Andrej Fisher II.

Prvú časť nájdete v predchádzajúcom čísle.

Z Levoče odišiel Fischer do Švedlára, kde mal veľké sympatie a nasledovateľov. Je pozoruhodné, s akou vytrvalosťou a nasadením pracoval Fischer v diele evanjelizácie. Nezľakol sa nebezpečenstva, nezriekol sa ľudí, ktorým slúžil, ale vrátil sa práve do mesta, v ktorom bol zatknutý a odvedený na hrad Čičva aj s manželkou, ktorá tiež predtým kázala. Švedlárčania ho ochotne počúvali a presvedčili sa, že nie je len kazateľ, ktorý hlása nové náuky, ale je aj ich činiteľom a osobným príkladom.

Švedlár sa stal centrom novokrstenectva, prichádzali tu Fischerovi nasledovatelia nielen z Levoče, ale aj zo Spišskej Novej Vsi a z ostatných spišských miest, aby počuli jeho kázne a dali sa pokrstiť. Sperfogel uvádza, že po príchode do Švedlára pokrstil viac než osemdesiat ľudí, aj Levočanov. Najviac mu podľa jeho slov vadilo: „ľud na ňom visí...“, čo vyjadruje zápal a oddanosť, s akou ho nasledovali. Z Levoče viacerí prišli za ním s odhodlaním brániť ho pred tými, ktorí ho chceli upáliť, dokonca s nasadením svojich životov. To svedčí o tom, že Švedlár sa stal strediskom novokrstencov na Slovensku, lebo z jeho učeníkov sa vyformovali noví ochotní hlásatelia a pomocníci, ktorí kázali v iných mestách a obciach aj mimo Spišskej stolice. Prebudenie zo Švedlára sa šírilo na všetky strany, čo nezostalo bez žiarlivosti a nenávisti katolíckeho kléra a obáv okolitých feudálov.

Prenasledovanie katolíckym klérom a feudálnou mocou

Spišský prepošt Ján Horvát s kapitánom Spišského hradu Krištofom Pernerom tajne pripravovali útok na spišských novokrstencov. V Levoči začiatkom novembra uväznili dvadsať ľudí, ktorí sa vo väzení priznali, že sú novokrstenci. Keď sa zriekli novokrstenectva a prisahali vernosť katolíckej cirkvi, boli koncom mesiaca z väzenia prepustení. Počas razie v Levoči proti novokrstencom, ktorých stále pribúdalo, sa Andrej Fischer druhýkrát oženil 10. novembra 1529 vo Švedlári. Za ženu si vzal dcéru vdovy po Jánovi Malerovi z Levoče. Po zatýkaní v Levoči nariadil kapitán Spišského hradu Krištof Perner kapitánovi zo Smolníka Sebastianovi Saurovi, aby opäť zatkol Fischera. Saur prišiel do Švedlára, aby zatkol heretického buriča, ale Švedlárčania nevydali svojho vodcu a prehlásili, že radšej pôjdu na smrť, ako by mali Andreja Fischera zradiť. Smolecký kapitán odovzdal informáciu na hrad o tom, že sa mu nepodarilo kazateľa anabaptistov zadržať, preto Perner požiadal mesto Švedlár, aby poslalo k nemu delegáciu štyroch členov mestskej rady. Švedlárčania nevyhoveli jeho nariadeniu a príkaz ignorovali. Z toho vidíme prvok novokrsteneckého učenia, nemať podiel na svetských záležitostiach, rozhodnutiach neveriacich, keďže sa majú oddeliť od zlého podľa príkazu Pánovho a nemusia poslúchnuť svetskú moc v ich nariadeniach. Veliteľ Spišského hradu sa s takýmto konaním neuspokojil, a po dôkladnej príprave vyslal 16. novembra silnú vojenskú jednotku zloženú z pešiakov mesta Levoče, z jazdy prepošta Jána Horváta, jazdcov kapitána Pernera a ďalších pešiakov, čo malo byť spolu vyše sto ozbrojencov. Treba podotknúť, že táto udalosť sa odohrávala vo veľmi ťažkej vojenskej tiesni, keď Turci obsadili koncom augusta Pešť, Zápoľský Budín a Ostrihom a spolu smerovali na Viedeň, ďalej Horné Uhorsko, teda aj Spiš bol značne vydrancovaný a neboli výdavky na vojsko. Katzianer pre nedostatok financií odišiel zo Spiša. Viacej škodil ako osožil, vyraboval mestskú pokladnicu a krajinu zanechal v rukách nepriateľov zdeptanú a vyplienenú vojakmi. Takto opisuje situáciu Sperfogel. V dobe, keď bolo treba sústrediť všetku vojenskú aj finančnú silu na pripravenosť voči nepriateľovi, míňali energiu a obranný potenciál na prenasledovanie miestnych obyvateľov.

Švedlárčania sa nepostavili na odpor feudálnej ozbrojenej jednotke, z čoho vidíme, že novokrstenecká reformácia hlásaná a šírená Fischerom bola pokojného smerovania. Ich odpor bol len pasívnym vyjadrením nesúhlasu, ale na svoju ochranu nepoužili zbrane. Andrej Fischer vopred upozornený na vojenskú akciu opustil Švedlár a utiahol sa do hôr aj s viacerými spolupracovníkmi. Veliteľ Perner s vojskom po vniknutí do Švedlára nútil obyvateľov, ktorí boli vo väčšine pokrstení ponorením Andrejom Fischerom, aby zložili prísahu vernosti katolíckej cirkvi a zrieknutia sa novokrsteneckej herézie. Počas prepadu mestečka, richtár, ktorý sa dal len pár dní predtým pokrstiť, zomrel. Pod nátlakom, vyhrážkami a hrozbami sa obyvateľstvo podvolilo a iba desať anabaptistov odmietlo zaviazať sa prísahou. Za to ich uväznili do temníc Spišského hradu a mestu uložili pokutu 150 florenov. Anabaptisti skrývajúci sa v lese požiadali Pernera z možnosť slobodného vysťahovania sa preč z mesta, čo im nedovolil. Keď sa dozvedel, že Fischer odišiel a už nie je s utečencami v lese, a keď dostal svoje peniaze od mesta, odtiahol a vzdal sa zámeru pochytať zostávajúcich novokrstencov z hôr. Fischer vediac, že celý útok je namierený proti nemu ako kľúčovej osobe, odišiel zo švedlárskych hôr do Sabinova, a tým ochránil novokrstencov skrývajúcich sa s ním od ďalšieho vojenského prenasledovania a dopadnutia.

Posmelení katolícki Levočania po tom, čo sa dialo vo Švedlári, snažili sa vytlačiť anabaptistov zo svojho mesta aj nasledovným spôsobom. Je možné, že to urobili aj zo strachu, aby neboli započítaní medzi nich. Sperfogel uvádza udalosť z 26. januára 1530, keď sa prišli na levočskú radnicu sťažovať ľudia z obuvníckeho cechu, že nechcú mať medzi sebou v cechu novokrstencov. Žiadali mestskú radu, aby ich, čestných ľudí, bránila pred sektármi a vylúčila ich z obuvníckeho cechu, aby nekazili ich dobré meno. Takto chceli diskriminovať novokrstencov, čím by stratili schopnosť zarobiť si, lebo remeselník mimo cechu bol považovaný za nevyučeného, alebo za nekvalifikovaného fušera, od ktorého nikto nič nekúpi. Statočný richtár Kynast aj s dvomi členmi rady sa ich zastal, že to nie je dôvod na vylúčenie z cechu, ale zostávajúca časť mestskej rady tvrdila opak. Preto nastala v rade roztržka a veľký rozruch.

Útek do Sabinova

Andrej Fischer po príchode do Sabinova, kde prišiel aj so svojimi najvernejšími učeníkmi, bol slovne napádaný od miestneho, už luteránskeho farára Antona Phyladelpha. Z toho vidíme, že proti anabaptistom sa nepriateľsky postavili aj duchovní, ktorí boli naklonení Lutherovej reformácii. Fischer zaujal proti osočovaniu taký postoj, že požiadal mestskú radu v Sabinove, aby sa uskutočnila verejná dišputa o Božom Slove. Mestskej rade sa táto myšlienka zapáčila a súhlasila. Keď sa Philadelphus dozvedel, že sa má postaviť pred verejnosť v dišpute voči Fischerovi, nezúčastnil sa jej s odôvodnením, že sa musí ešte podučiť luteránskym pravdám od vratislavského reformátora Jána Hessa. Fischer tým ukázal svoju duchovnú silu, biblickú zbehlosť a názorovú vyzrelosť v odôvodňovaní prijatých právd. Postoj Philadelpha znamenal sklamanie pre mestskú radu o jeho duchovných kvalitách a zanedlho musel opustiť Sabinov. Odišiel do Prešova a neskoršie sa stal luteránskym farárom v Banskej Bystrici, kde bol známy svojím nepriateľstvom voči anabaptistom. Naopak, Andrej Fischer okamžite získal sympatie mesta aj mestskej rady. Dokonca sabinovský konšel Gašpar sa odvážil navštíviť mestskú radu v Levoči so žiadosťou o možnosť presťahovania troch levočských novokrsteneckých rodín do Sabinova: Petra Sattlera, Blažeja Schustera a Jánai Aurifabra. Levočská rada nechcela privoliť, ale richtár Kynast presadil povolenie ich presťahovania.

Martýrska smrť Fischerovho učeníka

Na nátlak ostatných miest pentapolitany, Fischer aj s ostatnými priaznivcami musel zo Sabinova utiecť pred habsburgskými žoldniermi. Vraj to stihli len o jeden deň, ináč by boli popravení. Situácia proti anabaptistom sa vyhrotila. Stali sa prenasledovaní všetkými a každý ich náznak v mestách sa stretol s odporom. Vojakom z hradu v Plavči, ktorí striehli na novokrstencov, ktorí by chceli prejsť do Poľska, sa podarilo chytiť Fischerovho učeníka Jána. Ostatným, aj Fischerovi, sa podarilo prejsť cez hranice do Krakova. Uväzneného Jána vyšetrovali. Priznal sa, že ho Fischer používal ako pomocného kazateľa a posielal ho do Smolníka, Švedlára aj iných miest, aby získal ďalších prívržencov. Ján pri výsluchu vypovedal, že na Morave má byť veľké stretnutie bratov novokrstencov, z ktorého chcú vyslať misionárov do rôznych krajín. Z tohto vidíme vážne úsilie anabaptistov šíriť evanjelium, a tým brať vážne Ježišove slová: „ísť do všetkých končín zeme“. V tom vidíme rozdiel od umiernených evanjelikov, ktorí väčšinou rozmýšľali zaujať farnosť, v ktorej potom slúžili. Anabaptisti zakladali komunity, z ktorých vysielali služobníkov do ďalšej práce, aby založili spoločenstvo bratov na inom mieste. Učeník Ján bol odsúdený ako kacír pre šírenie heretického učenia a popravili ho obesením na šibenici koncom februára roku 1530. Na životnom príbehu Jána vidíme, že vo Švedlári dané sľuby nasledovať Fischera až po smrť vedeli novokrstenci vziať naozaj vážne. Ján bol zbehlý, vyučený Fischerov učeník, ktorý pre svoju osobnú vieru v Ježiša Krista bol radšej ochotný podstúpiť smrť, ako zradiť svoju vieru. Vyšetrovanie v tomto období sa určite nezaobišlo bez fyzického týrania, Jána to však nezlomilo v jeho presvedčení. Fischer aj s ostatnými z Krakova, odišiel na Moravu, kde pôsobili moravskí novokrstenci.

Správy z Moravy menia verejnú mienku v Levoči

V Levoči zomrel miestny farár Šebastian Henckel a nahradil ho novozvolený Juraj Moller. Prejavil sa ako nepriateľ luteranizmu aj novokrstenectva, ktorý mal od roku 1530 po náhlej smrti richtára Gregora Milda voľnú ruku v potláčaní anabaptizmu. Posol, ktorý niesol správu o smrti kapitána Spišského hradu Krištofa Pernera kráľovi, na spiatočnej ceste 15. septembra oznámil mestskej rade v Levoči o Andrejovi Fischerovi, že známy heretik je na Morave veľmi vážený a že celá Morava je novokrstenecká. Táto správa bola pre novokrstencov v Levoči určite veľkým povzbudením a pravdepodobne formovala aj verejnú mienku pre nastávajúce udalosti. Zároveň pozorujeme, že medzi novokrstencami existovala určitá informovanosť a prepojenosť, keďže Fischera na Morave poznali. Pravdepodobne to má súvis s jeho činnosťou v Nemecku pred príchodom na Spiš, o ktorej veľa nevieme, a vodcami anabaptistických vedúcich na Morave, pochádzajúcich tiež z Nemecka.

Počas Fischerovej neprítomnosti na Spiši stále pokračovalo prenasledovanie a utláčanie anabaptistov v rokoch 1530 až 1531. Prebudenie pretrvávalo aj napriek tlakom feudálnej vrchnosti a katolíckeho kléru. V Levoči boli po smrti richtára Gregora Milda z mestskej rady vylúčení ochrancovia anabaptistov Peter Gütlich a Peter Müntzer, čo v meste oslabilo ich vplyv a verejné účinkovanie. O dianí vo Švedlári v tomto čase máme len jednu správu, a to záznam o vdove Martina Messerschmidta. V roku 1533 žiadala levočskú mestskú radu o predaj nehnuteľnosti z dôvodu, že jej manžel po smrti zanechal veľké dlžoby, keď „vyše dvoch rokov márnil majetok, cennosti a peniaze s neviestkami vo Švedlári“. Z novokrsteneckého pohľadu sa toto tvrdenie dá vysvetliť učením, že muž môže opustiť neveriacu manželku, keď s ním nechce žiť, a keď to schváli novokrstenecká obec. Teda Martin Messerschmidt odišiel z Levoče do Švedlára, a tam žil v novokrsteneckej komunite, kam priniesol aj časť svojho majetku k spoločnému užívaniu kresťanského spoločenstva. Z časového rozmedzia správy vidíme, že vo Švedlári kresťanská obec anabaptistov fungovala podľa zásad a učenia Andreja Fischera aj v jeho neprítomnosti.

Nevídaný zvrat v Levoči

Prekvapivá udalosť sa udiala v roku 1532 v Levoči, keď bol mestskou radou za miestneho kazateľa zvolený práve Andrej Fischer, ktorý prišiel z Moravy opäť na Spiš. Okolnosti jeho zvolenia radou nie sú známe, snáď len informácie o jeho popularite a vážnosti na Morave ovplyvnili verejnú mienku o ňom. Taktiež nemáme známe osoby v zastupiteľstve Levoče, ktoré by hájili záujmy anabaptistov, preto bolo jeho zvolenie za kazateľa pozoruhodným, neočakávaným zvratom v postoji mestskej rady. Možno by sme predpokladali, že sa skôr objaví vo Švedlári, kde mal väčšie zázemie podporovateľov. Levočský farár Moller, ktorý verejne presadzoval prenasledovanie anabaptistov, sa teraz s nevôľou musel dívať, ako Andrej Fischer káže verejne v levočskom kostole pre celé mesto. Z toho vidíme, že Fischer sa vedel pevne chytiť každej životnej výzvy, aby mohol kázať evanjelium. Podobne, ako sa vedel v Sabinove postaviť výzvam, tak to urobil aj teraz v Levoči. Z toho vidíme jeho húževnatosť, neoblomnosť a na mieste, kde ho chceli zničiť a poraziť sa vedel obdivujúco postaviť svojim protivníkom. Pobyt na Morave mal určite vplyv na Andreja Fischera. Už to, že prijal verejnú funkciu ako miestny kazateľ, môže znamenať prehodnotenie a upustenie z určitých radikálnych postojov a prechod na umiernenejšiu formu anabaptizmu, alebo novú taktiku získania vplyvu na väčšiu masu verejnosti cez oficiálnu, úradom potvrdenú funkciu kazateľa, k čomu mohol dospieť zo získaných skúseností od anabaptistov z Nemecka, s ktorými sa stretol na Morave. Farár Juraj Moller sa s nevôľou prizeral na dianie v Levoči a čakal na príležitosť zadať príčinu, pre ktorú by sa Fischera zbavil. Na druhej strane, Fischer možno predpokladal, že si nakloní Levočanov, aj mestskú radu, ako sa mu to podarilo v Sabinove. Počas obeda na fare v prvú adventnú nedeľu Moller pravdepodobne niečím vyprovokoval Fischera, ktorý ho pourážal aj s jeho gazdinou. Moller sa kvôli tomu sťažoval mestskej rade. 11. augusta 1532 počas Fischerovej kázne zrazu zazneli poplašné zvony, pre ktoré ľudia vybehli z kostola, za čo ich kazateľ pourážal z kazateľnice, že sú ignoranti a hlupáci. Na základe týchto dvoch udalostí musel Fischer opustiť mesto, lebo ho levočská rada zbavila úradu. Z toho vidíme, že tak ako vedel vášnivo kázať, tak vedel niekedy aj prudko konať, čo mu nie vždy bolo na osoh.

Prekážky proti novej vízii

Fischer musel na Vianoce roku 1532 opustiť Levoču a pravdepodobne sa zdržiaval v Gemeri a v Spišskej Novej Vsi. Z nariadenia kapitána 13 spišských miest v poľskom zálohu - Petra Kmita - proti novokrstencom, ktorí v týchto mestách vyvíjajú agitačnú činnosť, prišiel Fischer aj so svojimi druhmi do Švedlára pod ochranou rytiera Františka Bebeka. Ten sľúbil Fischerovi pomoc. Od septembra Fischer budoval novokrsteneckú komunitu vo Švedlári. V lete 1534 Fischer opustil Švedlár pre narastajúce nebezpečie zatknutia. Cez Jakuba Bubbeysa ako sprostredkovateľa sa snažil vybaviť si miesto kazateľa v Banskej Štiavnici. Zatiaľ prijal miesto kazateľa v Spišských Vlachoch, kým sa nevyrieši jeho podmienka „slobodného kázania Božieho Slova“, ktorá vyplývala z listu Jakuba Tairczera do Banskej Štiavnice, ktorý bol druhým Fischerovým sprostredkovateľom. Nakoniec sa Fischer do Štiavnice nedostal pre prekazenie plánov banskobystrickým farárom Antonom Philadelphusom, ktorý v Bystrici z kazateľnice verejne útočil proti Fischerovi a anabaptistom. Nám je známy už zo sporu, keď bol farárom v Sabinove. Fischer pre neistú pôdu v Banskej Bystrici nenastúpil do Banskej Štiavnice, ale radšej odišiel načas do mikulovského panstva na Morave, v obci Veštonice, k Leonardovi z Lichtensteinu. Tu sa cítil bezpečne, čo vidieť z jeho listu mestskej rade v Banskej Bystrici, v ktorom žiada Philadelphusa, aby prišiel na Moravu k mikulovskému zemepánovi vysvetliť si v slobodnej dišpute vieroučné náhľady. Navrhol, že aj on môže prísť do Banskej Bystrice, ak mu dá mestská rada potvrdenie na ochranu a záruky od moravských hraníc. Mestskej rade vytkol terorizovanie svojich kazateľov s vyhrážkami mučenia a smrti, čo je dôvodom, prečo majú v Bystrici nevzdelaných kňazov. Z výzvy Philadelphusovi vyplýva, že Fischer bol otvorený podľa Božieho slova korigovať svoje názory. Naopak, svoj rešpekt k Biblii ako k zvrchovanej autorite, ku ktorej treba podriaďovať osobné presvedčenie a život, kládol za vzor aj iným. Z listu je zrejmá Fischerova obava o bezpečnosť v okolí Bystrice, čo bol asi hlavný dôvod, prečo nenastúpil na miesto štiavnického kazateľa.

V pozícii farára

V roku 1536 sa Fischer objavil opäť na Spiši vo Výbornej ako miestny farár. Tu sa Fischer cítil bezpečne pre nariadenie Hieronima Laskino, ktorý bol na strane Jána Zápoľského. Nariadenie umožňovalo slobodne sa nasťahovať všetkým novokrstencom do Kežmarku, čo mnoho ľudí využilo. Andrej Fischer prijatím miesta farára pravdepodobne prešiel k miernejšiemu prúdu anabaptistov, ktorí uznávali svetskú vládu. Fischer sa po usadení na fare vo Výbornej, hoci mal už okolo 56 rokov, rozhodol oženiť. O osude jeho druhej manželky, s ktorou sa oženil vo Švedlári, nemáme informácie. Kedže sa rozhodol tretíkrát oženiť, predpokladá sa, že medzičasom zomrela. Najprv si chcel zobrať za ženu istú vdovu z Levoče, anabaptistku s tromi deťmi. Mestská rada a spišský prepošt Horváth to však prekazili, preto si zobral mladé dievča z Banskej Štiavnice. V Kežmarku ich zosobášil Juraj Leudischer, ktorý poznal Fischera pravdepodobne ešte z čias, keď bol chytený ako kupec v Levoči v roku 1529. Pravdepodobne sa zblížili a Leudischer, ktorý bol sám v Levoči prenasledovaný, vedel Fischera pochopiť a ujať sa ho. Fischer aj naďalej podnikal návštevy z fary vo Výbornej do novokrsteneckých skupín na Spiši, kam chodil kázať. Pravdepodobne vo Švedlári, ktorý je v blízkosti Gemera, bol chytený vojakmi gemerského župana Františka Bebeka, ktorý vystupoval ako ochranca reformácie. V roku 1540 ho dal tento oligarcha zhodiť z bašty Krásnej Hôrky. Nevieme dôvod, prečo tak feudál Bebek urobil, veď ešte nedávno, v roku 1533 pri pobyte vo Švedlári, bol Fischerovým ochrancom. Pravdepodobne si chcel získať priazeň kráľa Ferdinanda I., prípadne sa stal vyhraneným luteránom.

Odkaz pre nás

Andrej Fischer svojím životom dokázal oddanosť pravdám Božieho Slova. Jeho životný príbeh v mnohom pripomína životy Ježišových učeníkov a apoštola Pavla. Ničím sa nedal zastrašiť a celý svoj život nehľadal svoje výhody a pohodlie, ale pre evanjelium bol ochotný vzdať sa všetkého a nasledovať videnie veľkého poslania, obrátenia ľudí k Ježišovi Kristovi.

Keď ho prenasledovali v jednom meste, utiekol do druhého, bol vytrvalý a v hlásaní evanjelia sa nezastavil. Je nám príkladom v nasledovaní viery. Pohanenie Kristovo vedel zobrať na seba a nepoľavil v zmiernení prijatých právd, aby sa vyhol prenasledovaniu. Bol pripravený postaviť sa protivníkom v priamej dišpute, odpovedal na výzvy, ktoré stáli pred ním. Až do konca vytrval vo viere a bol príkladom pre svojich nasledovateľov.

Pre dôsledné zachovávanie Božieho Slova mal najviac protirečení a prenasledovania. Hlásanie Kráľovstva Božieho bolo pre neho dôležitejšie ako vlastný život. S obrovským nasadením slúžil evanjeliu, ale aj najviac zažil Božiu prítomnosť, dynamické prebudenie v Levoči a hlavne vo Švedlári, keď v priebehu niekoľkých mesiacov vedel osloviť a priviesť k obráteniu zástupy. Svoju službu konal počas neustáleho prenasledovania a kdekoľvek prišiel, prebudenie išlo s ním. Celý život bojoval dobrý boj viery, a aj svojou martýrskou smrťou potvrdil istotu pravdy, ktorej uveril.

Nech je nám všetkým príkladom a povzbudením v zápase evanjelia za našu generáciu, aby prišli k spaseniu skrze milosť Ježiša Krista Nazaretského.

„... želáme si, aby jeden každý z vás dokazoval tú istú snahu na plnosť nádeje do konca, aby ste nezleniveli, ale aby ste nasledovali tých, ktorí vierou a zhovievavosťou dedia zasľúbenia.“ (Žid 6:11-12)

Použitá literatúra:

Hajduk, A.: Dejiny ECAV na Slovensku v rokoch 1517 – 1610

HANES, P.: Dejiny kresťanstva,
Banská Bystrica 1998, ISBN 80-88945-01-1

CHALUPECKÝ, I.: Spoločenský a duchovný život Levoče v prvej polovici 16. storočia, Z minulosti Spiša, Ročenka Spišského dejepisného spolku v Levoči, V. - VI. ročník, Levoča 1999

KVAČALA, J.: Dejiny reformácie na Slovensku, Tranoscius v Liptovskom Mikuláši 1935

RATKOŠ, P.: Počiatky novokrstenectva na Slovensku, Historický časopis V, 1957

SOPKO, J.: Sperfoglova kronika, Kroniky stredovekého Slovenska,
ISBN 80-85501-06-6, Budmerice 1995

SOPKO, J.: Kronika levočského richtára Sperfogla, Kroniky stredovekého Slovenska,
ISBN 80-85501-06-6, Budmerice 1995

VESELÝ, D.: Dejiny kresťanstva a reformácie na Slovensku, Evanjelická bohoslovecká fakulta Univerzity Komenského, V Bratislave 1998