Ovoce Božího Ducha však je láska, radost, pokoj, trpělivost, laskavost, dobrota, věrnost, tichost a sebeovládání. Proti tomu se zákon neobrací. (Galatským 5,22-23)
Nejčtenější
Témata

Abrahámova viera

„Abrahám uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivosť.“ (Gal 3,6)

logos-10-2018-depositphotos-119545614-xl-2015-1.jpg

Tento krátky verš z Biblie je nesmierne dôležitý, každý by ho mal poznať, každý by mu mal rozumieť a každý by mal poznať súvislosti, v ktorých tento výrok Písma vznikol. Abrahámovi sa viera počítala za spravodlivosť.

Keď je niekto Bohom ospravedlnený, znamená to, že Všemohúci nepozerá na jeho viny a hriechy, prijíma ho do spoločenstva so sebou samým, stáva sa Jeho priateľom. Zmierenie s Bohom zase znamená, že človek získava život večný a v pozemskom živote môže rátať s tou najvyššou podporou, s tým, že nebeské kráľovstvo je na jeho strane. To, že Abrahám bol ospravedlnený vierou, nám odhaľuje jej dôležitosť. Vieru nie je možné nahradiť ničím iným, bez viery nie je možné ľúbiť sa Bohu (Žd 11,6b). Viera je centrálou témou Biblie, učíme sa v nej chodiť celý život. Tento článok nemá ambície poukázať na všetky jej aspekty a nuansy, ale pokúsime sa zdôrazniť iba tie najdôležitejšie.

Čo je viera

Dobrou správou je, že viera vôbec existuje, je možné ju mať, je možné ľúbiť sa Bohu. Vážme si to, že vieru máme a môžeme v nej rásť. Najznámejšia definícia viery sa nachádza v Liste Židom 11,1: „A viera je podstatou toho, na čo sa človek nadeje, presvedčením o veciach, ktoré sa nevidia.“ Tento verš môžeme rozdeliť na dve časti. V prvej vidíme, že viera je spojená s nádejou. V praxi to znamená, že čím viac je človek ukotvený v nádeji, tým viac môže viera v jeho živote pôsobiť. Ak máme blahoslavenú nádej na návrat Ježiša Krista, na to, že Ho raz uvidíme, ak žijeme v nádeji, že nás neopustí až do konca života, je to dobré. Preto sa pozerajme na budúcnosť s optimizmom, tešme sa zo života, pripomínajme si Božie dobrodenia a stanovujme si dobré ciele, za ktorými budeme kráčať. Nikto nie je taký starý, aby už nemal žiadny cieľ – ešte vždy sa môžeme niečo naučiť, ešte vždy môžeme niečo vykonať, ešte je čas, aby prebehli pozitívne zmeny v našich životoch.

Druhá časť verša hovorí o presvedčení, istote, dôkaze, dôvode neviditeľných skutočností. Viera uchopuje, reaguje a vie si privlastniť hodnoty, ktoré síce nevidíme očami, ale predsa existujú. Kde? V Božom slove. Celou Bibliou sa prelínajú príklady Božích mužov a žien, ktorí dokázali z neviditeľných oblastí získať podporu v boji, uzdravenie, finančné zabezpečenie, vedeli byť víťazmi – lebo verili.

Tu sa dostávame k ďalšiemu výroku, čo viera je: „… toto je to víťazstvo, ktoré zvíťazilo nad svetom – naša viera. Kto iný je tým, kto víťazí nad svetom ako ten, kto verí, že Ježiš je Syn Boží?“ (1Jn 5,4b-5) Každý kto verí, že Ježiš je Syn Boží, každý kto verí, že Ježiš vstal z mŕtvych, už má vieru a už je víťazom. Celý svet zostáva pod súdom, ide ta, ale tí, ktorí veria, sú ospravedlnení a sú zo súdu vyňatí. Keď to obrátime, tak nikto, kto popiera, že Ježiš je Syn Boží, kto popiera, že prišiel v tele a vstal z mŕtvych, nemôže byť víťazom a zostáva v poli porazených.

Viera môže rásť

„… počutie skrze Slovo Božie.“ (Rim 10,17b) Viera rastie z Božieho slova, presnejšie povedané zo zvesti, správy, informácie, ktorú tieto slová obsahujú. Viera rastie vtedy, keď sa zaoberáme zasľúbeniami, keď počúvame kázne pomazaných Božích služobníkov, ktorí problematiku viery poznajú, žijú vierou a vedia ju odovzdať. Toto je jeden z najdôležitejších bodov celej problematiky viery. Čo čítaš, čo počúvaš, koho počúvaš a dodajme, ako čítaš a ako počúvaš. Je to na nás, je to naše rozhodnutie, či naša viera bude rásť, alebo sa bude zmenšovať. Každý sa môže rozhodnúť, čo bude vpúšťať do svojho srdca, či zvesti, ktoré vieru posilnia, alebo zvesti, ktoré vyvolajú úzkosti, obavy, strach, pocit ohrozenia, márnosti. Srdce nevieme oklamať. Nie je možné neustále sa zaoberať zlými správami a chcieť chodiť vo viere, v láske a v radosti. Najznámejším príkladom, čo urobí zvesť, je príbeh dvanástich zvedov, ktorých poslal Mojžiš preskúmať kananejskú zem. Keby hovorili iba Jozue a Kálef, Izraelci by rýchlo obsadili zasľúbenú zem, ale zvyšní desiati zvedovia, v ktorých nebol statočný duch viery, doniesli zvesť, ktorá zasadila do sŕdc Izraelcov pochybnosti a strach, ktorý narástol do takých rozmerov, že všetci plakali. Upozorňujem, že táto maličká odchýlka v správe zmenila dejiny. Správy, ktoré počúvame, zmenia naše videnie úplne všetkého. Pozitívnym príkladom, ako funguje viera, je, že jednoduchá zvesť o Ježišovi, ktorú sme prijali, úplne zmenila naše životy. Je to pozoruhodné, lebo nikto z nás nevidel, že Ježiš vstal z mŕtvych, a aj tak sme tomu uverili na základe zvesti evanjelia. Veríme tomu tak pevne, že sme ochotní vzdať sa pre vieru hriešnych pôžitkov, sme ochotní strpieť pohŕdanie a sme ochotní namáhať sa v službe neviditeľnému Bohu.

Viera a strach

Ježiš povedal: „Neboj sa, len ver!“ Stojí za to zdôrazniť, že strach je najväčším nepriateľom viery. Strach nie je dobrý vôbec k ničomu. Niekedy si myslíme, že náš strach o deti ich vie ochrániť alebo že strach je prosto prirodzená, povedali by sme zodpovedná reakcia na udalosti života. Nie, nie je to tak. Nielenže nás strach neochráni, nielenže Boh náš strach neocení, ale strach priťahuje do života človeka negatívne udalosti. Je známy Jóbov povzdych: „Všetko čoho som sa obával, na mňa prišlo.“ Vidno, že zbožného Jóba strach nijako neochránil. Naproti tomu Ježiš hovorí: „Nech sa ti stane podľa tvojej viery.“ Aj my prajeme každému, nech Všemohúci naplní výrok: „Nech sa ti stane podľa tvojej viery,“ či už veríš na uzdravenie, vyslobodenie od hriešnych závislostí, finančné požehnanie, či čakáš na manžela, alebo to, že deti sa obrátia. Zober zasľúbenia z Božieho slova a zaoberaj sa nimi. Zaoberaj sa príbehmi z Biblie a svedectvami bratov a sestier, ako skrze vieru dobyli víťazstvo a požehnanie. Na otázku, či si môžeme privlastniť množstvo zasľúbení, o ktorých Biblia hovorí – odpoveď je áno, lebo v Kristu Ježišovi sú všetky zasľúbenia áno a amen.

Viera a vyznanie

Viera a vyznanie ústami idú ruka v ruke. Poznáme výrok: „Srdcom veríme a ústami vyznávame.“ (Rim 10,10) Ak sa v srdci na základe biblických zvestí vytvorí viera, musí byť uvoľnená skrze ústa. Viera bez vyznania je ako láska, ktorá nie je vyjadrená – čiže je nanič. Rozdiel medzi veriacimi, ktorí chodia vierou, a veriacimi, ktorí vierou nechodia, je práve v spôsobe, akým používajú ústa. Neveriaci „veriaci“ hovoria, čo ich momentálne napadne, reagujú na rôzne podnety, hovoria neveru, ohovárajú, zapájajú sa do nekonečných facebookových debát. Výsledkom je úplné vyprázdnenie sa z viery. Pán Ježiš nám radí nasledovné: „A Ježiš odpovedal a riekol im: Majte vieru Božiu! Lebo amen vám hovorím, že ktokoľvek by povedal tomuto vrchu: Zdvihni sa a hoď sa do mora! a nepochyboval by vo svojom srdci, ale by veril, že sa stane, čo hovorí, bude mu, čokoľvek by povedal. Preto vám hovorím: Všetko, za čokoľvek modliac sa prosíte, verte, že dostanete, a bude vám.“ (Mk 11,22-24)

Stupne viery

Urobme si krátky prehľad o tom, čo Nový zákon hovorí o rôznych úrovniach viery:

1. Démonická viera – „Ty že veríš, že je jeden Boh? Dobre robíš. Aj démoni veria a trasú sa.“ (Jk 2,19) Jakub tu odhaľuje veľmi zvláštnu pravdu, a to, že samotná viera v Boha nestačí na ospravedlnenie. Masy ľudí žijú v tomto omyle: myslia si, že stačí, že v Boha veria a že On je z tohto ich postoja nesmierne šťastný a určite ho ocení. Úvodný verš Biblie, ktorým sme začali, však nehovorí, že Abrahám uveril v Boha a to mu bolo počítané za spravodlivosť, ale uveril Bohu, čo znamená, že prijal Božie výroky, normy, slová, príkazy, zvesti a podriadil sa im. Abrahám v Boha veril už aj predtým a veriť v jedného Boha by malo byť normálne – naopak, popieranie existencie Božej osoby je znakom najvyššej možnej ľudskej degenerácie a nerozumu. Zvykneme hovoriť, že satan nie je ateista a démoni nie sú marxisti, aj keď marxizmus vymysleli. Ježiš hovorí, že nie každý, kto mu hovorí: „Pane, Pane,“ bude spasený, to znamená, že ani ten, kto hovorí, že Ježiš je Pán, ale zachránený bude ten, kto činí vôľu Nebeského Otca a podriaďuje sa Jeho výrokom.

2. Nevera – Keď Tomáš počul dobrú správu, že Ježiš vstal z mŕtvych, jeho reakcia nebola správna – neprijal túto zvesť, nepotešil sa, neuveril, ale hovorí: „Ak neuvidím bodnutia hrebov na jeho rukách a nepoložím svojho prstu na miesta, bodnuté od hrebov, a nepoložím svojej ruky na jeho bok, neuverím“. (Jn 20,25b) Keď Ježiša uvidel skutočne, vyznáva: „Môj Pán a môj Boh.“ (Jn 20,28b) Pán ho však napomenul a vyzdvihol tých, ktorí Ho nemali možnosť vidieť, ale aj tak došli k presvedčeniu, že evanjelium je pravdivé. (Dúfam, že milý čitateľ patrí do tejto skupiny.)

3. Malá viera – Nechcem nijako znižovať malú vieru, lebo už aj to nejaká viera, vďaka Bohu, je. Je to viera, ktorá reaguje na nedostatky a potreby života v oblasti, ako sú financie, starosti o to, čo budeme jesť, čo budeme piť, čím sa zaodejeme, ako zaplatíme faktúry atď. Neustále sa modliť a veriť za rôzne potreby je trochu náročné, aj keď niekedy sa tomu nevyhneme, osobitne ak ide o nejakú väčšiu alebo novú potrebu. Pán Ježiš nás však povzbudzuje, aby sme verili vo vyššie zasľúbenie: „Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť a to všetko vám bude pridané.“ (Mt 6,33)

4. Veľká viera – V Biblii nájdeme tri osoby, ktoré Pán pochválil a ocenil ich vieru. Tieto príbehy sú vďačnou témou kázní. Je to správne, lebo ak oni dosiahli požehnanie vierou a Pán ich pochválil, musíme sa naučiť konať rovnakým spôsobom. Platí tu jednoduché: ak bol niekto skrze vieru uzdravený, môže byť takto uzdravený každý, lebo Boh nehľadí na osobu, ale hľadá vieru.

Prvou postavou, ktorú Pán pochválil, bol stotník – vojak rímskej armády. Prosil za uzdravenie svojho služobníka a Ježiš mu odpovedal, že pôjde a uzdraví ho. Už vtedy by stotník preukázal vieru, ak by Ježiša odprevadil k chorému. Skutočne stojí za povšimnutie, že stotník išiel ďalej a povedal, že Ježiš osobne nemusí prísť k chorému. Priznajme si, že my si často v ťažkých situáciách prajeme, aby sa Pán nejako osobne zjavil a pomohol nám. Stotník nech nám je príkladom. Prehlásil, že Pán nemusí ísť osobne, ale že stačí slovo, stačí rozkaz. Sám mal skúsenosť z armády, že keď dal podriadenému nejaký rozkaz, tento bol vykonaný bez ohľadu na to, či on samotný bol pri plnení rozkazu prítomný, alebo nie. Stotníkova autorita, s ktorou vydával príkazy podriadeným, bola odvodená od autority cisára – vyššej moci, ktorej sa podriaďoval. Bolo teda jasné, že tento vojak pochopil, že Ježišove rozkazy sa zrealizujú, lebo za Ním stojí autorita Nebies.

logos-10-2018-abraham-n-isaac4.jpg

Abrahámova viera

Abrahám je praotcom viery a my kráčame v jeho šľapajách. Môže z toho vzniknúť dojem, že Abrahám bol vždy v otázke viery dokonalý, nikdy nepochyboval, nikdy nezlyhal. Nie je to tak, Abrahám pri svojom putovaní, podobne ako my, zlyhával dosť často. No nakoniec vyzrel, v jeho srdci vyrástla pevná viera a v tomto procese čím ďalej, tým viac spoznával Všemohúceho Boha a to, aký je súvis medzi Jeho charakterom a Jeho slovom. Pozrieme sa, čo hovorí Písmo o Abrahámovej viere. „Ustanovil som ťa za otca mnohých národov – pred Bohom, ktorému uveril, ktorý oživuje mŕtvych a povoláva k jestvovaniu to, čoho niet. Proti nádeji v nádeji uveril, že sa stane otcom mnohých národov podľa slov: Také veľké bude tvoje potomstvo. Mal skoro sto rokov a videl svoje odumreté telo i odumreté materinské lono Sáry, no predsa neoslabol vo viere. Nezapochyboval v neviere o Božom zasľúbení, ale naopak, stal sa silným vo viere a tak vzdal slávu Bohu. Bol pevne presvedčený, že ten, ktorý dal sľub, môže ho aj splniť. Preto mu to bolo zarátané za spravodlivosť. Nie však iba pre neho bolo napísané, že mu bolo zarátané, ale aj pre nás. Zarátané má byť nám, čo veríme v toho, ktorý vzkriesil z mŕtvych Ježiša, nášho Pána. On bol vydaný za naše priestupky a vzkriesený pre naše ospravedlnenie.“ (Rim 4,17-25)

1. Vrcholom Abrahámovej viery bolo, že Boh kriesi mŕtvych. Preto aj synovia Abrahámovi z viery (znovuzrodení kresťania) musia veriť vo vzkriesenie z mŕtvych. „Lebo keď vyznáš Pána Ježiša svojimi ústami a uveríš vo svojom srdci, že ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený.“ (Rim 10,9) Ak niekto neverí, že bude vzkriesený, jeho viera je márna.

2. Boh povoláva do existencie veci, ktoré nie sú. Všetko, čo je vidno, bolo povolané Božím slovom. Preto musíme veriť, že veci, ktoré sú obsiahnuté v Božích zasľúbeniach, ak veríme, sa skrze vieru môžu stať viditeľnými.

3. Abrahám tam, kde nebola prirodzená nádej (on i Sára boli príliš starí na splodenie potomka), postavil nádej založenú na Božom slove – uveril, že z neho vyjde mocný národ.

4. Nevenoval pozornosť tomu, ako vyzerá. Preto aj my sa musíme naučiť nepozerať sa na to, čo hovoria prirodzené okolnosti, nepozerajme sa neustále na symptómy choroby, naučme sa nepozerať na „vlny“, lebo vieru stratíme podobne ako Peter, keď chodil po mori.

5. Abrahám si uvedomil, že si nemôže dovoliť pochybovať, a preto, keď jeho viera slabla, vzdával chválu Bohu. Je to obdivuhodné, lebo každý kresťan pozná, aké je dôležité, keď jeho viera je povzbudzovaná cez druhých. Praotec viery nikoho takého nemal, preto sa musel povzbudiť sám.

6. Veril, že čo Boh povedal, sa aj stane – povedal to Boh, je to pravda a stane sa to. Boh nie je slabý, že by nevládal, to, čo povedal aj splniť.

Ako sme už povedali, Abrahámova viera sa vyvíjala, čo pre nás môže byť veľkým povzbudením. Keď poukážeme na Abrahámove zlyhania, nie je to preto, aby sme znížili jeho veľkosť, ale preto, aby sme neboli malomyseľní a aby sme verili, že na našej životnej púti môžeme rásť vo viere a poznaní Pána. Prvú chybu urobil Abrahám na samom začiatku, keď začul Božie povolanie. Súčasťou tohto príkazu totiž bolo: „… Vyjdi zo svojho príbuzenstva, z domu svojho otca…“ (Gen 12,1) Abrahám síce išiel, ale časť príbuzenstva išla s ním – synovec Lót a jeho rodina. Pán sa odmlčal a ohlásil sa, až keď sa bol Lót oddelil. Ďalšou ukážkou toho, že Abrahám neveril zasľúbeniam o jeho potomstve hneď od začiatku, je to, že sa v Egypte zriekol Sáry ako svojej manželky, lebo sa bál o svoj život. My keď pozorujeme život tohto veľkého Božieho muža z diaľky, dnes vieme, že pokiaľ sa ešte nenaplnilo Božie zasľúbenie, Abrahám nemohol zomrieť, ale konal úplne ľudsky. Ani neskôr, keď Boh hovorí Abrahámovi, ako ho požehná, nereaguje Abrahám vierou. Namiesto toho hovorí: „Ó, Pane, Hospodine, čože mi dáš, keď ja ta odchádzam bezdetný, a majiteľom môjho domu je damašský Eliézer! A ešte povedal Abram: Hľa, mne si nedal semena, a tak hľa, cudzí syn môjho domu bude mojím dedičom.“ (Gen 15,2-3) Po tejto udalosti dostal Abrahám za úlohu rátať hviezdy. Nevieme, koľko ich narátal, ale vieme, že keď sa zaoberal hviezdnou oblohou, oslobodila sa v ňom viera, že z neho vyjde národ. Keďže Sára nerodila, chceli spolu pomôcť naplneniu Božieho prísľubu tým, že Sára dala Abrahámovi svoju otrokyňu Hagar, aby s ňou splodil potomstvo. Aj sa tak stalo – narodil sa Izmael a Abrahám bol spokojný, lebo mohol nadobudnúť dojem, že sa zasľúbenie naplnilo. Stvoriteľ však oznamuje Abrahámovi, že porodí jeho zákonitá manželka Sára. „Hľa, Sára, tvoja žena bude mať syna.“ (Gen 18,10b) Abrahám nejaké väčšie nadšenie z tejto správy neprejavil – hovorí, že stačí Izmael. Potom pri stretnutí s Abimelechom sa znovu zrieka Sáry v strachu o svoj život. Cez všetky tieto zlyhania sa nakoniec Slovo Božie naplní a Sára vo veku 90 rokov porodí syna Izáka.

Prichádza však ďalšia skúška – náročnejšia ako všetky predchádzajúce. Boh chce, aby Abrahám obetoval svojho syna. Je veľká záhada, čo sa dialo v Abrahámovi na jeho trojdňovej púti z Bér-šeby na horu Morija. Hľadel na syna Izáka a pripomínal si všetky okolnosti jeho narodenia a skutočne videl, že to, čo Boh zasľúbi, nakoniec aj naplní. Čo však s výrokom: „… v Izákovi sa ti bude volať semä.“ (Gen 21,12b) Ako môže vyjsť z Izáka veľký národ, keď ho má obetovať. Došiel k pevnému presvedčeniu, že jedinou možnosťou je, že ho Boh vzkriesi. Toto svoje presvedčenie vyznal aj svojimi ústami, keď povedal svojim sluhom: „Zostaňte tu s oslom, a ja a chlapec pôjdeme až tamto, a keď sa tam pokloníme, navrátime sa k vám.“ (Gen 22,5)

Na príklade praotca viery Abraháma aj na iných biblických príbehoch, ktoré sme spomenuli, vidíme, že viera má rôzne stupne, viera existuje a môže rásť, tí, ktorí veria, že Ježiš vstal z mŕtvych, už vieru majú. Nepozerajme sa na naše zlyhania v minulosti, ale verme, že skúšky, ktorými prechádzame v súčasnosti a rovnako aj tie budúce, zvládneme dobre, budeme reagovať vierou a Pán sa oslávi v našom živote.



Související články

Viera je poslušnosť|Logos 5 / 2015 | Daniel Šobr |Zamyšlení
Viera pre vzťahy|Logos 1 / 2011 | Gloria Copeland|Vyučování
Viera, ktorá prenáša hory|Logos 6 / 2016 | Michal Tausk|Věda a víra
Kresťanské spoločenstvo Živá viera|Logos 3 / 2017 | Redakce |Představujeme
Pokračujeme|Logos 5 / 2015 | Jaroslav Kříž |Pokračujeme