanov, ho viedlo k tomu, aby hľadal zmysel života v iných veciach. Rád počúval tvrdú hudbu a prispôsobil tomu tiež svoj životný štýl. Boli sme zvláštna dvojka, veru, ja tak trochu „slušňák“ a on zasa rebel. Mali sme však jednu vec spoločnú: obaja sme chceli spoznať pravdu. Vedeli sme pri pive viesť dlhé intelektuálne debaty o zmysle života. Na udalosť, kedy sme stretli kresťanov na ulici, nadväzovalo pozvanie na premietanie filmu s témou „Smrť a čo ďalej?“. Téma nás oboch zaujala. Po filme nasledovala diskusia, ktorá bola pre mňa veľmi podnetná. Už dlho som sa nestretol s niekým, kto by vedel s takou múdrosťou, tak jednoducho a pritom „trefne“ odpovedať na moje zložité otázky.

V interpretácii Božieho slova som mal náboženský chaos, bola plná rozporov a protikladov. Zrazu sa mi začali črtať jasné kontúry, začal som chápať súvislosti. Bolo to naozaj veľké dobrodružstvo. Cítil som sa ako nejaký bádateľ, ktorý po dlhom pátraní našiel vysnívaný poklad. Je úžasné, koľko múdrosti je skryté v Božom slove a ako jednoducho a priamo vie ono odpovedať na naše otázky. Netreba mať svrabľavé uši, ale treba vedieť prijať pravdu takú, aká je, aj keď nie vždy sa dobre počúva. Radikálne to zmenilo moje zmýšľanie, ako keby som práve prezrel. Nebolo to však iba o intelektuálnom poznaní, ale o celkovej premene mojej osobnosti. Možnosť stretávať sa s kresťanmi pravidelne som privítal. Svojím vyznaním som v modlitbe verejne deklaroval rozhodnutie podriadiť sa Bohu. Vyznal som svoju vieru, to, že verím v Boha, v Jeho milosť a milosrdenstvo, ktoré sa mi dostalo skrze Jeho jednorodeného Syna Ježiša Krista, ktorý bol zástupne za mňa potrestaný a zomrel za moje hriechy a skrze ktorého budem aj ja, tak ako bol On, vzkriesený.

Bezpodmienečná Božia láska ma zmenila. Zmena prišla zvnútra bez toho, aby som mal na tom podiel. Iba milovaný vie ďalej milovať a ja som zrazu vedel, že Boh ma miluje, aj napriek tomu, aký som bol. Svet sa stal zrazu taký nejaký farebnejší, voňavejší, občasný smútok vystriedala radosť a pokoj s uistením o Božej dobrote voči mne.

Vďaka Bohu som vedel vyštudovať vysokú školu, vďaka Bohu som vedel získať dobrú prácu a vďaka Bohu sme si povedali s mojou manželkou Jarkou áno a máme dnes krásnu dcérku Julku a tešíme sa jeden druhému. Naše miesto sme si našli v meste Poprad, kde sme sa stali súčasťou miestneho zboru – Kresťanského spoločenstva „Dom Viery“.

Uvedomujeme si, že nie je samozrejmosťou, keď sa človek stretne so živým Bohom a že môže mať s Ním každodenné spoločenstvo, a preto sme veľmi vďační aj za tých, ktorí stáli pri našom znovuzrodení, ktorí sa za nás modlili, a za tých, ktorí spolu s nami aj dnes hľadajú Božiu vôľu. Úprimne zo srdca ti prajeme, milý čitateľ, aby si aspoň tak ako my aj ty okúsil Božiu milosť, Jeho dobrotu a bezpodmienečnú lásku. Buďte požehnaní!