Vratké opory evolučnej teórie III.

- Haeckelove embryá

Presvedčivé obrázky prenikajú do samotného vnútra našich bytostí hlbšie než písaný text. Každý demagóg, každý humorista, každý reklamný pracovník pozná a využíva evokujúcu moc dobre vybraných obrázkov.“

Čitatelia Logosu si snáď spomenú na zatiaľ posledný diel nášho seriálu. Len na pripomenutie – ukázali sme v ňom, akým vážnym problémom pre Darwinov evolučný strom a tým aj pre celú evolučnú teóriu bol, respektíve ešte stále je, jav známy ako kambrická explózia – predovšetkým kvôli faktickej neexistencii skamenelín predchodcov kambrijských živočíchov. Ako v tejto súvislosti pripomína J. Wells: „Darwin dobre vedel, že kambrické fosílne nálezy sú pre jeho teóriu vážnym problémom.“ Aj preto sa v snahe obhájiť svoju teóriu počas svojho života oveľa viac ako k paleontológii upieral k inému vednému odboru, a síce – k (embryonálnej) biológii. Tretia evolučná ikona, o ktorej bude reč v tejto časti – porovnávacie kresby vývoja embryí niektorých tried (resp. druhov) stavovcov v ich raných štádiách od nemeckého embryológa, Darwinovho súčasníka a priaznivca, Ernsta Haeckela (1834-1919) – pod kratším názvom známa jednoducho iba ako tzv. Haeckelove embryá – pochádza práve z tohto vedného oboru.

Biológia v službách darvinizmu

O čo konkrétne pri týchto kresbách ide? Tieto kresby porovnávajú, podľa Haeckela – embryá ryby, mloka, korytnačky, kuraťa, prasaťa, teľaťa, králika a človeka (na obrázku č. 1 zľava doprava v tomto poradí) v prvých troch raných štádiách ich vývoja[1]. Všetko sú to tvory, ktoré z hľadiska Linného biologickej klasifikácie živých organizmov[2] zaraďujeme medzi stavovce. Poukladané vedľa seba sú takmer totožné, respektíve, hovorí k tomu J. Wells, „vykazujú na Haeckelovej kresbe veľké podobnosti“. Pre Darwina, ktorý sa, keďže sám nebol embryológ, opieral o Haeckelove kresby, skutočnosť, že embryá rozličných druhov stavovcov sú si v raných štádiách veľmi podobné a len postupne ďalším vývojom nadobúdajú, čo sa týka ich vzhľadu, na vzájomnej odlišnosti – predstavovala jeden z kľúčových argumentov na podporu jeho teórie – konkrétne jeho myšlienky o tom, že všetky živé tvory pochádzajú z jedného spoločného predka. V tomto duchu sa vyjadril aj vo svojom diele O pôvode druhov a  v knihe O pôvode človeka rozšíril túto hypotézu aj na človeka. Napísal: „Samotné (ľudské) embryo sa dá v ranom štádiu len ťažko odlíšiť od iných členov ríše stavovcov. Pretože ľudia i ostatné stavovce prechádzajú rovnakými ranými fázami vývoja ... mali by sme úprimne pripustiť ich spoločný pôvod.“ Ešte ďalej ako samotný Darwin zašiel v tejto súvislosti, v snahe podporiť evolučnú myšlienku o spoločnom predkovi všetkých živých bytostí, samotný Haeckel. Na základe údajných podobností embryí niektorých stavovcov v raných štádiách vývoja Haeckel razil cestu téze, že ontogenéza, čiže vývin jedinca, zrýchlene rekapituluje fylogenézu – teda evolučnú históriu celej skupiny, do ktorej, podľa vyššie zmienenej klasifikácie živých organizmov, daný jedinec patrí. Toto sa stalo podstatou tzv. Haeckelovho biogenetického zákona. Ten tvrdí, že embryá rekapitulujú svoju evolučnú históriu tým, že prechádzajú všetkými dospelými štádiami, ktorými prešli predchodcovia daného druhu počas vývoja. Preložené do bežnej reči – tak napríklad človek (resp. jeho plod) nadobúda postupne, počas svojho vnútromaternicového vývoja, kým nadobudne podobu človeka – teda takú, akú má pri narodení, napr. aj podobu dospelej ryby, mloka (obojživelníka), korytnačky (plaza), kuraťa (vtáka), atď…, a to vzostupne smerom k stále hierarchicky vyšším a dokonalejším formám. Podľa Haeckelovho biogenetického zákona by tak pozorovanie vývoja ľudského embrya vlastne nemalo byť ničím iným ako, povedané slovami S. Millera, „mikroskopickým výletom dobou evolúcie“.

Ako v súvislosti s kresbami Haeckelových embryí hovorí J. Wells, zdá sa, že „Haeckelove kresby embryí predstavujú taký kľúčový dôkaz na podporu Darwinovej teórie, že niektoré z ich verzií môžeme nájsť takmer v každej modernej učebnici, ktorá pojednáva o evolúcii. Biológovia však už viac ako jedno storočie vedia, že Haeckel vo svojich kresbách podvádzal. Poďme sa teraz pozrieť na tento podvod, či presnejšie povedané podvody, podrobnejšie.

Haeckelove podvody

V čom teda Haeckel pri svojej kresbe konkrétne podvádzal? Po prvé, ako to prízvukuje Wells, Haeckel v snahe poukázať na pôvod zo spoločného predka úmyselne skreslil skutočnosť. Akým spôsobom? Wells k tomu hovorí: „Hoci existuje sedem tried stavovcov (kruhoúste, paryby, ryby, obojživelníky, plazy, vtáky a cicavce) Haeckel si ich pre svoju kresbu vybral len päť a úplne vylúčil bezčeľustnaté ryby a paryby. Okrem toho si vo svojej ilustrácii za zástupcu obojživelníkov vybral radšej mloka ako žabu, lebo žaba je veľmi odlišná. A nakoniec, polovica jeho embryí sú cicavce a všetky patria do jedného nadradu, medzi tzv. placentovce, pričom niektoré ďalšie primitívnejšie cicavce (vajcorodé, vtákoritné a vačkovce) vo svojej ilustrácii úplne opomenul.“ Tým pádom sa dá povedať, že Haeckel nepracoval s objektívnymi vzorkami a verejnosti predstavil len tie povyberané druhy, ktoré sa čo najviac hodili jeho zámeru, tzn. najviac vyhovovali teórii o spoločnom predkovi, respektíve jeho už spomínanej teórii o tom, že ontogenéza je zrýchlenou rekapituláciou fylogenézy.

Ako však v tejto súvislosti pokračuje Wells: „No dokonca ani tie zárodky, ktoré Haeckel vybral, nie sú postačujúce na to, aby potvrdili jeho teóriu. Britský embryológ Michael Richardson so svojím medzinárodným tímom expertov v roku 1997 porovnával Haeckelove kresby embryí s fotografiami skutočných zárodkov predstaviteľov všetkých siedmich tried stavovcov, vrátane tých, ktoré nie sú zastúpené na Haeckelovej ilustrácii. Prišlo sa napríklad na to, že tieto embryá sa v skutočnosti značne líšia svojou veľkosťou (v rozmedzí od 1-10 mm), no Haeckel ich nakreslil tak, akoby všetky zárodky boli rovnakej veľkosti. Richardson a jeho kolegovia taktiež zistili značné rozdiely v počte tzv. coelomových vačkov – opakujúcich sa blokov buniek nachádzajúcich sa na oboch stranách vyvíjajúcej sa chrbtice embrya. Haeckelova kresba zobrazuje embryá približne s rovnakým počtom týchto vačkov, hoci v skutočnosti sa ich počet líši (v rozmedzí od 11-60) v závislosti od triedy, do ktorej dané embryo patrí.“ Takpovediac druhý Haeckelov hriech teda spočíva v tom, že nielenže si svoje príklady povyberal tendenčne, ale dokonca ešte aj na týchto povyberaných príkladoch úmyselne skreslil niektoré podrobnosti tak, aby to vyhovovalo jeho cieľom. Richardson a jeho tím došli k nasledujúcemu záveru: „Náš prehľad vážne podkopáva dôveryhodnosť Haeckelových kresieb.“ To, že Haeckelove kresby sú podvodom, už čestne priznávajú aj zástancovia evolúcie. Napríklad, evolucionista S.J. Gould povedal práve po tom, čo Richardson a jeho tím publikovali svoje zistenia, pre časopis Sience nasledovné: „Vyzerá to, že sa tieto kresby stanú jedným z najznámejších biologických podvodov.“ Embryá stavovcov si vo svojich raných štádiách jednoducho nikdy nie sú tak veľmi podobné, ako ich nakreslil Haeckel.

„Avšak,“ dodáva k celej veci Wells: „Haeckelove embryá sú podvodom ešte aj v inom zmysle. Ako sme to už naznačili vyššie, Darwin založil svoje presvedčenie o spoločnom predkovi na viere, že embryá v najranejších štádiách vývoja sú si najviac podobné. A tu sa dostávame k Haeckelovmu hriechu číslo tri. Ako nám objasňuje Wells: „Haeckelove kresby najranejšie fázy vývoja embryí úplne preskočili a začínajú až kdesi v jeho polovici.“ Inými slovami, Haeckelovo prvé štádium v skutočnosti vôbec nie je prvým štádiom, navyše embryá, ktoré nakreslil Haeckel, sú v skutočnosti vo svojich raných fázach dosť, mohli by sme povedať, že až veľmi odlišné.

Embryá stavovcov nie sú si podobné v raných štádiách vývoja a sú dobre odlíšiteľné. Haeckelovo „prvé štádium“ nie je v skutočnosti prvým štádiom.

V čom tieto odlišnosti spočívajú a ktoré fázy vývoja Haeckel na svojej kresbe zámerne úplne vynechal? Aby sme celý problém mohli čitateľom Logosu objasniť zrozumiteľným spôsobom, musíme sa trochu bližšie pozrieť na proces vývoja živočíšneho vajíčka. Nechajme znova hovoriť J. Wellsa: „Keď je živočíšne vajíčko oplodnené, prechádza najprv procesom zvaným ryhovanie, počas ktorého sa delí na stovky či tisíce jednotlivých buniek. Na konci ryhovania sa bunky začínajú pohybovať a presúvať. Tomuto procesu sa hovorí gastrulácia. Gastrulácia je ešte vo väčšej miere než ryhovanie zodpovedná za vytvorenie celkového telesného plánu živočícha a rozlíšenie základných tkanív a sústav orgánov (napr. koža, svaly, črevá atď).“ Britský embryológ L. Wolpert v tejto súvislosti tak trochu úsmevne napísal: „Skutočne významnou udalosťou v živote človeka nie je narodenie, svadba, či smrť, ale gastrulácia.“

No, až po týchto procesoch, teda po ryhovaní a gastrulácii, dosahuje embryo stavovcov štádia, ktoré Haeckel označil ako prvé. Keby bola pravda, že stavovce sú si podobné v prvých fázach vývoja, potom by si rôzne triedy museli byť podobné počas ryhovania a gastrulácie. Avšak (ako to môžeme vidieť na obrázku číslo dva[3], zjavne tomu tak nie je. V tejto súvislosti zároveň povedzme, že ak je, čisto teoreticky, darvinovská téza o spoločnom predkovi pravdivá, pričom dôkaz toho by mala poskytnúť práve embryológia, zákonite by sme „od prírody“ čakali, že povedzme aspoň v raných fázach vývoja naozaj blízko príbuzných živočíchov, ako sú napr. sliepka a kačica, sa ich zárodky budú podobať, respektíve sa budú dať len ťažko – a ak vôbec rozlíšiť. Avšak, ako k tomu hovorí ďalší embryológ A. Sedgwick: „Ja rozoznám kačací zárodok od zárodku kuraťa hneď na druhý deň ich vývoja.“ A pokračuje: „Nie je nutné zdôrazňovať tieto embryonálne odlišnosti (tu konkrétne medzi kuraťom a kačkou, pozn. autora) pretože každý embryológ vie, že existujú a že ich môže uviesť nepreberné množstvo.“ „Chcem teda len podotknúť,“ pokračuje Sedgwick, „že živočíšny druh je odlišný a rozoznateľný od svojich príbuzných už od najranejších štádií, v priebehu celého svojho vývoja.“

V súvislosti s tzv. Haeckelovým prvým štádiom ešte povedzme, že tento bod, ktorý si Haeckel vybral za svoje prvé štádium, dnes embryobiológovia označujú vo vývojovom cykle embryí stavovcov za tzv. stredné či fylotopické štádium[4] a v tomto bode naozaj hovoria o istej vzájomnej podobnosti embryí. Samozrejme, slovo podobnosť tu treba chápať naozaj s veľkou, ale fakt s veľkou rezervou. Myslí sa tým predovšetkým to, že v porovnaní s predchádzajúcimi vývojovými fázami, kedy je podoba embryí rôznych stavovcov očividne rozdielna (pozri znova obrázok č.2) - je toto fáza, kedy sa vzájomne podobajú najviac. Wells to komentuje nasledovne: „Je udivujúce, že po úplne odlišnom vývoji v raných fázach sa kdesi uprostred vývojového cyklu embryá stavovcov predsa len trochu podobajú.“ Avšak, podľa názoru autora článku (a predpokladáme, že asi aj podľa názoru väčšiny triezvo a nepredpojato zmýšľajúcich ľudí), je táto skutočnosť, ak by sme ju mali brať ako dôkaz slúžiaci na obhajobu Darwinovej myšlienky o spoločnom predkovi všetkých živých organizmov – absolútne nedostačujúca[5].

Záver

Zosumarizujme si teraz – nazerajúc na vec z pohľadu biblického kresťanstva, k čomu sme v našom článku vlastne dospeli – čo z toho vyplýva a na čo to v konečnom dôsledku podľa nás poukazuje. V prípade Haeckelových kresieb embryí teda s konečnou platnosťou ide o jeden z najväčších podvodov, snáď bez zveličenia môžeme povedať, nielen v dejinách biológie, ale zrejme v dejinách vedy vôbec. Ako evolučná ikona, ktorá mala svedčiť v prospech pravdivosti evolučnej teórie preto Haeckelove nákresy embryí jednoducho viac nestoja za zmienku. Ako biblický kresťan však autor článku za najdôležitejšie považuje ani nie tak to, že sa čitatelia Logosu prostredníctvom tohto článku oboznámili s Haeckelovým podvodom, alebo prípadne ak o ňom vedeli, snáď získali trochu detailnejší vhľad do toho, v čom tento podvod spočíva, ako v prvom rade to, že fakty z embryonálnej biológie (aspoň tie autorovi článku známe, ktoré aj uviedol) poukazujú skôr smerom k záveru, ktorý je v priamom rozpore s presvedčením Darwina. A síce k tomu, že neexistoval žiadny univerzálny spoločný predok všetkých živých organizmov, práve naopak. Už raz citované a vlastne celým článkom, podľa mienky jeho autora dostatočne, zdôvodnené slová A. Sedgwicka o tom, že živočíšny druh je odlišný a rozoznateľný od svojich príbuzných už od najranejších štádií, v priebehu celého svojho vývoja, poukazujú totiž omnoho viac na niečo iné. Ak sú totiž živočíchy od seba dobre odlíšiteľné, a to už v raných fázach svojho embryonálneho vývoja nielen na úrovni tried, či povedzme nižších stupňov v rámci ich zaradenia v biologickej klasifikácii živých organizmov, ale dokonca už na úrovni veľmi príbuzných druhov (spomeňme si na príklad kačky a kuraťa) – pričom druh je mimochodom najnižší stupeň tejto klasifikácie, potom to podľa názoru autora článku poukazuje dosť jasným spôsobom na nasledovné: Súčasné podoby druhov živočíchov nevznikli evolučným vývojom, ale ich generační predkovia sa objavili v prírode vo svojej celistvosti a v tej druhovej podobe, ako ju poznáme aj dnes. Presne tak ako o tom hovorí Božie Slovo, Biblia, v knihe Genezis v 1. kapitole vo viacerých veršoch, napríklad aj vo verši 24.: „A Boh riekol: Nech vydá zem živú dušu podľa jej druhu: hovädá a plazy a zemskú zver podľa jej druhu! A bolo tak!.“

„Zhrnuté a podčiarknuté“ – vedecké fakty z odboru embryonálnej biológie svedčia oveľa viac v prospech myšlienky o stvorení ako v prospech darvinovskej evolúcie. Poukazujú teda na Stvoriteľa, ktorý, ako v to veria kresťania a Židia, stvoril všetko svojím večným Slovom.