Po modlitbe mi prestalo chutiť fajčiť

Príbeh manželov Luptákovcov

Jaro

Týmto svedectvom chcem vyjadriť vďaku Bohu i môjmu bratovi Jožovi, že sa nevzdal, lebo tak ako sa spieva v jednej chvále: „Neviem, kde by som bol, keby si ma, Bože, nenašiel.“

Narodil som sa v normálnej pohodovej rodine v Lučenci. Rodičia boli ateisti, takže o Bohu sa u nás nikdy nič nehovorilo. Len moja stará mama, ktorá sa dožila 101 rokov, verila a modlila sa za mňa i môjho brata, aby sme aspoň my spoznali Boha, keď už nie jej dcéra, moja mama. Modlitba spolu s vytrvalosťou priniesla zmenu.

Odmalička bola vo mne budovaná viera v seba samého, v to, čo JA spravím, JA zariadim, JA pracne… JA… JA… JA. Taká bola výchova mojich rodičov – z ich pohľadu tá najlepšia, za čo som im vďačný. Na strednej škole sa mi darilo všetko, do čoho som sa pustil, všetko šlo tak, ako som JA chcel. Známky v škole neboli síce najlepšie, ale život bol pohodový, podľa svetských pravidiel. Občas úteky z domu, malé krádeže, podvody, proste „bežný svetský život“. Nerozumel som si s otcom, jeho výchova bola dosť tvrdá, časté hádky bolo počuť aj cez zatvorené okná až na ulicu. Po čase som sa rozhodol odísť od rodičov – do Liptovského Mikuláša. Aj na to som počúval iba veľa negatívneho: „Veď počkaj, ty tam bez nás nevydržíš,“ atď. Dávali mi tak pol roka. Na Liptove som sa naučil variť a všetko, čo by chlap už mal vedieť, keď odíde z domu.

Po týchto našich prvých skúsenostiach s Božou mocou som vedel, že som na tom najsprávnejšom mieste na zemi, v cirkvi Ježiša Krista a v rodine bratov a sestier.

V roku 1990 som sa stretol s mojou manželkou Evkou, s ktorou máme troch synov Jara, Martina a Timoteja. V zamestnaní som mal problém počúvať nezmyselné príkazy (veď viete, JA sám), tak som v roku 1991 začal podnikať. Najskôr sám, potom so spoločníkom. Darilo sa nám veľmi dobre. Evke sa niektoré veci v mojom živote nepáčili – napr. rôzne „alkoholické akcie“, moje sebecké, arogantné správanie – zašlo to až tak ďaleko, že keď bola Evka tehotná, namiesto toho, aby som v byte prestal fajčiť (vtedy som fajčil 40 cigariet denne), kázal som jej ísť nadýchať sa čerstvého vzduchu na balkón. Boli mesiace, kedy som pil každý deň, liter vodky na posedenie nebol problém. Do toho rôzne hádky doma a pod. V tom čase sa Evka rozhodla, že začne chodiť do kostola, na čo som jej povedal, že jedine ak sama. Videl som pokrytcov, ktorí tam chodili, ale ich životy boli niekde inde. V tomto období mi začal vyvolávať môj brat Jožo a do telefónu mi hovoril o zmene, zmysle života, o Bohu, ale ja som ho vždy aj dosť neslušnými výrazmi odbil. Boh mal však iný plán. V auguste 1996 odišiel môj spoločník na dovolenku a práve vtedy prišlo do firmy veľmi veľa tovaru. Keďže som človek, ktorý si vie zrátať, koľko roboty je predo mnou, využil som Jožovu a Alenkinu ponuku, aj keď bola dosť manipulačná: „Pomôžeme ti, ale na dve hodiny pôjdeš s nami do evanjelizačného stanu a vypočuješ si, čo tam budú hovoriť.“ Zrátal som si, že sám by som oceňoval a vykladal tovar asi do rána do štvrtej, pričom o ôsmej sme otvárali. Spolu by sme to mali stihnúť do polnoci a ešte by som sa aj vyspal. Tak som ich ponuku prijal.

Z vypočítavosti a s veľkými otáznikmi sme tam s Evkou išli. Už počas piesní som chcel odtiaľ odísť do neďalekej krčmy. Vôbec ma to nebavilo, ale Evka mi povedala: „Ak ma máš rád, zostaň tu.“ Tak som zostal. Ešte ani výzva na spasenie neskončila a Evka bola vpredu ako prvá. Na konci ma Jožo zoznámil s pastorom, ktorý mi po krátkom rozhovore položil otázku, či sa môže za mňa pomodliť. Súhlasil som, ale pomyslel som si: „Mne je to jedno, len nech odtiaľto už konečne vypadnem.“ V Biblii je napísané „modlitba spravodlivého má moc“ – ale to som ešte nevedel. Večer som bol neskutočne nervózny a musel som si zapáliť. Na druhý deň, tak ako každý iný, som začal s cigaretkou, ale nejako mi nechutilo fajčiť. Po niekoľkých napoly vyfajčených cigaretách som musel volať Jožovi s otázkou: „Čo to ten chlap so mnou spravil, veď mi nechutí fajčiť?!“ Na druhej strane telefónu len veľký smiech s odpoveďou: „Choď do cirkvi, kde sa stretávajú kresťania, a tam ti všetko vysvetlia.“ Ničomu som nerozumel, tak sme šli. Prišli sme v nedeľu do cirkvi a videl som tam usmiatych, veselých ľudí, nikto tam na nikoho nezazeral. Chváliaca skupina hrala piesne na oslavu Boha, potom bolo kázané nejaké Božie slovo a na konci som vedel, že títo ľudia majú niečo viac ako ja, niečo zvláštne, čo ja nemám a to niečo – Boha a Jeho prítomnosť som chcel aj ja. Keď som odovzdal život Ježišovi Kristovi – znovuzrodil sa – bol som nesmierne pokojný, šťastný. Zrazu som už netúžil zapáliť si cigaretu, ani alkohol mi nechutil a vedel som, že som od toho oslobodený.

V tom čase som nevedel nič o Biblii, Bohu, o závislostiach, ale môj život mal zrazu zmysel, cieľ, cítil som sa, ako keby som lietal. Prestal som veriť v SEBA SAMÉHO – v to, aký som JA šikovný, aký som JA múdry. Nikdy predtým som si neuvedomil, aký som JA pyšný človek na to, ako sa mi vo všetkom darilo…

Som veľmi vďačný Bohu, že mi vybral za manželku Evku, lebo je pre mňa veľkým požehnaním.

Ešte o jednom z prvých zázrakov v našom živote. Uveril som 25. augusta a 1. septembra sa narodil syn Martin. Mal rôzne zdravotné problémy a s Evkou mali prísť domov až o dva týždne, ale povedal som to v nedeľu pastorovi a poprosil ho, či by sa za Martina nepomodlil. Prvýkrát v živote som videl, ako sa cudzí ľudia, ktorých som nepoznal, postavili a nahlas sa modlili a žiadali Boha, aby hneď uzdravil môjho syna. Moje skúsenosti s cirkvami boli len samé negatívne – ohováranie, závisť, klamstvo… Bol som zaskočený, veľmi milo. V nedeľu poobede som to povedal Evke a čakali sme, čo budú lekári hovoriť v pondelok. Prvý telefonát od Evky prišiel ráno a povedala mi, že podľa výsledkov zo soboty zostávajú 2-3 týždne v nemocnici. Druhý telefonát od Evky bol asi okolo jedenástej hodiny – ideme hneď domov, môžeš po nás prísť, výsledky z dnešného dňa sú v norme. Boh mi uzdravil syna!

Po týchto našich prvých skúsenostiach s Božou mocou som vedel, že som na tom najsprávnejšom mieste na zemi, v cirkvi Ježiša Krista a v rodine bratov a sestier.

Som veľmi vďačný Bohu, že mi vybral za manželku Evku, lebo je pre mňa veľkým požehnaním. Som vďačný Bohu za cirkev, v ktorej môžem slúžiť a rásť v poznaní Boha. A som vďačný Bohu i za veľa, veľa ďalších ľudí, vecí a udalostí v mojom živote…

Evka

Narodila som sa na Kysuciach ako štvrtá z piatich detí. Žili sme ako katolícka rodina, iné cirkvi sme ani nepoznali (keď sme počuli o baptistoch, mysleli sme si, že je to nejaká sekta). Do kostola som chodila pravidelne a myslela som si, že Boh je tam naozaj prítomný. Keď sa už po omši spievali piesne, nerozumela som, prečo sa ľudia tlačia hneď von – jedni do krčmy na pivo, ďalší domov na obed. Pýtala som sa, kde je tá úcta k Bohu? Čudovala som sa, prečo ľudia nežijú podľa Božieho slova, ktoré je v kostole hovorené, a zistila som, že aj sám farár to slovo porušuje. Ako som rástla, mala som veľa otázok, na ktoré som nepoznala odpoveď. Verila som, že do neba sa dostaneme za dobré skutky.

Mala som ťažké detstvo, v ktorom boli aj radostné chvíle. Starí rodičia boli prísni, ale dobrí, veľmi rada som k nim chodievala. Rada spomínam napríklad na to, ako ma starký naučil jazdiť na koni. Veril v Boha, do kostola nechodil, ale vedela som, že má úctu k Bohu. Jeho viera ma povzbudzovala. Mama bola tá najlepšia, šírila okolo seba pokoj a radosť. Otec bol v triezvom stave super, ale dosť často pil a znepríjemňoval život celej rodine. Ako opitý bol agresívny, nadával a bil mamu aj nás. To ovplyvnilo aj môj postoj k vydaju.

V osemnástich rokoch som sa osamostatnila a dostala som dobrú prácu v Liptovskom Mikuláši. Pri jednej akcii usporiadanej v práci som stretla Jarka. Už vtedy som vedela, že tohto muža mi dal Boh, rozumeli sme si. Asi po mesiaci našej známosti ma Jarko požiadal o ruku a ešte v tom roku sme uzavreli manželstvo. V deň našej svadby moji rodičia chceli, aby sme sa išli zosobášiť aj do kostola, ale odmietla som to, lebo Jarko bol neveriaci.

Do dvoch rokov sa nám narodil prvý chlapec – Jarko. Keď som čakala druhého syna Martina, začala som rozmýšľať o Bohu. Rozhodla som sa, že začnem chodiť do kostola. To som už vedela, že sa za nás modlia švagrovci Jozef s Alenkou. Rozprávali nám, ako Ježiš zmenil ich životy, čo je vo vzťahu s Bohom dôležité. Napríklad, už vtedy som pochopila, že klaňanie sa sochám a obrazom je hriech. Pozvali nás na stanovú evanjelizáciu u nás v Mikuláši, na Podbrezinách. Síce sme neodmietli, ale išli sme tam s pochybnosťami. Hneď na začiatku ma zaujali chvály, Boh sa ma dotýkal cez Božie slovo a svedectvá o uzdravení. Chcela som zažívať to, čo títo ľudia rozprávali. Oslovila ma ich radosť, spôsob ako chvália Boha. Tu som sa rozhodla odovzdať život Ježišovi Kristovi. Uvedomila som si, že konečne mám to, po čom som celý život túžila. O dva týždne na zhromaždení aj môj manžel odovzdal život Ježišovi Kristovi.

Boh je dobrý – každý človek to môže zažiť – ak chce, ak dovolí Bohu zmeniť svoj život.

S Bohom sme zažívali mnohé uzdravenia. Bola som uzdravená z lupienky – psoriázy. Na tvári som mala červené fľaky, vo vlasoch lupiny, ktoré sa mi odlupovali. Nevyzeralo to pekne a dosť ma to svrbelo. Dostávala som na to hormonálne lieky a rôzne masti, po nich mi to na chvíľu zmizlo, no po čase sa opäť objavilo. Toto sa vždy dookola opakovalo – podľa lekárov je to nevyliečiteľná choroba. Začala som mávať aj reumatické problémy. Raz v noci som mala veľké bolesti a chodila som po byte s rukami zabalenými v deke, bolesť však neprechádzala, ani po tabletke. Vtedy toho mal môj manžel už dosť a začal sa modliť za uzdravenie. Bola som trvalo a úplne uzdravená z psoriázy aj z reumy. Boh je dobrý. „A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia… na nemocných budú ruky klásť a nemocní budú uzdravení.“ (Marek 16,17-18)

Aj moji rodičia videli zmeny, ktoré Boh urobil v mojom živote. S manželom sme im rozprávali o Bohu, modlili sme sa za uzdravenie. Mame opúchal palec na nohe, mala silné bolesti, nemohla jesť nič kyslé, aj keď milovala kapustu (mala dnu). Po tom, ako sme sa za ňu modlili, bola do rána uzdravená, zbavená bolesti. Prvýkrát po modlitbe sa po dvoch týždňoch perfektne vyspala. Ráno nám s radosťou ďakovala. My sme jej vysvetlili, že vďaka patrí Bohu. Dávali sme jej čítať knihy, časopisy. Po nejakej dobe nám napísala list, ktorý bol iný ako tie, ktoré posielala predtým – vedeli sme, že je znovuzrodená. Moja sestra zas mávala migrény, brala silné lieky, ale Boh ju uzdravil, keď sme spolu telefonovali. Alebo, náš najmladší syn mal problém s rukou hneď po narodení, mal nejaký problém s nervom a ruku nepoužíval. Modlila som sa a prišlo uzdravenie – hneď na vizite mi povedali, že je všetko v poriadku. Boh je dobrý – každý človek to môže zažiť – ak chce, ak dovolí Bohu zmeniť svoj život.

Izaiáš 40,31: „Ale tí, čo očakávajú na Hospodina, dostávajú novú silu, vznášajú sa na krídlach ako orly, bežia a neomdlievajú, chodia a neustávajú.“