Odměnou hříchu je totiž smrt, ale Božím darem je věčný život v Kristu Ježíši, našem Pánu. (Římanům 6,23)

Andrej Fisher

V mieste kde bývam, je taká verejná mienka, že táto oblasť vždy bola a bude pod tradičným katolicizmom, že rodičia, starí rodičia aj ich rodičia boli vždy katolíkmi, a tak to má aj zostať držiac sa hesla: „Dedičstvo otcov, zachovaj nám Pane,“ v presvedčení, že toto sú hodnoty, ktoré treba nasledovať. Aj ja sám som zastával tento názor, preto je dobre nazrieť do minulosti, vystúpiť z predsudkov a domnelých predstáv a pozrieť sa, aká je historická pravda.

Pre šírenie evanjelia je dôležité odkryť pre verejnosť také historické udalosti, ktoré ukazujú, ako sa zasľúbenia evanjelia premietli do životov tu žijúcich ľudí, ako šírili živú vieru. Aj pre dnešnú generáciu existuje odkaz, že naši otcovia sa neuspokojili s náboženskými tradíciami, ale hľadali duchovný život a pravdu v Božom Slove a v jeho nasledovaní.

Je povzbudením nachádzať v histórii Spiša priekopníkov viery, ľudí, ktorí sa už v minulosti modlili na týchto miestach, a spôsobili v slede dejinných udalostí, že celý Spiš na viac ako 100 rokov odmietol modloslužbu a obrátil sa k odkazu Biblie. Zároveň poznanie minulosti otvára rozhľad a dáva duchovný vhľad v kontinuite času k úspešnejšej službe evanjeliu pre našu generáciu.

spiskyhrad-opt.jpeg

Slovenský biografický slovník uvádza rok narodenia Andreja Fischera okolo roku 1480 v Kremnici. Z oslovenia „magister“ sa dá usudzovať, že skončil univerzitu v zahraničí. Pôvodne bol pravdepodobne rímsko-katolícky kňaz. Pred príchodom na Spiš pôsobil v Nemecku ako príslušník radikálneho smeru reformácie anabaptistov - novokrstencov, v niektorej literatúre známych pod názvom habáni. Z Nemecka musel ujsť a v roku 1528 pôsobil v Kremnici. Je pravdepodobné, že v Nemecku sa oženil. Nevieme, či sa pred príchodom na Slovensko zúčastnil v nemeckej roľníckej vojne, vieme však, že jeho sedem druhov bolo odsúdených v Nemecku, čo uvádza levočský stredoveký kronikár Sperfogel.

Autentickosť informácií

Konrád Sperfogel pôvodom z Kostnice prišiel do Levoče na prelome 15.-16. storočia a od roku 1515 až do svojej smrti v roku 1537 kronikárskym spôsobom zapisoval udalosti Levoče a všetky deje s ňou súvisiace. Čo sa týka príslušnosti, bol habsburgofilským patriotom a nábožensky verne zastával stredoveký konzervatívny katolicizmus. Z rozmeru tohto pohľadu popisoval všetky udalosti vo svojej kronike. Pre nás sú jeho spisy najdôležitejším autentickým zdrojom informácií k dianiu na Spiši. Pri hodnotení udalostí počas písania diania tohto časovo vyčleneného úseku bol Sperfogel viacej pesimistom ako optimistom, väčšinu vecí posúdil horšie ako boli v skutočnosti. Z kultivovanosti jeho písomného štýlu sa dá predpokladať, že mal vyššie vzdelanie, prípadne mohol mať ukončenú niektorú z nemeckých univerzít. Pri písaní kroniky sa z jeho postojov ukazuje humanistické zmýšľanie, súcit s trpiacimi a túžba po lepšej budúcnosti. V Levoči bol významnou osobnosťou, dostal sa do členstva mestskej rady a viackrát sa stal richtárom. Rozhorčene vyjadroval svoj vzťah k reformácii ako jej nepriateľ, čo sa obzvlášť prejavilo práve pri jeho posudzovaní novokrstenectva.

Príchod na Spiš

Príchod Fischera prvýkrát do Levoče, do mlyna levočskej kaplnky, aj do domu Blažeja Schustera uvádza Sperfogel v pôstnom čase v roku 1529. Píše, že mal v Levoči brata Jána Mülnera, ktorý tu býval pravdepodobne už dlhšiu dobu a pracoval v mlyne. Práve mlyn bolo prvé miesto, kde Andrej Fischer tajne kázal. Sperfogel píše, že získal mnoho prívržencov Lutherovho učenia, pričom spôsobil veľký rozkol a starosti. Z tohto tvrdenia kronikára môžeme vidieť dve veci: Sperfogel v tomto čase nerozoznával rozdiel medzi umiernenou Lutherovou reformáciou a radikálnou reformáciou anabaptistov. Teda pod luteránstvo zahŕňal reformačné hnutie ako celok, teda rozlišoval odklon od učenia katolíckej cirkvi, ale nerozlišoval, v čom je iný ľudový smer novokrstenectva. Keďže inteligentný levočský kronikár nerozlišoval vtedajšie smery reformácie, je pravdepodobné, že v roku 1529 samotné reformné učenia neboli na Spiši krajne vyprofilované, a tak ako väčšina verejnosti dnes nerozoznáva rozdiel medzi protestantskými denomináciami, len vníma ich rozdiel od katolicizmu, tak aj vtedy široká verejnosť ako Sperfogel chápala pod reformáciou Lutherove učenie bez rozlíšenia rôznych prúdov.

Druhá vec, ktorú môžeme vydedukovať je, že Fischer nezačal kázať z pozície danej mestom, či už ako volený farár alebo kazateľ, ale celkom jednoducho oslovil ľudí evanjeliom a počúvajúci sa zo srdca obrátili k Bohu a oduševnene prijali a nasledovali kázané slovo. Nemať úradnú pozíciu a podomovým kázaním získať prívržencov, ktorí sú ochotní nasledovať vo viere kážuceho ako duchovnú autoritu, nebolo také jednoduché. Všeobecná mienka ľudí v tejto veci bola, že je neslušné hovoriť a vyučovať o Bohu mimo kostola a mimo náboženskej autority, čo vyjadroval aj Sperfogel pojmom: „Aj inde tajne kázal.“ Čiže vyučovať biblické pravdy mimo kostola nazval tajným kázaním. Fischerove kázne si ľudia vedeli rýchlo osvojiť a stotožniť sa s nimi a ďalej ich používať, aplikovať a argumentovať, čo môžeme vidieť za výrazmi: „spôsobil veľký rozkol a starosti“. To, že Fischer kázal v mlyne ukazuje, že evanjeliom boli zaujaté stredné a nižšie vrstvy obyvateľstva, jednoduchí remeselníci a tovariši.

Fischerove kázne si ľudia vedeli rýchlo
osvojiť a stotožniť sa s nimi

Na východnom Slovensku konkurovali mestu Levoči len Košice, teda na Spiši bola Levoča hospodársky aj politicky najsilnejším mestom a myšlienky reformácie sa tu šírili už v rokoch 1524 -1525. Vysoká šľachta a úzky okruh vzdelancov podporovali myšlienky šírené Erazmom Rotterdamským, ale remeselníci prijímali už radikálnejšie prúdy reformy, teda boli ochotní v roku 1529 prijať Andreja Fischera do svojho stredu.

V roku 1524 Sperfogel popisuje, ako odovzdal úrad richtára rozvážnemu a múdremu pánovi Gregorovi Mildovi, zvanému Kynast. Keď opakovane zastával funkciu richtára v rokoch 1529 až 1530, dostali sa do mestskej rady mešťania Peter Güttlich a Peter Müntzer a všetci traja zastávali radikálnejší smer reformácie. Daniel Veselý uvádza týchto troch Levočanov, že od roku 1524 boli zástancami Lutherových myšlienok, no ešte nie verejne. V tomto postavení vedeli získať väčší vplyv na činnosť celej mestskej rady, v ktorej už roky pôsobil Sperfogel, a aj iní katolíci, ale určite sa našli aj ďalší stúpenci miernejšej formy lutherskej reformácie.

spis-opt-2.jpeg

O čom kázal

Pre účinky Fischerovho kázania v mlyne, v dome Blažeja Schustera a zaiste aj u svojho brata Jána Mülnera, bol Fischer predvolaný pred mestskú radu a následne vypovedaný z mesta. Sperfogel vypovedá dôvod vyhostenia z mesta nasledovne: „A hoci hlásal Slovo Božie, namiešal doň veľa jedu, ako: netreba poslúchať kňazov ani ostatnú vrchnosť a všetky kresťanské príkazy a obyčaje sú hriešne, protiviace sa Bohu, a matka cirkev je očividne domom neviestok. Neuznáva ani Pannu Máriu, ani všetkých Božích svätých. Také, aj iné ešte nehoráznejšie veci vnášal do Slova Božieho a jeho názory mali vyvolať vzburu a rozkol. Preto mu mestská rada prikázala odísť z mesta.“ Vychádzame už z uvedeného, že Sperfogel nebol reformne ladený, preto vyjadrenia na adresu Fischerovho učenia píše pobúrene až hanlivo. Z tohto textu môžeme vidieť niektoré z učení anabaptistov:

  • Boha dali na prvé miesto, preto odmietajú poslušnosť duchovným aj svetskej moci.
  • Odmietnutie zvykov a tradície.
  • Odmietnutie kultu svätých a Panny Márie.

levoca-opt.jpegFischer, nútený odísť z Levoče, kázal na rôznych miestach. Prešiel cez Spišskú Novú Ves a usadil sa až vo Švedlári v banskom nemeckom mestečku, v tom čase väčšieho významu pre ťažbu železa a medi, ktorá sa odtiaľto dovážala práve do Levoče, kde boli hute na jej spracovanie. V tomto mestečku mal Fischer v kázaní veľký úspech práve medzi baníkmi a remeselníkmi, lebo mu dovolili kázať v miestnom kostole, čo Sperfogel komentuje nasledovne: „Vo Švedlári kázal verejne v kostole. Aká nepochopiteľná drzosť!“ Chudobní Švedlárčania, ktorým ťažba rudy veľmi nevynášala a zápasili so zabezpečením svojej obživy, radi počúvali Fischerove kázne, v ktorých poukazoval aj na sociálne otázky postoja poslušnosti voči kléru, svetskej moci a vrchnosti, čím získal oduševnených nasledovateľov.

Pobúrenie mestskej rady a uväznenie Fischera s manželkou na hrade Čičva

Po troch týždňoch vo Švedlári odišiel Fischer 8. mája opäť do Levoče, ale tajne, lebo mal verejný zákaz vstupu do mesta. Pozvali ho niektorí Levočania a „údajne aj niekto z mestskej vrchnosti“. To, že opäť kázal tajne v Levoči po domoch svojich stúpencov sa dlho neutajilo, dozvedel sa o tom miestny farár Šebastián Henckel a zažaloval to mestskej rade a žiadal zákaz jeho účinkovania. Na to zasadla mestská rada, aby rozhodla v tejto veci. Nastal nemalý rozkol a prejavili sa názorové sily v rade, kto na akej strane stojí. Väčšina v rade bola za to, aby netrpela nepovolený Fischerov návrat a žiadala potrestať ho. Niektorí však nesúhlasili s jeho potrestaním s odôvodnením, že predsa „káže Božie Slovo“. Takže prišlo k rozdeleniu mestskej rady. Je možné, že stúpenci anabaptistov v mestskej rade sa domnievali, že získajú proti katolíkom na svoju stranu aj luteránskych sympatizantov umiernenej reformácie, a tým ich prehlasujú, čím by udržali Fischera v meste. To sa však nestalo. Miernejší prúd reformácie ich v rade nepodporil. Richtár Gregor Mild spolu s Gütlichom a Müntzerom sa verejne zastali Fischera ako kazateľa, ktorý má právo ako aj iní kazatelia slobodne hlásať Božie Slovo. Aj keď sa Fischera verejne zastali, proti väčšine v levočskej rade, rada pre vnútorné rozdelenie nevyniesla rozhodnutie v danej záležitosti. Fischer aj s manželkou sa stiahol do Švedlára obávajúc sa nebezpečenstva.

Peter Ratkoš uvádza, že existuje súvislosť už medzi príchodom Andreja Fischera s manželkou do Levoče a zvolením Gregora Milda, zvaného Kynast, začiatkom roku 1529. Možno sa poznali už predtým, čo malo mať vplyv na začiatok kazateľskej činnosti Fischera v Levoči. Traja zástancovia v mestskej rade zase mohli podržať jeho konanie, prípadne ovplyvňovať verejnú mienku v prospech reformačných snažení.

Farár Šebastián Henckel sa pravdepodobne s niektorými nespokojnými členmi rady mesta obrátil na veliteľa habsburgských žoldnierskych jednotiek Jána Katzianera a upozornili ho na „luteránskeho kazateľa“. Veliteľ Katzianer, ktorý bol odporcom reformácie, hoci sám mal vo vojsku luteránskych zástancov, prikázal počas svojej neprítomnosti, keďže bol v Humennom, Šebastianovi Saurovi, magistrovi v Smolníku, zadržať a priviesť v putách Fischera aj s manželkou, ktorá tiež zapálene kázala a vyučovala, na svoj hrad Čičva. Zatknutie sa uskutočnilo 13. mája.

Fischer, nútený odísť z Levoče,
kázal na rôznych miestach

Ján Katzianer, ktorý bol veliteľom kráľovského vojska bol známy ako vydierač miest, rabovač dedín, stále vymáhal peniaze od miest nad rámec stanovený kráľom Ferdinandom, často spôsoboval so svojím vojskom viac škody než úžitku. Kráľovi navonok vykazoval vernosť, ale keďže bol ďaleko, z pozície zneužívania moci sledoval viac svoje záujmy ako kráľove. Mestá ho nemali rady a snažili sa mu diplomaticky vyhnúť, a pokiaľ mohli, všetky záležitosti si riešili samy. Preto vec s udaním Fischera musela byť veľmi rozporuplná, keď boli ochotní siahnuť po takomto riešení obrátiť sa na veliteľa Katzianera. Ten na hrade v Čičve zvolal zástupcov miest, aby rozhodli či sú Fischerovci podľa Sperfoglových slov „spravodliví alebo nespravodliví“. Levočskí zástupcovia informovali veliteľa o dianí v mestskej rade. Ján Katzianer z hradu pred všetkými zástupcami z miest odkázal Levočanom, 21. mája richtárovi Gregorovi Mildovi aj členom rady Petrovi Gütlichovi a Petrovi Müntzerovi, aby sa vzdali luterovského mudrovania, lebo ináč ich odsúdi ako kacírov upálením. Zároveň žiadal, pod hrozbou straty všetkých mestských práv, okamžite zaslať na hrad Čičvu dvanásťstranový list, ktorý Fischer už skôr venoval Levoči. Celé mesto bolo z konania Katzianera vystrašené a znepokojené. Zišla sa mestská rada, s volenou radou aj farárom, aby sa dohodli, ako budú reagovať na vyhrážky. Všetci si uvedomili vážnosť situácie, dokonca, že môžu prísť o mestské privilégiá. Preto sa 24.5. dohodli a napísali Katzianerovi rozhodnutie mestskej obce, že keď zistia, alebo sa dopočujú o šírení luteránskych myšlienok v meste, tak šíriteľov potrestajú na známosť celého mesta a nepustia do mesta luteránskeho učiteľa. To veliteľa upokojilo, a keď prechádzal Levočou na ceste do Lipska, vydal 19. júna mandát proti luteránom v mene cisára s podmienkou potrestať ich telesne až stratou života pri ich pristihnutí.

Fischerovo učenie

Sperfogel opäť na troch miestach poukazuje na Fischerove učenie. Z prvého miesta citujeme nasledovné: „Z neho nevyviera nič dobré, iba nesvornosť, rozkol, vzbura, neposlušnosť, vražda, potupa, obžerstvo, opilstvo, rúhanie sa Bohu, opovrhovanie všetkými jeho svätými, čiže dovedna všetko zlé, čo, žiaľ, každý deň máme možnosť pozorovať.“ Je jasné, že pisateľ píše tieto riadky v rozhorčení a v obavách z dôsledkov odkazu od Katzianera. Nevie napísať nič dobré, vulgarizuje a preháňa, lebo keby sa udiali nejaké vraždy zo strany prívržencov Fischera, určite by to nenechal bez povšimnutia a napísal by o tom.

Druhé miesto kroniky odkrýva nasledovné učenia anabaptistov: „Hlásali veľké kacírstvo, o ktorom predtým nebolo nikdy slýchať, totiž, že nemáme poslúchať vrchnosť. Ďalej všetky majetky majú byť spoločné; jeden má hýriť, opíjať sa, druhý má preňho pracovať. Okrem toho ženy majú byť pre všetkých spoločné. Ľudia sa nemajú pred tridsiatym rokom pokrstiť, a ktorí už boli pokrstení, tí sa majú znovu pokrstiť. Kristus bol obyčajným človekom, a nie Bohom. Všetci čo vyznávajú túto vieru sú spravodliví a nemôžu zhrešiť. Takéto a mnohé ďalšie nekresťanské články viery predostreli pod rúškom Božieho Slova úbohému ľudu a priviedli ho do veľkého omylu.“

Tretia citácia vraví nasledovné: „Neuznával sviatosti, krst, Pannu Máriu a kázal o Kristovom človečenstve ako aj o ďalších nespočetných omyloch.“ Tieto vety už Sperfogel písal v pokojnom rozpoložení. My môžeme z týchto riadkov usudzovať o novokrsteneckom učení, a aj keď je pisateľ odporcom anabaptistov, predsa uvádza cenné informácie. Kronikár ich uvádza ako herézie, za ktoré si ich šíritelia zaslúžia pykať. Po ich napísaní nasleduje prevažne jeho modlitba za ochranu a milosť pred následníkmi týchto poblúdení. Novokrstenecká vierouka zahŕňala nielen náboženské články, ale aj články sociálneho cítenia. Tým sa líšila nielen od katolicizmu, ale aj od luteránskeho umierneného prúdu reformácie. Novokrstenci veľmi zdôrazňovali kolektívne vlastnenie majetkov a ich spoločné využívanie a obhospodarovanie. Nadobudnuté hodnoty mali slúžiť podľa potrieb pre všetkých rovnako, čo profesor Veselý nazval „spotrebným komunizmom“. Sperfogel to vulgarizuje pojmom, že: „jeden má hýriť a opíjať sa a druhý na neho pracovať“. Tým vyjadril obavy v chápaní súkromného vlastníctva a videl v tom to nebezpečie, že pri presadení reformácie by musel všetky majetky odovzdať do spoločného vlastníctva a užívania. Takže to, čo pre chudobných a nemajetných ľudí v tejto vojnami, hladom a morom sužovanej dobe bolo povzbudzujúcim východiskovým riešením, pre majetných to bola hrozba poníženia a zníženia postavenia na úroveň ľudu. Na toto sa asi vzťahujú kronikárove slová: „obžerstvo, opilstvo, potupa“. V ďalšom uvádzanom zo spoločenských pomerov: „mať spoločné ženy pre všetkých“, to neznamenalo zrušenie manželstva, ale sociálne postavenie všetkých žien ako gazdín v novokrsteneckej komunite. Tým chceli zabezpečiť, aby bol zaopatrený každý, kto sa obráti a stane sa kresťanom, z čoho veľmi silno vidieť spoločensko-sociálne cítenie.

Samotný názov „novokrstenci“ ukazuje na zásadu, že pokrstený môže byť len ten, kto naozaj uveril, že jeho hriechy boli sňaté prostredníctvom Ježišovej obete, ktorí uveria a žijú vo vzkriesení Ježišovom a chcú byť s ním pochovaní v smrti, aby mohli byť aj vzkriesení s Ním. Kto tomuto rozumie a verí, môže byť po požiadaní pokrstený. Vidíme z toho doslovné prijímanie biblických slov a snahu o ich dôsledné napĺňanie podľa im daného zjavenia a vtedajšieho chápania. Sperfogel uvádza vek krstu v dospelosti - tridsať rokov. Zároveň výrok: „kto bol pokrstený, ten sa má znovu pokrstiť“ znamená, že novokrstenci naozaj pochopili biblický krst z viery na základe obrátenia, preto neuznávali katolícky krst, ani krst dieťaťa, lebo dieťa nevie samo za seba veriť.

popravený heretik sa opäť objavilv meste a pokračoval v kázaní

Ďalšou spomínanou výhradou kronikára je neposlúchanie vrchnosti. Novokrstenci zobrali vážne biblické slová oddelenia sa od zlého. Všetko, čo nie je v spojitosti s Bohom a Kristom pokladali za ohavnosti, od ktorých sa treba oddeliť. Pod to zahrnuli cirkevné služby, pápežstvo, navštevovanie katolíckej omše, krčmy. Zahrnuli tu aj svetskú a mocenskú vrchnosť, ktorej príkazy netreba poslúchať, ak sú v rozpore s Kristom. Všetky tieto zásady novokrstencov, ktoré mali sociálny charakter, boli v silnej opozícii s vtedajším feudálnym zriadením, čo vyvolávalo rozhorčenie a nepochopenie v radoch feudálov aj mešťanov, ktorí sa báli, že z tohto môžu vzniknúť vzbury práve proti nim. Z vyjadrenia Sperfogla, že tí, čo vyznávajú takúto vieru sú už spravodliví a nemôžu zhrešiť, môžeme badať, že Fischer veľmi jasne vyučoval o ospravedlnení z viery, ktorá nie je na základe skutkov, teda už za života na zemi môže mať človek istotu spasenia.

Vykonanie rozsudku smrti sa premenilo na víťazstvo viery

svedlar-opt.jpegKatzianerov vojenský tribunál 2. júla rozhodol o odsúdení manželov Fischerovcov ako luterovských kacírov a zvodcov jednoduchého ľudu. Andrej Fischer mal byť popravený obesením a jeho manželka utopením. Trest smrti utopením pochádzal už z roku 1526 od zürišskej rady, keď rozhodli vo veci trestu pre anabaptistov, ako paródiu na ich vieru, že ten, kto ponára (krstí), má byť ponorený. Takto bol popravený prvý martír anabaptistov, Felix Manz, v rieke Limmat. Štátna moc zvykla vykonávať rozsudok sťatím alebo v našich podmienkach obesením, cirkevná moc používala spôsob upálením a luteráni práve utopením.

Sperfogel zaznamenal: „Potom (Fischerovu) ženu utopili a jeho obesili na hrade (Čičva). Údajne visel niekoľko hodín, potom padol a dostal sa z toho veľmi málo poranený. Opäť prišiel tajne do Levoče, jeho stúpenci ho nasledovali, počúvali jeho kázne a našli u neho veľkú útechu. Uvádzali, že ak by nebol spravodlivý, nebol by mu Boh pomohol dostať sa (zo šibenice).“ Keď si neprajníci anabaptizmu vydýchli, že už bude s touto heréziou koniec, opak sa stal pravdou. Hoci Fischer prišiel o manželku, nastal v Levoči veľký údiv, keď sa popravený heretik opäť objavil v meste a pokračoval vo svojom neverejnom kázaní po domoch. Stúpenci anabaptistov sa namiesto zneistenia, smútku a utlačenia, teraz oveľa istejším a odhodlanejším spôsobom oddali nasledovaniu svojej viery pod Fischerovým vedením. Zároveň videli vypočutie svojich modlitieb a správnosť svojej nadobudnutej osobnej viery, že Boh reálne koná a odpovedá na vieru. Vyslobodenie ich kazateľa od smrti pre nich znamenalo potvrdenie Božieho svedectva, že Fischer je spravodlivý a Boh je na jeho strane. Fischerovi odporcovia, hlavne z mestskej rady, sa dostali do rozporuplnej situácie, keď nimi považovaná Božia spravodlivosť, ktorú videli v spravodlivom odsúdení heretika, hoci bola vykonaná, predsa nebola Bohom akceptovaná. To viedlo k oslabeniu útokov mestskej rady voči reformácii a samotnej osobe Andreja Fischera. Zároveň si rada uvedomila, do akých problémov sa môže dostať, keďže pre tento spor mohla prísť až o mestské privilégiá. Následné útoky a prenasledovania boli iniciované katolíckym klérom a zo strany feudálov.

Pokračovanie v budúcom čísle.



Související články

Andrej Fisher II.|Logos 3 / 2008 | Peter Minárik |Historie
Svedectvo Andreja hájovského|Logos 3 / 2009 | Redakce |Aktuálně
Mládežnícky tábor – Párnica|Logos 6 / 2019 | Alžbeta Palkoci|Ze života církve
Cesta na Slovensko: Kauza ochrany náboženskej slobody|Logos 2 / 2018 | Redakce |Aktuálně
Muzikál Mojžiš|Logos 1 / 2009 | Alena Filipková |Reportáž