A budete mi svedkami…

Počiatky letničnej misie I.

Dnes, v dobe medzinárodných misijných organizácií, monumentálnych evanjelizačných kampaní a prebudeneckých megazborov roztrúsených po celom svete, často zabúdame na to, ako sa plné evanjelium začalo šíriť krátko po dramatických udalostiach na Azusa Street. A pritom to vôbec nebolo jednoduché ani bezbolestné. Jediné, čím letniční priekopníci disponovali, bolo zmocnenie Duchom Svätým, revolučné posolstvo plného evanjelia a nadprirodzená viera, že Boh sa o svojich služobníkov postará v súlade so svojou vôľou – aby boli ľudia spasení vo všetkých končinách zeme. Hoci Azusa Street bola bezpochyby epicentrom letničného prebudenia v jeho počiatkoch, už v priebehu niekoľkých týždňov po prvom vyliatí dosvedčovali podobné javy kresťania po celom svete. „Topánky evanjelia“ niesli Božích služobníkov po celom svete v tých najpozoruhodnejších situáciách. Odhodlanie kázať dobrú správu v jej plnosti, búralo jazykové, kultúrne aj náboženské bariéry. Inšpiratívne príbehy evanjelizačného nadšenia týchto misionárov sú veľmi povzbudzujúce aj pre moderného kresťana, a preto sme sa rozhodli, že sa o ne s čitateľmi podelíme v najbližších dvoch číslach Logosu.

Letničný oheň v Európe

Nórsko

Kým mnohí pastori z celého sveta zažili požehnanie letníc priamo na prebudeneckých zhromaždeniach na Azusa Street, mnohí ďalší boli ovplyvnení nepriamo. Medzi nich patril aj Thomas Ball Barratt, metodistický pastor z Nórska. Barratt bol úspešný pastor, patril medzi najdôležitejších súdobých metodistických služobníkov v Nórsku. V roku 1906 odcestoval do New Yorku za účelom získania finančných prostriedkov pre mestskú misiu v dnešnom Osle (vtedy Christiana). Keď sa Barratt počas svojho pobytu v New Yorku dopočul o prebudení na Azusa Street od samého začiatku to bez štipky skepticizmu vnímal ako vypočutie modlitieb za vyliatie Ducha Svätého v posledných dňoch. Podobne ako mnohí iní, sa rozhodol osobne navštíviť prebudenie a prijať tam letničnú skúsenosť. Cestovať však nebolo treba. Siedmeho októbra 1906 Thomas Barratt prijal krst v Duchu Svätom priamo vo svojej hotelovej izbe v New Yorku. Neúnavný nórsky pastor sa modlil dvanásť hodín denne, aby mohol zakúsiť letničné zmocnenie; jeho horlivé prahnutie však nezostalo bez ovocia: Barratt zrazu vykríkol na Božiu slávu „siedmimi alebo ôsmimi jazykmi“. Barratt, ktorý v minulosti študoval u slávneho nórskeho skladateľa Edvarda Griega, po naplnení Duchom Svätým odspieval ex tempore „nádherné baritónové sólo v jednom z najčistejších a najkrajších jazykov, aké som kedy počul“.

Barratt sa v decembri roku 1906 vrátil do Osla, kde prenajal telocvičňu s kapacitou 2000 miest, aby tam usporiadal prvé moderné letničné zhromaždenie v Európe. Telocvičňu zaplnil dav veriacich túžiacich po čistom srdci a zmocnení Duchom. Mnohí samozrejme neočakávali letničné javy, s ktorými predtým vôbec neprišli do styku. Nakoniec však toto zhromaždenie prinieslo prielom a naštartovalo Barrattovu službu do takých rozmerov, že ho zakrátko začali považovať za apoštola letníc pre severnú a západnú Európu. Pastori a bežní veriaci z celého kontinentu navštevovali jeho zhromaždenie, aby prežili osobnú skúsenosť krstu v Duchu Svätom.

Barratt bol úspešný pastor, patril medzi najdôležitejších súdobých metodistických služobníkov v Nórsku.

Anglicko

Jedným z najznámejších Barrattových konvertitov bol anglikánsky vikár zo Sunderlandu, Alexander Boddy. Nielenže Boddy viedol hľadajúcich anglikánov k porozumeniu i samotnej skúsenosti krstu v Duchu Svätom, ale túto tému predniesol aj pred cirkevným snemom. Vikár Boddy vyzval keswický cirkevný snem, aby zvážil, či predsa len Anglicko nečakajú „nové letnice“. Snem túto možnosť rázne poprel. Napriek opozícii kléru sa však Boddy nevzdal a okrem organizovania pravidelných letničných zhromaždení a konferencií od roku 1908 vydával letničné periodikum Confidence, prostredníctvom ktorého šíril letničné učenie a prebudenecké svedectvá po celom Anglicku. Za zmienku stojí, že okrem iných osobností v časopise Confidence publikoval aj letničný velikán Smith Wigglesworth.

Nemecko

Ďalším učeníkom zmieneného nórskeho apoštola letníc bol nemecký kazateľ svätosti Jonathan Paul. Potom, ako navštívil Barratta v roku 1907, sa Paul vrátil, aby usporiadal letničné zhromaždenia v meste Kassel. Z tejto kampane vzišla letničná denominácia známa ako Mülheimiské združenie. Zakrátko sa ohnivé, dynamické zhromaždenia stali v očiach historickej cirkvi natoľko kontroverznými, že skupina nemeckých evanjelikov vydala v roku 1909 tzv. Berlínsku deklaráciu, v ktorej vyjadrili ostrú kritiku letničného kresťanstva a označili ho za hnutie, ktoré „nie je zhora, ale zdola“. Nemeckí kresťania veľmi jednoznačným spôsobom odmietli letničné prebudenie a aj kvôli tejto silnej náboženskej opozícii rástlo v Nemecku pomalšie ako v okolitých krajinách.

Švédsko

Posledným zo slávnych Barrattovým učeníkov, ktorého zmienime, je Lewi Pethrus, baptistický kazateľ zo Stockholmu. Tento, podobne ako jeho nemecký a britský kolega, navštívil Barratta osobne v Osle v roku 1907, aby sa dozvedel niečo viac o krste v Duchu Svätom. Keď sa za neho Barratt pomodlil, Pethrus začal okamžite hovoriť v jazykoch a rozhodol sa, že celý svoj život zasvätí šíreniu plného evanjelia vo Švédsku. Po Pethrusovom návrate sa v jeho domovskom baptistickom zbore spustila monumentálna vlna prebudenia – ľudia s ľahkosťou prijímali nové učenie o krste v Duchu Svätom a hovorení v jazykoch. Problém však opäť nastal, keď si novoobjavené charizmatické turbulencie všimli cirkevné autority. Vedenie cirkvi predvolalo Pethrusa, kde bol obvinený z odklonu od baptistickej teológie a praxe a následne vylúčený. Jeho zboru Filadelfia sa však aj po oddelení výborne darilo a za jeho života sa stal najväčším slobodným zborom v Európe.

Taliansko

Náš stručný opis letničného prebudenia v Európe by nebol úplný, keby sme nespomenuli letničnú misiu v súdobom Taliansku pod vedením Luigiho Francescona a Giacoma Lombardyho. Francescon ako dvadsaťtriročný emigroval do Spojených štátov a prácu si našiel v Chicagu, kde pracoval ako dláždič. V roku 1890 sa obrátil z katolicizmu na talianskej valdénskej bohoslužbe a neskôr začal navštevovať presbyteriánsky zbor. Keď však letničná vlna udrela na Chicago v podobe služby letničného velikána a zakladateľa Assemblies of God Williama Durhama, Luigi Francescon s nadšením prijal letničnú skúsenosť. Pre Franscescona však letnice nezostali len na rovine osobnej skúsenosti. Počas modlitby za krst v Duchu Svätom mu Durham prorokoval, že ponesie evanjelium Talianom po celom svete. Naplnenie prorockej predpovede nenechalo na seba dlho čakať. V tom istom roku založil Francescon so svojím priateľom Pietrom Ottolinim prvý taliansko-americký letničný zbor v Amerike, ktorý niesol názov Assemblea Christiana. Krátko nato začal cestovať po Spojených štátoch a Kanade, kde zakladal mnohé ďalšie zbory podobného rázu. V roku 1909 Francescon navštívil Argentínu, kde založil cirkev Iglesia Christiania Pentecostal de Argentina. Pre zaujímavosť uvedieme, že táto letničná denominácia mala v roku 1980 viac ako 100 tisíc členov, pričom je to len jedna z mnohých letničných cirkví pôsobiacich v tejto krajine. Návšteva Brazílie zanechala na krajine podobný dopad. Francescon položil pevné základy a dielo pokračovalo dynamickým, stabilným spôsobom aj po jeho odchode z krajiny. Cirkev Congregacioni Christiani mala v roku 1980 viac ako milión členov združených v cca. 3600 zboroch. Luigi Francescon bol vynikajúcim služobníkom aj preto, že nepoložil gro svojej služby na sebe samom, ale vychovával učeníkov a misionárov, ktorí letničné posolstvo niesli ďalej. Práve takto sa dostalo plné evanjelium do jeho rodnej krajiny, keď v roku 1908 jeho blízky spolupracovník a učeník Giacomo Lombardi zorganizoval prvé letničné zhromaždenia v Taliansku. Počas ďalších misijných návštev Francescon spolu s Lombardym zakladali letničné zbory na miestach, kde žili ich znovuzrodení priatelia a rodinní príslušníci. V roku 1928 založili celonárodnú letničnú denomináciu, ktorá neskôr dosiahla väčší počet členov ako všetky ostatné protestantské denominácie dohromady.  

Latinská Amerika a požehnanie Letníc

Brazília

Hoci Luigi Francescon založil v Brazílii mnoho zborov, v súlade s povolaním, ktoré prijal cez Durhamovo proroctvo, slúžil len taliansky hovoriacim obyvateľom. Paradoxne, širokospektrálne prebudenie zachvátilo Brazíliu až cez službu dvoch švédskych misionárov, Daniela Berga a Gunnara Vingrena. Berg ako aj Vingren sa obrátili v baptistickom zbore vo svojej domovskej krajine. Ekonomická kríza ich však vyhnala za prácou do amerického mesta South Bend v štáte Indiana, kde v roku 1909 obaja prežili letničnú skúsenosť. Rok nato prijal Vingren ponuku slúžiť ako kazateľ v miestnom baptistickom zbore a bolo to práve počas služby na tomto mieste, keď spolu s Bergom počuli čudesné prorocké slovo „Para“. Výklad proroctva viedol zmätených priateľov, aby hľadali na mape miesto nesúce tento názov. Keďže ani Berg ani Vingren nemali ani potuchy, kde by sa zmienené miesto mohlo nachádzať, navštívili chicagskú verejnú knižnicu, kde pri listovaní Svetovým almanachom zistili, že v Brazílii vskutku existovala provincia zvaná „Para“, ktorá sa nachádzala v povodí rovnomennej rieky. Berg a Vingren okamžite začali plánovať misijnú cestu do Brazílie. Priatelia pre nich vyzbierali dosť peňazí na dva jednosmerné lístky do mesta Belem v provincii Para. Cestou do New Yorku sa však zastavili v letničnom misijnom centre v Pittsburgu, kde v odozve na zvláštnu finančnú potrebu darovali všetky svoje peniaze inému misionárovi. Keď sa na druhý deň prechádzali po ulici a modlili sa ohľadom svojej dilemy, prišla k nim úplne neznáma žena a dala im presnú sumu peňazí, ktorú potrebovali na cestovné lístky. Poznamenáme, že túto ženu nikdy predtým ani potom viac nevideli.

Berg s Vingrenom pricestovali do Brazílie v novembri 1910 a začali sa pripravovať na svoju misijnú službu. Nebola to ani zďaleka ľahká úloha, keďže okrem odstránenia jazykovej bariéry museli pracovať aj na vlastné živobytie. Berg pracoval, kde mohol, aby misionárov uživil, kým Vingren venoval viac času štúdiu portugalčiny. Zatiaľ čo sa obaja učili jazyk, navštevovali miestny baptistický zbor, kde cez ich službu zakrátko mnohí baptisti prijali druhú skúsenosť krstu v Duchu Svätom. Jazyky, výklad, prorocké slová a uzdravenia sa začali objavovať na zhromaždeniach častejšie a častejšie. Ako sa to v podobných situáciach dialo na iných miestach, aj tu vedúci zboru zakázal charizmatické javy na zhromaždeniach. Avšak na rozdiel od svojich striktnejších kolegov, dovolil charizmatikom zo zboru, aby sa stretávali v suteréne zborovej budovy na vlastných letničných zhromaždeniach. Nepretieklo veľa vody, kým takmer všetci členovia zboru začali navštevovať letničné zhromaždenia v zborovom suteréne. Takto vznikol prvý letničný zbor v Brazílii, vtedy ešte len s 18 členmi. Svoju novú denomináciu nazvali Assembléias de Deus (Assemblies of God) a začali zakladať zbory po celej krajine. Letničná misia švédskych misionárov v Brazílii priniesla ovocie gigantických rozmerov. Ich prostá misijná práca vyrástla na najväčšiu letničnú denomináciu v Brazílii a zároveň najväčšiu národnú letničnú denomináciu na svete. Na sklonku minulého storočia jej zbory navštevovalo viac ako 20 miliónov veriacich!

Chile

Ďalšia juhoamerická krajina, ktorej sa veľmi výrazne dotkla raná letničná misia, je Čile. Otcom čílskeho pentekostalizmu je Dr. Willis C. Hoover, chicagsky lekár slúžiaci ako misionár pod záštitou metodistickej cirkvi. V roku 1889 sa vo veku 33 rokov Hoover vydal na misijné pole pod vedením metodistického biskupa Williama Taylora. Konkrétne Čile si vybral po silnom vnútornom volaní, v ktorom opakovane znelo: „Južná Amerika, Južná Amerika, Južná Amerika…“ Hoci Hooverovi chýbalo formálne teologické vzdelanie, v metodistickej hierarchii stúpal rapídne rýchlo; slúžil ako oblastný superintendent a zároveň pastor metodistického zboru v meset Valparaiso, v tom čase najväčšieho metodistického zboru v krajine.

Hooeverovi sa však v službe nedarilo len z hľadiska akéhosi profesijného rastu. Bol odhodlaný kázať evanjelium každým spôsobom, ktorého ovocím budú spasení ľudia – poriadal prebudenecké zhromaždenia, kázal evanjelium osobnými návštevami od domu k domu, nabádal ľudí k prijatiu Krista na rohoch ulíc. Keď sa stal v roku 1902 oficiálnym pastorom zboru vo Valparisio, zachvátila Čile podobná vlna prebudenia svätosti ako v Spojených štátoch na sklonku devätnásteho storočia. V jeho službe však nastal veľký obrat, keď sa mu v roku 1907 dostala do rúk kniha Krst Duchom Svätým a ohňom od Minnie Abramsovej, letničnej misionárky v Indii. Hoover sa tu dočítal o jazykoch, videniach, prorockých snoch a mnohých iných letničných javoch, ktoré sa diali počas letničnej misie v Indii. V tom istom čase navštívil Hoovera istý chudobný nočný strážnik, ktorý sa mu zveril s videním Ježiša Krista, v ktorom mu povedal, aby vyhľadal svojho pastora a povedal mu, nech zhromaždí najduchovnejších ľudí v zbore. Mali sa spolu modliť každý deň, lebo Pán mal v úmysle pokrstiť ich „ohnivými jazykmi“. Hoover prorocké slovo prijal a od toho dňa sa každý deň v čase „čaju o piatej“ stretávala skupinka metodistov, aby sa modlili za prebudenie. Prísľub z prorockého videnia sa zakrátko splnil: čílski metodisti začali hovoriť v jazykoch, tancovať v Duchu Svätom, zažívali prorocké videnia a dotýkala sa ich uzdravujúca Božia moc. Zo všetkých miest, kde bol vyliaty Duch, prichádzali prorocké posolstvá o nadchádzajúcom veľkom prebudení. Zrazu všetky zbory v Hooverovej oblastnej správe začali prežívať mimoriadny rast, a to v každej oblasti.

Cirkevné autority však opäť neboli s vývojom udalostí spokojné. Delegácia výboru pre zahraničnú misiu z New Yorku vypočula Hoovera, obvinila ho zo šírenia „nebiblických, iracionálnych a anti-metodistických“ myšlienok a následne spolu s jeho 37 spolupracovníkmi vylúčila zo svojich radov. Hoover ani jeho učeníci sa nevzdali a okamžite založili malú cirkev, ktorú nazvali „Letničná metodistická cirkev v Čile“. Hoover nariadil spoluslužobníkom, aby každú nedeľu kázali evanjelium na uliciach a všetci si zobrali k srdcu novovzniknutý slogan „Chile sera para Christo“ (prekl. Čile bude [získané] pre Krista). Členovia mladého letničného zoskupenia zobrali výzvu vážne a začali zakladať zbory po celej krajine. Nenadarmo sa po čase stalo porekadlom, že v každej čílskej dedinke možno nájsť poštu a letničnú metodistickú cirkev. Napriek intenzívnemu prenasledovaniu zo strany katolíkov i protestantov, letničné hnutie sa stalo s obrovským náskokom najväčšou protestantskou formou kresťanstva v Čile. Na sklonku dvadsiateho storočia dosiahlo letničné hnutie počet dva milióny prívržencov, t. j. okolo 17% celkového počtu obyvateľstva.

Letničné hnutie kládlo od samého počiatku závažný dôraz na evanjelizáciu a misiu. Presnejšie, od svojho počiatku bolo samo o sebe misiou. Preto bolo pre Duchom naplnených letničných veriacich úplne prirodzené niesť zvesť plného evanjelia do celého sveta, aby ľudia všetkých národov prijali úžasný dar večného života. Vyliatie Ducha pre raných letničných znamenalo aj skorý príchod Ježiša Krista a teda pre nich nebolo času nazvyš – ľudia musia prijať záchranu! Táto výzva nie je o nič menej relevantná dnes, viac ako storočie neskôr. Vyliatie Ducha je stále znamením zavŕšenia dejín ľudstva a zmocnenie, ktorého sa ľuďom cez Ducha Svätého dostáva, umožňuje kázať evanjelium v novej sile a efektivite. Nech je misijné nasadenie letničných hrdinov pre nás príkladom aj dnes, keď už je letnično-charizmatické hnutie jedným z dominantných prúdov v rámci svetového kresťanstva.