Ovoce Božího Ducha však je láska, radost, pokoj, trpělivost, laskavost, dobrota, věrnost, tichost a sebeovládání. Proti tomu se zákon neobrací. (Galatským 5,22-23)

3 generácie slúžia Pánovi

Skutočný príbeh rodiny Mojžitovcov a rodiny Kubišovcov

logos-leto2012-mojzitovci-vsetci.jpg

Boh ma aj naďalej uzdravuje

Chcem sa s vami podeliť s tým, ako nám Boh dáva silu v každej situácii a podopiera nás aj v tých najťažších chvíľach života. Pochádzam z východného Slovenska z katolíckej rodiny. Otec nás opustil, keď som mala deväť rokov a mama chcela dať mne a môjmu bratovi všetko, čo sme potrebovali. Napriek tomu, že sme toho nemali veľa, vždy hovorievala, že sa Boh o nás stará.

Neskôr, keď som vyrástla, aby som finančne pomohla mojej rodine, odišla som do Čiech. Tam som spoznala môjho manžela, vzali sme sa a narodila sa nám tam aj dcéra Oľga. Manželovi sa skončila vojenská služba a keďže bol z Banskej Bystrice, tak sme sa presťahovali do jeho rodného mesta. Po piatich rokoch sa nám narodil syn Ján. Nasledoval bežný život, domácnosť, práca, kríza a nakoniec rozvod. Štyri roky po rozvode sme kvôli synovi znovu obnovili vzťah a vzali sme sa. Prichádzali zdravotné problémy, najmä u mňa. Deti vyrástli, sami mali rodiny, dokonca som už mala aj prvého vnuka Tomáška. Operovali ma na chrbticu a o tri dni neskôr som dostala pľúcnu embóliu. Ďakujem Bohu, že ma udržal pri živote, hoci som ešte nebola spasená. Potom začali problémy s nohami, otvorili sa mi rany a často som bývala v nemocnici.

Po nejakom čase som sa zoznámila s jednou krajčírkou, ktorej služby som využívala, pretože bývala o vchod ďalej. Hovorila mi o Ježišovi Kristovi, prečo prišiel na tento svet. Raz som si k nej doniesla niečo opraviť na šatách a ona mi navrhla, aby som si pozrela film s názvom Do pekla a späť. Veľmi sa ma dotklo, čo som videla. Povedala som si, že do pekla sa nechcem dostať. Pani Petra ma potom pozvala do Kresťanského spoločenstva. Dostalo sa mi milosti a Pán Boh ma prijal za svoje dieťa, začala som chodiť do cirkvi, kde som spoznala mnoho úžasných ľudí.

Boh uzdravuje moje telo, lebo čo nie je možné u ľudí u Neho je možné.

Moje zdravotné problémy s nohami pretrvávali, a tak som išla do Domova sociálnych služieb vo Vaľkovni, pretože som s otvorenými ranami nevedela už nič urobiť ani ja, ani lekári. Po týždni sa mi začalo ťažšie dýchať a vedela som, že sa deje niečo nedobré. Sanitka ma odviezla do nemocnice v Brezne, kde mi zistili pľúcnu embóliu. Prijali ma na JIS-ku, kde sa o mňa vzorne starali. Moja rodina aj cirkevná rodina ma navštevovali a starali sa o mňa.

Bratia a sestry mi pomáhali v tých najťažších chvíľach svojimi modlitbami, za čo som im veľmi vďačná. Boh vypočul modlitby a uzdravil moje nohy a rany sa zatvorili. Ešte stále chodím na vyšetrenia a kontroly, ale verím, že aj naďalej Boh uzdravuje moje telo, lebo Jeho slovo hovorí, že čo nie je možné u ľudí, u Neho je možné. Len verme, lebo Boh uzdravuje a lieči naše rany. Ďakujem Bohu za všetko, čo pre mňa a moju rodinu vykonal a vykoná. Všetka sláva patrí Jemu.

Ďakujem aj našim pastorovcom Jardovi a Aničke, že ma podporovali. Ste úžasní a skvelí a nech Boh žehná vás aj vaše rodiny. AMEN!

Mária Mojžitová

 

Pán ma premieňa k lepšiemu

logos-leto2012-mojzitovci.jpgNarodil som sa do evanjelickej rodiny. Boli sme štyria súrodenci, z nich ja druhý som najstarší. Stará mama nás viedla k tomu, aby sme chodili do kostola, ale ja som tam nechodil, moja mama iba na sviatky a otec tiež nepreháňal účasť na kostolných bohoslužbách. V 14 rokoch som absolvoval konfirmáciu. Vyučil som sa za automechanika a po skončení školy som narukoval na základnú vojenskú službu do Varnsdorfu. V Čechách som spoznal moju manželku, vzali sme sa a po skončení vojenčiny odišli bývať do Banskej Bystrice. Našiel som si prácu, ktorá však nenaplnila moje a manželkine finančné predstavy. Prišla manželská kríza, začal som sa viac zaujímať o kamarátov a všetko čo s nimi súvisí. Neskôr som si našiel nové zamestnanie, aby som naplnil rodinné potreby.

Manželka mala zdravotné problémy a zostala na invalidnom dôchodku. Raz sa spoznala s jednou sestrou z Kresťanského spoločenstva Milosť a aj ona začala chodiť do cirkvi. Zo zahraničia mal prísť na bohoslužby nejaký hosť – evanjelista. Manželka ma pozvala, aby som si vypočul jeho životný príbeh. Pozvanie som prijal a keď som počul, čo Ian McCormack zažil, jeho veľmi silné svedectvo na mňa tak zapôsobilo, že som na výzvu prijať Ježiša Krista za svojho Pána a Spasiteľa vyšiel dopredu. Vedel som, že to musím urobiť práve teraz. Modlil sa so mnou modlitbu spasenia, samozrejme, aj s ostatnými, ktorí reagovali na výzvu. Všetka sláva patrí Všemohúcemu Bohu a som rád, že ma Pán premieňa k lepšiemu stále viac a viac. Verím tomu, že som sa rozhodol správne. Boh je úžasný.

Ján Mojžita

 

Urobil som ten správny krok

Narodil som sa v Banskej Bystrici ako najstarší syn z troch bratov. Mama bola katolíčka, pochádzala z dediny a tam všetci musia chodiť do kostola. Otec do kostola nechodil, ale mame ani nám nebránil. Mame záležalo na tom, aby sme boli pokrstení, tiež aby sme absolvovali prvé sväté prijímanie. K ostatnému som sa už nedostal. Viedla nás k pravidelnému navštevovaniu kostola. Nič mi to nedávalo a ani ma to nezaujímalo. Asi v 14 rokoch som definitívne odmietol chodiť do kostola. V tom období moje záujmy naplnili iné čudné aktivity, ktoré sa podobajú takmer každému mladému človeku, žiť pre dnešok, aby mi nič a nikto neutiekol. Narobil som veľa hlúpostí, ale vždy mi to nejako prešlo. Neskôr som pochopil, že Boh ma už v tom čase ochraňoval. Po vojenskej službe mi do cesty Boh poslal moju manželku Oľgu, samozrejme, to som pochopil až neskôr. Po roku manželstva sa nám narodil syn Tomáš. Naše manželstvo bolo naplnené radosťou aj problémami, pretože som chcel aj naďalej žiť ako slobodný bez záväzkov, čo sa nepáčilo mojej žene. Vznikali medzi nami vážne nedorozumenia.

Po čase som sa dopočul, že moja svokra a svokor chodia do nejakej cirkvi. Onedlho tam začala chodiť aj moja manželka. Nebol som proti. Dozvedel som sa, že cirkev sa volá Milosť a sídli v Robotníckom dome. Začal som ich tam voziť autom aj odvážať a oni mi rozprávali o tom, čo sa tam dialo a ako sa ich Boh dotýka. Vždy boli také rozradostené a smiali sa. Stále ma pozývali, nech sa idem pozrieť aspoň na chvíľu. Povedal som, že moja noha neprekročí prah tej budovy. Boh je však veľký a jeho plány sa skôr či neskôr naplnia. Videl som, že manželke chodenie do cirkvi prospieva nielen duševne, ale aj naše vzťahy sa zlepšujú. Na manželkino pozvanie, neviem koľké, som prikývol na jej aj moje prekvapenie. Bolo to posledné zhromaždenie v Robotníckom dome. Celý čas som rozmýšľal, či mám, alebo nemám ísť. Pri dverách stáli usmievaví ľudia ako všade v sále. Keď začali spievať chvály, cítil som, že sa niečo deje. Ľudia okolo padali, smiali a triasli sa, bolo zvláštne sledovať to. Od manželky som vedel, že sa to na bohoslužbách deje. Bola kázeň a cítil som, že tu je niečo, čo v kostole nenájdete. Na konci dal pastor Jardo výzvu na prijatie spasenia. Nik nešiel dopredu, tak som nešiel ani ja. Po skončení bohoslužby prišiel pastor k nám, zoznámili sme sa a povzbudil ma, aby som spravil ten správny krok a odovzdal svoj život Pánovi. Ten správny krok som spravil o týždeň, na prvej bohoslužbe v novej budove a na najbližšej konferencii som sa dal pokrstiť. Týmto sa chcem poďakovať všetkým, ktorí mi pomohli prijať spasenie, ale hlavne Bohu za Jeho veľký dar z milosti.

Nech Vás Boh mocne po­že­hnáva.

ŠALOM!

Ján Kubiš

 

Vedela som, že sa stane niečo, čo zmení môj život

Narodila som sa mojim rodičom vo Varnsdorfe, kde mama pracovala a otec slúžil na vojenčine. Otec je rodený Bystričan, mama pochádza z malej dedinky Harhaj. Boh dal, že sa stretli v severných Čechách, vzali sa, prišla som ja, neskôr sa narodil aj môj brat, ale už v Banskej Bystrici.

Moje detstvo bolo spokojné, radostné. Vždy som sa tešila, že môžem ísť na prázd­niny k starej mame na východné Slovensko. Od 15 rokov sa môj život napĺňal rôznymi smermi, ktoré ma práve zaujímali. Veľa som čítala, najskôr dobrodružnú, neskôr vedeckú, nechýbala ani náboženská literatúra. Zaujímala som sa o niektoré európske a hlavne ázijské štáty, o ich kultúru, filozofiu, archeológiu, čo bola moja priorita v živote. Viackrát v živote som sa zamýšľala nad tým, prečo sme na tomto svete. Samozrejme, chodila som s partiou aj na diskotéky, do nočných barov a na chaty.

logos-leto2012-mojzitovci2.jpg

Po čase sa začali všetci vytrácať – ženili sa, vydávali. Tiež som sa vydala, bola som šťastná, narodil sa nám syn a moje šťastie sa ešte zväčšilo. Úplne som sa venovala rodine a cítila som, že pre to žijem. Nepotrebovala som nič iné. Ale moje potreby boli odlišné od potrieb môjho manžela, čo viedlo k častým hádkam, trápeniu, smútku v mojej duši. Nechcela som takto žiť, moja túžba bola mať šťastnú, milujúcu rodinu. Dlhšiu dobu nebol môj život podľa mojich predstáv a duchovne som sa cítila nenaplnená. Veľakrát som pochybovala, že sa to niekedy zmení, ale napriek všetkému som sa nechcela vzdať úplnej rodiny. Moje srdce sa zatvrdilo a ja som nevedela odpúšťať. Z týchto duševných trápení som ochorela. Mala som problémy s chrbticou, až také, že ma vozili na invalidnom vozíku. Nemohla som spať, chodiť, silné bolesti trápili ešte viac moju dušu. Brala som silné lieky od bolesti, po vyšetrení mi zistili tehotenstvo a do týždňa som potratila. Viem, že už vtedy ma Pán chránil. Hľadala som Boha, vedela som, že existuje cirkev, v ktorej sú ľudia šťastní, radostní a chcela som byť s takými ľuďmi. Prišlo aj vnútorné nutkanie prečítať si Bibliu, ale nikdy som sa k tomu nedostala.

Vedela som, že moja mama chodí niekde... Kde, to som zistila po krátkom čase. Začala mi všeličo rozprávať o Bohu, ale ja som to nebrala vážne. Po nejakom čase začal môj ďalší zdravotný problém. Raz večer, keď som šla spať, všetko sa okolo mňa začalo točiť ako na kolotoči. Bolo to veľmi nepríjemné. Po krátkom čase to prestalo, ale keď som sa otočila nabok, začalo to znovu. Opakovalo sa to pravidelne každý večer, vždy len vo vodorovnej polohe. Po týždni som absolvovala neurologické vyšetrenia. Všetky boli vraj OK, ale môj problém pretrvával a okrem neho prišiel ďalší. Dostala som infekciu a návštevu lekára som, ako vždy, odložila na vhodnejší čas, na koniec školského roka. Môj stav sa zhoršoval, noha bolela stále viac. Lekárka mi predpísala lieky, injekcie na riedenie krvi a tie si vraj pichajte sama do brucha. Moja infekcia postupovala vyššie k stehnu (na začiatku bola nad priehlavkom). Raz neskoro večer mi bolo veľmi zle, boli sme so synom sami doma, manžel bol mimo mesta. Ťažko sa mi dýchalo. Vypila som vtedy asi dva litre vody, veľmi ma smädilo a začala som mať obrovský strach, že možno aj zomriem. Syn sedel pri mne, upokojoval ma a ja som sa bála zaspať. „Ak niečo, volaj záchranku,“ hovorila som synovi. Ráno som telefonovala mame a povedala jej nočný zážitok. Vyľakala sa, lebo tušila, čo mi hrozí. Prišla po mňa aj s mojím bratom a odviezli ma do nemocnice. Primár ma vyšetril, nasadil liečbu a prijal na oddelenie. Moji najbližší ma navštevovali každý deň.

Jeden deň prišla mama na izbu a povedala mi: „Niekoho som doviedla, budeme sa za teba modliť.“ V hlave mi začali víriť myšlienky: „Kto? Prečo to chcú robiť? Nepoznajú ma a ja tiež nepoznám tých ľudí.“ Všetci na mňa pôsobili tak neskutočne ako z iného sveta. „Len poď,“ vravela mi mama. Váhala som. Nechcela som nikoho uraziť svojou neochotou. Boli to veľmi milí ľudia, hovorili svedectvo a evanjelium. Chcelo sa mi plakať. Modlili sa za mňa a ja som pocítila Božiu milosť, Boh sa ma dotkol a moje telo bolo ako v ohni. Nevedela som, čo sa deje. O tom, že to bol oheň Boží, som sa dozvedela oveľa neskôr.

Plakala som ako malé dieťa. Jedno som však vedela hneď, že sa stalo niečo, čo zmení môj život. Keď odišli, čítala som „Gedeonku“, lebo som ešte nemala celú Bibliu. Ešte v ten večer som predložila Pánovi aj moje večerné závraty a odvtedy som ich nemala. Po uzdravení som začala chodiť do cirkvi, bola som nadšená z ľudí, zo všetkého toho diania okolo seba. Po mesiaci som sa dala pokrstiť, aj napriek tomu, že som mala bronchitídu. Voda bola poriadne studená, ale moja viera silná, že neochoriem ešte viac, ale naopak. Stalo sa, Pán ma uzdravil. Vďaka patrí Bohu, že robí zázraky, že nás miluje a že Mu môžeme veriť.

Chcem všetkých povzbudiť, keď budete počuť evanjelium, uchopte túto Božiu pravdu a uverte Bohu, že môže zmeniť k lepšiemu aj vaše životy. Viera spôsobí zázrak aj v tvojom živote. Haleluja.

Oľga Kubišová

 

Som vďačný Bohu, že som Ho mohol spoznať v takom mladom veku

Som vďačný Bohu za to, čo urobil v mojom živote, ale aj za to, čo ešte len príde. Narodil som sa v Banskej Bystrici, do rodiny, ktorá bola kresťanská len formálne. Detstvo som mal bohaté na zážitky a nikdy mi nič nechýbalo, mal som všetkého dostatok, za čo som mojim rodičom vďačný. Ako malý som párkrát bol v kostole, ale vtedy som nechápal, prečo tam som a o čom to je. Nezaujímalo ma to, len som si užíval detstvo a všetko, čo k tomu patrí. Vďaka Bohu, nikdy som nemal žiadny vážny úraz ani zlomeninu, aj keď som vystriedal niekoľko športov. Už vtedy na mňa Boh dával pozor, pretože so mnou mal nejaký plán, ale to som pochopil až po obrátení. Do strednej školy som sa o Boha nezaujímal, ani som o tom nechcel počuť, aj keď som tušil, že je tu niečo nadprirodzené, niečo duchovné. Niečo mi vždy hovorilo, čo je dobré a čo zlé, čo by som mal a naopak, nemal. Každopádne, mnohí to nazývajú šiesty zmysel a s týmto názvom som sa uspokojil a ďalej to neriešil. Mal som svoj vlastný bezstarostný svet, ako každý dospievajúci som sa zaujímal o dôležité veci ako: kamaráti, počítačové hry alebo byť len tak vonku. Takisto moje vzťahy s rodičmi začali upadať. Začali sme spolu komunikovať čím ďalej tým menej, prestal som si vážiť, čo mi všetko dali, a mal som k nim defenzívny postoj, hoci mi na to nedali dôvod. Keď sa so mnou chceli rozprávať, bol som nervózny a komunikácia s nimi bola zaujímavá, len keď som niečo potreboval.

Vďaka patrí Bohu, že robí zázraky, že nás miluje a že Mu môžeme veriť.

Moja prvá osobná skúsenosť s evanjeliom nastala v období, keď som dovŕšil 15 rokov a keď moja mama začala mať zdravotné problémy, až som si raz v noci myslel, že budem musieť volať záchranku. Nikdy som sa o nikoho tak nebál ako vtedy, pretože otec bol mimo mesta, určite by som nevedel, čo mám robiť. Pobytu v nemocnici sa mama nevyhla, takže som doma býval sám. Chodila ku mne babka a pri svojich návštevách mi hovorila o Bohu a Ježišovi, že mama bude v poriadku, že ju z toho dostane, pretože v Ježišovom mene je uzdravená každá choroba. Veľmi som ju nepočúval, nezaujímal ma nejaký Ježiš, skôr som sa prikláňal k vedeckým poznatkom, faktom a taktiež rôznym textom metalovej hudby, ktoré majú svojich pohanských bohov a ich tvorcom je, samozrejme, satan. Po niekoľkých návštevách mamy v nemocnici som videl, že je jej lepšie (pretože sa za ňu modlili, ale to som nevedel), čomu som bol rád. Mama tvrdila, že ju uzdravil Pán Ježiš, ale ja som tomu neveril, povedal som si, že doktori ju z toho dostali a všetko bude ako predtým, ale nebolo.

Mama začala chodiť na nejaké zhromaždenia kresťanov, kde už predtým chodila babka, neskôr aj dedko a vracala sa celá šťastná a vysmiata mi hovorila o Bohu a o Ježišovi. Mňa to stále nezaujímalo a nechcel som tomu veriť. To ju neodradilo, dokonca ma „donútila chodiť do tej jej sekty“, ako som to spočiatku nazval. Bol som nahnevaný, že ma tam ťahá proti mojej vôli. Keď som prišiel prvýkrát do cirkvi, bolo to zvláštne, nebol to kostol, ani to tam nebolo pochmúrne, ako to v kostoloch býva. Ľudia vyzerali veľmi príjemne, hrala veselá hudba a všetci chválili Boha, počúvali pastorovu kázeň, ktorá mala miestami znaky humoru. Samozrejme, neskrýval som svoju neochotu tam byť a stále som odolával ísť dopredu na výzvu. Takto to trvalo asi pol roka. Po tejto dobe v jeden večer si ma mama len tak zavolala a dlho sme sa rozprávali o Bohu a o Ježišovi, o Jeho obetovaní sa na kríži a o tom, že môže očistiť každého, kto v Neho verí a prijme Ho do svojho srdca ako svojho Pána a Spasiteľa. Vtedy sa ma mama spýtala: „Chceš odovzdať svoj život Ježišovi?“ Odpovedal som, že chcem. Pomodlil som sa modlitbu spasenia, ktorou ma mama viedla. Na ďalšom zhromaždení sme prijali výzvu a modlili sa pred celým zhromaždením aj s mojím otcom. Na najbližšej konferencii sme sa dali pokrstiť. Našiel som si tu veľa nových priateľov. Odvtedy sa celá rodina tešíme z Pánovej prítomnosti spolu s bratmi a sestrami... Som vďačný Bohu, že som Ho v takom mladom veku mohol spoznať, a takisto som vďačný svojej babke a mame za ich modlitby.

Tomáš Kubiš



Související články

Postmoderné generácie|Logos 10 / 2013 | Michal Tausk|Aktuálně
Pokušenia mediálnej generácie|Logos 2 / 2009 | Júlia Arató|Převzato z Új Exodus
Fenomén Reinhard Bonnke|Logos 2 / 2010 | Daniel Šobr |Aktuálně
Andrej Fisher II.|Logos 3 / 2008 | Peter Minárik |Historie
Svedectvo o uzdravení z nespavosti|Logos 6 / 2012 | Jana Zajacová |Skutečný příběh