A budete mi svedkami…

Počiatky letničnej misie II.

V minulom čísle Logosu sme upriamili pozornosť čitateľov na korene letničnej misie. Spomenuli sme, že letničné hnutie bolo samo osebe misiou – Boží Duch zmocnil veriacich, aby mohli byť efektívnymi Kristovými svedkami až do posledných končín zeme. Nadšenie a zároveň otvorenosť k Božiemu povolaniu bez predsudkov a skepticizmu viedli kresťanov s čerstvou skúsenosťou krstu v Duchu Svätom, aby niesli zvesť plného evanjelia na miesta, kde by sa prirodzene nikdy neocitli. Títo vzácni ľudia boli ochotní vymeniť svoj americký sen o pohodlnom, ničím nerušenom živote za sen, ktorý im predostrel Boh. Tieto rozhodnutia často neboli jednoduché a už vôbec nie pohodlné. Keby k nim však nebolo došlo, dejiny prebudeneckého kresťanstva vo svete by sa možno písali inak. V tejto druhej a zároveň poslednej časti nášho miniseriálu predstavíme čitateľom niekoľko inšpiratívnych príbehov, ktoré majú nemalú výpovednú hodnotu aj pre moderných veriacich 21. storočia.

Požehnanie letníc v Južnej Afrike

Počiatky a základy letničnej misie v Juhoafrickej republike siahajú ku službe Dr. Johna G. Lakea. Tento pozoruhodný Američan začal slúžiť pomerne nenápadne ako metodistický kazateľ, pričom pár rokov bol aj podnikateľom v oblasti poisťovníctva. Lake viedol vcelku úspešný a pokojný život, až kým jeho manželka neochorela na tuberkulózu. Trápenie a beznádej dohnali Lakeovcov k tomu, že prestali hľadať pomoc u lekárov, ktorí chorej už nevedeli pomôcť, ale navštívili komunitu Zion City (prekl. mesto Sion) Alexandra Dowieho, neďaleko Chicaga. Lakeova manželka bola počas Dowieho modlitieb nadprirodzene uzdravená, čo viedlo manželov k tomu, aby sa k Dowiemu pripojili a podporili jeho službu. Postupom času sa Lake stal jedným zo starších Dowieho zboru Zion Catholic Apostolic Church (prekl. katolícka apoštolská cirkev Sion). Žiaľ, aj vďaka Dowieho neprimeranému utopizmu (ako aj mnohým iným problémom) sa mu začala komunita Zion City vymykať spod kontroly, čo viedlo k opakovaným návštevám viacerých renomovaných služobníkov v snahe zachrániť čo sa ešte zachrániť dalo. Keď raz za takýchto okolností navštívil spoločenstvo Charles Parham, jeden z „otcov“ raného pentekostalizmu, obrovské množstvo veriacich, vrátane samotného Lakea, prijalo skúsenosť krstu v Duchu Svätom. Skutočne, John G. Lake stál v čele viac ako 500 sionských kazateľov, ktorí sa jednomyseľne rozhodli vstúpiť do letničných radov.

Lake položil základy letničnej misie v Juhoafrickej republike.

Po novonájdenej letničnej skúsenosti sa Lakeov život radikálne zmenil. Začal vnímať silné povolanie niesť plné evanjelium na miesta, kde ho ľudia ešte nemali možnosť počuť. V roku 1908 sa Lake vzdal všetkých podnikateľských aktivít a podnikol misijnú cestu do Južnej Afriky. V rozmedzí rokov 1908 až 1913 viedol skupinu piatich evanjelistov s cieľom rozniesť posolstvo evanjelia po celej krajine. Táto služba nebola bez útokov a protivenstiev; neuplynul ani rok ich pobytu v Afrike a Lakeova manželka náhle zomrela. Hoci to bol pre Lakea ťažký úder, nevzdal sa a naďalej pevne veril, že Ten, ktorý v ňom začal konať toto dobré dielo, dielo aj dokončí. Za tých pár rokov sa Lakeovi a jeho tímu podarilo vybudovať dve vplyvné letničné denominácie Apostolic Faith Mission (prekl. Apoštolská misia viery) zložená z prevažne belošského obyvateľstva a Zion Christian Church (prekl. Kresťanská cirkev Sion) z prevažne pôvodného obyvateľstva. Za zmienku stojí niekoľko zaujímavostí. V roku 1993 zaznamenal Zion Christian Church viac ako 6 miliónov členov, tvoriac tak najpočetnejšiu kresťanskú denomináciu v krajine.

Po skončení svojej africkej misie sa Lake vrátil do Spojených štátov, kde založil niekoľko zborov a neúnavne slúžil až do svojej smrti v roku 1935. John G. Lake bol jedným z prvých letničných misionárov v Afrike. Služba, ktorú počas necelých piatich rokov v Juhoafrickej republike započal, dodnes patrí medzi najsilnejšie a najtrvácnejšie v krajine.

Obeť Ivana Voronajeva a ruské letnice

Zakrátko nato ako sa John Lake vrátil z úspešnej misie na čiernom kontinente, posolstvo letníc zasiahlo slovanský svet prostredníctvom služby ruského baptistického kazateľa Ivana Voronajeva. Hoci sme už Ivana Voronajeva na stránkach Logosu predstavili (08/10) jeho príbeh stojí za pripomenutie, najmä v kontexte tohto prierezu počiatkami letničnej misie. Ivan Efimovič Voronajev sa narodil v roku 1885 v Orenburskej oblasti. Bol pokrstený ako nemluvňa v ruskej pravoslávnej cirkvi. Kristus vstúpil do jeho života nečakane – počas vojenskej služby v Taškente. Hneď po svojom obrátení v roku 1907 sa dal pokrstiť ponorením a stal sa baptistickým kazateľom. Prvá fáza jeho služby netrvala veľmi dlho, keďže vďaka stupňujúcej perzekúcii vtedy ešte v cárskom Rusku ho v roku 1912 okolnosti prinútili emigrovať do Spojených štátov.

Voronajev sa nenechal opantať víziou amerického sna a okamžite po svojom príchode pokračoval v aktívnej službe – študoval na biblickej škole a založil hneď niekoľko ruských baptistických zborov v San Franciscu, v Seattli a v New Yorku. Keď v roku 1919 slúžil ako pastor v istom baptistickom zbore v Manhattane, dostal sa po prvýkrát do kontaktu s letničnými kresťanmi v zbore Marie Brownovej (taktiež v Manhattane). Stretnutie zanechalo na Voronajevovi nezvratné stopy. Nielenže prijal krst v Duchu Svätom doprevádzaný hovorením v jazykoch, ale opustil istotu kazateľského miesta v stabilnom baptistickom zbore a založil prvý ruský letničný zbor v New Yorku. Hoci sa Voronajevovi aj v tejto službe neuveriteľne darilo a založil viacero slovanských zborov na východnom pobreží, pozícia pastora v pohodlí Manhattanu nebola dokonalou Božou vôľou pre jeho život. Počas jedného modlitebného stretnutia v dome Anny Kolotovič zaznelo k mladému Rusovi prorocké slovo, ktoré obrátilo všetky staré plány naruby: „Voronajev, Voronajev, vráť sa do Ruska.“

Za Voronajevovej služby vzniklo cca 350 letničných zborov.

Napriek tomu, že rozhodovanie vôbec nebolo jednoduché, Voronajev s celou rodinou v lete roku 1920 odcestoval do rodnej zeme. Post-októbrové Rusko bolo extrémne tvrdou pôdou, no Boh odplatil Voronajevovu poslušnosť a podarilo sa založiť prvé letničné zbory; za Voronajevovej služby vzniklo cca 350 letničných zborov, z ktorých väčšina bola v Rusku, no niektoré aj v iných slovanských krajinách. V roku 1929 bol Ivan Voronajev kvôli svojej službe zatknutý komunistickými autoritami. Po prepustení sa tento scenár ešte niekoľkokrát zopakoval, kým ho napokon neodvliekli do Gulagu, kde v roku 1943 zaplatil najvyššiu cenu. Pri pokuse o útek Voronajeva odstrelila väzenská stráž a strážne psy roztrhali jeho telo, ktoré pochovali na neznámom mieste na Sibíri. Jeho manželku Jekaterinu Voronajevovú nakoniec prepustili po 24 rokoch nútených väzenských prác a v roku 1956 sa vrátila naspäť do Spojených štátov, kde už predtým emigrovali jej deti. Ivan Efimovič Voronajev bol stelesnením misionára bez spiatočného lístka.

Začiatky kórejského prebudenia

Mnohí poznajú famózne príbehy úspešných kórejských pastorov, rastúcich zborov a vôbec vzostup letnično-charizmatického kresťanstva v Južnej Kórei. Aj Južná Kórea je však svedectvom o tom, že príbehy úspešných kresťanov sa neodohrávajú v duchovnom vákuu; misijná služba letničných priekopníkov, ktorí ako prví razili cestu, vytvorila klímu, v ktorej sa zrodilo jedno z najdynamickejších kresťanských hnutí modernej doby.

Hoci klasické letničné hnutie sa de facto dostalo do Kórey až v roku 1928, už v rokoch 1903 až 1907 zažívali metodistické a presbyteriánske cirkvi rôzne lokálne prebudenia, ktoré sprevádzali rôzne charizmatické javy, bežne pozorované v iných kútoch zeme s podobnými duchovnými turbulenciami. Hoci títo kresťania ešte nepoznali bežné letničné doktríny a nevedeli svoje skúsenosti presne pomenovať, toto obdobie svojím spôsobom pripravilo cestu pre neskoršiu letničnú misiu. V ľuďoch rástla otvorenosť a navzdory ťažkým podmienkam, ktoré vládli v krajine, kresťania viac a viac túžili po osobnej, transformujúcej skúsenosti s Božím Duchom.

Počiatky klasickej letničnej misie v Kórei sú istým spôsobom priamo spojené so slávnym prebudením na Azusa Street. V roku 1907 tam prijala Mary Rumsey dar jazykov. Po návrate do New Yorku sa Rumsey pridala k službe Elim Faith Home (prekl. Dom viery Elim) a angažovala sa aj v misijnej spoločnosti v Rochesteri. Spočiatku mala Rumsey túžbu ísť na misiu do Japonska, kde ju aj zbor Elim istý čas plánoval vyslať. Nečakane ju však zasiahlo prorocké slovo s jasným obsahom: „Choď do Kórey.“ Hoci Mary Rumsey inštrukciu okamžite prijala, trvalo jej takmer 22 rokov, kým sa jej do krajiny podarilo odcestovať; celé roky však šetrila a hľadala finančnú podporu, aby mohla ísť tam, kde ju Boh poslal. Jej životný príbeh sa značne líšil od niektorých konzumných trendov v rámci moderného kresťanstva – povolanie, ktoré od Boha prijala, považovala za sväté a podrobila mu celý svoj život.

Keď Mary Rumsey pricestovala do Soulu na jar roku 1928, Kórea bola okupovaná japonskými mocenskými zložkami a japonské autority domácim nedopriali veľkú náboženskú slobodu. Kázanie evanjelia sa preto stretávalo so značným odporom a prenasledovaním, aké Rumsey spočiatku očakávala. Nedala sa však odradiť. Po svojom príchode začala pracovať v metodistickej nemocnici pod vedením R. A. Hardieho, lekára a metodistického misionára, ktorý zohral dôležitú úlohu v jednom z prebudení v roku 1903. Nemocnica, v ktorej Rumsey slúžila, plnila aj účel dočasného ubytovania pre misionárov; mala preto ideálnu platformu, aby zosnovala prvé letničné zhromaždenia, na ktorých mohla povedať svojim priateľom a kolegom misionárom o letničnej skúsenosti. Prvý novopečený letničný nadšenec bol Hong Huh, služobník z Armády spásy. Rumsey spolu s Huhom založili v Soule zbor Subbingo Pentecostal Church (prekl. Letničný zbor Subbingo) a zakrátko nato v ňom ustanovili za pastora jedného z letničných konvertitov, Song San Parka. Predtým než Park pricestoval do Kórey, absolvoval biblickú školu v Japonsku. Letničné posolstvo prijal s otvoreným srdcom a bol jedným z najvernejších služobníkov raného letničného hnutia v Kórei. Počet letničných kresťanov pribúdal a v roku 1938 už zbor Subbingo potreboval troch ďalších pastorov. Kým začala druhá svetová vojna, v nehostinnej Kórei bolo šesť rastúcich letničných zborov s desiatimi ordinovanými kazateľmi.

Letničné kresťanstvo v Južnej Kórei sa stalo transformujúcou hybnou silou.

Za zmienku stojí aj služba miestneho metodistického evanjelistu Yonga Do Lee, ktorý začal slúžiť približne v čase príchodu Mary Rumsey, t. j. začiatkom roka 1928. Leeho služba bola veľmi dynamická, miestami až kontroverzná. Mnoho miestnych veriacich prostredníctvom jeho služby však zažilo nadprirodzené uzdravenie zo všemožných diagnóz a, samozrejme, ľudia prijímali druhú skúsenosť sprevádzanú hovorením v nových jazykoch. Lee bol jedným z letničných priekopníkov v oblasti vyháňania démonov. Hneď na začiatku svojej služby po modlitbách a pôstoch prijal prorockú direktívu „vyháňať démonov“. Tento dôraz bol pre jeho službu charakteristický a nanešťastie si za ňu vyslúžil nemalú vlnu kritiky. Nevieme presne o bližšom vzťahu medzi službou Rumseyovej a Leeho, ale isté je, že obaja zohrali podstatnú úlohu vo formovaní raného pentekostalizmu v Kórei. Hoci Lee predčasne zomrel v roku 1932 vo veku iba tridsaťtri rokov, zanechal po sebe dynamické dielo, ktorého snáď najväčším prínosom bola služba tzv. „modlitebnej hory“, ktorá sa medzi kórejskými letničnými stala takmer tradíciou (v pozitívnom zmysle slova).

V roku 1952 prevzala misijnú službu Mary Rumsey denominácia Assemblies of God. Prvým projektom druhej fázy kórejskej letničnej misie bolo založenie biblickej školy zameranej na výchovu pastorov a zborových pracovníkov. Hneď do prvého ročníka nastúpil mladý konvertita z budhizmu, Paul (dnes David) Yonggi Cho, ktorý v roku 1958 v Soule založil svoj prvý zbor, situovaný v americkom vojenskom stane. Príbeh pastora Yonggiho Choa je nám všetkým známy a čitatelia Logosu sa o ňom mohli už neraz dočítať, a preto len pripomenieme, že v priebehu viac ako piatich dekád z malej skupinky 6 veriacich vyrástol najväčší kresťanský zbor na svete – konkrétne v roku 2007 zbor Yoido Full Gospel Church dosiahol neuveriteľný počet 1 milión členov! Služba Yonggiho Choa a všeobecne kórejských letničných zborov je charakteristická stabilným, dlhodobým rastom, nielen krátkodobými entuziastickými etapami. Letničné kresťanstvo v Južnej Kórei sa stalo transformujúcou hybnou silou s vlyvom nielen na duchovný stav veriacich, ale aj na všeobecné blaho a hodnoty širšej spoločnosti. Ľudia každého povolania a sociálneho statusu niesli svoje presvedčenie, hodnoty a zmocnenie do svojho profesionálneho aj osobného života. Mnohé z toho by však možno nikdy nebolo skutočnosťou, keby niekoľko prostých ľudí ako Mary Rumsey odmietli dať Božiemu volaniu najvyššiu prioritu.

Oheň Ducha v Nigérii

Podobne ako v prípade kórejského prebudenia aj o letnično-charizmatickom kresťanstve na africkom kontinente dnes vieme pomerne veľa – evanjelizácie s niekoľko státisícovou účasťou, rastúce zbory a hlásenia o neuveriteľných divoch a zázrakoch sa v súvislosti s prebudením v Afrike spomínajú úplne bežne, a to hlavne vďaka službe Reinharda Bonnkeho. Niektorí však budú možno prekvapení, že napríklad Nigéria má silné letničné zázemie, vybudované prostredníctvom služby miestneho pastora Williama Kumuyiho. William Kumuyi sa stal kresťanom v roku 1964 cez službu Apostolic Faith Mission (prekl. Misia apoštolskej viery), africký misijný projekt pod taktovkou zboru Florenca Crawforda v Portlande, v štáte Oregon. Za zmienku stojí, že aj v tomto prípade išlo o nepriame spojenie s prebudením na Azusa Street, keďže Crawfordova služba vzišla priamo odtiaľ. Kumuyi zobral odkaz plného evanjelia s plnou vážnosťou a následky nenechali na seba dlho čakať. Jeho kázanie sprevádzali uzdravenia a rôzne iné prejavy, vďaka ktorým ho vylúčili z jeho miestneho zboru. William Kumuyi bol podľa príkladu mnohých iných letničných kresťanov s podobným osudom nútený odísť a začať odznova, a tak založil vlastný zbor. Čoskoro sa ukázalo, že realita výroku „milujúcim Boha všetko spolupôsobí na dobré“ sa veľmi razantným spôsobom uplatnila aj v živote Williama Kumuyiho. Zbor Deeper Life Bible Church (prekl. Biblický zbor Hlbší život), ktorý v roku 1977 založil, mal okolo roku 1995 nedeľnú návštevnosť viac ako 200 000 veriacich. Hnutie Deeper Life, ktoré vyrástlo z Kumuyiho služby, registruje v súčasnosti viac ako 3000 zborov v Nigérii a niekoľko stoviek zborov, ktoré nigérijskí misionári založili v iných afrických krajinách.

Mnohí letniční misionári boli, slovami historika Vinsona Synana, misionármi „bez spiatočného lístka“. Boh ich povolal v tých najnečakanejších chvíľach a často práve vtedy, keď všetky okolnosti hovorili, že je to nemožné. Boží muži a ženy, ktorých sme v niekoľkých riadkoch čitateľom predstavili, vymenili pohodlie, životné istoty a v jednom prípade aj holý život za naplnenie Božej vôle niesť evanjelium do všetkých kútov zeme. Ich príklad nás nemá viesť k pseudomartýrstvu a masochistickej túžbe trpieť, keď to nie je nevyhnutné, ale otvára nám, ľuďom 21. storočia obklopeným a často aj ovplyvneným konzumnosťou tohto sveta, úplne inú dimenziu života s Bohom. Čo by sme robili, keby nás Boh poslal ohlasovať Jeho kráľovstvo tam, kde to na prvý pohľad nie je výhodné, či pohodlné? Na ktorej priečke v našich životoch sú Božie zámery a ciele? Je dôležité, aby sme blahobyt a mier, v ktorých mnohí z nás žijú, považovali za požehnanie a výsadu. Na strane druhej je rovnako dôležité, aby sme nikdy nezamenili Božie priority za tie svoje. Nech sú nám životy letničných priekopníkov aj v tomto príkladom.