Teológia náhrady

Čo je Teológia náhrady?

V 4. storočí, keď cirkev už bola z väčšej časti zložená z pohanov, keď sa rozmáhalo učenie amilénizmu (vysvetlenie nižšie v článku) a bujnel alegorický výklad Biblie, cirkev vymyslela herézu, že Izrael je naplnený v cirkvi. Táto myšlienka je vrcholom všetkých protiizraelských filozofií. Problém je, že Teológia náhrady sa zdá byť v súlade s Božím charakterom spravodlivosti a má na svojej strane cirkevnú históriu.

Dajú sa rozlíšiť tri druhy teológie náhrady:

1. Teológia náhrady ako trest

Podľa tejto teórie sa Boh nahneval na Izrael a potrestal ho, pretože židia (všetci zástupne) nepo­slúchli Boha a odmietli Krista a evanjelium. Ako si ukážeme nižšie v článku, tieto myšlienky sa objavili už v ranej cirkvi.

2. Ekonomická teológia náhrady

Podľa tejto neskoršej a menej agresívnej teórie Boh zamýšľal ukončiť etnickú skupinu (Izrael) a vytvoriť univerzálnu skupinu, ktorá nie je postavená na etniku (t. j. cirkev). Izrael tu teda nie je nahradený kvôli neposlušnosti, ale kvôli tomu, že už nie je potrebný. Zástancovia tejto skupiny tvrdia, že fyzický Izrael je dnes duchovná cirkev.

3. Konštrukčná teológia náhrady

Táto forma sa týka skôr výkladu Starej zmluvy a toho, ako sa kresťania pozerajú na židovský Starý kánon. Zástancovia tejto teórie sa nedívajú na Starý zákon ako relevantný pre kresťanský život.

Čo nahrádza Teológia náhrady?

Existuje niekoľko predsudkov a zažitých omylov, ktoré vychádzajú z teológie náhrady. Pozrime sa na hlavné z nich.

1. Cirkev nahradila Izrael

Prvá falošná myšlienka TN je postavená na tom, že Izrael nerozpoznal svojho Mesiáša, preto bol Bohom navždy zavrhnutý a cirkev prebrala miesto a úlohu Izraela.

Je pravdou, že Izrael nerozpoznal deň svojho na­vštívenia, hoci na základe Daniela mal vedieť presný deň vyťatia (ukrižovania) Mesiáša. Ježiš vyhlásil, že na nich príde slepota (Lk 19,41-44). Avšak táto slepota nebude trvať večne, pretože proroctvá v celej Biblii konzistentne hovoria o dvoch príchodoch Krista a o obnovení Dávidovej zmluvy (tisícročné kráľovstvo).

2. Nová zmluva nahradila Starú zmluvu

Ďalšia falošná predstava je to, že Starý zákon už nie je relevantný. Z nepochopenia toho, ako sa Kristus vysporiadal so Zákonom, vznikajú myšlienky, že napríklad platenie desiatkov je Starý zákon a kto chce dodržiavať zákon, vypadol z milosti, ba dokonca je pod prekliatím.

S omylom, že Starý zákon bol nahradený Novým zákonom, prišiel už gnostik Marción. Marción dokonca učil, že zákon a milosť boli tak odlišné, až to dokazovalo existenciu dvoch odlišných bohov, t. j. že Boh Starej zmluvy bol odlišný od Boha Novej zmluvy. Už prví kresťania boli nútení takéto uvažovanie zavrhnúť.

Dodnes však v interpretácii Biblie existuje tzv. prio­rita Nového zákona oproti Starému. Zástancovia tejto myšlienky tvrdia, že „Nový zákon je tým oprávneným a autoritatívnym vykladačom Starého zákona“. Na základe tejto prioritizácie obnovenie Izraela sa chápe obrazne. Čo sa týka výkladu Písma, toto je srdcom Teológie náhrady.

Existujú dva koncepty, ktoré ovplyvňujú pohľad na Starú a Novú zmluvu.

1. Teológia Novej zmluvy

Toto je relatívne nová teológia (17. storočie), prinesená najmä z oblasti Holandska a strednej Európy a mala okrem iného podporiť krst nemluvniat. Dnes učí tézu o náhrade Starej zmluvy Novou a verí jej istá časť protestantov od doby reformácie a je rozšírená medzi reformátormi a kalvínmi. Títo rozlišujú zmluvu skutkov a zmluvu milosti a tvrdia, že Stará zmluva je zastaraná a prekonaná Novou zmluvou (t. j. nevyváženie a zdôraznenie verša Žd 8,13). Na základe tohto si ľudia pod vplyvom teológie NZ myslia, že Izrael bol nahradený cirkvou.

Ako to je teda? Ježiš neprišiel zrušiť Zákon, ktorý je stále dobrý, ale ho naplniť. To znamená, že Boh stojí za tým, čo povedal. Boh Nového zákona nie je iný Boh ako Boh Starého zákona. Teológia NZ je postavená na alegorickom výklade Písma. Protipólom teológie Novej zmluvy je dispenzačná teológia, ku ktorej sa dostaneme v druhej časti tohto článku. Tá učí, že Sinajská zmluva nebola ukončená ani nahradená, ale skôr pozastavená a bude naplnená až v Miléniu.

Nová teológia Novej zmluvy je úpravou Teológie novej zmluvy a ešte stále je vo vývoji. Zástancovia tvrdia, že všetky zákony Starej Zmluvy boli v Kristovi naplnené, a preto sú odvolané alebo zrušené v prospech Zákona Krista, resp. zákona Novej zmluvy (ktorý zahrňuje mnohé zákony SZ). Veria, že Zákon bol síce zrušený, ale obnovený Kristovým zákonom. Táto teológia je k dispenzačnej teológii trochu bližšie, pretože kombinuje niektoré jej prvky. Zástancovia tejto novej teórie nevyhnutne neučia Teológiu náhrady.

2. Teológia dvoch zmlúv

Existuje aj teória duálnej zmluvy, ktorá učí, že Starý zákon zostal platný pre Židov a Nový zákon je platný iba pre pohanov. Zástancovia tejto teológie učia, že Židia sú spasení cez špeciálny vzťah s Bohom a nepotrebujú prijať Krista, aby boli spasení, t. j., že židovská cesta k Bohu je rovnako legitímna ako kresťanská. Táto doktrína je charakteristická u liberálnych teológov a v liberálnych cirkvách, ktoré začali učiť, že je mnoho ciest k Bohu (v štýle postmoderny). Prijali ju liberálne denominácie ako Episkopálna cirkev, presbyteriáni (USA) a United Church of Christ. Veria, že vo veku milosti môžu Židia prísť k Bohu bez toho, aby išli cez Ježiša Krista. Argumentujú tým, že Židia majú špeciálny kontakt s Bohom cez Abrahámovu zmluvu a keď vierou reagujú na Mojžišovu zmluvu, môžu byť spasení, zatiaľ čo pohania musia ísť cez Novú zmluvu a mať vieru v Ježiša Krista.

Židovský teológ a filozof Franz Rosenzweig, prvý učiteľ tejto teológie, obhajoval, že Židia majú svoju vlastnú subjektívnu pravdu vnútri judaizmu a kresťania majú svoju vlastnú subjektívnu pravdu v Kristovi. Podľa Rosenzweiga majú obidve skupiny pravdu.

Táto teológia má svoje korene vo výkladoch židovského mudrca Maimonidesa (1135-1204). Jeho koncept však bol platný len do času smrti a vzkriesenia Ježiša Krista: židia mali vierou konať na základe Mojžišovho zákona, zatiaľ čo pohania na základe Noachovej zmluvy. Mojžišova zmluva bola dočasná. Smrťou Krista bola Mojžišova zmluva prerušená Novou zmluvou milosti. Hoci bude po vytrhnutí kresťanov opäť obnovená a bude čiastočne zasahovať aj do milénia, dnes je jednoznačne platná Nová zmluva.

Druhým dôvodom tohto učenia je sentimentalita, ktorou zástancovia prevážia Bibliu a logiku pavlovskej teológie. Teória dvojitej zmluvy má značné chyby. Načo by Ježiš hovoril, že treba Židom kázať evanjelium, ak by boli spasení cez inú zmluvu? Predstava, že viera v nejakého Mesiáša je to isté ako viera v konkrétneho Mesiáša, Ježiša Krista, tiež nemôže byť pravdivá. Čo sa týka spasenia, Židia aj pohania sú si rovní pred Bohom. Evanjelium je rovnaké pre Žida aj pohana (Rim 1,16). Pavol tiež hovorí, že ak je spravodlivosť cez Zákon, potom Kristus zomrel zbytočne (Gal 2,21). Boh neuprednostňuje nikoho, ani Žida, ani pohana (Rim 2,11). Ježiš bol poslaný konkrétne a hlavne k „strateným ovciam domu Izraela“ (Mt 15,24).

V roku 1989 voči tejto doktríne vystúpila tzv. Deklarácia Willowbank. Tam spísali vyhlásenie, že povinnosťou cirkvi je zvestovať evanjelium Ježiša Krista všetkým ľuďom, vrátane Židov, ba dokonca im prioritne: „Najprv Židom“ (Rimanom 1,16) s tým, že ani Žid, ani pohan nenájdu skutočný pokoj s Bohom cez dodržiavanie skutkov zákona. Kvôli rozširovaniu tejto teológie spísala Svetová evanjelikálna aliancia (600 miliónov kresťanov) v roku 2008 dokument, ktorý sa postavil za Židov a Izrael a vyznal zlyhanie cirkvi počas holokaustu. V ňom okrem iného vyhlásili:

Veríme, že len cez Ježiša Krista môžu všetci ľudia prijať večný život. Ak Ježiš nie je Mesiáš Židov, potom nemôže byť ani Spasiteľ sveta (Sk 4,12).

Známy proizraelský Boží služobník John Hagee sa v roku 2006 pre Jerusalem Post vyjadril, že neprijíma ani nevyučuje túto teológiu, hoci mnohí ho z učenia tejto teológie obviňujú.

Židia pred Kristom verili a očakávali Mesiáša. Po Kristovi je už vec trochu iná a dnes je potrebná viera v konkrétneho Mesiáša, Ježiša. Toto však neruší Boží plán, ktorý má s Izraelom ako národom.

Milosť nahradila Tóru

Zástancovia teológie náhrady tvrdia, že päť kníh Mojžišových, kde je okrem patriarchov aj Boží zákon, bolo nahradených milosťou. Milosť však bez zákona nevie existovať, pretože zákon ukazuje, kde je potrebná milosť. Bibliu jednoducho nevieme oslobodiť od Zákona, hoci pokusy o to dnes vidíme v liberálnom kresťanstve na štýl hipsterov a nezávislákov, ktorí nemajú problém sa potetovať či skákať na tvrdej rockovej hudbe s dojmom, že neexistuje Bohom daný poriadok pre službu Bohu.

Milosť doplňuje to, čo chýbalo zákonu, keďže zákon sám nevie spasiť nikoho; avšak zákon v žiadnom prípade neruší. Výroky Božie, čo sa týka morálky, sú univerzálne pravdy. Ceremoniálny zákon bol naplnený v obeti Ježiša Krista a občiansky zákon bol vždy platný iba pre Izrael. Inými slovami, hoci Mojžišov zákon sa neviaže na kresťanov, stále sú tam princípy, ktoré potrebujeme študovať a aplikovať do našich životov. Inak povedané, aj Starý zákon (Tóra) je stále Božím slovom.

Ďalšie náhrady

• Bez ohľadu na to, že medzi Izraelom a cirkvou sú rozdiely, existujú ďalšie rafinované učenia, ktoré tento rozdiel príliš zdôrazňujú.
• Rím nahrádza Jeruzalem
• Moderný kresťanský kalendár nahrádza pôvodný židovský kalendár
• Nedeľa nahrádza sobotu
• Grécko-rímsky Ježiš nahrádza židovského Ježiša
• Novozmluvný Boh nahrádza starozmluvného Boha
• Zasľúbenia dané Izraelu sú pre cirkev
• Proroctvá dané Izraelu sú pre cirkev

Pôvod teológie náhrady

Ako vidíme, teológia náhrady v zásade učí, že Izrael ako národ bol trvalo zavrhnutý a cirkev je teraz novým Izraelom. Keď však takto dávajú Izrael a cirkev do rovnosti, vylučujú tým budúcu rolu Izraela a myslia si, že novozmluvná cirkev dedí zmluvy pôvodne dané Izraelu.

Už v ranej cirkvi sa objavila myšlienka, že Židia zabili Krista, kvôli čomu sú hodní zavrhnutia. Do roku 250 n. l. sa teológia náhrady usadila v cirkvi a poprela pôvodné učenia o návrate Izraela. Začali veriť, že proroctvá či zasľúbenia duchovne poukazovali na cirkev. Veľa cirkevných otcov, ktorí sa inak snažili zachovať čisté učenie, uverili tejto diabolskej myšlienke (čo ale neznamená, že boli úplne mimo vo všetkých učeniach).

Ignác Antiochijský (r. 50-117) učil, že tí, ktorí sa zúčastňujú Paschy, sú účastní s tými, čo zabili Ježiša. Justinus (r. 100-165) je jeden z najvýznačnejších cirkevných otcov, ale v tejto téme to tiež prehnal. Učil, že Božia zmluva s Izraelom už nie je platná a že pohania nahradili Židov. Irenej (r. 130-202), známy obhajca viery a odporca falošných učení, tvrdil, že Židia boli vydedení z milosti Božej. Tertulián (r. 155-240), ktorý ako prvý sformuloval učenie o Trojici, tiež obviňoval Židov z vraždy Ježiša a myslel si, že sú preto Bohom odmietnutí. Origenes (r. 184-253) len pokračoval v ich stopách a navyše priniesol alegorický výklad Písma, čím celú vec ešte zhoršil. Cirkevný historik Eusébius (r. 263-339) učil, že zasľúbenia v Písme sa mysleli pre pohanov a prekliatia pre Židov. Augustín (r. 354-407) vyhlásil, že existencia Židov je skutok prozreteľnosti, božským prejavom pravdy kresťanstva, ich poníženie a triumfom cirkvi nad synagógou. Takto sa raná cirkev zjednotila, že cirkev bola skutočným Izraelom a že Židia už neboli Božím vyvoleným národom.

Origenes vo svojom komentári na Jána 10,26 v roku 240 napísal:

Zasľúbenia vzťahujúce sa na Izrael sa teraz vzťahujú na cirkev.

18. októbra 329 Konštantín vytvoril zákon, ktorý zakazoval konvertovanie na judaizmus. Neskôr, v rokoch 383-384 vyšli zákony od Gratiana, Valentiniana II. a Theodosiusa I. Vyhlásili veci ako napríklad:

Tí kresťania, ktorí pohanili dôstojnosť svojho vlastného náboženstva a mena a kontaminovali sa Židovskou chorobou, budú za tieto hanebné skutky potrestaní.“

(Codex Theodosianus XVI:7:3)

Na synode v Elvire (Španielsko) zakázali kresťanom jesť spolu so Židmi, sobáše so Židmi, žehnať Židov alebo zachovávať Šabat. Konštantín napísal biskupom, ktorí nemohli navštíviť Nicejský koncil:

Bolo… vyhlásené ako nesprávne nasledovať zvyky Židov v uctievaní tohto svätého festivalu [Veľkej noci], pretože ich ruky sú naplnené zločinom a ich mysle oslepené poškvrnením. (Epištola Cisára Konštantína)

Neskôr Akvinský tiež akceptoval teológiu náhrady, hoci tiež veril, že Rimanom 11 hovorí o budúcom obrátení židov. Napriek tomu, že cirkevná história potvrdzuje teológiu náhrady, moderná cirkevná história (od reformácie) sa začína naprávať a niektorí teoretici sú presvedčení, že myšlienky teológie náhrady čoskoro z cirkvi vymiznú.

Zmluvy s Izraelom

Pre pochopenie teológie náhrady sa potrebujeme pozrieť na zmluvy. Existuje osem dôležitých zmlúv, ktoré Boh dal človeku (Edenská zmluva, zmluva s Adamom, Noachom, Abrahámom, Mojžišom, Dávidom, Kristova zmluva a večná zmluva). Starý zákon však spomína päť zmlúv, ktoré sú bezpodmienečné a štyri z nich sú večné:

1. Zmluva s Noachom (Gn 9): Boh už nikdy nezaplaví zem, bez ohľadu na mieru spravodlivosti na nej.

2. Zmluva s Abrahámom (Gn 12): Boh jednostranne sľúbi Abrahámovi, že z neho povstane veľký národ; že Abrahámovo meno bude veľké; požehná tých, čo ho budú žehnať a zničí tých, čo ho budú preklínať; a že všetky národy budú v ňom požehnané.

3. Zmluva o zemi (Gn 15 a 17; Dt 28-30): Boh dáva krajinu Kanánu od Nílu až po Eufrat Abrahámovi a jeho potomkom, napriek tomu, že dnes sa vedie spor o malé územie Západného brehu Jordánu. Toto zasľúbenie však nepatrilo všetkým jeho deťom, ale prenášalo sa len cez syna zasľúbenia, Izáka, keďže Abrahám mal Izmaela a ešte niekoľko detí s Ketúrou (Gn 25,1-6).

4. Zmluva s Dávidom: Boh hovoril Dávidovi o ďalekej budúcnosti, že Dávid bude predchodcom kráľa, ktorý bude vládnuť z jeho trónu a Jeho kráľovstvu nebude konca. Táto zmluva siaha až do tisícročného kráľovstva.

5. Nová zmluva: Predpovedaná v Jeremiášovi 31,31-34 a prehlásená za platnú Ježišom Kristom počas Pánovej večere. Nová zmluva priniesla možnosť zmierenia sa s Bohom cez zástupnú obeť Ježiša Krista.

Svet vždy zápasil aj zápasí voči zmluve s Abrahámom. Voči zmluve o zemi dnes bojuje najmä islam. Žiaľ, mnoho kresťanských denominácií stojí proti zmluve s Dávidom, pretože popierajú druhý fyzický návrat Krista a Jeho vládu z trónu kráľa Dávida. Za týmto stojí práve teológia náhrady a zlý pohľad na učenie o posledných časoch.

Systémy učenia zodpovedné za TN

Pozrime sa na tri myšlienkové hnutia, ktoré stoja za učením tejto pokrútenej teológie náhrady.

1. Préterizmus

Préteristi vykladajú Daniela či Zjavenie Jána ako minulosť. Daniel podľa tohto učenia hovorí o udalostiach, ktoré boli výlučne v 2. storočí pred Kristom. Zjavenie sa zasa naplnilo v 1. storočí po Kristovi. Izrael podľa nich pokračuje a je naplnený v cirkvi. Préteristi veria, že udalosti ohľadom Antikrista, či Ohavnosti pustošenia (čiže tzv. olivetský diskurz) sa naplnili v roku 70. Učenie préterizmu vzniklo u jezuitov ako odpoveď na reformáciu (hlavne historicistické učenie), t. j. v podstate to je protireformačné učenie.

Préterizmus vedie k učeniu teológie náhrady. Učia, že Zákon bol naplnený v roku 70 a Božia zmluva s Izraelom tak skončila.

2. Amilénizmus

Amilénisti priniesli doktrínu, že Zjavenie je jednoducho opis udalostí, ktoré sa dejú postupne v období správy cirkvi, čiže od jej vzniku dodnes. Mnohé sa už udiali, no niekoľko sa ich ešte musí udiať. Pečate, trúby, čaše či anjeli sú alegorické.

Amilénizmus vymyslel Augustín začiatkom 5. storočia. Spočiatku veril dobre, ale nechal sa ovplyvniť gnosticizmom (že fyzické či materiálne je zlé a iba duchovné je to dobré). Odvtedy je to štandardné učenie katolíckej cirkvi. Luter a Kalvín zreformovali iba soteriológiu (náuku o spasení), ale toto si ponechali (ekleziológiu či eschatológiu).

3. Postmilénizmus

Postmilénisti učia, že Kristovo kráľovstvo (milénium) nastane snahou cirkvi, ako víťazstvo Veľkého poverenia, kedy cirkev zvestovaním evanjelia naplní svet spravodlivosťou, aby Kristus mohol zostúpiť na tento svet.

Náprava

Všetky tri uvedené teórie majú jedno spoločné: nie sú postavené na doslovnom výklade Písma, ale na zduchovňovaní Božieho slova. Keď sa Písmo nevykladá doslovne, existuje potom mnoho možností, ako daný text vyložiť a vysoká šanca na omyl.

Bol to Klement z Alexandrie, ktorý naučil Origenesa alegorickú interpretáciu Božieho slova. Origenes potom učil, že Kristus príde ku každému veriacemu svojím spôsobom, no nie fyzicky v druhom príchode.

Préteristický výklad, amilénistov aj postmilénistov napravil až premilénizmus a porozumenie takzvanému dispenzačnému výkladu (obdobia správy).

Prvú vec, ktorú si treba uvedomiť, je to, že Izrael nie je cirkev a cirkev nie je Izrael. Cirkev aj Izrael sú odlišné a nesmieme si ich pliesť. Každá skupina má iné zasľúbenia a iné osudy. Každý božský cieľ, každá zmluva, každé zasľúbenie či provízia Izraela je zemská. Každé zasľúbenie pre cirkev je nebeskou realitou. Existuje pätoro zmlúv s Izraelom, ktoré sú stále platné v každom ohľade. Boh Izraelu zasľúbil národné bytie (Izrael ako národ), zem vo večnosti, trón, kráľa a kráľovstvo.

Zdá sa, že Boh koná s Izraelom a cirkvou jednotlivo a výlučne osobitne. Pre vytrhnutie neexistuje žiadna podmienka, no pre druhý príchod podmienka existuje:

Pôjdem, navrátim sa na svoje miesto, dokiaľ neuznajú svojej viny a nebudú hľadať mojej tvári. (Oz 5,15)

Mesiáš musí byť pozvaný – Izrael musí hľadať Jeho tvár. Jedného dňa Izrael povie: „Požehnaný ten, ktorý prichádza v mene Pánovom!“ V Izraeli dnes existuje viac ako 350 mesiánskych spoločenstiev, čo poukazuje na fakt, že oslepenie Izraela už stráca svoju silu.

Premilénizmus

Vyššie uvedeným teóriám amilénizmu a postmilénizmu čelí premilénizmus, ktorý v podstate rieši problém alegorického učenia. Premilénisti vykladajú biblické udalosti doslovne. Podľa nich bude druhý príchod Krista fyzický a nastolí tisícročné kráľovstvo, posledné obdobie správy (dispenzáciu), t. j. Ježiš sa vráti pred miléniom. Zástancovia obnovili pôvodné výklady apoštolov a prvej cirkvi. Učil to napríklad aj Papias, učeník apoštola Jána; ale aj Barnabáš, Justín Martýr či Irenej z Lyonu.

Doslovný výklad

Ak sa proroctvá Starého zákona ohľadom Ježiša Krista naplnili doslovne, potom je logické, že aj proroctvá ohľadom Izraela a Židov sa naplnia doslovne. Z tohto predpokladu vychádza väčšina súčasných vykladačov Písma a vo všetkých ohľadoch by tento spôsob výkladu mal byť najsúdržnejší a zbavený zrejmých omylov.

Rimanom 11,26a a ďalšie nedorozumenia

„a tak bude celý Izrael spasený“

Nič nové sa nedá k tomuto textu vymyslieť, pretože už stáročia sa vedú debaty o dvoch kľúčových problémoch: 1. čo znamená „celý Izrael“ a 2. načasovanie tohto verša. V prvom prípade zástancovia teológie náhrady navrhujú tri možnosti:

Prvou je to, že ide o všetkých vyvolených, t. j. veriaci Židia a pohania (ktorí majú spojenie s pravým Izraelom), pričom sa pozerajú do minulosti (až po plnosť pohanov). Druhou možnosťou, ktorú ponúkajú nasledovníci myšlienok TN, je to, že ide o všetkých veriacich Židov od počiatku (výhradne etnický význam bez pohanov). Obidve tieto možnosti hovoria o minulom a prítomnom čase. Treťou alternatívou podľa učenia teológie náhrady je to, že Pavol hovorí o budúcom masovom obrátení Židov do cirkvi. Tento pohľad mal Origenes, Augustín aj Akvinský.

Problém všetkých troch spočíva v tom, že podľa nich Izrael nebude obnovený do význačnej podoby medzi národmi. Nevidia v tom pozemskú obnovu Dávidovho kráľovstva, chrámu alebo špeciálnu rolu Izraela medzi národmi.

Matúš 21,43 nehovorí o permanentnom odstránení kráľovstva od Izraela, pretože hovoril iba k vodcom Izraela a nie k celému národu. Podobne, Rim 9,6 a Rim 2,28-29 nehovorí o tom, že by kresťan bol žid, ale hovorí o veriacich židoch (nie etnicky), resp. že veriaci židia sú pravým Izraelom. V Gal 6,16 Pavol hovorí o židovských kresťanoch. Rovnako žiadne iné verše sa nedajú použiť v prospech teológie náhrady.

Dispenzacionalizmus

Teologický systém dispenzacionalizmu má svoje korene u J. N. Darbyho a Bratskom hnutí a je to systém, ktorý je silne proti teológii náhrady. Hovorí o obdobiach správy, tzv. dispenzáciách (gr. oikonomia: správa, povolenie). Spravidla rozdeľuje históriu na sedem období správy:

1. Nevinnosť: edenské obdobie
2. Svedomie: predpotopné obdobie, morálna zodpovednosť
3. Ľudská vláda: po potope
4. Zasľúbenie: patriarchálne obdobie, rodina
5. Zákon: právna vláda, Mojžišov zákon, ukrižovanie Krista
6. Cirkev: obdobie milosti. Po tomto období príde krátke obdobie súdu.
7. Kráľovstvo: milénium a večnosť

Dispenzačná teológia, ktorej verili mužovia Boží ako John Edwards, Scofield, Moody či John Walvoord, priniesla vysvetlenie na viaceré nedorozumenia ohľadom Izraela a cirkvi. Toto učenie vidí určitý vzorec v ľudskej histórii: Boh vždy umiestnil človeka do priaznivej situácie a ponechal ho až do jeho vlastného a neodvrátiteľného zlyhania, po čom zasiahol milosrdný Boh, ktorý opäť vkladá človeka do pozície požehnania. Modely tejto teológie sú badateľné v celej Biblii: v siedmich židovských sviatkoch, siedmich zboroch (od Efezu, nevinného apoštolského obdobia, po Laodiceu, liberálnu cirkev a kráľovstvo), v prvých knihách Biblie a na viacerých ďalších miestach.

Použité zdroje:
Michael J. Vlach PhD., Has the Church Replaced Israel?: A Theological Evaluation, ISBN 9780805449723
Dr. David R. Reagan, The Jewish People: Rejected or Belowed?, ISBN 9780945593225
Dr. Chuck Missler, Israel and the Church: The Prodigal Heirs, ISBN 9781578216871
http://www.jpost.com/Jewish-World/Jewish-News/Hagee-Falwell-deny-endorsing-dual-covenant
https://en.wikipedia.org/wiki/Christian_views_on_the_Old_Covenant
Nearing the end of this dispensation by Gary Stearman, Prophecy Watchers magazine 5/2017