Ovoce Božího Ducha však je láska, radost, pokoj, trpělivost, laskavost, dobrota, věrnost, tichost a sebeovládání. Proti tomu se zákon neobrací. (Galatským 5,22-23)

Tridsaťročná vojna

alebo „Keď sa náboženstvo snúbi s mocou (a naopak)“

Séria vojenských konfliktov a bitiek v rozmedzí rokov 1618-1648, ktorú nazývame „Tridsaťročná vojna“, sa zapísala do európskych dejín ako jedna z najničivejších udalostí vôbec. Táto smutná kapitola novodobej Európy začala z väčšej časti ako náboženský spor s politickým podtónom, pričom skončila ako politický spor s náboženským podtónom. Náboženstvo, sloboda vierovyznania, klerikalizmus, rozdelenie území a hlavne otázka moci – všetky tieto fenomény tvoria zapeklité klbko v podobe tohto dlhoročného krviprelievania. Gro Tridsaťročnej vojny sa odohrávalo na pôde súčasného Nemecka, avšak vojna ako taká sa počas rôznych momentov svojho diania dotkla väčšiny európskych krajín. Dokonca, súperiace veľmoci nezostali iba pri pozemných bojoch, keďže do hry vstúpili aj námorné flotily, pričom práve tieto námorné bitky prispeli ku koloniálnemu formovaniu viacerých budúcich krajín. Ako vidíme už z tohto stručného úvodu, Tridsaťročná vojna je veľmi komplexná kapitola histórie, ktorú nemožno ani len zďaleka vyčerpať na ploche niekoľkých strán nášho časopisu. Z tohto dôvodu sa v nasledovných riadkoch zamierame hlavne na údaje potrebné k základnému porozumeniu týchto udalostí a to pôvod vojny, fázy jej priebehu a nakoniec jej dôsledky.

Pôvod Tridsaťročnej vojny

Na prvý pohľad by si niekto mohol myslieť, že je nonsense, aby sa rozpútal celo-európsky katolícko-protestantský vojnový konflikt v sedemnástom storočí, takmer sto rokov potom, ako Luther vyvesil vo Wittenbergu svojich 95 téz. V roku 1555 podpísal cisár Karol V. tzv. Augsburský mier, ktorý viac-menej potvrdil dôsledky, resp. výsledky snemu v Speyeri z roku 1526, a tak ukončil vojenský konflikt medzi luteránmi a katolíkmi v Nemecku. Do platnosti vstúpil princíp cuius regio, eius religio (koho panstvo/región, toho náboženstvo), teda panovníci 225 nemeckých panstiev si mohli podľa svojho svedomia zvoliť konfesiu a prinútiť, prípadne prikázať svojim poddaným, aby túto konfesiu prebrali spolu s nimi. Luteráni, ktorí žili v regióne, ktorý bol pod vládou katolíckeho biskupa mohli aj naďalej praktizovať svoju luteránsku vieru. Ak však tento vládnuci biskup (princ-biskup) zmenil svoje katolícke vyznanie na luteránske, musel sa taktiež vzdať teritória, ktoré patrilo biskupstvu. Augsburský mier mal viacero východísk a stanovísk, no tieto základné princípy sú najznámejšie a najdôležitejšie pre našu tému. Táto mierová dohoda medzi luteránmi a katolíkmi síce ukončila vtedajšie vojensko-mocensko-náboženské spory, v skutočnosti nevyriešila a ani nezmierila komplikovaný vzťah medzi protestantskou a katolíckou obcou. Keďže popri augsburskom vyznaní (t. j. luteranizmus) si čím ďalej tým viac priaznivcov získavalo aj helvétske (t.j. kalvinizmus), v už dosť hustej atmosfére pribudla tretia silná náboženská konfesia, ktorá však nebola pod ochranou augsburského mieru, ktorý sa vzťahoval iba na katolicizmus a luteranizmus. Problém spočíval hlavne v tom, že ku kalvínskej viere sa pridávali ľudia vplyvní – tzv. stavovci, ktorí mali priamy vplyv vo svojom regióne, ako aj v širších územných celkoch.

Tridsaťročná vojna však mala aj veľmi silné mocenské predpoklady (preto nemôžeme povedať, že šlo iba o náboženský konflikt, keďže spoločnosť v tom čase ešte nebola sekularizovaná a náboženstvo a svetská moc boli organicky prepletené). Táto séria vojenských konfliktov vypukla taktiež kvôli vodcom mocenských celkov v okolí tzv. Rímsko-nemeckej ríše (známa aj ako Svätá rímska ríša; išlo hlavne o združenie viacerých územných celkov siahajúcich od Nemecka, Česka, Rakúska, Slovinska, Nizozemska, severného Talianska, a taktiež v niektorých častiach Poľska a Francúzska). Napríklad Španielsku korunu zaujímali nemecké územné celky, lebo niektoré z nich zahŕňali teritóriá ako tzv. Španielske Nizozemsko na západných hraniciach Ríše. Španieli mali takisto zálusk na tie územia v oblasti Talianska, ktoré boli spojené Španielskou cestou. Okrem iného mali Španieli problém s Nizozemcami, ktorí sa vzbúrili proti španielskej nadvláde v roku 1560, čo viedlo k veľmi dlhej vojne o nezávislosť (známa ako „Osemdesiatročná vojna“). Dôkazom toho, že mocenské pohnútky boli minimálne tak silné (podľa všetkého dokonca silnejšie) ako tie náboženské, svedčí aj príklad Francúzska. Francúzi boli obklopení územiami, ktoré patrili dvom veľkým Habsburgovským mocnostiam, Španielsku a Rímsko-nemeckej ríši. Keďže Francúzi boli ochotní použiť svoju mocenskú silu proti slabším nemeckým štátom, tento politický motív zatienil ich náboženské presvedčenie, čo viedlo katolícke Francúzsko k ich pomoci Protestantskej lige počas samotnej vojny. Napokon Švédsko a Dánsko mali záujem o vládu nad severo-nemeckými oblasťami, ktoré hraničili s Baltským morom.

Situácia pred vojnou sa vyhrocovala aj v samotnej Rímsko-nemeckej ríši. Ako sme už uviedli, Rímsko-nemecká ríša združovala viaceré, niektoré viac, niektoré menej (a niektoré vôbec) nezávislé štáty. Do istej miery bola funkcia „Svätého rímskeho cisára“ viac-menej titulná, avšak habsburgovskí cisári, okrem iného priamo vládli nad Rakúskom, Českom a Maďarskom. Ríša takisto zahŕňala viaceré iné regionálne mocnosti ako Bavorsko, Sasko, Brandeburgsko, a pod. Nakoľko Habsburgovci či v Rímsko-nemeckej ríši, alebo v Španielsku, boli katolíci, v rámci svojich mocenských oblastí hľadali spôsob, ako obnoviť moc katolicizmu v daných regiónoch. V tomto prostredí sa nezriedka objavili viaceré post-Augsburské náboženské konflikty. Najčastejším dôvodom pre tieto spory boli konverzie vládnucich biskupov na luteránsku vieru, keď sa po obrátení odmietli vzdať svojich území. Ako dobrý príklad slúži konverzia vládnúceho arcibiskupa Gebharda Truschsessa von Waldburg na kalvínsku vieru. Nakoľko bol Truschsess ríšskym elektorom, mohlo sa stať, že by došlo k protestantskej väčšine v kolégiu, ktoré volilo „Svätého rímskeho cisára“. Toto bolo pre katolícku časť spektra nepredstaviteľné, keďže dovtedy každý nástupca na cisársky trón bol katolík. Táto ošemetná situácia vyústila do päť rokov trvajúceho vojnového konfliktu, ktorý sa odohral v rozmedzí rokov 1583-1588. Snahy o univerzalizáciu jedného (spravidla katolíckeho) náboženského systému sa striedali s relatívne slobodným prístupom k zemepánom s ich náboženskými rozhodnutiami. Nedá sa však povedať, že by situácia pred vojnou bola v akomkoľvek zmysle pokojná, mierová, nebodaj vyrovnaná. Čím silnejšia bola priama moc Habsburgovcov v danom regióne (napr. Uhorsko, Rakúsko, prípadne Česko), tým reštriktívnejšie a obmedzujúcejšie pôsobil katolícky vládca na protestantské skupiny a stavy. O tejto skutočnosti svedčia aj viaceré stavovské povstania, ktoré sa odohrali v uhorskej časti habsburgského impéria. Nábožensko-mocenské vzťahy boli v Ríši tak vyhrotené, že došlo k sformovaniu väčších aliancií, ktoré združovali štáty a územné celky pod hlavičkou ich zjednoducujúcej konfesie – proti sebe stáli Protestantská únia (1608) a Katolícka liga (1609).

Fázy Tridsaťročnej vojny

Už sme spomenuli, že rozsah tohto článku nám nedovoľuje zahrnúť všetky detaily. V nasledujúcich riadkoch sa budú môcť čitatelia stručne zoznámiť s hlavnými fázami Tridsaťročnej vojny, a tak lepšie porozumieť jej priebehu a povahe.

1. Česká (alebo „česko-falcká“) vojna

Cisár Matias (alebo Matiáš) sa nachádzal v ťažkej situácii. Potreboval zaistiť, aby mala ríša riadny a čo najhladší „vládny prechod“ (t.j. prenos vlády po jeho smrti na ďalšieho panovníka), nakoľko nemal vlastných potomkov. Jeho dedičným nástupcom sa stal Ferdinand Stýrsky (neskôr cisár Ferdinand II.), ktorý bol nekompromisný a zanietený katolík. Tento bol zvolený za korunovačného princa a neskôr kráľa na tróny v Čechách a v Uhorsku. Táto situácia vyvolala neblahé reakcie v protestantskom tábore, keďže nekatolícke stavy sa obávali, že by mohli prísť o náboženské slobody, ktoré im vo svojom Majestáte udelil cisár Rudolf II. Niektoré české protestantské stavy by na tróne radšej uvítali Frederika (alebo Fridricha) V. Falckého. Ostatní protestanti však podporili voľbu katolíckeho tábora, a tak bol v roku 1617 Ferdinand zvolený za korunovačného princa, čo znamenalo, že po smrti Matiasa sa automaticky stane novým kráľom Česka.

V máji roku 1918 poslal Ferdinand cisárskych katolíckych miestodržiteľov do pražského hradu Hradčany, kde mali spravovať vládu počas jeho neprítomnosti. 23. mája 1618 vodcovia českých stavov vtrhli do Hradčian, podľa legendy ich odsúdili a vyhodili z okna. Túto udalosť pomenovali historici Pražská defenestrácia (alebo aj Druhá pražská defenestrácia). Inkriminovaní katolícki miestodržitelia vraj leteli z výšky cca 30 metrov a boli by sa zabili, keby nepadli priamo do kopy hnoja (vzápätí súdobý klérus vyhlasoval, že ich ochránili samotní anjeli). Tento pozoruhodný spôsob naloženia s nespravodlivosťou mal už v Čechách takmer svoju tradíciu. Incident, známy ako Prvá pražská defenestrácia, sa odohral 30. júla 1419, keď skupina radikálnych českých husitov týmto spôsobom zabila siedmich členov mestskej rady. Druhá pražská defenestrácia vyústila do stavovského povstania a vojenský konflikt sa zakrátko rozšíril po celom území českej kráľovskej koruny, ktorý sa rozšíril na tzv. českú vojnu (tiež známu ako česko-falcká vojna), ktorá trvala od roku 1618 do 1624.

Vzbúrené stavy mali počas úplného začiatku tejto etapy Tridsaťročnej vojny zdanlivo navrch. Zosadili Ferdinanda II. z trónu a za českého kráľa si zvolili už zmieneného Fridricha Falckého, od ktorého očakávali pomocnú ruku – buď vo forme vojsk alebo podpory jeho príbuzného, anglického kráľa Jakuba I. Očakávaná pomoc však neprišla, pričom jediný efektívny spojenec bol Gabriel Betlen, ktorý viedol povstanie v Uhorsku s podporou osmanského sultána Osmanna II. a požiadal sultána o protektorát. Osmani prisľúbili Frederikovi šesťdesiattisícovú kavalériu a plánovali poslať štyristotisíc vojenských jednotiek na Poľsko, ktoré vo vojne podporovalo Habsburgovcov. Tieto dohody vyústili do osmansko-poľskej vojny, ktorá skončila porážkou Poliakov. Okrem tejto pomoci, ktorá bola taktiež limitovaná, keďže Osmani mali dosť starostí s vlastnou zahraničnou politikou a armádou, boli v tom čase české stavy bez silnejšej podpory. To sa však nedalo povedať o Habsburgovcoch, keďže im podporu prisľúbil pápež, španielsky kráľ a už spomínaný poľský kráľ. Najprv vodcovia českých stavov (Ernst a Mansfeld) dobyli české územie a začali ohrozovať aj Viedeň. Stavovská prevaha však netrvala dlho a cisár Ferdinand II. s podporou vojsk Katolíckej ligy zvíťazil zdrvujúcim spôsobom 8. novembra 1620 v dobre známej bitke pri Bielej hore. Fridrich Falcký si chcel zachrániť svoj holý život a bez ďalších bojov vydal cisárovi krajinu a ušiel. Aj v tomto prípade, žiaľ, platilo, že posledné veci boli horšie ako tie prvé, keďže cisár využil zdrvujúcu porážku protestantských stavov na nastolenie absolutistickej moci a katolíckej konfesie. Česká šľachta prišla o dve tretiny majetku, Ferdinand dal sankcie mestám a mešťanom a navyše dal 27 českých pánov (t. j. predstaviteľov národa) popraviť na Staromestskom námestí v Prahe všetkým na výstrahu (jedným z popravených bol Ján Jessenius, protestantský lekár, politik a filozof slovenského pôvodu).

Gro Tridsaťročnej vojny sa odohrávalo na pôde súčasného Nemecka.

Je zjavné, že porážka pri Bielej hore a s ňou spojené dôsledky boli obrovským úderom pre protestantský roh ringu. Avšak ani táto zdanlivo nevyliečiteľná rana nebola zásadným úderom pre protestantské skupiny v rámci Európy. Napriek tomu, že Bohémia bola do značnej miery spacifikovaná, vojna pokračovala v nemeckom Falcku, kde proti sebe stáli vojská Protestantskej únie a Katolíckej ligy, avšak cisárske vojská pod Tillyho vedením obsadili Falcko. Ani táto skutočnosť však neviedla k rezignácii proti-habsburgských krajín. V roku 1625 bola sformovaná širšia a početnejšia koalícia, ktorú tvorili dánsko-nórske kráľovstvo, Anglicko, Nizozemsko. K týmto krajinám sa individuálne pripojili aj zmienení Gabriel Betlen a „zimný kráľ“ Fridrich Falcký. Nakoľko Habsburgovci boli „na koni“, táto koalícia mala za cieľ obranu ostatných ríšskych území a Nizozemska a takisto oblasti pri Baltskom mori. Vojenské konflikty v oblasti nemeckých území zúrili ďalej a keďže Nizozemsko bolo zapletené vo vojenskom konflikte so Španielskom, nebolo schopné včas vojensky pomôcť nemeckým protestantom. Situácia bola pre protestantov viac než nepriaznivá a mohlo sa zdať, že všetko je stratené a Habsburgovci úplne ovládnu Nemecko.

2. Dánska vojna

Práve v tomto príhodnom čase vystúpil na scénu dánsky kráľ Kristián IV., ktorý sa so svojimi vojskami postavil na pomoc Protestantskej únii. Písal sa rok 1625 a vstupom Dánska do vojny vznikla Haagska koalícia zložená z Dánska, Holandska (Nizozemska) a Anglicka a jej záujmy boli namierené proti Habsburgovcom. Dánska pomoc sama osebe nemeckým protestantom, paradoxne, nepomohla. 27. augusta 1626 utrpeli dánske vojská v bitke pri Lutteri porážku, a tak sa otvorili dvere pre vojenskú ofenzívu Katolíckej ligy, ktorá smerovala do severného Nemecka. Ferdinand II. v roku 1629 vydal Reštitučný edikt, ktorý mal zaručiť, že katolíckej cirkvi bude navrátený majetok, o ktorý prišla uzavretím Augsburgského mieru v roku 1555. Celková porážka dánskych vojsk v Nemecku viedla dánskeho kráľa Kristiána IV. k uzavretiu mieru, k čomu aj došlo 22. mája 1629. Tento mier zaručil Dánsku vrátenie stratených území s tým, že viac nebude v konflikte medzi Úniou a Ligou intervenovať. Jeden z cisárskych vojvodcov, český feudál Albrecht z Valdštejna, obsadil severné Nemecko, a tým ohrozil záujmy (luteránskej, čiže protestantskej) švédskej koruny v tejto oblasti, čo viedlo švédskeho kráľa Gustava II. Adolfa ku kladnej odpovedi na volanie nemeckých protestantov o pomoc.

3. Švédska vojna

Švédska intervencia v Tridsaťročnej vojne prebiehala približne v rozmedzí rokov 1630-1635. Gustáv Adolf bol veľmi vyspelý vojenský vodca, o čom svedčila aj nadpriemerne vyvinutá vojenská technika, ktorou švédska armáda disponovala. Počiatok švédskeho pôsobenia v tomto konflikte bol vskutku pôsobivý a pre Protestantskú úniu povzbudivý. Samotná intervencia začala vylodením švédskych vojsk na severe Nemecka a následným dobytím Pomoranska. 17. septembra 1631 švédske vojská porazili vojská katolíckej ligy pri Breitensfelde. 15. apríla 1632 obsadil Gustáv Adolf Mníchov nato, ako opätovne porazil vojská Katolíckej ligy, tentoraz na legendárnej rieke Lech. S poľutovaním však opäť musíme poznamenať, že napriek tomu, že sa zdalo, že švédska armáda bude ultimátnym riešením tohto konfliktu, nestalo sa tak. Albrecht z Valdštejna, ktorého sme už vyššie spomenuli, zvíťazil nad švédskymi vojskami v bitke pri Lűtzene, kde nanešťastie padol aj sám švédsky kráľ. Švédsky kancelár v mene neplnoletej kráľovnej uzavrel s mnohými nemeckými kniežatami v roku 1633 proti-habsburgský, tzv. Heilbronnský spolok, kde sa horno-nemecká nekatolícka šľachta pripojila k Švédsku a Francúzsku (keďže sa Francúzi napriek svojej katolíckej konfesii rozhodli oponovať Habsburgovcom). Medzitým bol kvôli podozreniu z vlastizrady zavraždený Albrecht z Valdštejna a postupne sa Švédi zmocnili takmer celého Nemecka. Ani z toho úspechu sa však Protestantská únia nestihla dlho radovať. 6. septembra utrpeli švédske vojská v bitke pri Nőrdlingene porážku od vojsk cisára a Katolíckej ligy. Táto porážka ukončila prevahu Švédov v južnom Nemecku, čo taktiež znamenalo koniec prevahy nemeckých protestantov v danom regióne. 30. mája 1635 bol podpísaný Pražský mier medzi cisárom Ferdinandom II. a viacerými ríšskymi kniežatami. Tento mier zaručil istú ochranu protestantským kniežatám v severnom Nemecku, no nie tým, ktorí žili na juhu a na západe. Ďalej dohoda požadovala úniu medzi cisárskymi vojskami a vojskami jednotlivých nemeckých štátov, ktorá mala pôsobiť ako jednotná armáda Rímsko-nemeckej ríše. Táto dohoda však nijako neuspokojila Francúzov, nakoľko obnovila oslabenú moc Habsburgovcov.

4. Francúzska vojna

Francúzska, alebo tiež nazývaná aj Francúzsko-švédska, vojna bola poslednou, najdlhšou a najkrvavejšou fázou Tridsaťročnej vojny. Francúzi už do vojny nepriamo zasiahli, keď francúzsky diplomat Hercules de Charnace podpísal Bärwaldskú dohodu s Gustavom II. Adolfom, v ktorej sa táto katolícka veľmoc zaviazala Švédom, že ich bude ročne podporovať sumou jeden milión libier, pokiaľ budú Švédi držať svoje vojská na nemeckom území proti Habsburgovcom. V dohode tiež stálo, že Švédsko nesmie uzavrieť mier s Rímsko-nemeckou ríšou bez odobrenia zo strany Francúzska.

Keď po Pražskom mieri bolo viac než pochybné, či Švédi budú schopní pokračovať vo vojne, kardinál Richelieu sa rozhodol, že Francúzsko vstúpi do priameho vojenského konfliktu proti Habsburgovcom. Francúzsko následne vyhlásilo vojnu obom habsburgovským veľmociam – Španielsku v máji 1635 a Rímsko-nemeckej ríši v auguste 1636. Pri vojne proti Španielom sa francúzske sily spojili s Nizozemskom a Švédom sa tak opäť otvorila cesta do Nemecka. V Nemecku francúzska armáda koncipovala svoju vojenskú stratégiu so švédskymi spojencami vo Wismare a v Hamburgu. V poslednej fáze tejto dlhoročnej vojny sa bojovalo o jedno – o európsku hegemóniu. Ako sme už spomenuli, Švédom sa opäť podarilo vojensky dostať do Rímsko-nemeckej ríše. Pomerne skoro, v roku 1636, vojská obsadili Prahu. Švédom sa, aj vďaka rozloženiu síl, ktoré bolo spôsobené vstupom Francúzska do priamej vojny, v nasledovných bojoch veľmi darilo. V rokoch 1639-42 Švédsko víťazne postupovalo naprieč Nemeckom, pričom ich postup bol zastavený až v roku 1643 dánsko-švédskou vojnou. Keďže Švédi so svojimi vojenskými jednotkami odišli do strednej Európy, dánsky kráľ (ktorý podpísal s cisárskou korunou mier) vyhlásil Švédom vojnu. Táto snaha však bola pomerne rýchlo a účinne potlačená, keďže Švédi v niekoľkých bitkách armádu zloženú z dánskych a cisárskych vojsk porazili a donútili Dánov, aby podpísali mierovú dohodu. Po týchto „susedských“ incidentoch Švédska koruna opäť pokračovala v boji proti dedičným krajinám Habsburgovcov.

Keď sa pozrieme na francúzsku časť tohto komplikovaného spektra, uvidíme, že išlo skutočne, ľudovo povedané, „do tuhého“. Spočiatku po vstupe Francúzska do vojny sa ich vojenské úsilie nestretlo s okamžitým zdarom. Naopak, Španielsko sa postavilo do radikálneho protiútoku a vtrhli na územie Francúzska. Cisárky generál Johann von Werth a španielsky vojenský vodca Cardinal Ferdinand Habsburg so svojimi vojskami spustošili provincie Champange, Burgundsko, Pikardsko a dokonca v roku 1636 ohrozili samotný Paríž predtým, ako ich nakoniec odrazil Bernhard z Weimaru. Jeho víťazstvo v bitke pri Compiègne zahnalo habsburgské vojská za hranice Francúzska. Vojna bola krvavá a pozičná, dlho sa žiadna zo strán nevedela dostať do výhody. Medzitým zomrel v roku 1642 kardinál Richelieu a rok po ňom aj kráľ Ľudovít XIII. Kardinál Mazarin nahradil Richelieua, a tiež dozeral na chod krajiny, keďže novopečený kráľ Ľudovít XIV. mal v tom čase iba päť rokov. Hoci sa nakoniec podarilo Francúzom poraziť Španielov v roku 1643 a Bavorov v roku 1645, krajine už viac (aj vďaka viacerým domácim problémom) nevyhovovalo byť súčasťou takéhoto širokosiahleho, vyčerpávajúceho a únavného konfliktu.

Francúzi neboli jediní a už od roku 1643 (keď Prince de Condé porazil v bitke pri Rocroi Španielsko) začali prebiehať vyjednávacie procesy. Počas štyroch rokov prebiehali v protestantskom Osnabrűcku a katolíckom Műnsteri (obe mestá ležiace vo Westfálsku) mierové rokovania, ktoré vyústili do podpísania kompromisnej dohody dňa 24. októbra 1648 dnes známej ako Westfálsky mier. Táto mierová dohoda, okrem iného, ukončila aj tzv. Osemdesiatročnú vojnu, počas ktorej Holanďania bojovali so Španielskom o svoju nezávislosť, ktorú im následne museli aj priznať. Westfálsky mier ukončil tridsaťročnú sériu vojen a bitiek, ktoré mali vážne následky na blízku aj ďalekú budúcnosť Európy.

Dôsledky Tridsaťročnej vojny

Dôsledky Tridsaťročnej vojny boli komplexné ako vojna sama. Rôznili sa od krajiny ku krajine, od mesta k mestu, atď. Najviac postihnutou oblasťou bolo jednoznačne Nemecko. Niektoré regióny boli natoľko zdevastované, že populácia v nich klesla aj na menej ako tretinu pôvodného obyvateľstva! Ako sme už uviedli, niektoré regióny boli zničené viac ako iné. Napríklad Wűrttemberg počas vojny stratil až tri štvrtiny svojej pôvodnej populácie, pričom Brandburg okolo polovice. Mužské obyvateľstvo v nemeckých štátoch po skončení vojny sa odhaduje asi na polovicu pôvodného. V Čechách, ktoré boli vojnou takisto silno postihnuté, sa populácia zmenšila asi o tretinu kvôli vojne, chorobám, hladu a vyháňaniu českých protestantov z krajiny. Veľký podiel na zničení mnohého civilného majetku aj samotných životov civilistov bola krutosť a nenásytnosť žoldnierov, ktorých veľmoci najímali do svojich vojsk. V Nemecku zničili švédske vojská okolo 2.000 hradov, 18.000 dedín a 1.500 miest, čo bola celá jedna tretina celkového počtu nemeckých miest. Ekonomika aj populácia na viacerých európskych územiach bola v dôsledku vojny v štádiu chaosu. Dalo by sa písať omnoho viac aj o iných ničivých fenoménoch ako boli choroby, mory, epidémie, obdobia nedostatku a hladu, a pod. Každý si po zohľadnení týchto faktorov uvedomí, že išlo o jednu z najničivejších vojen v histórii.

Dejiny smutne svedčia o tom, ako neblaho pôsobí snúbenie náboženstva, hoci aj kresťanstva, so štátnou mocou.

Politické a náboženské dôsledky tejto smutnej epochy našej histórie boli takisto rozsiahle a komplexné. Stredná Európa bola fragmentovaná a decentralizovaná, Nemecko sa rozdelilo na množstvo územných celkov, ktorým bola priznaná zvrchovanosť, a tým došlo k obmedzeniu moci Rímsko-nemeckej ríše a k decentralizácii politickej a vojenskej moci v Nemecku ako takom (hoci o Nemecku ako celku sa v tomto období európskych dejín nedá hovoriť). Prerozdelenie moci vidíme aj vo viditeľnom začiatku postupného úpadku Španielska ako monarchie a veľmoci. Portugalsko vyhlásilo Jána IV. Braganzkého za svojho kráľa a de facto tým vyhlásilo samostatnosť. Westfálsky mier ukončil aj Osemdesiatročnú vojnu a priznal Nizozemcom vytúženú samostatnosť. Úpadok Španielska môžeme pozorovať aj v neskoršom dejinnom vývoji, keď počas vlády Ľudovíta XIV. Francúzsko ďaleko prevýšilo Španielsko čo do mocenského a politického vplyvu. Westfálsky mier tiež výrazne dopomohol k formovaniu základných zásad pre fungovanie zvrchovaného štátu a národa. Občianstvo v danom štáte malo teda podliehať v prvom rade zákonom a nariadeniam ich vlastnej vlády nie okolitým mocnostiam, či už náboženským alebo sekulárnym. Hoci Westfálsky mier ukončil fakticky poslednú náboženskú vojnu v kontinentálnej Európe, nemožno povedať ani to, že by nastolil éru náboženskej tolerancie. Hlavne v Nemecku, kde došlo k fragmentácii moci a Habsburgovci tam už nikdy viac nemohli nastoliť žiadny absolutistický režim, sa dalo o relatívnej náboženskej slobode uvažovať. Avšak v teritóriách, kde mali Habsburgovci priamy vplyv, ako napríklad v Rakúsku, či Uhorsku, naďalej pretrvávala absolutistická monarchia a s ňou spojené presadzovanie katolicizmu. Až do roku 1781 (t. j. 133 rokov po uzavretí Westfálskeho mieru!), keď vošiel do platnosti Tolerančný patent Jozefa II., nebolo možné hľadať v habsburgovskej monarchii takmer žiadne formy náboženskej slobody (až na udalosti ako napríklad Šopronské artikuly, ktoré dali protestantom isté veľmi limitované práva).

Ako sme uviedli hneď na začiatku, Tridsaťročná vojna mala aj náboženské konotácie a motívy, avšak gro jej priebehu bolo viac súperením o mocenskú hegemóniu v Európe ako čokoľvek iné. Dejiny smutne svedčia o tom, ako neblaho pôsobí snúbenie náboženstva, hoci aj kresťanstva, so štátnou mocou. Toto neznamená, že človek s náboženským presvedčením nemôže byť verejným činiteľom, ba dokonca politickým vodcom. Znamená to však, že štátna moc a cirkevné zriadenie sú nespojiteľné nádoby a ich spájanie ústí do katastrofických scenárov – pre veriacich aj pre štát. Tak, ako Kristovmu učeniu protirečí snaha o násilnú náboženskú uniformitu v štáte (nech je to náboženstvo akokoľvek dobré a správne), takisto mu protirečí aj fyzický útok na životy v moci postavených ľudí s cieľom dosiahnutia náboženskej slobody.



Související články

Ropa a vojna|Logos 10 / 2008 | Adrián Šesták |Izrael
Vojna v Gaze|Logos 1 / 2009 | Radoslav Tomík |Aktuálně
Bude vojna?|Logos 10 / 2019 | Jaroslav Kříž |Téma
Je to vojna Goga a Magoga?|Logos 8 / 2012 | Časopis Charisma|Ze světa
Občianska vojna v Palestíne?|Logos 1 / 2007 | Radoslav Tomík |Ze světa