Svedectvo manželov Zemkovcov

Katka

Narodila som sa v klasickej ateistickej rodine. Téma Boh bola úplne tabuizovaná. Napriek tomu som vždy niekde vo svojom vnútri verila, že niekde niečo viac jednoducho musí  existovať.

V ranej mladosti som prečítala všetky Dänikenove knihy s presvedčením, že niečo viac sú zrejme mimozemšťania, na gymnáziu som sa v rámci búrenia sa proti každej autorite prikláňala predsa len radšej k zdravému, intelektuálnemu rozumu. Neskôr som chcela konvertovať na židovskú vieru, keďže som objavila rodinné, dobre utajované židovské korene.

Až na vysokej škole, ani neviem ako, jednoducho popri riešení rôznych životných situácii a kríz prišlo do môjho srdca uistenie, že Boh existuje a mojou úlohou je Ho hľadať a nájsť. Ako keby ma niekto volal domov. Nech som sa snažila žiť ako predtým, klasickým študentským, nie príliš svätým životom, to volanie neutíchalo. Tak som si povedala, že Ho teda začnem hľadať. Ujali sa ma mladí horliví katolíci, s ktorými som prvýkrát túto tému rozoberala. Presvedčili ma, že sa mám dať najskôr pokrstiť. Háčik bol v tom, že keď som sa chcela dať pokrstiť, musela som absolvovať akýsi prípravný ročný kurz na miestnej fare. Práve v tejto dobe zaviedli túto tzv. prípravku, aby zistili ozajstný záujem o krst a poriadne nás zasvätili do katolíckej náuky. Pravdupovediac dekan a kaplán boli ochotní mladí muži, ktorí popri výuke najmä všetkých katolíckych obradov s nami chodili do kina na Harryho Pottera a Pána prsteňov. Napriek tomu som sa stotožnila s ich výukou a nesmierne som sa tešila na môj krst, prvé sväté prijímanie, aj birmovku. Mala som mať všetky tri sviatosti v jeden deň. Verila som, že krstom sa zmyjú všetky moje hriechy, odídem odtiaľ s ľahkosťou a od birmovky som očakávala aspoň letmý dotyk Ducha Svätého, aj keď to mi nikto z nich nesľuboval. O to väčšie však bolo moje sklamanie, keď jediné, čo som pocítila, bol neuveriteľný chlad od nôh.

Do kostola som však chodila s veľkou pravidelnosťou a pomerne často, i keď hriechov som sa zbaviť nedokázala. Snažila som sa, ale nešlo mi to. S mojím terajším manželom sme si po mojej promócii kúpili byt, žili sme v hriechu až do našej svadby, ale nikto to neriešil, aj duchovní to bez problémov akceptovali, keďže s Erikom sme boli zasnúbení.

Po svadbe sa nám narodil náš prvý syn Miško, kostol sme začali vynechávať, ani nie kvôli zaneprázdnenosti ako kvôli tomu, že ma tam to množstvo obradov už nedokázalo zaujať a ľudia, ktorých som tam stretávala, vrátane mňa, žili rovnako hriešnymi životmi, či už chodili do kostola alebo nie.

Po ročnej materskej som nastúpila do práce, kde som mala možnosť budovať si veľmi sľubnú kariéru. Všetko išlo veľmi hladko, syn nám rástol (u opatrovateľky), manželova aj moja kariéra prekvitala...

A vtedy som stretla svoju kolegyňu Majku.

Maja bola a stále je jedna úžasná mladá žena. Začali sme si rozumieť, mali sme množstvo rovnakých tém a názorov. Manželovi som ju popísala slovami: „Zlaté dievča, len keby mi ten Logos neustále neponúkala!“ Každú chvíľu využila na to, aby mi svedčila o Ježišovi. Snažila sa takmer rok, ale márne. Bola som dosť hrdá na svoje vierovyznanie, na moju rodinu, prácu. Prispôsobila som jej aj rodinný život, ktorý však už prakticky ani neexistoval. Napriek tomu, enormný tlak v práci sa nie vždy dal uniesť. Začala som mať dokonca problémy so srdcom a vysoký tlak. S kolegami sme sa často sťažovali, že toto prostredie je neúnosné, až na Majku.

Všetci sa modlili v jazykoch, ničomu som nerozumela, ale vedela som, že som doma.

Nielen jej slová, ale jej život mi bol podozrivo zaujímavý. Vždy, keď mi povedala, že sa za niečo modlí, v krátkej dobe sa to aj naplnilo. Protivní kolegovia jej boli odstránení z cesty, plat sa jej zdvíhal. Ona jednoducho žila to, čo vravela. Nič nepredstierala, žiarila. Spomínam si na situáciu, kedy na ňu náš cholerický šéf pred všetkými poriadne nakričal, to ja by som už bola na dne, no ona len s úsmevom skonštatovala: „To je len môj šéf, to nie je môj Pán!“

Tak to už som pozorovala na vec!

Zrazu mi jej argumenty dávali zmysel a začala som veriť veciam, čo o Pánovi vravela. Aj kultu Márie som bola ochotná sa vzdať, aj všetky rituály mi zrazu pripadali zbytočné. Všetko, čo mi vravela, zrazu malo význam. Už som bola aj rozhodnutá navštíviť zhromaždenie, na ktoré ma pravidelne volala, ale „statočne som odolala“. Žila som teda ďalej v mojich zabehnutých spôsoboch, dokonca sa mi podarilo druhýkrát otehotnieť, z čoho sme sa veľmi tešili a o zbore som opäť nechcela ani počuť.

Zdravotne som nebola v poriadku, ale na lekára som si čas nevedela a ani nechcela nájsť, až sa mi stalo, že sme o toto dieťa prišli. Zrútil sa mi svet ako domček z karát. V práci som dala výpoveď a zostala som doma. Sama, so svojimi depresiami, výčitkami, obvineniami, zrazu som nevedela zniesť samu seba, bolo mi hrozne vo vlastnej koži. Všetku frustráciu som ventilovala na mojom manželovi. Nevedela som ako ďalej. Vtedy som si spomenula na Maju, na adresu zboru a vybrala som sa tam s myšlienkou, že nemám čo stratiť.

Pamätám sa, že práve prebiehali v zbore v Šali modlitby. Vybehla som po schodoch, všetci sa modlili v jazykoch, ničomu som nerozumela, ale vedela som, že som doma. Najviac bola prekvapená Maja, ktorá ma – ako som sa neskôr dozvedela – v ten týždeň po ročných modlitbách už odovzdala Pánovi, pretože nevedela pohnúť mojou tvrdosťou. Pastor Tibor ma hneď vyzval, či som ochotná vydať svoj život Ježišovi, s čím som ochotne súhlasila a modlila sa modlitbu spasenia. Pocítila som neskutočnú radosť a prijatie. Pán v tej chvíli vykonal prvý zázrak v mojom živote a to tým, že razom odňal odo mňa všetku frustráciu a depresie, s ktorými som sa trápila už od detstva a ktoré sa vystupňovali po neúspešnom tehotenstve. Odišla som odtiaľ s neuveriteľnou ľahkosťou. Presne s takou, akú som očakávala pri krste v kostole. Zažila som ju však až niekoľko rokov po tom tu v zbore v Šali. Vďaka Pánovi!

Odvtedy som už nemala žiadne pochybnosti, že som našla toho pravého Boha. Obrátila som sa celým srdcom, môj starý život sa mi sprotivil a nechcela som s ním mať už nič spoločné. Ani s kariérou na úkor rodiny. Vďaka Pánovi, netrvalo dlho a obrátil sa aj môj manžel. Naše manželstvo bolo uzdravené. 

Erik

BOH MÁ ZMYSEL PRE HUMOR

V zime, v roku 2005 sme s manželkou prežívali nie dobré obdobie. Hoci sme mali malé dieťa, obaja sme si budovali kariéru. Ja v banke, do ktorej som každý deň dochádzal zo Šale do Bratislavy, manželka v Galante, v nadnárodnej spoločnosti.

Keďže sme obaja zastávali významné manažérske posty, doma sme sa ako rodina stretávali najskôr večer o ôsmej hodine, tesne predtým, ako sme si vyzdvihli dvojročného syna Miška od opatrovateľky. Doma sme prehodili pár slov typu „čo nové v práci“ a obaja unavení sme šli spať. Na budovanie manželstva a venovanie sa synovi nebol čas.

Samozrejme, takýto životný štýl nás nenechal bez následkov. V tom čase manželka otehotnela, čakali sme druhé dieťa. Tesne pred Vianocami sa však stalo niečo, čo do našich plánov nezapadalo – prišli sme o dieťa. A práve pred Vianocami, 19.12.2005, čo na konci tohto svedectva nadobudne osobitý význam. Mysleli sme si totiž, že od tej doby sa už z predvianočnej atmosféry nebudeme viac vedieť tešiť. Bola to situácia, ktorej sme nedokázali čeliť. Pribúdali hádky, obviňovania, pocit bezmocnosti. Človek bez Boha nedokáže čeliť ťažkým životným situáciám a my sme neboli výnimkou.

Život išiel ďalej a napriek tomu, že naše manželstvo sa nedalo v tej dobe nazvať harmonickým, životný štýl sme nezmenili. Situácia sa však zhoršovala, naše manželstvo stagnovalo, hádali sme sa takmer denne. S odstupom času to dokážem hodnotiť ako obdobie krátko pred jeho rozpadom.

Ale niečo sa začalo diať...

Aby som ilustroval náš duchovný stav, obaja sme boli s manželkou katolíci. Aspoň sme si mysleli, že Boha dobre poznáme. Ale nebolo to tak. Bibliu by ste v našej domácnosti hľadali márne a napriek tomu, že sme si s manželkou pred spaním dávali krížik na čelo, náš duchovný stav bol dosť biedny. Ani do kostola sme nechodili. Od úplných ateistov sme sa odlišovali len tým, že na stenách nám visel kríž, ktorý sme dostali ako svadobný dar od miestneho farára a pár ďalších predmetov náboženského významu. To bolo všetko. Ale vráťme sa tam, kde to začalo mať pre nás skutočne význam.

A to bol deň, kedy sme spoznali Boha. Nemal by som vlastne písať v množnom čísle, pretože to bola práve manželka, ktorá sa bola pozrieť na akési „zhromko miestnej sekty“, ako som to vtedy vnímal. Nebolo mi to celkom jedno, ale nedával som tomu veľký význam. Manželka sa však z každého takého stretnutia vracala celá nadšená. Rozprávala o Bohu, o chválach, o modlitbách, vraj také niečo nikdy nevidela, že sa musím ísť pozrieť. „To určite,“ pomyslel som si. Mám aj iné veci na práci ako navštevovať nejakú sektu. Keď však manželka chodila na tie stretnutia už viac ako mesiac, začalo mi to prekážať. Tvrdila, že sa obrátila, začala nám zvešiavať kríže zo steny, likvidovať rôzne relikvie, vylievať vodu z Turzovky, aj hromničné sviečky, dokonca ich začala nazývať modlami! Strašné! Pomyslel som si však, že ju dostanem. Sám som zvesil zo steny krásny sklenený kríž, ktorý dostala od najlepšej kamarátky pri denominačnom krste v kostole. Okrem umeleckej mal aj spomienkovú hodnotu. Podal som jej ho s výzvou, nech ho tiež zničí, presvedčený, že to neurobí. Urobila to. Bol som v šoku!

Navyše ma stále volala, nech sa prídem pozrieť na zhromko. Nakoniec som sa naštval a rozhodol som sa, že pôjdem. Môj cieľ bol jasný: dostať manželku zo sekty preč. Aj plán som mal premyslený: pôjdem tam, všetko si vypočujem, prehodnotím, zanalyzujem, veď na čo mám štátnicu z psychológie? Bol som presvedčený, že pod ťarchou mojich argumentov manželka pochopí...

Nepoznával som sa. Smial som sa, tancoval, kufrík mi v ruke len tak poletoval, v kancelárii som pokračoval...

Zhromko ma prekvapilo. Stále som hľadal niečo, na čom by som postavil svoju argumentačnú stratégiu. Pastor však nepovedal nič také. Napriek tomu ma nepresvedčil. Ale keďže som zhromaždenie nepovažoval za veľmi škodlivé a bol som presvedčený, že mnou predsa nikto nedokáže manipulovať, nechal som sa ukecať aj na ďalšiu návštevu. Kázal nitriansky pastor a hovoril o svojom obrátení. Keď som počúval tie slová, nemohol som uveriť tomu, čo počujem. Ako keby čítal z knihy mojej minulosti. Tiež som sa venoval bojovým umeniam, ten človek mi bol zrazu nejaký blízky. Keď dohovoril svoj príbeh, ako spoznal Boha, že na Neho zavolal na ulici, smial sa, tešil a skákal na ulici, dobre som sa bavil. Predstavoval som si situáciu, ako niekoho podobného vidím na ulici, ako by som sa asi zachoval – zrejme by som si zaťukal na čelo a pokračoval v ceste.

Ale Boh si pre mňa pripravil prekvapenie. Na druhý deň, chystal som sa do práce ako každý iný deň. A predsa bol ten deň akýsi iný. Mal som dobrú náladu, čo sa teda mne ráno nestávalo, najmä nie pred cestou na železničnú stanicu. Stále som si niečo pohmkával, nevedel som obsedieť. Keď som v Bratislave vystúpil z vlaku, celú cestu do banky v Starom meste som si poskakoval a spieval „On je silný Boh Izraelov...“ Nepoznával som sa. Smial som sa, tancoval, kufrík mi v ruke len tak poletoval. Aj keď som otvoril banku, v kancelárii som pokračoval najrôznejšími tanečnými variáciami. Potom som to pochopil: dotkol sa ma Boh. A prejavilo sa to presne tým istým spôsobom, akým som dovtedy najviac pohŕdal. Veď vravím, že Boh má zmysel pre humor. Od tej chvíle som ten pocit chcel zažívať každý deň. A ďakujem Pánovi, že sa to deje vždy, keď prídem do Jeho prítomnosti, a to až dodnes.

A naplnilo sa všetko, o čom píše prorok Joel: „Vynahradím vám roky, ktoré požrala chrobač...“ V nasledujúcich piatich rokoch sa nám narodili ďalší dvaja synovia, a to presne pred Vianocami. V roku 2006 Timotej (18.12.) a v roku 2009 Daniel (21.12.). Od tej doby pred Vianocami dvojnásobne oslavujeme.

Naše veľké poďakovanie patrí Bohu, že nás predzvedel, vyvolil a pripodobnil svojmu Synovi. Ďakujeme aj Tiborovi a Marienke Starým, v ktorých zbore sa naše obrátenie odohralo, spoznali sme Pána a začali viesť kresťanský život s úplne inými hodnotami ako dovtedy. Ďalej ďakujem Milanovi Dupanovi, jeho svedectvo som si zažil na druhý deň na vlastnej koži a ďakujem aj Adrianovi a Zuzke Šestákovcom, v ktorých zbore nás Boh veľmi pozdvihol a vyučil svojim cestám. Vďaka Bohu, pokračujeme...