40. VÝROČIE ŠESŤDŇOVEJ VOJNY

Izrael pociťoval po víťaznej Vojne o nezávislosť r. 1948 a Sinajskom ťažení r. 1956 vášnivé nepriateľstvo moslimských štátov. V roku 1964 bola založená Organizácia pre oslobodenie Palestíny - OOP, ktorá mala jediný cieľ - zničenie Izraela. OOP začala s teroristickými útokmi na izraelské civilné obyvateľstvo, Izrael bol nútený reagovať vojenskou silou. O senzačné víťazstvo Izraela v „šesťdňovej vojne“ sa zaslúžili najmä izraelské tajné služby. Mnoho životne dôležitých informácií dodal agent Mossadu - Eli Kohen. Dodával do Izraela kvalitné vojenské a politické informácie zo Sýrie, kde pôsobil. Medzi nimi boli podrobnosti o frontovej pevnostnej línii na Golanských výšinách, ktoré Izrael dobyl v júni 1967. Nakoniec ho však sýrska tajná služba odhalila a za špionáž bol popravený. Izrael dokázal monitorovať rádiové vysielanie svojich protivníkov. Izraelci dokázali odpočúvať dialóg medzi egyptským prezidentom Násirom a jordánskym kráľom Husajnom. Egyptský prezident Násir znovu obsadil demilitarizovaný Sinajský poloostrov a presunul tam stotisíc vojakov a ťažké zbrane. Vojskám OSN, ktoré tam boli rozmiestnené prikázal, aby odišli. Dňa 22. mája zablokoval Akabu uzavrením Tiranských nížin. Takýto akt vojenskej blokády chápe medzinárodné právo ako akt agresie. 30. mája uzavrel Násir vojenské spojenectvo s Jordánskom.

5. júna 1967 o 7.45 ráno podnikli izraelské letecké sily - IAF preventívny úder. Masívnym bombardovaním bolo zničených na zemi viac ako 400 egyptských, sýrskych a jordánských lietadiel. Izraelci dokonale využili moment prekvapenia. 7. júna 1967 dobyli Izraelci Staré mesto a znovu zjednotili Jeruzalem pod svoju zvrchovanosť. 8. júna dosiahli víťazstvo na Západnom brehu Jordánu - Júdea a Samária. 10. júna potom zvíťazili na Golanských výšinách a prebojovali sa až 50 km pred sýrske hlavné mesto Damask. 8. júna prijal egyptský prezident Násir zastavenie paľby vyhlásené Radou bezpečnosti OSN. Boje na sýrskom fronte - Golanských výšinách skončili 10. júna 1967 o 18.30 hod. „Šesťdňová vojna skončila, padlo v nej 777 izraelských vojakov. Víťazstvo Izraela v „šesťdňovej vojne“ vyvolalo po celom svete búrlivú odozvu. Palestínske teroristické skupiny naštartovali odpor proti Izraelu, jednou z  najznámejších udalostí je únos a následné zavraždenie izraelských športovcov na letných olympijských hrách v Mníchove v roku 1972, ďalej rôzne únosy lietadiel, prepady zo „Západného brehu“ a Pásma Gazy. Izrael na tieto útoky reagoval vojenskou silou. Pravdou je, že Izrael vrátil 91 % územia, ktoré získal v „šesťdňovej vojne“. Izrael bojoval vo všetkých vojnách o svoje prežite. Jeho moslimskí susedia viedli proti nemu útočné vojny s cieľom zničiť ho.

Niekoľko protikladov

Židia sa stali národom v roku 1312 pred n. l. - 2000 rokov pred vznikom islamu.

Arabskí utečenci sa začali stotožňovať s Palestíncami až v roku 1967 - 20 rokov po založení štátu Izrael.

Od roku 1272 pred n. l. dominovali Židia na tomto území viac ako 1000 rokov a sú v tejto zemi nepretržite 3300 rokov. Arabi dominovali v krajine od jej dobytia v roku 635 n. l. iba 22 rokov.

Jeruzalem je hlavným mestom Židov viac ako 3300 rokov, nikdy nebol hlavným mestom moslimov.

V Biblii je zmienka o Jeruzaleme viac ako 700-krát, v Koráne ani raz. Jeruzalem založil kráľ Dávid, Mohamed tam nikdy nebol.

Židia sa modlia tvárou k Jeruzalemu, moslimovia chrbtom.

Arabských utečencov donútili k odchodu ich vodcovia s prísľubom, že sa vrátia, keď budú zničení všetci Židia. Už prvá izraelská vláda v roku 1948 ich vyzvala, aby v novovzniknutom štáte zostali.

Židovskí utečenci z arabských krajín boli k odchodu donútení arabskou brutalitou, ich počet sa vyrovná počtu arabských utečencov - asi 630 000.

Arabskí utečenci neboli v arabských krajinách, kam utiekli, napriek ich obrovskej rozlohe, dodnes integrovaní. Izrael neustále prijíma svojich utečencov napriek malej rozlohe.

Arabi iniciovali 5 vojen a vo všetkých prehrali, Izrael sa 5-krát bránil a vždy vyhral.

A jedna podobnosť

Mierovou zmluvou z Versailles, sľúbili západné mocnosti v roku 1918 Československu pomoc v prípade napadnutia. Francúzska armáda disponovala v roku 1938 asi 100 divíziami, čiže o polovicu viac ako hitlerovské Nemecko. Písomne sa zaviazala brániť Československo. Veľká Británia a ZSSR sa zaviazali, že v takom prípade prídu Francúzsku na pomoc. V Sudetských prihraničných oblastiach malo nemecké obyvateľstvo, podľa Hitlera, prevahu a 3 milióny Nemcov si preto zaslúžilo - čo iné - samostatný štát. Chceli sa odtrhnúť od 7 miliónov obyvateľov Československa. Napriek tomu, že v československej demokracii mali sudetskí Nemci podiel na ekonomickej prosperite a mali všetky občianske práva. Médiá Západnej Európy vtedy obviňovali československú vládu z neúcty voči mieru v Európe a nespravodlivosti voči sudetským Nemcom, za to, že im neumožnila pripojiť sa ku Veľkonemeckej ríši. V roku 1938 v Mníchove dohodli predstavitelia Veľkej Británie a Francúzska s Hitlerom po jedenástich hodinách rokovania kompromis. Čes-koslovenský prezident Edvard Beneš to komentoval slovami: „Zradili nás!“ Keď nemecká armáda vpochodovala do zvyšku okliešteného Československa a vstúpila 15.3.1939 do Prahy, neurobili Západné mocnosti vôbec nič. Ich garancie boli bezcenným zdrapom papiera.

Podobne ako Československo, je aj Izrael demokratickým štátom s obranyschopnou armádou. Tak ako Sudety, je aj Západný breh Jordánu husto obývanou hornatou krajinou, vedúcou k hlavnému mestu Izraela. Arabi rovnako ako Nemci dobre chápu, že pokiaľ bude Izrael kontrolovať toto územie, nemôžu ho poraziť. Dobre vedia, že po vojenskej stránke na to nemajú, a tak sa pokúšajú pomocou propagandy a politickým tlakom donútiť Izrael k odovzdaniu tohto strategického územia. Arabi preto vykrikujú, rovnako ako sudetskí Nemci v roku 1938 o práve na sebaurčenie a vyhrážajú sa, že ak sa im nevyhovie, tak bude vojna. Tak ako nacisti v Mníchove v roku 1938, obracajú sa Arabi na aktivistov v Amerike a v Európe v nádeji, že sa nájde nejaký Chamberlain (britský premiér v období Mníchova) a donúti Izrael, aby odovzdal územia. Mocnosti dneška, presne ako mocnosti v čase Mníchova 1938, naliehajú na Izrael, ako vtedy na Československo, aby prijal arabské požiadavky. Západné krajiny nekriticky prijímajú arabskú propagandu „o boji utláčaného národa“, „o Izraeli ako o agresorovi“, „o odovzdaní území, ako podmienky pre mier“. Túto situáciu veľmi dobre vystihuje proroctvo z knihy Zachariášovej, 12. kapitoly, verše 1-3, že Jeruzalem bude opojným kalichom a vzpieračským kameňom pre všetky národy naokolo, a že sa proti nemu spolčia všetky národy zeme.