A to svědectví je toto: Bůh nám dal věčný život a ten život je v jeho Synu. (1. Jan 5,11)

Voltaire: Apoštol „Veku rozumu“

logos-1-2013-voltaire.jpgFrançois-Marie Arouet, známy pod pseudonymom Voltaire, bol jednou z najvýznamnejších osobností francúzskeho osvietenstva. Bol zdatným spisovateľom, filozofom a historikom, ktorý sa preslávil hlavne neúprosnými a neúnavnými atakmi na adresu vtedajšieho cirkevného, ako aj spoločenského zriadenia. Bol advokátom náboženskej a občianskej slobody, za oddelenie cirkvi a štátu a jeho myšlienky položili základy pre Francúzsku revolúciu. Voltaire síce neobohatil svet originálnymi filozofickými myšlienkami; nepovedal takmer nič, čo by pred ním nebol povedal niekto iný. Jeho hlavným tromfom bola bezkonkurenčná schopnosť komunikovať myšlienky, o ktorých pravdivosti bol presvedčený, s prenikavou vehementnosťou a nástojčivosťou. Keďže ide, hlavne (no nielen) v kresťanských kruhoch, o veľmi kontroverznú postavu, v nasledujúcich riadkoch Voltaira stručne predstavíme našim čitateľom.

Tvorivé začiatky

François-Marie Arouet sa narodil v roku 1694 v Paríži ako najmladší z piatich detí do rodiny právnika François a Marie Arouetovcov. O jeho detstve nevieme veľa. Ako desaťročný nastúpil na jezuitskú školu Collège Louis-le-Grand, kde sa mu okrem iného dostalo klasickej výchovy – naučil sa latinsky a grécky, zamiloval si dialektiku, filozofiu, štúdium dejín a umenia. Okrem kvalitného štúdia však jezuitská výchova a vôbec klérom prepletená francúzska absolutistická monarchia Voltairovi vytvorila obraz o kresťanstve, s akým sa celý život nevedel stotožniť. Katolícke dogmy (ktoré trefne nazýval „povery“) vnímal ako nezlučiteľné s učením Ježiša Krista, ako ho nachádzame v evanjeliách; rovnako vnímal aj súdobú náboženskú intoleranciu a mocenské snahy vtedajšej kúrie. Ešte skôr, než opustil školu, sa mladý François rozhodol – navzdory prianiam svojho otca, aby pokračoval v jeho notárskych šľapajach – že sa vydá na spisovateľskú dráhu. Keď pracoval v Paríži ako asistent notára (resp. keď predstieral, že pracuje), všetok svoj čas a energiu venoval tvorbe poézie. Otcovi to však neušlo a zakrátko nato poslal svojho najmladšieho syna na štúdiá práva do mesta Caen v Normandii. Aj „napriek“ štúdiám však Françoisov tvorivý duch neutonul a naďalej písal básne, na dôvažok aj filozofické a historické štúdie. Voltairova celoživotná reputácia vtipného a dômyselného spoločníka (hlavne v aristokratických kruhoch) siaha až do jeho univerzitných štúdií, kde si získal nemalú popularitu. Neskôr mu otec našiel prácu asistenta francúzskeho veľvyslanca v Holandsku, kde spoznal aj svoju prvú lásku, francúzsku utečenku Catherine Olympe Dunoyer. Zaľúbenci mali v pláne tajne sa zobrať, čo však prekazil starostlivý monsieur Arouet starší, ktorý prinútil syna k poslušnosti, načo sa musel vrátiť na rodnú hrudu.

Voltaire došiel k presvedčeniu, že riešenie problému človeka je človek samotný.

Väčšina Voltairovej mladosti sa točila okolo búrlivého Paríža. Tu sa vytvorili niektoré jeho formatívne vzťahy a tu začal verejne predstavovať svoje rastúce dielo. Vďaka vtedajšej intolerantnej spoločnosti dominovanej s klérom spriahnutou monarchiou sa pre kritiku zriadenia a náboženskej neznášanlivosti dostal neraz do problémov. Za satirický verš o regentovi, vojvodovi z Orleans, sa dostal na jedenásť mesiacov do obávanej Bastily. Ani pobyt vo väzení však nezostal bez ovocia – napísal tam svoju prvú divadelnú hru Oidipus (fr. Œdipe), ktorej úspech mu vytvoril reputáciu brilantného spisovateľa. Premiéra tejto hry sa uskutočnila v roku 1718 – ani nie rok po jeho prepustení z Bastily. Oidipus sa stal nielen divadelným „trhákom“, ale bol predovšetkým manifestom Voltai­rovho raného myslenia, ktoré sa potom odrážalo v celej jeho následnej tvorbe. Práve v Oidipovi nachádzame humanistické heslá, v ktorých človek sám (a jeho osvietenie) je predostretý ako spásonosné riešenie problémov ľudstva: „Dôverujme sami sebe… buďme sami sebe bohmi.“ Voltaire došiel k presvedčeniu, že jediné riešenie problému zla vo svete, a teda jediná možnosť „spásy“ človeka, je človek samotný. Človek nie je zlá bytosť, ktorá potrebuje rozhrešenie a sviatosti – ako to učila historická cirkev – ale je vo svojej podstate dobrý a schopný sám osebe robiť dobré rozhodnutia, ak koná na základe rozumu.

Práve v roku 1718 začal Arouet používať svoj všeslávny pseudonym Voltaire. Ide o anagram slov AROVET LI, latinského hláskovania jeho priezviska a francúzskej skratky le jeune („mladší“). Historici sa rôznia v interpretácii tohto pseudonymu, ale niektorí sa prikláňajú k názoru, že Voltairovo rozhodnutie používať ho po uväznení v Bastille môže byť akýmsi vyjadrením „hrubej čiary“ za jeho rodinným zázemím a minulosťou. Treba dodať, že Voltaire si výslovne neželal byť oslovovaný svojím rodným menom a priezviskom a vraj na listy adresované na meno Fran­çois-Marie Arouet nereagoval.

Exil v Británii: „Osobná revolúcia“

V roku 1726 sa Voltaire dostal do šarvátky s istým francúzskym šľachticom, ktorého sluhovia ho pár dní nato zbili. Keď­že Voltaire bol v snahe pomstiť sa ochotný ísť aj cestou súboja, šľachtická rodina si zadovážila kráľovský lettre de cachet (kráľom podpísaný list s výnosom rozsudku, proti ktorému sa často nebolo možné odvolať), aby sa zbavili Voltaira; v praxi to znamenalo, že Voltaire mal ísť naspäť do Bastily bez právoplatného súdu a možnosti obhájiť sa. Keďže sa bál doživotného trestu, navrhol francúzskym autoritám, aby ho namiesto do Bastily poslali do vyhnanstva na Britské ostrovy. Voltairov návrh sa stretol s nečakaným vypočutím, a tak strávil na Ostrovoch takmer tri roky, ktoré v mnohom ovplyvnili jeho myslenie aj tvorbu.

Milenecký vzťah Voltaira s markízou trefne odrážal stav vtedajšej spoločnosti.

V rozmedzí rokov 1726 až 1728 býval Voltaire na adrese 10 Maiden Lane v londýnskej časti Covent Garden. Aklimatizoval sa vcelku rýchlo: do roka sa naučil anglicky, oboznámil sa s najvýznamnejšou anglickou literatúrou (napr. stal sa milovníkom Shakespeara, ktorý v tej dobe ešte v kontinentálnej Európe nebol taký známy). Počas týchto necelých troch rokov toho Voltaire zažil a videl až-až. V prvom rade to bola diametrálne odlišná politická atmosféra na Ostrovoch. Britská konštitučná monarchia so silným parlamentarizmom osvietenskému Voltairovi imponovala omnoho viac než francúzsky absolutizmus. S tým spojená bola aj vyššia úroveň náboženskej slobody, ktorú Voltaire v Británii zažil. Práve náboženská intolerancia, ktorou bol charakteristický katolícky absolutizmus vo Francúzsku, bola francúzskemu mysliteľovi tŕňom v oku a aj kvôli nej prechovával celoživotnú antipatiu k historickému kresťanstvu a k všetkému s ním spojenému. V Anglicku sa Voltaire stretol aj s prebudeneckými separatistickými skupinami, ako aj s kvakermi. Práve nad kvakermi Voltaire nevychádzal z údivu: „[Sú] najodvážnejšou sektou zo všetkých, ktorá všetkých ohromovala tým, že sa správajú ako kresťania.“ V diele Lettres philosophiques, ktoré bližšie zmienime neskôr, Voltaire dokonca cituje istého kvakera nasledovne: „Náš Boh, ktorý nám prikázal milovať nepriateľov a bez nariekania trpieť, nemá dozaista v úmysle, aby sme vytiahli cez oceán a prerezávali hrdlá našim bratom, pretože vrahovia v červenom šate a vysokých klobúkoch [t. j. kňazi a králi] k tomu mobilizujú občanov…“ Ironické na tomto výroku je práve to, že Voltairovi imponoval pacifizmus prebudeneckých kresťanov na Ostrovoch, pričom jeho idey mierumilovnej revolúcie/reformácie na základe intelektuálnej obrody človeka sa stali srdcom filozofie Francúzskej revolúcie – ktorá mala od mierumilovnosti vcelku ďaleko. V každom prípade Voltairovi evanjelikálne kresťanské skupiny imponovali, a to hlavne snahou viesť „pokojný život vo všetkej pobožnosti a počestnosti“, ktorý sa viac podobal Ježišovi z evanjelií ako život a správanie katolíckych pohlavárov v absolutistickom Francúzsku. V neposlednom rade sa Voltairovi pozdávala aj väčšia miera slobody prejavu, ktorá bola v jeho rodnej zemi iba utopistickou predstavou.

Ako sme už uviedli, po takmer troch rokoch v exile sa Voltaire vrátil do Paríža a následne (v roku 1733) publikoval svoje úvahy na britské politické a náboženské pomery a literatúru ako zbierku esejí vo forme listu pod názvom Letters Concerning the English Nation (Listy o anglickom národe); dielo bolo o rok neskôr publikované vo francúzštine ako Lettres philosophiques (Filozofické listy). Vďaka pozitívnemu hodnoteniu britskej konštitučnej monarchie ako tolerantnejšej vo veci náboženskej slobody a slobody prejavu, rozvírilo vydanie Listov nemalú vlnu kontroverzie – autority knihu spálili a Voltaire bol opäť nútený ujsť.

Intelektuálne (a iné) romance: Nielen o markíze du Châtelet

logos-1-2013-milenka.jpgVoltairovým bydliskom a epicentrom jeho intelektuálneho snaženia sa na najbližšie roky stal zámok v Cirey, ktorý vlastnil manžel mladej markízy du Châtelet, ináč známej ako Émilie du Châtelet. Medzi markízou a Voltairom skrsla iskra, ktorá viedla k mileneckému vzťahu, ktorý v rôznych obmenách a podobách fungoval asi pätnásť rokov. Život, aký viedli markíza s Voltairom, trefne odrážal stav vtedajšej francúzskej spoločnosti: nielenže Voltaire dlhodobo žil a odborne pôsobil s vydatou ženou na majetku jej manžela (!), ale jej manžel markízu s milencom čas od času navštevoval! Voltaire s markízou zozbierali viac ako 20 000 kníh; robili prírodovedecké pokusy, študovali dielo Isaaca Newtona a stali sa proponentmi jeho teórií v kontinentálnej Európe. Voltaire (možno spolu s markízou) vydal dielo Eléments de la philosophie de Newton (Elementy Newtonovej filozofie), čím sprístupnil Newtonove myšlienky širšej verejnosti. Pre zaujímavosť dodáme, že práve Voltairova Esej o epickej poézii je prvým písomným prameňom slávneho príbehu o Newtonovi a jablku, o ktorom sa Voltaire dozvedel od Newtonovej netere v Londýne. Voltaire s markízou sa zaoberali aj filozofiou, konkrétne metafyzikou, zamýšľali sa nad náboženskými témami, analyzovali Bibliu atď. Jedným zo svetlých bodov ich bádania bolo posilnenie Voltairových dojmov z Anglicka vo veci náboženskej slobody; Voltaire sa stal vehementným advokátom oddelenia cirkvi a štátu, čo v klérom nasiaknutom absolutizme vtedajšieho Francúzska bola revolučná, i keď nepohodlná pozícia.

V château Voltaire napísal aj svoje slávne romány. Nejde o romány v bežnom zmysle slova; slúžia ako zbraň vo Voltairovom osobnom boji proti fanatizmu a poverám (bežné Voltairove synonymá pre historické cirkevné dogmy a inštitucionalizované náboženstvo). V jednom z jeho románov, L’Ingénu (Prostáčik), vystupuje istý Indián-Hurón, ktorý prichádza do Francúzska, má konvertovať na kresťanstvo, číta si Nový zákon, ale stále sa pozastavuje nad rôznymi cirkevnými dogmami a prikázaniami, ktoré v evanjeliách nenachádza. Voltairova oprávnená kritika vtedajších náboženských pomerov ani jeho štúdium Biblie a filozofie však neviedli k adaptácii biblickej viery, ako to urobili ním obdivovaní prebudeneckí kresťania na Ostrovoch. Dospel k forme zbožnosti, ktorú opisoval ako „teizmus“, ktorý by sme dnes definovali ako deizmus. Veril síce v dobrú, zvrchovanú Bytosť, ktorá stojí za vznikom univerza, zeme, prírodných a morálnych zákonov atď., no neveril, že tento „Boh“ aktívne intervenuje do každodenného života a, veriac v inherentné dobro človeka, odmietol kresťanské učenie o skazenosti človeka, Božom spásonosnom diele a vôbec potrebe odpustenia hriechov. Inými slovami, s vodou z kúpeľa vylial aj dieťa.

Tri roky na Britských ostrovoch radikálne ovplyvnili Voltairovo myslenie.

Hoci romanca medzi markízou du Châtelet a Voltairom vydržala až pätnásť rokov a podľa všetkého bola v mnohých ohľadoch obojstranne uspokojujúca, nebola to „láska na celý život“. Päťdesiatročnému Voltairovi začal život na zámku pripadať stereotypný a obmedzujúci – ani časté návštevy aristokratov a intelektuálne stretnutia pri (nejednom) pohári vína ho nedokázali v château udržať. Počas návštevy Paríža v roku 1744 Voltaire objavil novú lásku – svoju neter Marie Louise Mignot. Spočiatku, podľa slov samotného Voltaira, šlo iba o fyzickú príťažlivosť, ktorá na ňu upriamila jeho pozornosť. Omnoho neskôr začali spolu žiť, a to až do Voltairovej smrti. Medzitým si markíza du Châtelet tiež našla milenca, a to markíza de Saint-Lambert. Nová „láska“ však netrvala dlho; týždeň po tom, ako v septembri 1749 Saint-Lambertovi porodila dcérku, zomrela na embóliu. Je ironické, že keď sa na pohrebe stretli jej traja muži – markíz du Châtelet, Voltaire a markíz Saint-Lambert – ich spoločný žiaľ ich spriatelil. Aj takéto podoby mal život vo vtedajšom Francúzsku.

Posledná tvorivá etapa: Od „ovdovenia“ po triumfálny vstup do Paríža

Po smrti markízy v roku 1749 sa Voltaire nakrátko vrátil do Paríža a nasledujúci rok sa presťahoval do brandenburského mesta Postupim (nem. Potsdam) k svojmu blízkemu priateľovi a patrónovi Frederickovi Veľkému; ten dal Voltairovi plat 20 000 frankov ročne a vytvoril mu spočiatku veľmi priaznivé prostredie pre jeho tvorivé intencie. Práve tu, v roku 1752, napísal svoj slávny „gulliverovský“ román Micromégas, ktorý možno považovať za predchodcu žánru sci-fi. Samozrejme, aj v tomto románe vychádzajú na povrch typické voltairovské témy; vyslanec z hviezdy Sírius vysoký tisíce stôp sa dá do reči s pozemským filozofom, ktorý mu hovorí o bláznovstvách ľudstva: „… stotisíc bláznov, ktorí majú na hlave klobúky, pobijú stotisíc iných živočíchov s turbanom na hlave alebo sú pobití nimi.“ Keď to mimozemšťan počul, rozhneval sa a dostal chuť „urobiť tri kroky a zničiť celé toto mravenisko smiešnych vrahov“. Filozof – zosobňujúci hlas samotného Voltaira – však odpovedá: „Napokon trest si nezaslúžia oni, ale tí barbari čupiaci doma, ktorí z latrín za svojho zažívania nariaďujú vraždu miliónov mužov a potom za to slávnostne vzdávajú vďaku Bohu.“

logos-1-2013-list.jpgVoltairov vzťah s patrónom sa však postupne začal komplikovať. Posledným klincom do rakvy bola jeho šarvátka s prezidentom Berlínskej akadémie vied Maupertuisom, na margo ktorého Vol­taire napísal satirickú esej Diatribe du docteur Akakia (Invektíva doktora Akakiu), v ktorej kritizoval Maupertuisove sklony zneužívať moc, ako aj niektoré jeho vedecké teórie. Frederick Veľký sa nesmierne nahneval, dal spáliť všetky výtlačky eseje a Voltairovi nariadil domáce väzenie v hostinci, v ktorom sa zastavil na ceste domov. Po tejto krátkej epizódke sa Voltai­re vydal naspäť do Paríža, ale Ľudovít XV. mu zakázal vstup do mesta, a tak sa vybral do protestantskej Ženevy, kde kúpil veľkú usadlosť. Najprv ho síce prijali s otvorenou náručou, no vďaka ženevskej legislatíve, ktorá (ešte od čias Jána Kalvína) zakazovala divadelné predstavenia, a vďaka vydaniu jeho sexuálne ladenej básne Maid d’Orléans (Panna Orleánska) proti jeho vôli sa v roku 1758 napokon rozhodol presťahovať cez francúzsku hranicu do Ferney, kde kúpil ešte väčšiu usadlosť a strávil tam väčšinu posledných dvadsiatich rokov svojho života. Vo Ferney Voltaire napísal jedny zo svojich najznámejších diel. Medzi ne patrí satirická novela Candide, ou l’Optimisme (Candide alebo Optimizmus), kde sa vysmieva Leibnizovej filozofii optimistického determinizmu a konceptu nášho sveta „najlepšieho zo všetkých možných svetov“, a v prvom rade jeho slávny Dictionnaire philosophique (Filozofický slovník), ktorý pozostával hlavne z článkov/hesiel týkajúcich sa kresťanských dejín a dogiem.

Okrem iného sa Voltaire vo Ferney venoval aj boju za nespravodlivo perzekvovaných. Najznámejším prípadom bola smrť hugenota Jeana Calasa, ktorý bol v roku 1763 umučený na kolese na základe krivého obvinenia z vraždy svojho syna (ktorý očividne spáchal samovraždu, k čomu bolo dostupných mnoho dôkazov), ktorú spáchal údajne preto, že chcel prestúpiť na rímsky katolicizmus; jeho majetok bol skonfiškovaný a ostatné deti boli násilím odňaté od jeho vdovy a prinútené k mníšskemu stavu. Keď sa Voltaire oboznámil s týmto prípadom, okamžite ho označil za náboženskú perzekúciu a vďaka nemalému úsiliu sa mu v roku 1764 podarilo vyvrátiť obvinenie a anulovať verdikt; kráľ následne prepustil hlavného magistráta mesta Toulouse, kde bol Calas odsúdený, Calasa v roku 1765 rehabilitovali a jeho rodine vyplatili kompenzáciu 36 000 frankov. Voltairov boj za spravodlivosť pre Jeana Calasa svedčí na jednej strane o jeho trpkej nenávisti voči prehnitému spojeniu absolutistickej monarchie s mocichtivou kúriou ako aj, na strane druhej, o jeho úprimnej viere v reformovateľnosť ľudstva prostredníctvom viery v dobro a schopnosti „osvieteného“ človeka konajúceho na základe rozumu, nie povier.

V posledných rokoch Voltairovho života badať rastúci pesimizmus.

Osemdesiattriročný Voltaire sa po dvadsiatich rokoch konečne dostal do Paríža, aby videl premiéru svojej poslednej tragédie Irene. Po piatich dňoch cesty bol Voltaire na smrť vysilený a v domnienke, že ho čaká skorá smrť, 28. februára 1778 napísal: „Zomieram uctievajúc Boha, milujúc svojich priateľov, bez nenávisti voči svojim nepriateľom a s hnusom voči poverám.“ Na prekvapenie všetkých však Voltaire vyzdravel a v marci bol svedkom premiéry svojej hry. Zakrátko však znovu ochorel a napokon zomrel 30. marca toho roku. Voltairovi nepriatelia, hlavne z radov rímskeho kléru, šírili mnoho (často protirečiacich) povedačiek o jeho smrti: od odmietnutia spovede slovami: „Teraz nie je čas vyrobiť si ďalších nepriateľov,“ (t. j. satana) až po umieranie v obrovskej duševnej agónii v strachu z posledného vydýchnutia. Isté je, že Voltaire až do svojho skonania nenávidel stredoveké povery a praktiky súdobých katolíckych autorít. Počas svojho života prišiel do styku s prebudeneckým kresťanstvom, ktoré mu v mnohých ohľadoch imponovalo, no neexistuje zmienka o tom, že by sa niekedy stotožnil s kresťanskou ortodoxiou – v akejkoľvek podobe či konfesii. Ako sme už uviedli, zhnusenie z cirkevných praktík v rodnej zemi viedlo k celoživotnej nevôli prijať kresťanské učenie. Taktiež aj z jeho života možno usúdiť, že nevykazoval známky praktizujúceho kresťana.

Poslednú etapu Voltairovho života už viac nesprevádzal optimizmus a žoviálnosť, ktoré boli typické pre dni v château de Cirey; pesimizmus badať v jeho tvorbe, správaní i v myšlienkových pochodoch. Voltaire stále dúfal v humanistickú obrodu spoločnosti, no v praxi videl, že jeho ideály čelia úplne inej realite – nikto podľa nich nežije a ani on sám sa nimi dokonale nedokázal riadiť. Problém nebol v mnohých princípoch, ktoré bránil, ako napríklad sekularizmus, oddelenie cirkevných a štátnych záležitostí, či sloboda prejavu a náboženského vyznania. Voltaire veril v dobrého Boha, ktorý stvoril dobrého človeka a potom svet ponechal bez intervencií pod pôsobením prírodných zákonov, kedy mal sám človek spoznať a zrealizovať dobro a pozitívne schopnosti, ktoré mu boli dané „zhora“. Ako sa ukázalo, viera v prirodzenú dobrotu človeka a jeho schopnosť „pomôcť si sám“ sa ukázala ako fatálny nedostatok Voltairovej filozofie. Nielenže sa ju nikdy nepodarilo uviesť do praxe, ale jej mnohé aspekty boli zneužité pri brutalite Veľkej francúzskej revolúcie, ktorá bola všetko možné, len nie mierumilovnou reformáciou ľudstva na základe obrody rozumu. Voltaire bol stelesnením génia, ktorý bol ochotný za idey, ktoré vnímal ako dobré a správne, bojovať až do posledného dychu, no ktorý sa napriek tomu tragicky mýlil. V podobe, v akej si predstavoval osvietenskú reformu ľudstva (t. j. postupná a nenásilná reforma založená na obrode myslenia spoločnosti), bola reforma nezrealizovateľná – čoho bol Voltaire koniec koncov svedkom ešte za svojho života. Zrejme je dobré, že sa nedožil toho, keď myšlienky jeho a ostatných osvietencov skupina zapálených revolucionárov uviedla do praxe. Ak vezmeme do úvahy Voltairove vlastné predstavy o očakávanej následnej spoločenskej zmene, môžeme s určitosťou povedať, že dni Francúzskej revolúcie by boli jeho najdepresívnejšími.



Související články

Skutky apoštolov|Logos 5 / 2009 | Rastislav Bravčok |Vyučování
Skutky apoštolov II.|Logos 6 / 2009 | Rastislav Bravčok |Vyučování
Skutky apoštolov V.|Logos 10 / 2009 | Rastislav Bravčok |Vyučování
Apoštol Pavol|Logos 4 / 2019 | Martin Vincurský|Vyučování
Teror rozumu|Logos 10 / 2012 | József Nagy|Vyučování